„Venujem svojej fantastickej rodine,

ktorá ma neprestáva inšpirovať

pri písaní a hlavne pamiatke jednej

jej členky, ktorá mi každý deň chýba...“

(autorka)

Prológ

Čo sa týkalo súrodencov Darxových, bol anjel Azazel obyčajná podrazácka sviňa. Ich matka bola pre neho iba hračkou, na ktorej si vybúril svoj zvrátený zmysel pre humor. Samozrejme, Sofia to odskákala iba smrťou – čo pre sedemstoročnú, životom znudenú sirénu nebol zasa až taký trest. Oveľa horšie dopadli jej deti.

Matka patrila k podmorskému národu, bola „siréna“ a otec... niekto neznámy, ale každopádne smrteľník. Keď Azazel zistil, že deti sa narodili s nohami miesto rybieho

chvosta... ten hnusný sadistický bastard sa ani len nerozzúril, tak sa tešil na rafinovaný trest. Azazel, správca mystického sveta, trojčatá nechal vychovať v detskom domove.

Už meno mesta, kde ich umiestnil – Los Angeles – ich mohlo upozorniť, ako si na svojej dôležitosti zakladá a aký obrovský význam má pre neho symbolika.

Vtedy si to ani jeden z nich neuvedomil. Vyrastali síce bez rodičov, ale mali jeden druhého a vytvorili si taký vzťah, aký má iba málo súrodencov.

Keď dospeli a opustili ústav, zostali naďalej spolu. Žili v dome, ktorý si prenajali a všetci si našli prácu v tom istom bare. Aidan pracoval ako barman, Merina ako čašníčka a Cedric so svojou obrovskou a svalnatou postavou už v tom veku robil vyhadzovača.

Celých osem rokov to bol v celku šťastný život. Mali kde bývať, mali čo do úst, prakticky všetok čas trávili spolu a všetkým to náramne vyhovovalo.

Zabudli na toho hajzla Azazela. V noc, keď oslavovali svoje spoločné dvadsiate šieste narodeniny, vážený správca mystického sveta sa obťažoval do ich obývačky a mal tú drzosť, že pri vynášaní rozsudku za niečo, na čom nemali vinu, sa spokojne usmieval.

Ten strašný rozsudok bol koniec. Koniec ich šťastného spoločného života, koniec ich ľudskosti. Ten hajzel dobre vedel, čo robí.

Boli napoly bytosti mystického sveta, napoly smrteľníci. „Čosi také vlastne vôbec nemá právo na život.“ - vysvetľoval Azazel s odporným úsmevom, no on vo svojej milosrdnosti – veď je anjel, bytosť lásky a súcitu– ich nechá nažive. Keby ich bol vtedy radšej zabil!

Dal im na výber takým spôsobom, ktorý nejaký výber vlastne vôbec nepripúšťal.

Smrteľnosť, či nesmrteľnosť? Nič polovičaté nemá právo existovať. Ak si vyberú smrteľnosť, potom ich hneď zabije, aby sa utajila existencia ich tieňového sveta.

Trojčatá mali život pred sebou a nikomu sa nechcelo umierať. Zhodli sa teda, že budú patriť do sveta nesmrteľných. Lenže ten potkan Azazel rozhodol, že ako trest za matkin hriech nebudú patriť k jednej rase nesmrteľných, ale k trom, ktoré sa navzájom nenávidia a útočia na seba.

Zničil ich súrodenecké puto, to jediné, čo v živote mali. Keď sa stretnú kedykoľvek okrem noci splnu, budú sa snažiť zabiť jeden druhého. Nedoprial im ani len čas rozlúčiť sa.

Merina sa stala sirénou a stratila sa v mori. Cedric sa zmenil na zúrivého vlkolaka a ušiel do lesov a Aidana ten prašivec Azazel zmenil na upíra. ..

Kapitola 1

„Špinavý hajzel! Bastard! Odporný kretén!!!“ - Claire Richardsonová zvierala volant požičaného Volkswagenu celou silou svojich štíhlych prstov s ôsmimi dokonale upravenými nechtami. Dva mala zlomené, nadávala ako vodič kamiónu a vytriešťala oči ako šialenec.

Niežeby pri svojej práci občas nezažila divoké naháňačky ulicami mesta, no vo svojom voľnom čase príkladne dodržiavala všetky pravidlá cestnej premávky. Claire pracovala ako špičková súkromná detektívka a keby ju teraz videl niekto z jej bohatých klientov, asi by si pomyslel, že sa úplne zbláznila. Obyčajne totiž pôsobila celkom inak.

„Sviniar jeden!“ – uľavila si znova.

„Ako som len mohla byť taká naivná!!!“
Claire by si najradšej dala facku. Za to, čo sa jej stalo, si mohla sama! Keby nebola taká hlúpa hus! Keby sa len držala svojho osvedčeného hesla, že láska je pre bláznov! A predsa bola taká hlúpa, že verila... nie, dúfala, že do jej života vstúpil ten pravý.

Samozrejme, že sa mužom páčila. Ohľadom svojho vzhľadu nemala falošne skromnú mienku. Dobre vedela, že mužov na nej zaujme tvár, postava a tučné bankové konto. Bola nádherná. Mala postavu, za ktorou sa muži otáčajú a ženy blednú od závisti, a tvár ako dokonalá socha, ktorá vôbec nepotrebovala mejkap a tá troška maskary a sivých očných tieňov, ktoré predsa použila, z nej robila neodolateľnú ženu. Mala svetlé, vzadu na krátko ostrihané vlasy, ktoré jej však vpredu siahali až po plecia a aj v najväčšom vetre pôsobili, akoby práve vyšla z kaderníckeho salónu. K tomu jej nechýbal vkus a elegancia, takže jej oblečenie, hoci profesionálne, vždy malo v sebe istú dávku ženskosti. Navyše sa jej darilo všetko, na čo položila ruku.
Bola dostatočne ctižiadostivá, ambiciózna a bystrá, aby si vytýčila cieľ a tvrdo za ním šla. Nikto by v tejto úspešnej detektívke, distingvovanej a elegantnej žene, nehľadal dievčatko z malého mesta uprostred nekonečných hôr.

A už vôbec nie toho šialenca, ktorý sa teraz hnal ulicami Los Angeles, pričom takmer zrazil dve staršie panie na prechode pre chodcov a len o vlások minul hydrant na rohu. Pretože Claire Richardsonová bola teraz strapatá, sukňu na smotanovobielom kostýme mala natrhnutú, opätok jednej z elegantných lodičiek zlomený, jej chladné líca boli teraz farby zrelých rajčín, vždy chladné a pokojné sivé oči dnes hádzali zúrivé blesky a celkovo pôsobila dojmom, akoby bola schopná vraždiť.

„Ten...skurvysyn!“ - krátko zaváhala, kým to slovo vypustila z úst, no napokon sa to stalo.

Veď ju tu nikto nepočuje, tak čo?! Nahlas sa zasmiala trpkým, ironickým smiechom. Vysmievala sa sama sebe, keď si uvedomila, že sa jej predsa len nedarilo vo všetkom.
Nedarilo sa jej v ľúbostnom živote, napriek tomu, aká bola prekrásna. Obzrel sa za ňou každý jeden muž. Niekedy sa do nej aj beznádejne zamilovali. A občas si myslela, že je zamilovaná tiež. A to bol ten problém. Láska bola iba pre bláznov. Claire taký blázon nebola. Aspoň donedávna nie.

Keď sa Claire podarilo v priebehu hodiny zaplatiť už šiestu pokutu za bezohľadnú jazdu, trošičku vychladla, ale len trošičku. Každopádne to stačilo na to, aby sa v nej prebudila logika a tak vybrala z kabelky mobil a vytočila číslo svojej sestry Denisy. Telefón niekoľko krát zazvonil a potom sa ozval Denisin hlas.

„Prosím? “

„Som na ceste k tebe. Dorazím tak o päť hodín. Zabijem toho bastarda!“ – zvrieskla Claire.

„Dobre.“

Claire bez ďalšieho vysvetľovania zložila. Zlatá Denny, na nič sa nevypytovala. Poznala svoju sestru a vedela, že ak je takáto rozčúlená, zaiste sa stalo čosi vážne.
A keď napriek svojej nechuti k vidieku mierila rovno do Reaganu, čo by kameňom dohodil od ich spoločného rodiska, bude to asi na dlhšiu debatu. Claire ešte pevnejšie zovrela volant a sústredila sa na cestu.

Denny vedela, ako veľmi neznáša malé mestečká.

V mnohých ohľadoch bola Denisa Creganová pre svoju rodinu požehnaním. Vyšla na terasu svojho malého domu, aby sa poobzerala po tichej ulici a zistila, či jej sestra ešte neprichádza. Za poslednú hodinu to urobila už asi sto krát a každým razom bola nervóznejšia.

„Tak kde si, Claire?“ – hundrala si popod nos.

Denisa, knihovníčka v miestnej knižnici malého mesta, bola trochu bláznivá matka dvoch detí a manželka vážneho a rozumného mladého muža menom John.

Práve preto, aký boli s Johnom rozdielni, tak skvelo spolu vychádzali. Navzájom sa doplňovali, ona sa starala aby bol ich život plný snov, fantázie a zábavy a John sa zasa staral, aby pri všetkom tom snívaní a zabávaní sa bolo v chladničke nejaké jedlo, v aute benzín a účty načas zaplatené.
Čo sa týkalo Claire, už ako malé boli tak veľmi rozdielne, že snáď ani nemohli mať spoločné gény.

Kým Denny žila vo svojom vysnívanom svete, Claire študovala a potom tvrdo drela, aby si založila vlastnú detektívnu kanceláriu. Vždy vedela veľmi presne čo chce a vždy za tým šla, až kým to nedosiahla. Pochopila, že najskôr prerazí vo veľkom meste a navždy sa rozlúčila s vidiekom, kde obe vyrastali. Mestský život jej vyhovoval po každej stránke. Denny bola iná.

V osemnástich otehotnela a vydala sa za Johna Cregana. O rok prišlo na svet druhé dieťa, manželia splácali úžernícku hypotéku a nikdy nemali dosť peňazí, hoci ich Claire z času na čas podporovala. Tým hlavným rozdielom medzi sestrami však bolo, že Denny nič neľutovala. Netrávila čas rozjímaním o tom, čo mohlo byť, keby bola šla na vysokú a nepripútala sa hneď k deťom a manželovi. To, že bola neustále jednou nohou vo svojom vlastnom vysnívanom svete spôsobilo, že rutinná nuda všedného dňa plynula povedľa nej bez toho, aby ju Denny vôbec zaregistrovala. Bola so svojím životom výsostne spokojná , a istým pre Claire nepochopiteľným spôsobom aj šťastná.

