Barbora Kodríková

Písal sa piaty rok po nežnej revolúcii, keď som sa konečne nadýchla vzduchu bez matkinej pomoci. Bola jeseň. Možno preto som sa do nej neskôr zaľúbila. Do jej nedotknuteľnej vznešenosti, menlivej nálady a božskej pokojnosti. Ako malá som bola neznesiteľne rozmaznaná. Neskôr sa tá mánia

„mať všetko“ premenila z detskej rozmaznanosti na cieľavedomosť. Chcela som mať a poznať všetko. Neustále som sa pýtala... stále sa pýtam.

Aj tisíckrát na tú istú vec, keď sa mi odpoveď nezdá byť úplná a dostatočná. Dakedy je to až otravné.

Písať som začala, keď som mala osem. Dnes mi moje diela z tej doby pripadajú neuveriteľne komické. Boli to texty piesní. Proste som na melódie mojich obľúbených piesní písala texty. Odvtedy som už písať neprestala. Nemohla som. Ostala som pohltená. Stále som písala texty a popritom som si začala písať aj denník. Odvtedy ho vláčim vkuse so sebou. Musím mať zapísaný každý môj pocit, každú myšlienku a každú udalosť toho dňa. Keď prišlo obdobie prvej výraznejšej rebélie, začala som písať básne, príbehy a poviedky. Tam boli všetky moje pocity, myšlienky, názory, nálady, vzdory... všetko.

Potom, asi o rok neskôr, som sa prihlásila do školského časáku. Je fakt dokonalé, úžasné vedieť, že niekto číta vaše veci, že už to nemáte iba v zásuvke. Napriek tomu si píšem ešte aj vlastné veci. Zbožňujem do časáku písať o hudbe alebo robiť interview s kapelami od nás. Milujem hudbu.

Keby som sa raz nechcela stať spisovateľkou, určite by som chcela byť hudobníčkou.

Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som dnes tam, kde som. Fakt díky.

Tak nech žije dobrá literatúra!