Denny si už dávno uvedomila, že Claire jej vlastne závidí, hoci jej zároveň praje to najlepšie. Ona, krásna, bohatá, úspešná žena, ktorá mala skvelú kariéru, vlastne nikdy nebola celkom spokojná. Ctižiadosť ju poháňala ďalej a ďalej skúšať, kde sú vlastne hranice jej možností. Zatiaľ na nijaké nedorazila. Mala organizačný talent, bola rodený vodca, áno... ale zorganizovať si osobný život sa jej nedarilo a typ vodcovských žien, mužov priam desil.

Práve preto, že Denny žila vo výnimočne vydarenom manželstve, mala pochopenie a súcit pre tých ostatných, ktorí to šťastie nemali. Lenže dodnes to vyzeralo tak, že Claire medzi nich nepatrí. Denny o ňom nevedela mnoho, hoci si so sestrou často volali. Clairin priateľ volal sa Roy. Poznali sa asi dva mesiace a mali spolu niekoľko skvelých rande. Keď Denny naposledy hovorila s Claire, celá nadšená jej opisovala, že Roy na ňu počká u nej doma a pripraví romantický večer so všetkými otrepanými gýčmi ako sú sviečky, tlmené svetlá, oheň v kozube, tichá hudba a vlastnoručne pripravená večera. O niekoľko hodín neskôr sa Claire ozvala, očividne nepríčetná od zúrivosti, vrieskala do telefónu, že toho bastarda zabije a napokon z nej vypadlo, že je na ceste do Reaganu. Denny sa zbytočne nevypytovala. Poznala si sestru. Oznámila manželovi, že budú mať hosťa.

Pri svojej zasnenej povahe by na to neprišla, no John mal toľko praktického a rozumného ducha, že sa rozhodol aj s deťmi ísť na víkend ku svojim rodičom.

Dovtípil sa, že Claire sa potrebuje vyrozprávať a podľa Denniných slov o jej zúrivom výbuchu v telefóne sa dovtípil, že bude lepšie ak jej radšej nijaký chlap nepríde na oči – švagra a trojročného synovca nevynímajúc, hoci inak mali dobrý vzťah a hlavne deti milovali tetušku Claire.

Konečne sa na príjazdovej ceste ozvali pneumatiky, no červený Volkswagen, ktorý Denny nepoznala šiel tak rýchlo, že protestne skučiace brzdy nezvládli zastaviť pred garážou, ale kolesá vybehli z cesty a zastavili pod oknami do obývačky, pričom povytŕhali ohromné kusy Johnovho pestovaného trávnika.

„Ajajaj!“ – pomyslela si Denny, keď z červeného Volkswagenu vyskočila jej sestra.

Dych vyrážajúca dokonalosť postavy i tváre, no jej zvyčajná distingvovanosť a elegancia boli fuč. Vyzerala, akoby sa vracala z vojnovej misie. Ako bohyňa skazy.

Denny ako správny zbabelec cúvla od vchodových dverí a Claire sa k nim prihnala ako víchrica a rovnako prudko ich aj rozrazila. Zastala na prahu, hľadajúc pohľadom sestru.

„Ahoj, zlatko.“ – pristúpila k nej opatrne Denisa a bozkala ju na líce.

Claire sa neobťažovala odzdraviť, zato vchodové dvere zatvorila s takou razanciou, že len zázrakom sa z nich nevysypala sklenená výplň. Denny si pritom všimla roztrhnutú sukňu a zlomený opätok. S otvorenými ústami sa spýtala.
„Čo sa ti preboha stalo?!“

Claire zúrivo zagúľala modrými očami.

„ Sukňu som si privrela do dverí auta a ten opätok... no, asi som niekde zakopla, no je príjemnejšie predstavovať si, že som toho kreténa poriadne kopla do... “ – posledné slovo prehltla, očividne sa jej tlačilo na jazyk čosi príliš vulgárne.

Čosi, čo by dáma ako ona ani v súčasnom stave zúrivej nepríčetnosti nevypustila z úst.

Denisa sa rozumne rozhodla prejsť rovno k veci. Pokojne prešla k pohovke a sadla si.

„Tak hovor! “ – vyzvala sestru.

Claire nahnevane pozerala do čoho by kopla, no keď nenašla na podlahe žiadne obvyklé hračky ani časopisy, dala sa zúrivo pochodovať po obývačke. Jej zvyčajne ladný a elegantný krok sa teraz skôr ponášal na pochod vojaka s plnou poľnou.

„Ten sviniar! Vieš, ako som ti o ňom hovorila...“

„Predpokladám, že sa bavíme o Royovi.“ – prehodila Denny a zvedavo sa zavrtela.

Pri jeho mene Claire zaškrípala zubami, no prikývla.

„Hnusný hajzel! Prašivý bastard!“ – povedala zachrípnutým hlasom.

Denny usúdila, že takto si Claire uľavovala celou cestou z Los Angeles.

„Začni pekne od začiatku. Keď som o tom chlapovi naposledy počula, bol to ten najúžasnejší muž na svete a práve ti chystal doma večeru. Čo urobil, naservíroval pokazené jedlo a potom ťa ovracal?“ - Claire nevdojak preletel po peknej tvári úsmev, no hneď sa stratil.

„Nie. Kým som bola v práci, mal urobiť večeru. Nechala som mu kľúče a mal prísť popoludní, aby stihol všetko nachystať. “

„A čo, prišiel neskoro?“ - Claire si sťažka vzdychla a sa porazenecky zosunula na pohovku vedľa sestry.

„Práve naopak. Usudzujem, že musel prísť hneď ráno, len čo som vytiahla päty, inak by nestihol tak dokonale vybieliť celý dom. Vzal všetko, nábytok, koberce,

obrazy, moje šaty, ešte aj rodinné fotky – tie v strieborných rámikoch. Zmizla mi dokonca aj kozmetika, hoci si neviem predstaviť, na čo mu bude môj mejkap a zubná kefka. Dúfam, že si to strčí rovno do... “ – znova sa zarazila.

„A samozrejme, odviezol to všetko mojím autom, takže teraz mám tamten šrot z požičovne.“ – nahnevaným gestom ukázala na Volkswagen.

Claire sa podarilo Denisu dokonale prekvapiť. Že by jej prenikavo bystrá sestra nezavetrila podvodníka na sto kilometrov? To nie je možné! Inak by nemohla byť najvyhľadávanejšou súkromnou detektívkou v L. A.

„Ty si si ho nepreverila?!“

Claire na ňu zazrela.

„Práveže áno. Ani ťuk. Nijaký záznam, nič. Takže som naletela úplnému amatérovi, ktorý podľa všetkého niečo takého urobil po prvý raz. Preto som taká naštvaná, dofrasa! Veď to ani nebol profík!!! Obabral ma zelenáč!“
„To je na porazenie!“ – rozhodila podráždene rukami a zamlčala fakt, ako veľmi ju ranil, že ju niekto nemôže milovať kvôli nej samej.

Jedni ju chceli dostať do postele, iní ju chceli okradnúť. Bolo to drsné pripomenutie jej obľúbeného hesla.

Denny si vydýchla, dokonca sa usmiala.

„A to som si myslela, že ťa štve zlomené srdce, alebo to, že ti ostali len štyri steny.“

„A strecha. Škridla bola pre toho smrada očividne tvrdý oriešok. “ – Clairine pery zvlnil ironický úsmev. V duchu sa vysmievala sama sebe.

„Hlupaňa! Ako si mu mohla uveriť?!“

„Ale všetko ostatné, čo nebolo pribetónované, šlo s ním.“

Tu už Denisa nevydržala a z celého hrdla sa rozosmiala. Claire sa najskôr zarazila a váhala, či sa nenaštvať, no napokon vzdychla.

„Takže, Denny, mohla by som tu zostať zopár dní? Dom mám plný architektov a nákupcov, ktorý ho majú znova dať do obývateľného stavu, aj keď bolo dosť otázne, či

vôbec prídu. Všetko som vybavila za pár hodín, veľmi narýchlo. A potrebujem na chvíľu vypadnúť z Los Angeles.“

„Samozrejme, zlož si veci v hosťovskej.“ – súhlasila Denny bez problémov a prestala sa smiať.

„Aké veci?“ – vyprskla zlostne Claire.

„Veď ti vravím, že mi vzal ešte aj šaty. Nemám nič okrem toho čo mám na sebe. Ešteže sa nedostal k mojim bankovým rezervám. Od boha šťastie, že svoje kreditky nosím vždy so sebou. “ - aspoň v jednej veci prejavila zdravý rozum, ktorý jej inak očividne chýba, usúdila.

„Hm.“ – Denisa si kriticky prezrela sestrin biely sukňový kostým. Bol totálne zničený.

„Vieš, čo? Poslala som Johna s deťmi ku svokrovcom. Urobíme si babskú jazdu. Najskôr vyrazíme do obchodov....“

„Bože, do obidvoch? To teda bude záťah! “– posmievala sa Claire so zjavnou nechuťou voči miestnym miniatúrnym obchodíkom.

„ A potom by sme mohli ísť trochu do baru.“ – zakončila Denny krátky prehľad večerného programu a oči jej zažiarili.

Sestrino posmeškárstvo s prehľadom ignorovala. Už to nejaký ten rok robila. Keď sa to tak vzalo, ignorovala takmer všetko, čo sa týkalo reálneho života.

Claire neochotne súhlasila. Nieže by sa jej chcelo zabávať. Radšej by šla do boxerského ringu a skopala zopár chlapov do bezvedomia. Už však mala svoje skúsenosti – Denny bola prieborníčkou v tom, ako zabudnúť na nepríjemné veci, hoci – opiť sa a tancovať? Nemala chuť robiť zo seba ešte väčšieho blázna než akým bola. Nechcela sa baviť. Chcela byť násilná, len tak to v nej vrelo. No, možno sa aj v bare strhne nejaká tá bitka a bude sa môcť realizovať. Pri tej predstave sa nedočkavo usmiala.

„Tak, a teraz hor sa do obchodov!“ – vstala Denny z gauča, schmatla svoju lacnú kabelku a vytancovala z miestnosti, pričom Claire ju nasledovala zaujímavým

štýlom chôdze, akoby pri každom kroku kopla do prašivého Roya Ellisa, ale to snáď spôsobil len zlomený opätok.

Nákupy netrvali dlho, pretože oba obchodíky mali menej ako dvadsať štvorcových metrov. Claire sa stala hrdou majiteľkou sivej teplákovej súpravy, hnedých šortiek, maskáčového trička a krikľavo fialových flitrovaných šiat, takých krátkych, že to pokojne mohlo byť dlhšie tričko. Denny ju nahovorila aj na kúpu lacných tenisiek, čiernych lodičiek a flitrami vyšívanej kabelky, pričom všetko dohromady nestálo ani štvrtinu z toho, čo najlacnejšia z jej kabeliek, ktorú si odniesol ten hnusný sviniar.

Domov sa vrátili až po zotmení a Claire vybalila nové šaty v hosťovskej izbe. Za päť minút spolu zhltli špagety a potom sa Denny s detskou radosťou podujala sestru vhodne ustrojiť na návštevu miestneho baru.

Claire bola zaujatá príjemnými myšlienkami na rôzne spôsoby mučenia, ktoré by na Royovi Ellisovi rada vyskúšala a tak si ani nevšimla, čo s ňou sestra porobila.

Keď Denny skončila, Claire mu v predstavách práve sťahovala kožu z tela... po maličkých kúskoch. Denny ju víťazným gestom otočila k zrkadlu a Claire prekvapene otvorila ústa. Claire bola typom klasickej krásky. Nepotrebovala prikrášľovať. Avšak Dennina predstava bola trochu iná. Natiahla ju do fialových minišiat, pery jej vymaľovala krikľavo červeným rúžom a z plavých vlasov vytvorila pomocou gélu strapaté vrabčie hniezdo.

„Denny, neprehnala si to trochu?!“ – zasmiala sa Claire a na okamih zabudla na svoju urazenú hrdosť a kúsočky kože Roya Ellisa.

Denisa odstúpila o krok a kriticky si ju obzrela, na čo zavrtela hlavou.

„Ani nie.“

„Vyzerám ako lacná šľapka.“ – ohradila sa Claire.

„Ty nikdy nevyzeráš lacno.“ – uškrnula sa Denny.

„Fajn, tak ako luxusná šľapka.“

Denny sa zachichotala, ako keď boli malé a jedna druhej vyvádzali rôzne kanadské žartíky.
„ Si dokonalá, Claire.“ – vyhlásila tónom, ktorý nepripúšťal námietky a Claire len prevrátila očami, no ďalej neprotestovala.

Vlastne jej bolo celkom jedno, ako v tej chvíli vyzerá. Komu na tom záleží? Komu sa chce zapáčiť?!

Nechala sa odvliecť do Denninho auta, nenápadného sivého kombi, vhodného pre rodinu s deťmi. Ešte stále nebola presvedčená, že návšteva miestneho baru je dobrý nápad. Mala pocit, že ak sa k nej nejaký muž len priblíži, odtrhne mu hlavu. Denny však jej námietky ignorovala. Možno ju ani nepočúvala, lebo zasnívane hľadela na cestu pred sebou.

„Denny, sústreď sa!“ – vyhŕkla Claire a sestra na ňu prekvapene pozrela.

„Čo? “

„Prestaň sa takto tváriť! Potom nikdy neviem, či sleduješ cestu, alebo si práve v inej dimenzii. “

Denny sa zatvárila tak nevinne, že Claire vôbec nemusela byť detektívka, aby pochopila, že ju odhalila a po chrbte jej prešiel mráz. Denisa skutočne nevnímala cestu a Claire bola presvedčená, že pri jej pojašenej sestre stoja všetci strážni anjeli sveta. A pravdepodobne sa môžu pretrhnúť, aby to romantické dieťa fantázie udržali nažive.

Claire už mala s Denisou svoje skúsenosti. Keď boli malé, Denny sa raz ponorila do svojho fantastického sveta na tri dni. Na štvrtý deň omdlela a sanitka ju odviezla do nemocnice, kde jej zistili hlbokú dehydratáciu. Dievčatko bolo také zaujaté svojimi predstavami, že za celý ten čas nepomyslela na jedlo a vodu.

Claire sa pristihla, že jej vlastne závidí. Denisa mala svoj únikový priestor. Pre Claire také miesto neexistovalo. Jej povaha jej kázala čeliť problémom a bojovať s nimi, nie sa pred nimi ukrývať. Prinášalo to so sebou množstvo starostí, no ona ich riešila rada. Ale niekedy bola z toho večného boja unavená. A práve teraz bola unavená na smrť. Ani nevedela ako a vystupovali pred dosť veľkým barom, ktorý bol okrem knižnice a malého kina jediným prostriedkom kultúrneho vyžitia v Reagane.
Claire s povzdychom vystúpila z auta a Denny ju schmatla za ruku a odvliekla ku dverám. Claire zaškrípala zubami, keď pri vchode natrafili na vysokého, čiernovlasého pohľadného muža, ktorý si neznámu krásku premeriaval pohľadom plným záujmu. Nakoniec sa obrátil k Denise.

„ Ahoj, Denny! Koho si to priviedla?“ – spýtal sa s úsmevom vyhadzovač.

„ Ahoj, Dwayne!“ – zaškerila sa na neho Denisa.

„ To je moja sestra Claire, z L. A.“

Vyhadzovač si ju premeral od hlavy po päty a jeho horúci pohľad o poznanie ochladol.

„Tá súkromná detektívka?“ – spýtal sa a Claire prepadlo podozrenie, že Denny je tu častým a radorečným návštevníkom.

„Presne tak.“ – usmiala sa žiarivo a Dwaine im odstúpil z cesty.

Bar vyzeral inak ako tie, ktoré Claire pri svojej profesii navštevovala.
Žiadne mihajúce sa farebné svetlá a reproduktory, ktoré sa otriasali pod návalom decibelov. Vzhľadom na to, že bola na vidieku, ani to vlastne nečakala. Očakávala skôr country, kovbojské klobúky a vymetené gebule pod nimi, ktoré súťažia v pití brandy, alebo sa pretláčajú rukou. Prekvapila ju však intímna atmosféra a relatívny pokoj. Hrala tu hudba taká tichá, že ju takmer nevnímala. A potom svetlá. Svietila tu iba jediná malá lampa nad barovým pultom a tak bola celá miestnosť takmer v tme. Claire skoro nerozoznala bar, za ktorý ju sestra vzápätí usadila.

„Ahoj, Denny.“ – oslovil ju nízky čiernovlasý barman a zvedavo sa zahľadel na Claire, na jej dych vyrážajúcu krásu, ktorú nemohol celkom potlačiť ani Denisin prudko neodborný zákrok.

„Rick, to je moja sestra Claire.“ – predstavila ju Denisa a barman jej kývol a v jeho očiach narastal záujem.

„Bože, len to nie!“ - mala pocit, že uškrtí každého chlapa, ktorý o ňu zavadí pohľadom.
Claire sa mu bez úsmevu zahľadela do očí a stisla pery. Po takejto studenej sprche sa prestal na ňu usmievať, obrátil sa nazad k Denny, aj keď sa obdivným pohľadom stále vracal ku Claire.

„Ako obyčajne? Slnečný svit?“

„Jasné. Dvakrát.“

Kým barman miešal drinky, Claire v polotme ledva rozoznala, že do nich pridal okrem iného vodku a ananásový džús, Denny sa rozhliadala po bare a upozorňovala Claire na jednotlivých hostí.

„Tamten pri stole celkom vzadu, to je zástupca šerifa, Abe Jones. Milý, slobodný chlapec z malého mesta.“

Hoci Claire nemala najmenší záujem, automaticky sa obzrela. Zástupca šerifa jej pohľad zachytil a neisto sa usmial. Pravdepodobne uvažoval, ako ju osloviť a tak sa rýchlo odvrátila.

„Úplný zákusok pre zhýčkanú mestskú slečinku.“ – uškrnula sa.
„A tam, tí dvaja pri biliardovom stole, to sú bratia Svensonovci. Michael a  Brad. Trochu primladí, výstrední, sem tam sa zapletú do menšej bitky, ale tiež nie sú na

zahodenie.“

Claire stačil jediný pohľad, aby ich presne odhadla.

S takýmito sa stretávala neustále. Boli to ešte napoly deti, hoci podľa zákona už mohli piť alkohol. Aj to využívali a potom skúšali rozťahovať vlastné krídla tak, že robili hlúpe lotroviny a s nadšením sa zapájali do všetkých bitiek. Na charizmu zlých chlapcov potom lapali blond pipky so silikónovými vnadami a s inteligenčným kvocientom jednobunkového organizmu. Obaja sa živo štuchali a opreteky sa snažili zaujať jej pozornosť.

„ Tí by sa o mňa pravdepodobne pobili, však? – zavrčala posmešne a Denny prikývla.

„A do konca bitky by zabudli, prečo sa vlastne začala. No čo, každý má nejakú úchylku. Ozaj! Na toho pri šípkach si daj pozor. Kevin Marks, miestny donchuan a navyše ženatý. Chúďa Doris, nemá pri ňom ľahký život. “
Claire nechala Denisu tárať. Nemalo význam opakovať jej, že ďalší chlap je to posledné, na čo teraz myslí. Pomaly popíjala svoj drink a v duchu nadávala tomu odpornému slizkému hadovi Royovi Ellisovi.

Z rozjímania ju vyrušil závan chladného vzduchu a keď sa otočila ku dverám odkiaľ zafúkalo, v tej chvíli jej Roy Ellis úplne vyfučal z hlavy.

S otvorenými ústami hľadela na vysoký, svalnatý a plavovlasý ideál mužskej krásy, ktorý si pri dverách vyzliekal hrubú bundu. Ten muž bol krásny, mladý a niečím zvláštny, za svet však nemohla prísť na to, čím. Srdce sa jej prudko rozbúchalo a nemohla od neho odtrhnúť oči. Zbadala sa až vtedy keď pocítila, že jej z kútika úst vyteká tenký pásik slín. Ježišikriste, zíza na neho ako debil! Ovládla sa a odtrhla od toho neuveriteľného muža oči, aby ich zabodla späť do pohára so Slnečným svitom. Dalo jej však veľa námahy udržať ich tam. Dych sa jej zrýchlil a ona v tom momente túžila iba po tom, aby ten nádherný muž prišiel k nej a pomiloval ju. Čo sa to s ňou deje?

Kútikom oka si ho znova obzrela. Mal nádherne čisté črty, akoby boli vyrazené na medaile. Plavé vlasy mu padali do očí, no on si ich neodhrnul a keď sa potom na moment zahľadel po bare pomedzi ne, skoro spadla zo stoličky. Chcelo to neskutočnú silu nezízať na neho. Celú scénu neustále podfarboval Denisin šepot, ktorým ju chcela upozorniť na potenciálnu náplasť na jej rozorvané srdce. Claire cítila, že srdce jej búši až v krku. Po chvíľke znova mrkla smerom k nemu. Aj on si sadol k baru, no nie k obom mladým ženám, ale na opačnú stranu. Barman mu kývol, zamrmlal čosi na pozdrav a automaticky sa natiahol po pivo. Ten neskutočne krásny muž bol zrejme rovnako stálym zákazníkom, ako Denny. Claire si ani nevšimla, že Denny zmĺkla a nahla sa ponad bar, aby zistila, čo tak upútalo jej sestru. Zaškerila sa.
„Tak toto, sestrička, je absolútna špička. Prvá cena, ktorú by chcela vyhrať každá žena pod osemdesiat rokov v okruhu sto kilometrov. Dosiaľ sa to žiadnej nepodarilo.“

„Kto je to?“ – od šepkala Claire a nemohla od toho výstavného exempláru odtrhnúť oči.

Denny sa pousmiala nad tým, ako zrazu jej sestra prejavila záujem.

„Aidan Darx, správca parku. Ale nerob si nádeje, ten je nedosiahnuteľný. Svoju prácu berie veľmi vážne a celé dni sa túla po horách, stopuje pytliakov, stará sa o zvieratá, kontroluje ich počty, uisťuje sa, že turisti sú v poriadku... proste všetko, čo k tejto práci patrí. Do mesta sa vracia iba večer, keď už v horách pre tmu nevidí na krok pred seba.“

Claire nepozerala priamo na neho, no zato na neho upriamila všetky ostatné zmysly. To nie je možné, taký dokonalý muž neexistuje! Stále sa jej nepodarilo ovládnuť zrýchlený rytmus dýchania a periférnym videním zaznamenala, že Aidan Darx a zástupca šerifa sa pozdravili kývnutím hlavy, no ani jeden sa nezdvihol aby si sadli spolu a trochu sa porozprávali. Claire to prekvapilo, no Denny to videla tiež a mala na všetko vysvetlenie.

„Aidan je samotár. S nikým sa veľmi nemusí, ak vieš, čo tým myslím. Príde, vypije jedno- dve pivá a znova sa stratí v lesoch. Je vlastne dobrodruh.“

„Nemá tu priateľov? Je nový a nezapadol?“ – Claire očividne premohol profesionálny zvyk oťukávať si ľudí.

Navyše sa ním skvele maskoval stále väčší záujem a skĺzla pohľadom z jeho tváre na jeho plecia a hruď. Mal na sebe čierne tričko s krátkymi rukávmi a Claire naprázdno prehltla, keď očami pohladila úžasne pružné a mocné svaly pod hladkou pokožkou jeho ramena.

„Nie. Žije tu asi päť rokov, ale nezapadol vôbec. Hneď ti predvediem, prečo.“

Kým ju Claire stihla zastaviť, Denny sa zaklonila, aby spoza nej zavolala.

„Ahoj, Aidan!“
Krásny muž sa k nej napolo obrátil, šibol po nej tmavými očami a Clairino srdce vynechalo jeden úder, keď neochotne zašomral.

„Ahoj.“

Napriek strohému pozdravu sa Denny spýtala.

„Tak čo, ako sa majú zvieratá? Chytil si v poslednom čase nejakých pytliakov?“

„Dobre. Nie.“ – zamrmlal, no už sa k nej neobrátil, uprene hľadel na svoju fľašu piva, akoby to bola tá najfascinujúcejšia vec na svete.

Denny sa však nevzdávala.

„Našiel si už tých turistov, čo sa minulý týždeň stratili v parku?“

„Nie.“

Denny mykla plecami, jeho strohosť ju nemohla odradiť. Navyše sa s ňou stretla len zriedka. Odbiť zasnívanú, romantickú Denny by bolo rovnako kruté, ako kopnúť do šteniatka.

„Tak veľa šťastia, dúfam, že ich nájdeš.“

„Mhm.“

„Ozaj, poznáš moju sestru Claire?“ – šibalsky sa jej zaiskrilo v očiach, pravdepodobne už v duchu splietala ďalšiu romancu, tentoraz o Aidanovi a Claire.

Claire nemohla za svet prinútiť svoje oči, aby sa odtrhli od jeho pier. Aké by to asi bolo bozkávať sa s ním? Určite to bol zážitok, ktorý stál za všetky prachy. Aidan na zlomok sekundy obrátil tvár k nim, rýchlo preletel pohľadom po Clairinej tvári, strapatom vrabčom hniezde a fialových minišatách ( v tej chvíli sestre priala minimálne osýpky za to, ako ju vymódila. Čo by v tejto chvíli dala za svoj šatník! )a stroho zahundral:

„Nie.“

Nemá záujem! Došľaka! Jediný muž, ktorého by v tomto okamihu chcela priťahovať! Claire by taká nezdvorilá odpoveď za iných okolností urazila, no teraz ani nevnímala, čo vlastne povedal. Všetky jej zmysly sa upriamili na jeho fyzickú dokonalosť. Túžila ho vnímať každým jedným z nich.
Chcela sa na neho pozerať, chcela vdýchnuť jeho vôňu, pohladiť tie pevné, pružné svaly a ochutnať jeho pokožku. V živote niečo takého nezažila.

Denny konečne vzdala nútený pokus o rozhovor. Znova si sadla vzpriamene a šepla Claire.

„Vidíš? Už chápeš, čo som tým myslela?“

„Je ženatý?“ – spýtala sa Claire potichu, hoci už vedela, aká bude odpoveď.

„So svojou prácou.“

Denny konečne zmĺkla a Claire sa mohla sústrediť na nenápadné pozorovanie Aidana Darxa. Ten odrazu vstal, nedotknuté pivo nechal stáť na barovom pulte a rázne odišiel z miestnosti. Claire sa pristihla, že mu fascinovane hľadí na zadok v tesných nohaviciach a očami hltá jeho úzke boky a pružnú, mocnú postavu. Bože, to je ale kus chlapa! Dokázala si ho predstaviť celkom nahého. Srdce jej ešte zrýchlilo, hoci sa to zdalo nemožné. Dychčala, akoby zabehla maratón.

„Čudák.“ – zhodnotila ho nahlas, no v duchu dodala:- „ale nádherný, neskutočne sexi čudák.“
„Krásny a zaujímavý čudák.“ – zachichotala sa Denny, akoby jej čítala myšlienky.

Claire súhlasne prikývla, dopila svoj drink a vstala. Keď odišiel Aidan Darx, v bare už nič nemohlo zaujať jej pohľad a jej dych a tep sa znova vrátili do nudného normálu. Denny sa zrejme cítila rovnako, lebo sa vôbec neprotivila a poslušne kráčala so sestrou k autu. Cestou domov mlčali a Claire sa ponorila do rozjímania. Na malú chvíľku sa vrátila k nadávkam na Raya Ellisa, no takmer okamžite sa jej do myšlienok votrel Aidan Darx.

„Je taký... iný, taký zvláštny.“ – povedala zamyslene.

Denny vôbec nebola na rozpakoch, o kom vlastne hovorí. Ani ona ho očividne nemohla dostať z hlavy.

„Áno.“ – pritakala.

„Je na zbláznenie krásny, no nikdy ho nevidno so žiadnou ženou. Možno je gay. Ale bože, je taký chutný, že by mi to ani nevadilo.“ – vzdychla.

Claire nesúhlasne zavrtela hlavou, až sa jej plavé vlasy rozleteli okolo tváre.
Z toho muža priam sršal testosterón. Keď taký muž kývol prstom na ženu, bez váhania mu padla k nohám. Alebo, ak na to príde, aj do postele. A s radosťou. Aidan Darx by vedel ženu prinútiť jediným pohľadom, aby sa do neho zamilovala. Claire sa otriasla. Láska je pre bláznov.

Len čo si to povedala, celá sa naježila a znechutene povedala:

„Počuj Denny, toto asi nebude ten najlepší liek na moje nervy. Skôr by som potrebovala na nejaký čas vypadnúť od ľudí čo najďalej. Nehľadám nový vzťah, chcem si len byť istá, že kým sa neupokojím, nikoho neprizabijem. A to by sa mi v bare medzi tými vidláckymi debilmi určite stalo.“ – povedala.

Len jediného obyvateľa malého mestečka by s chuťou stiahla k sebe do postele. Rýchlo potlačila myšlienky na Aidana Darxa. Čo je to s ňou?

Denny sa usmiala. Bola už taká zvyknutá na Clairin názor na vidiek, že pri zmienke o vidláckych debiloch sa ani neurazila.

„Asi máš pravdu. Keď sme sa už bavili o správcovi parku, čo takto ísť trochu na túru? Ako dávno si už nestanovala v lese?“

„Roky.“ – vzdychla Claire a pohodlnejšie sa oprela.

Bola zdatná turistka. Voľná príroda na ňu pôsobila upokojujúco, no v posledných rokoch jej pracovné tempo nedovolilo na túru ani pomyslieť.

„A pritom si to vždy milovala.“

„Dobrá túra je to jediné, čím Reagan prevyšuje L.A.“ – súhlasila Claire so zatvorenými očami.

„Si dobrá turistka a tunajší park je krásne a pokojné miesto. Potrebuješ si očistiť dušu od nánosov špiny civilizácie. Objavíš svoje spojenie s prírodou... “

Keď Denisa začala s týmito somarinami o spojení s okolitým vesmírom, Claire mala vždy chuť povedať jej, aby najskôr ona našla spojenie s realitou. Ovládla sa však a prikývla.

„To znie ako dobrý nápad. Asi na zvyšok víkendu vypadnem niekam do hôr. Hneď zajtra sa zastavím u správcu.“ – a znova ho uvidí, uvedomila si.
Cítila sa, akoby jej v žalúdku poletovali stovky motýľov.

„Vezmi si mobil, aby si sa mi mohla ozvať, keby niečo.“ – pripomenula jej Denny.

„Okay.“

O niekoľko minút už boli doma, ale kým Claire upadla do sladkého zabudnutia spánku, najprv musela stráviť dve hodiny odstraňovaním obrovského množstva gélu z vlasov. Keď konečne zatvorila oči, videla pred sebou nádhernú tvár Aidana Darxa.

Kapitola 2.

Slnko ešte ani nevyšlo nad kopce, keď Claire s Denisiným ruksakom na chrbte vykročila do kancelárie správcu. Mala na sebe svoje nové hnedé šortky, lacné tenisky a maskáčové tričko. Všetko potrebné na pár dňovú túru bolo zbalené v ruksaku. Pri pomyslení, že znova stretne nádherného správcu, sa jej opäť rozbúšilo srdce.

Malý drevený zrub, honosne nazývaný budovou správy parku, našla rýchlo. Keď vošla dnu, za dreveným pultom sedela asi sedemnásťročná žabka a znudene listovala v Cosmopolitane. Claire nemohla zabrániť tomu, aby jej oči okamžite nezoskenovali miestnosť a so zmesou úľavy a sklamania zaznamenala, že dievča je v kancelárii samo.

Asi miestna zamestnankyňa roka, pomyslela si kyslo Claire, keď k nej dievča zdvihlo totálne ľahostajný pohľad.

„Želáte si?“ – spýtalo sa unudene.

Vzápätí vytreštilo znepokojene oči. Claire v nich mohla čítať to isté, čo vo väčšine ženských očí: len nech tá kráska zmizne, kým sa tu neobjaví môj muž / priateľ / milenec a nevyštartuje po nej. Claire pristúpila k pultu a chladne sa usmiala.

„Idem na pár dní na túru. Potrebujem mapu s turistickými chodníkmi.“

Dievčina automatickým pohybom siahla pod pult a vyložila naň poskladanú mapu. Potom odrapkala naučený text.

„Žltou sú vyznačené chodníky pre začiatočníkov, pre pokročilých sú modré a pre skúsených turistov sú červené, tie sú najnáročnejšie. Oheň zakladajte iba na povolených miestach, ktoré máte vyznačené v mape. V prípade ohrozenia volajte na číslo, ktoré máte napísané v pravom hornom rohu – to je sem k nám, prídeme vám na pomoc. Viete, čo máte robiť, keby vás ohrozovala divá zver?“

„Neútočiť na ňu, ak je chránená.“ – zamrmlala Claire, na čo dievčina vytreštila oči.

Claire netrpezlivo vzdychla.

„Odohnať ju ohňom a krikom, prípadne vyliezť na strom.“

„Vaše meno? Pre prípad, že sa by ste zmizli, musíme nahlásiť, kto je nezvestný.“ – upokojila sa dievčina a Claire sa uškrnula.

Tá teda vie turistov potešiť!

„Claire Richardsonová.“

„Príjemný výlet.“ – zamrmlala žabka uľahčene, a keď Claire za sebou zatvárala dvere, mala už zasa hlavu strčenú v časopise.

Claire bola skúsená turistka a tak trochu dúfala, že náročný terén odvedie jej myšlienky od toho kreténa... a od Aidana Darxa.
Ešte stále jej behali po pažiach zimomriavky, keď si spomenula na toho sexi chlapa. Vybrala si červené chodníky. Po chvíľke chôdze vytiahla mapu a urobila to, čo vedela najlepšie. Určila si cieľ a potom za ním rázne a odhodlane vykročila. Keď vychádzajúce slnko prežiarilo svojimi hrejivými lúčmi les, mala už za sebou takmer dva kilometre krkolomnej cesty pomedzi skaly a práchnivejúce kmene, ktoré v zime zvalil vietor. Prestávku si urobila až vtedy, keď svaly na jej nohách začali protestne pobolievať. Claire zastala a dopriala nohám chvíľku oddychu. Zatvorila oči a na niekoľko okamihov vystavila tvár slnečnému svetlu. Vychutnávala ticho, samotu a prírodu.

Denny mala pravdu, park bol nádherným miestom. Bola to nefalšovaná divočina, no Claire z nej nemala strach. V L. A. to tiež nebolo príliš civilizované a tu aspoň nemusela sledovať neverných manželov, drogy berúcich tínedžerov a prelietavé priateľky bohatých biznismenov. Jediné, čo musela pozorovať, boli červené čiary na mape.
Z batoha vytiahla fľašu vody a napila sa. Potom pokračovala v ceste. So zrejmou úľavou si uvedomila, že Denny mala pravdu. Príroda, do ktorej sa pri svojom nabitom pracovnom programe nedostala už niekoľko rokov, ju upokojovala a ona po pár hodinách stúpania do kopca dokázala pomyslieť na Roya Ellisa bez toho, aby zakaždým kopla do kameňa či konára ležiaceho na chodníku. Inak to bolo v prípade Aidana Darxa. Nádherná príroda nedokázala urobiť absolútne nič so zimomriavkami vzrušenia, ktoré jej prebehli po koži zakaždým, keď si na neho spomenula. Ďalšiu pauzu urobila napoludnie. Tentoraz to bolo viac ako desať minút, pretože keď sa napila vody, vytiahla mobil a zavolala sestre. Keď ju uistila, že nemá nič zlomené a až na nepríjemné pálenie lýtok a pár škrabancov od konárov je úplne v poriadku, Denny súhlasila s tým, že najbližšie jej zavolá až na druhý deň. Claire jej vysvetlila, kde sa asi utáborí na noc a Denny spokojná, že mala pravdu a sestre výlet urobil dobre, zložila.

Keď sa slnko klonilo k západu, Claire dorazila k cieľu, ktorý si vytýčila. Do nebotyčnej výšky sa vypínalo obrovské, takmer zvislé bralo. Pod ním bola malá vodorovná plošinka, obklopená z dvoch strán lesom a z tretej strany bol ohromujúci výhľad na nižšie položené vrchy.

Vyzeralo to ako skvelé miesto na táborenie a presne ako na mape, bolo tu vybudované ohnisko z okrúhlych kameňov. Claire sa poponáhľala postaviť stan, vedela, že v horách sa rýchlo stmieva. Potom rýchlo nazbierala toľko dreva, aby mohla udržiavať oheň po celú noc, ak by bolo treba. Z ruksaku vytiahla mäso a kus chleba a dala sa pripravovať jednoduchú večeru. Kým sa mäso pieklo, celkom sa zotmelo a nad jej hlavou sa objavilo množstvo hviezd. Celkom ohromená si ľahla na chrbát a hľadela nad seba. Bolo by možné, že tých malých blikajúcich svetielok je na nebi naozaj toľko?! Uvedomila si, že v LA, kde je svetlo vo dne i v noci, ich videla nad hlavou nanajvýš niekoľko.
Tu, ďaleko od ľudí, uprostred divočiny, bolo všetko také isté, ako pred nekonečným časom. Na rovnakú oblohu sa pozerali ľudia pred tisíckami rokov.

Ten pohľad Claire upokojoval. Nechcelo sa jej spať, len hľadela s doširoka otvorenými očami na ten tmavý, trblietavý závoj, ktorým noc prikryla tieto ohromujúce hory.

Pre Denny by to zrejme nebol nijaký výnimočný pohľad. Žije pod týmito horami už celé roky. Pre Claire to však bolo také neskutočné, že chvíľu vôbec nepostrehla, že v táborisku už nie je sama a nočné lesy už nie sú také tiché. Desivé vrčanie si uvedomila až o niekoľko sekúnd a keď ho jej mozog zaregistroval, prudko vyskočila a vytrhla z ohniska horiaci konár. Zdvihla ho do výšky a ohnala sa ním, aby osvetlila čo najširší priestor okolo seba. A potom to zbadala. Srdce sa jej rozbúchalo od strachu a vyskočilo do neuveriteľných obrátok. Horiaci konár takmer pustila.

„ Ježiši!“ – vydýchla.
Celkom na hranici svetla, ktoré oheň vrhal, sa k zemi krčilo... niečo. Keby to bolo dvakrát... štyrikrát menšie, povedala by vlk. Ale toto, to bola obluda.

Snehovo biela, neskutočne obrovitánska obluda, ktorá pritískala uši k hlave a desivo vrčala, pričom odhaľovala zubiská ostré ako dýka a aspoň dvakrát dlhšie, ako jej prst! Šelma sa prikrčila, bruchom sa pritisla o zem a očividne sa chystala na útok. Claire s konárom v ruke úplne zmrzla. Nebola schopná sa pohnúť, alebo odtrhnúť pohľad od príšerných očí toho netvora, lebo tie oči, ach! Tie boli také zúrivé a nenávistné, že vyzerali takmer ľudské! Beštia ešte raz príšerne zavrčala a jediným obrovitánskym skokom sa vymrštila do vzduchu, aby strašnými pazúrmi a ostrými zubami roztrhala bezbrannú Claire na márne kúsky.

V tom okamihu však zboku do Claire vrazilo čosi iné, prudkou silou ju odhodilo nabok a pritom preletelo cez oheň, ktorý rozmetalo po celej čistinke. Na okamih si myslela, že ten netvor tu nie je sám, že je ich viac a jeden na ňu zaútočil.
Na plošine nastala úplná tma a Claire sa inštinktívne odplazila ďalej a pritisla chrbtom o skalu, pričom sa snažila pohľadom preniknúť temnotu. No hoci jej oči nič nevideli – okrem úžasného množstva hviezd nad čiernym lesom – jej uši zachytili zvuky boja. Bez dychu načúvala, stále sa trasúc od hrôzy.

Počula vrčanie, chniapanie, potom divoké zavytie. Nepoužiteľnosť zraku jej vyostrila sluch natoľko, že sa jej zazdalo, že uprostred tých príšerných zvukov začula ľudský hlas, ktorý naliehavým šeptom vyslovil akési slovo. Znelo to ako Erik, Derik, alebo tak nejako. Ako odpoveď na šepot sa ozvalo zúrivé zavytie, no potom odrazu rýchlo sa vzďaľujúce bolestné skučanie. Na niekoľko minút ostalo na čistinke také ticho, že jediné, čo Claire počula, bol tlkot vlastného srdca a svoj zrýchlený dych. Potom začula, ako zaštrkotali kamienky pod niečími nohami a strhla sa. Kroky však nesmerovali k nej, ale k rozmetanému ohnisku. Ktosi nohou kopal do tlejúceho dreva, kým nebolo zasa všetko pekne na kope a oheň sa znova začal rozhorievať. Temná mužská silueta, ktorú začínala rozoznávať, nabrala ešte za náručie raždia a hodila ho na ohnisko. Okamžite sa rozhorelo a Claire v plameňoch rozoznala na neuverenie nádhernú tvár. Motýle v jej žalúdku začali divo trepať krídlami a dych sa jej odrazu zrýchlil.

Konečne sa postavila, no chrbát odmietal odlepiť sa od skaly – jej svaly zrejme ešte stále ovládal nejaký praveký obranný inštinkt. Aidan Darx dal do poriadku oheň a až potom sa otočil k nej.

„Ste v poriadku?“ – spýtal sa nevrlo.

Claire sa zmohla akurát na nemé prikývnutie, pričom na neho vyvaľovala oči. Aidan potichu zanadával a pristúpil k nej. V tej chvíli si Claire všimla, že okrem neskutočnej krásy z neho ide... strach. Zachvela sa. Chvíľku zaváhal, no potom ju chytil za plecia a potriasol ňou.

„Čo vás to, dočerta napadlo, nocovať pod Wolfisch Reef?! Čo neviete, že je to tu nebezpečné?! Keby som náhodou nebol tu na okolí a nezazrel váš oheň... “

Potom sa odvrátil a zlostne zašomral.
„Doparoma aj so sviatočnými turistami!“

Pri jeho dotyku sa napla. Celé jej telo kričalo po celkom iných dotykoch, no jej mozog si uvedomil ešte čosi iné. Bol nebezpečný. V očiach mal čosi hrozivé. Nemala by tu stáť a zízať na neho. Mala by ujsť. Ibaže ona je Claire Richardsonová, tá, ktorú nie je ľahké vystrašiť. Premohla nutkanie pritisnúť sa oňho celým telom a nahnevane ohradila.

„Som najlepšia turistka, aká kedy prišla do tohto zapadákova a viem si v horách poradiť!

S normálnym vlkom by som určite nemala problémy, ale čo bolo toto, dočerta za potvoru?! To tu chováte mutantov, pán Darx?! “ - zaútočila.

Keď ho oslovila menom, Aidan sa strhol a podozrievavo sa na ňu zadíval. Videla, že zvažuje, kde ju už videl. Po chvíli mu svitlo a ju urazilo, že až teraz. Obyčajne si ju ľudia pamätali až príliš dobre, na jej krásnu tvár sa len ťažko dalo zabudnúť – no on to očividne bez problémov urobil.
„Denisina sestra, však?“ – zaradil si ju konečne.

„Claire Richardsonová, vďaka, že ste si spomenuli.“ – pokúsila sa o štipľavý tón.

Veľmi sa snažila nenatiahnuť ruku a nedotknúť sa ho, aby sa presvedčila, či sú tie svaly naozaj také pevné, ako vyzerajú. Bože, ten je priam stvorený na sex! Upriamila pozornosť naspäť na rozhovor a odvrátila oči, aby sa trochu upokojila. Aidan cúvol, pohľad mal chladný ako ľad.

„Čo to tu splietate o nejakých mutantoch?“

Claire rozčúleným pohybom ukázala smerom, kde sa stratilo vlčie skučanie.

„Veď ste tú beštiu videli! Čo dávate tunajším vlkom žrať, že sú takí obrovskí? Nejaké hormóny, alebo čieho ďasa?!“

Hormóny. Ach. Keby sa tak chceli upokojiť jej vlastné!

Aidan sa prestal tváriť nazlostene, vyzeral skôr zmätene, pozrel na hory a znova na Claire. Potom sa mu na perách objavil kratučký, ale absolútne podmanivý úsmev.

„Obrovskí? A vy ste už, samozrejme videli hromadu vlkov?“

„Dosť na to, aby som vedela rozoznať obyčajného veľkého jedinca a hnusného zmutovaného netvora.“ – odsekla, no Aidan sa zrazu rozosmial.

Claire zadržala dych, vyzeral tak hriešne dobre, že musela vynaložiť všetku svoju vôľu, aby na neho necivela s otvorenými ústami.

„A ja som si vždy myslel, že to o strachu a veľkých očiach sa iba tak hovorí! Vážená, ten vlk bol síce dosť veľký, ale o nič väčší, ako hociktorý statný samec jeho druhu. Vy ste sa museli poriadne zľaknúť!“

Jeho hlas znel tak presvedčivo a nevinne, že to Claire zmiatlo. Naozaj sa tá beštia zdala taká velikánska iba jej? Alebo si z nej správca parku uťahuje? Aký by mal na to dôvod? Pokúsila sa aspoň o akú takú odpoveď, aby nevyzerala ako hysterka, ktorá robí z dážďovky anakondu.

„Každopádne vám musím poďakovať, pán Darx. Nech to bolo, čo chcelo, bolo by ma to asi zožralo.“

„To asi ťažko.“ – povedal Aidan, celkom ignorujúc jej poďakovanie.

V Claire sa zdvihla vlna ľadovej zlosti, ktorá celkom potlačila jej očarenie. V duchu hesla, že útok je najlepšou obranou a na neho zasyčala.

„Čo tým, došľaka chcete povedať?! Že som si celý ten útok vymyslela?“

Aidan si vzdychol a sadol si k ohňu, Claire zostala stáť. Preložila si ruky na prsiach a hľadela na neho so zdvihnutým obočím.

„Chcem tým povedať iba toľko, že ľudia nie sú prirodzenou potravou vlkov. Vlci sa nám radšej vyhnú, ak je dostatok inej potravy. A teraz máme leto, všade je plno zveriny a nič v týchto horách nehladuje.“

„Tak prečo tá beštia na mňa skočila? Alebo chcete poprieť aj to?“

Rozčúlene na ňu fľochol. Obyčajne ženám stačilo jeho slovo. Nikdy sa s ním nehádali. To, čo povedal, brali ako písmo sväté. Táto nie. Musel rýchlo vymyslieť nejakú výhovorku.

„Predpokladám, že ten vlk chcel dostať vašu večeru.“ – ukázal na mäso, ktoré sa už spieklo takmer na uhoľ.
„Určite mu to voňalo veľmi lákavo.“

Claire si  musela priznať, že to znie logicky, aj keď by prisahala, že to... no, nech to už bolo čokoľvek, ani len nešiblo pohľadom na mäso. Nie, dívalo sa len na ňu a to s takou nenávisťou, až sa striasala, keď si na to spomenula.

Aidanova logika mala iba jeden háčik. Rozhovor brala ako výzvu a nemienila prehrať. Ona predsa vždy dosiahne, čo chce.

„Ako ste ho zahnali? A ako ste ho vôbec zbadali v tej tme?“ – spýtala sa podozrievavo.

Aidan pokrčil plecom a siahol do vrecka. Vytiahol odtiaľ plastovú vecičku, ktorú ona veľmi dobre poznala. Sama mala podobnú v kabelke, v jednej z tých kabeliek, ktoré už nikdy neuvidí, lebo stretla Roya Ellisa. Napodiv ju myšlienka na neho tento krát nevytočila.

„Vlčie oči v tme svietia a ja som na les v noci navyknutý. A táto mašinka uštedrí pekných pár voltov. Je to lepšie ako puška, lebo zviera neusmrtí.“
Claire pozerala na paralyzér v jeho rukách a v duchu s ním nesúhlasila. Dal sa použiť iba zblízka a ona by dala hocičo za to, aby si mohla na tú obludu vystreliť zo starej dobrej pušky z nejakého bezpečného miesta.

„Nevidela som iskru.“ – povedala s istotou.

„A čo ste si mysleli?“ – spýtal sa nevrlo.

„Že som útočiaceho vlka monštruóznych rozmerov premohol holými rukami?“

Keď to takto podal, znelo to poriadne hlúpo, no presne to si doteraz myslela. Musela však priznať, že všetko, čo tento muž povie, má čosi do seba. Na slovnú prestrelku si tento krát našla rovnocenného partnera. Keby ju len tak nepriťahoval! Mohla by bojovať oveľa účinnejšie.

Pri pohľade na jeho tvár sa však absolútne nedalo premýšľať. Bolo v nej čosi... čosi zvláštne, hoci by nevedela povedať, čo to je. Tie jeho oči... pripomínali jej oči Jeremyho Scotta. Presne v tej chvíli sa Aidan postavil.

„Musím ísť. Mám dnes nočnú hliadku. V noci sa pytliaci často vydávajú na lov.“

Claire sa zachvela, ale nedala to na sebe poznať. Namiesto toho sa do neho pustila, akoby porušoval svoju povinnosť.

„To ma tu chcete nechať samú? Čo ak sa tá beštia vráti?“

Aidan sa zamračil a tvárou sa mu mihlo čosi ako bolesť, no bol to taký krátky okamih, že Claire si nebola istá, či sa jej to len nezdalo.

„Vlk má na dnes dosť. Určite sa sem nevráti. Poznám zvieratá. A vy sa nabudúce držte žltých čiar na mape.“

Kým Claire stihla niečo odseknúť, otočil sa a pohltila ho noc. Hoci Claire nebola nijaký strachopud, predsa sa len obozretne poobzerala. Zdalo sa jej, že za každou skalou, za každým kmeňom, ba priam za hranicou svetla, ktoré vrhal jasný oheň, striehne tá odporná beštia. Započúvala sa do zvukov lesa, no nepočula nič, ani len vzďaľujúce sa kroky Aidana Darxa. Pokrčila ramenami a stiahla zhorené mäso z ražňa a hodila ho tak ďaleko do lesa, ako len vládala. Ak má tam vonku niečo ďalšie chuť na jej večeru, nech sa ňou zadrhne! Len nech sa podľa možnosti nepribližuje.
Potom sa primkla bližšie k ohňu a nakládla takú vatru, že ju bolo možno vidno až z L.A. Chvíľku porozmýšľala, potom vzala poriadnu palicu a nožom ju prirezala, aby bola ostrá ako kopija. Zvierajúc provizórnu zbraň v ruke si ľahla čo najbližšie k šľahajúcemu plameňu, no napriek bezpečnostným opatreniam nezažmúrila oči po celú noc.

Aidan Darx z bezpečia temného lesa pozeral, ako jedovitá blondínka nakládla vatru a zastrúhala palicu. Keď hodila mäso do lesa, takmer ho ním trafila. Bez námahy a úplne nečujne sa vyškriabal na bralo, odkiaľ mal dokonalý prehľad o všetkom, čo by sa v blondínkinej blízkosti len pohlo. Bolo jeho povinnosťou dať na ňu pozor, no nemohol zostať pri nej. Cítil, že sa čoskoro musí posilniť a nemohol vedieť, kedy smäd celkom premôže jeho sebaovládanie. Nechcel, aby sa musela brániť za jednu noc pred ním aj pred jeho bratom. Navyše ho úplne ohromila. Najskôr ju vôbec nespoznal. Včera v bare bola rozsvietená lampa a on videl rozmazane.
Navyše mal pocit, že včera vyzerala akosi inak. Dnes, keď rozmetal oheň a nastala tma, nedalo sa nevšimnúť si, aká je očarujúca. Všimol si najmä jej dlhé, opálené nohy s nádherne pružnými svalmi, ktoré vykúkali zo šortiek. Vedel si ich živo predstaviť ovinuté okolo jeho bokov. Ležala by pod ním, tisla by sa k jeho nahému telu okrúhlymi prsiami, zdvíhala pevný zadoček a on by do nej vnikal tak dlho, kým by neprosila o milosť... Pri tej predstave stvrdol a zmohutnel, až v slabinách pocítil tupú bolesť.

Ako dlho už nemal ženu? Roky? Desiatky rokov? Odkedy sa stal upírom, vyhýbal sa ľudským ženám. Nechcel im ublížiť. A vlastne ho ani veľmi nepriťahovali, keď na neho všetky civeli s roztúženým pohľadom. Až na blondínku, ktorá sa chúlila pri ohni tam dolu.

Znova preskúmal okolie, nasal do seba vzduch a vetril po hocičom nepatričnom. Bol si istý, že Cedric sa už dnes v noci nevráti, no čo ak predsa... Nemohol dopustiť, aby zaútočil na ďalšiu turistku.
Aidana trhalo napoly, že musel ublížiť vlastnému bratovi, aby ochránil to, čo bolo ich zákonitou korisťou. On jediný z troch súrodencov si zachoval ľudskú podobu a aj ľudské cítenie, hoci človekom už nebol. Nedokázal by žiť sám so sebou, keby mal vziať život nevinnej ľudskej bytosti, alebo keby to dovolil svojmu bratovi.

Dúfal, že blondínka prijala jeho vysvetlenie o paralyzéri. To posledné, čo potreboval, boli reči o jeho nadprirodzených schopnostiach. Už len to, že ten bastard Azazel ho zmenil na upíra, ktorý je pre ľudské ženy neodolateľne príťažlivý, z neho robilo obrovský terč. Ženy sa o neho živo zaujímali a nadbiehali mu, ako len vedeli. A on musel len škrípať zubami, lebo jediné čo chcel bolo, aby sa ľudia od neho držali čím ďalej.

Ironicky sa uškrnul, keď pozrel ponad okraj brala na blondínku. Tá si teda nenechala obalamutiť ani odbiť! Na jeho aroganciu a nechuť viesť rozhovory obyčajne ľudia reagovali tak, ako mal v úmysle: vzdali svoje pokusy a nechali ho na pokoji, minimálne kým sa znova neukázal v meste. Ona nie.
Aidan dúfal, že sa mu podarilo presvedčiť blondínku o jeho verzii udalosti, ale vôbec si tým nebol istý. Inokedy by si nemusel v podobnej situácii vymýšľať výhovorky. Keby tu bola hocijaká iná žena a on by povedal, že videl lietajúce prasa, prikyvovala by a usmievala sa ako sliepka.

Blondínka však reagovala chladne, hoci vedel, že čosi v jej vnútri ho chce. Ibaže ona sa tomu nepoddala ako ostatné. Bojovala s tým. Všetky ostatné ženy si jeho príťažlivosť zamieňali so zamilovanosťou. Ona sa jej bránila. Nechcela byť zamilovaná. Stopercentne je to ľadová fúria. Potlačil myšlienku na to, ako rýchlo by sa ten ľad roztopil v jeho posteli...

Ani včera v bare nevyzerala zvlášť srdečná. Rád by vedel, čo má za problém. Aidan potriasol hlavou. Nie. Nechce vedieť, čo ju štve, nechce poznať jej problémy a životný príbeh, nechce si dokonca ani zapamätať jej meno, preto ju stále v duchu volá blondínkou, hoci mu ju Denisa predstavila a hoci mu dnes aj ona sama pripomenula svoje meno.
Nechce od nej vôbec nič, len to, aby mu neprišla do cesty, keď bude na tom tak, ako teraz Cedric.

Aj on sa už potreboval posilniť. A mal by to stihnúť do zajtra v noci, lebo pozajtra je spln. Ten hnusný anjelský kretén im povolil stretnutie iba v noci počas splnu. Ani Aidan, ani Cedric ho nikdy nepremeškali. V Merine sa však ozývalo volanie oceánu silnejšie. Všetci traja boli deťmi sirény a smrteľníka. Sloboda šírych lesov, ani smäd po krvi nemohli bratov ovládnuť natoľko, ako oceán ich sestru. Túžbu po morských hlbinách mali v duši všetci traja, no iba Merina sa stala morskou pannou a tak sa táto túžba v jej duši znásobila. Natoľko, že niekoľko krát do roka celkom zabudla na stretnutie s bratmi, hoci sa potom vždy veľmi ospravedlňovala. Navyše, Aidan i Cedric boli osamelí, no Merina prevzala matkino miesto v podmorskom svete a dokonale zapadla do tamojšieho spoločenstva. Aidan zaťal päste a stisol zuby. Ten sviniar Azazel im vzal všetko.
Došlo to tak ďaleko, že Aidan napokon znenávidel pamiatku vlastnej matky, ktorej hriech toto prekliatie spôsobil. Znovu si utrel ústa a poriadne si ich vypláchol vodou z fľaše. Už to raz urobil potme, kým sa blondínka chúlila ku skalnej stene, no musel to urobiť znova. Stále cítil na zuboch Cedrikovu krv. Stálo ho strašné sebaovládanie, aby ho nezabil. Jeho upírie inštinkty zavetrili vlkolaka a naštartovali rodovú nenávisť. Cedric sa vo vlčej podobe nedokázal natoľko ovládnuť a keby Aidan nemal účinné zbrane, určite by ho bol zabil.

„Hnusný hajzel!“ – zamrmlal si Aidan, no nemyslel tým Cedrica, ale Azazela.

Znova pozrel ponad okraj brala. Na táborisku sa nič nezmenilo. Blondínka sa stále chúlila pri ohni, v ruke zvierala palicu. Smiešne! Týmto drievkom by Cedrikovi ani nepoškrabala kožu. Zbadal, že hviezdy na východe začínajú blednúť. Mal by sa dostať domov. Keď zasvieti slnko, bude celkom slepý a taký bezmocný sa túlať po tých istých horách ako Cedric... Ešte raz poriadne zmapoval okolie v okruhu piatich kilometrov, no jeho upíry cit mu nehlásil nič nezvyčajné, zo dve líšky, niekoľko laní a jeleňa. O hodinu vyjde slnko a Cedric sa premení naspäť do ľudskej podoby a nebude až taký útočný. Blondínka bola v úplnom bezpečí a tak sa zvrtol a vrátil sa domov.

To, čo Aidan nazýval domovom, bol v skutočnosti iba drevený zrub hlboko v horách bez vody a elektriny. Nepotreboval toho veľa. Načo by mu bola elektrina? Najlepšie videl v úplnej tme, pri žiarovkách bol poloslepý a pri slnečnom svetle celkom slepý. Nepotreboval ani nijaké spotrebiče, ktoré elektrina poháňala. Čo by si asi dával do chladničky, čo by si mal zohrievať v mikrovlnnej rúre? Nemal čas ani chuť pozerať televíziu či počúvať rádio. V zrube bolo len to najnutnejšie, aby aspoň pôsobil ako príbytok ľudskej bytosti.
Aidan pozatváral okenice takmer vzduchotesne, zatiahol hrubé závesy a v zatemnenej miestnosti si sadol k stolu, na ktorom sa týčila hromada papierov.

Posraté hlásenia, výkazy a iné lajstre. Mal pocit, že formulárom nikdy nebol koniec. Vláda milovala papiere. Na každú poondiatu somarinu potreboval papier. Keď sa snažil zredukovať počet líšok, lebo sa medzi nimi vyskytla besnota, znamenalo to napísať žiadosť aspoň päťkrát pre rôzne lesnícke inštitúcie a vyplniť množstvo hlásení a formulárov. Keď v rámci oživovania porastu nariadil výrub stromov, obnášalo to aspoň tri dni intenzívneho písania. Keď objednával krmivo pre lesnú zver na zimu, potreboval ďalšie papiere. Na kúpu sprostého guľôčkového pera do kancelárie potreboval papiere!!!

Neznášal byrokratickú časť svojho povolania, no musel ju urobiť, hoci pritom škrípal zubami. Chcel si udržať pozíciu správcu parku, lebo dokonale vyhovovala jeho životnému štýlu. Poskytovala skvelé výhovorky na to, že sa vo dne nikdy neukáže? Chodí po lese, kontroluje zver aj pytliakov, hľadá pasce, sleduje nepovolený výrub stromov.

Dokonalá výhovorka. Nepotreboval spánok, takže papierovú časť svojej práce si nosil domov a robil ju vo dne. O chvíľu však znova zložil pero a šiel si vydrhnúť ústa. Nenávidel tú chuť. Nenávidel pocit, že bol nútený pohrýzť vlastného brata. Aidanovo srdce sa trieštilo na kúsky, keď to musel urobiť. Pretože on mal svojho brata rád. A toto nebolo po prvý raz. Cedric bol posledné noci pred splnom priam neovládateľný. Zúrivosť, ktorá bola jeho druhu vrodená, vtedy prenikla až na povrch a on ju nedokázal vôľou usmerniť tak, ako Aidan. A vtedy sa z neho stával zabijak.

To ten sviniar Azazel to zariadil tak, aby syn upriamoval svoju neovládateľnú divosť na rod svojho ľudského otca. Cedric ľudí nenávidel. A hoci niekedy sa aj vo vlčej podobe vedel premôcť aspoň natoľko, aby ľudí nevyhľadával, v období pred splnom to nedokázal. A keď sa v horách stretol s Aidanom, bolo to ako zlý sen.
Nič nedokázalo zastaviť jeho vlčí inštinkt, ktorý mu kázal útočiť a zabiť upíra. Nič nezavážilo ich pokrvné puto, ani to, ako sa mali radi. Vtedy ho vlk v ňom celkom ovládal, a Aidana to ničilo. V zúfalej bolesti šmaril pero cez celý zrub, až sa zapichlo dobrých päť centimetrov do drevenej steny. Aidan zložil tvár do dlaní a potom si položil hlavu na stôl. Zaťatou päsťou tresol do dreveného stola tak silno, až drevo nevydržalo a kus stola sa odlomil. Bože, ako len miloval svojho brata a sestru! A ako nenávidel toho odporného okrídleného hajzla!

„Ďakujem ti veľmi pekne za kompliment.“ – ozval sa odrazu sarkastický hlas.

Aidan prudko zdvihol hlavu a zistil, že Azazel nenútene sedí v jeho kresle, ani nie dva metre od neho. Krídla mal poskladané na chrbte a zakryté dlhým koženým kabátom. Znechutene sa rozhliadal po zrube.

„Dočerta, máš oveľa krajšie domy, prečo žiješ v tejto búde?“ – spýtal sa.
„Nechceš ma za to potrestať nejakou ďalšou kliatbou?“ – zamrmlal Aidan a hodil na Azazela odporný pohľad.

Azazel sa sebavedome usmial a odhrnul si plavé kučery z tváre. Vlasy a krídla boli na ňom to jediné, čo pripomínalo anjela, inak to bol chorý, sadistický cvok.

„Chorý, nie?“ – zaškeril sa Azazel a Aidan zaškrípal zubami.

Schopnosť padlého anjela čítať myšlienky vedela ísť pekne na nervy. Azazel na neho posmešne upieral svoje zvláštne oči. Nemali bielko, dúhovku a zreničku ako u všetkých ľudských aj polo ľudských bytostí. Od vnútorného kútika až po vonkajší boli celé modré, také žiarivo modré, až mal človek chuť zacloniť si oči pred tou neprirodzenou, žiariacou farbou.

„Čo tu dočerta chceš, Azi?“ – zavrčal.

Azazel stisol pery, neznášal, keď mu tak niekto hovoril , čo aj bol dôvod, prečo to Aidan robil.

„Dnes si zachránil tú maličkú, však? Ts, ts, ts, takto upierať bratovi jeho korisť.“ – zacmukal a pokrútil hlavou.

Aidanovi sa predĺžili očné zuby a Azazel sa zaškeril. Vedel, že ho upír nenapadne. Na to bol príliš múdry. Aidan zasyčal.

„Čo ťa do toho? Cedric sa určite sťažovať nebude. A teraz vypadni.“

„Nie si práve pohostinný.“ – posťažoval sa Azazel, natiahol ruku, prešiel prstom po zaprášenom stolíku a zamračil sa na špinu, ktorá mu zostala na prste.

„Čo si ešte nepočul staré dobré hosť do domu, Boh do domu?“

Aidan sa nenávistne zašklbal.

„Tak ty už sa cítiš byť Bohom? To by sa tak podobalo tvojim megalomanským chúťkam. Vie o tom tvoj starý? Ešte ti za to nezakrútil krkom?“

Aidan otrčil palec a ukázal ním k oblakom. Azazela to nerozhádzalo.

„Ten má na starosti iné veci, než mňa.“

„No, dúfam, že raz si nájde čas.“ – zahundral Aidan.

„Tak čo tu chceš?“

„Bol som u Meriny. Má pre teba odkaz.“
Keď tento spotvorený anjel vyslovil meno Aidanovej sestry, mal chuť ho zabiť.

„Odkedy jej robíš poslíčka?“

„No, mal som to po ceste a Merina je oveľa príjemnejšia spoločníčka, ako ty.“ – zaškeril sa Azazel.

Aidan podišiel o krok k nemu s takým zúrivým výrazom v očiach, že Azazelovi nevdojak zmrzol úsmev na tvári, hoci dobre vedel, že Aidan mu nemôže ublížiť.

„Drž sa od mojej sestry ďalej, inak oľutuješ!“

Azazel pokrčil plecami.

„Len pokoj! Odkazuje, že na stretnutie príde. Už je na ceste. Máš byť na vašom mieste hneď po západe slnka a nečakať na tmu.“

„Odkaz si odovzdal a teraz odtiaľto zmizni.“ – zavrčal Aidan.

Azazel sa kyslo usmial a rozplynul sa vo vzduchu.

Nebola to prvá Azazelova návšteva. Z času na čas chodil na takéto krátke schôdzky. On ich nazýval kontrolami, no Aidan vedel, že ten panghart sa chcel akurát potešiť bolesťou svojich obetí. Nech je ako chce, Merine povie, aby si hľadala lepšiu spoločnosť. Aidan pocítil náhlu slabosť. Bol smädný. Nasledujúcu noc sa musí posilniť. A to znamenalo vziať si voľno. Nie, že by ho trápilo, či ho dostane. Bol správcom parku a nezodpovedal sa nikomu z miestnych ľudí, v mnohých ohľadoch bol sám sebe pánom. Ale aspoň Kimberly musel oznámiť, že tu nebude. Aidan vzdychol a pozrel na jediný prostriedok, ktorý mu umožňoval pohybovať sa vo dne medzi ľuďmi.

Kapitola 3

„Vážne?! Jeho výsosť Aidan Darx osobne?“

Denny žasla a neustále prerušovala Clairino rozprávanie, aby sa jej vypytovala na nepodstatné podrobnosti.

„Hej. Síce som mu poďakovala, ale pochybujem, že to vôbec zbadal.“

Denny si všimla sestrinu nanič náladu, no správne vydedukovala, že tentoraz nesúvisí ani s Royom Ellisom, ani s útokom vlka.

„A on?“

„Potom, čo pourážal moje turistické schopnosti a urobil zo mňa strachopuda, sa na zvyšok noci vyparil.“ – zakončila znechutene Claire.

V žiadnom prípade nepripustí, že bola veľmi sklamaná, keď nezostal.

Denny vytriešťala oči poriadnu chvíľu, kým sa zmohla na ďalšiu otázku. Bola práve taká logická, ako celá Denisina osobnosť.

„A to ťa ani nepobozkal?!“

Claire to už nemohla zniesť. Buď vybuchne, alebo sa rozosmeje. Vybrala si to druhé. Keď sa konečne dosmiala, v oveľa lepšej nálade podpichla sestru.

„No jasné, zvyšok noci sme sa len bozkávali. A zajtra máme aj svadbu. Aidan presvedčil toho vlka, aby nám šiel za svedka, keď nás dal tak pekne dokopy. Bože, Denny, zíď zo svojho vysnívaného sveta v oblakoch konečne na zem! Pravdaže ma nepobozkal! Ty by si sa chcela bozkávať, keď si pred chvíľou hľadela do otvorenej vlčej papule?!“

„Jasné. U mňa adrenalín vždy vzbudzuje túžbu po bozkávaní.“ – mykla plecom Denny a v očiach jej zahrali šibalské ohníčky.

Claire sa musela zasmiať.

„Chudák John.“
„Ozaj, keď si spomenula Johna. Včera popoludní sa tu zastavil Abe Jones.“ – prešla plynulo Denny z jednej témy do druhej, hoci jej manžel a zástupca šerifa nemali na prvý pohľad vôbec nič spoločné.

„Hej?“

„Mhm. A hádaj, čo chcel?“ – spýtala sa Denny, hoci Claire vôbec nemala pochybnosti, že dôvodom jeho návštevy bola ona.

Krása vedela byť pomocou, ale aj prekliatím.

„Chcel nás obe pozvať na večeru. S Johnom sú dobrí priatelia a tak má pocit, že keď je John mimo, musí na mňa trochu dohliadať.“ – pokrčila plecami a vzápätí sa trochu zlomyseľne usmiala.

„Pravdaže nepochybujem, že na tú ďalšiu večeru by ste už šli bezo mňa.“

Claire zaúpela.

„Nie! Preboha, roztrúb po tomto krpatom meste, že si nehľadám chlapa, áno?!“

Denny sa tvárila, že ju to prekvapilo a skormútilo.
„Abe je dobrý chlap, Claire, naozaj! Vieš si to predstaviť, keby si si ho vzala, usadila by si sa tu a boli by sme skoro susedky! To by bolo zábavné!“

Claire trpiteľsky prevrátila očami. Áno, veľmi dobre si vedela predstaviť tú zábavu. Výzvy potrebovala k životu ako soľ a v Reagane bolo najväčšou výzvou nezomrieť od nudy.

„No dobre, tak Abe nie.“ – zašomrala Denny.

„Čo tak ísť dnes na jeden Slnečný svit? A sľubujem, žiadne reči o chlapoch!“ – dodala rýchlo, keď zbadala, ako sa Claire tvári.

„Dobre. Ale najprv musím zájsť do obchodu, tú fialovú ohavnosť si viac neoblečiem. A mala by som ísť aj na správu parku.“ – povedala po krátkom zaváhaní.

Za nič na svete by nepriznala, že za jej rozhodnutím stála maličká nádej, že možno Aidan príde do baru aj dnes večer.

„Na správu? A na čo?“ – Denny sa rozžiarila, Abeho Jonesa v jej mysli okamžite nahradil Aidan Darx.

Claire sa uškrnula.
„No, vyzdvihnúť si novú mapu a poradiť sa, kde sa dá bezpečne táboriť bez toho, aby som natrafila na vlky. Minimálne by som si mala dať vysvetliť, ako sa volajú jednotlivé časti parku. Keby som bola vedela, že to prekliate bralo volajú Vlčou skalou, mohlo ma to varovať.“

Denny sa rozosmiala.

„Ty máš chuť znova sa trepať na túru?! Po tvojom stretnutí so smrťou? Tak dobre. Ale o deviatej buď nazad. Nechce sa mi na teba vyčkávať celý večer.“

„Ak sa nestihnem vrátiť, choď sama, prídem za tebou.“

„Trafíš?“ – spýtala sa Denny pochybovačne.

Claire prevrátila oči.

„Sú tu dohromady štyri ulice a bar je najväčšou budovou v meste. Ako by som asi mohla zablúdiť?“

Denny súhlasila a pobrala sa k telefónu. Keď Claire za sebou zatvárala dvere, počula, ako jej znežnel hlas a zachytila slová zlatíčko a miláčik. Dovtípila sa, že sestra volá deťom.
Trochu ju zamrzelo, že kvôli nej a jej milostnému životu Denisa vypratala celý dom, hoci na deťoch lipla a manžela milovala. Keď sa vráti, musí jej povedať, aby rodinu zavolala naspäť. V tej chvíli si s prekvapením uvedomila, že celých dvadsaťštyri hodín si ani nespomenula na katastrofu, ktorú spôsobil Roy Ellis. Vlastne ju úplne prešla chuť zdĺhavo ho mučiť, úplne by jej postačilo, keby ho niekto zabil, ani by to nemusela byť ona. Jedno Reaganu musela uznať: v rekordnom čase ju tu prešla zlosť.

Rozhodla sa, že najskôr zájde na správu parku, bola bližšie, než oba mini obchody. Zabočila za roh a vtedy zbadala, ako z druhej strany ulice prichádza k budove správy čierna motorka. Vyzerala, že je najdrahšou vecou v Reagane, videla také u synov boháčov v LA.

Slnko sa ostro odrážalo od vylešteného kovu a jazdec prudko zastavil len pár metrov od Claire, rovno pred oknami správy parku. Ohromne praktické vlastniť takýto stroj tu v horách! Až teraz si obzrela jazdca. Bol oblečený v džínsoch a čiernej motorkárskej bunde, ale do tváre mu nevidela, lebo na hlave mal prilbu s tmavým sklom.

Jazdec zatrúbil a v tom istom okamihu sa dvere správy otvorili a vyšla von tá mladá žabka, ktorá jej včera dávala mapu. Claire neveriacky pozorovala, ako sa znudená čitateľka Cosmopolitanu odrazu zmenila na dokonalú zvodkyňu. Pomalým krokom prešla k motorke, pohojdávala pritom bokmi, oči jej žiarili a na perách sa jej pohrával zvodný úsmev.

Prišla k neznámemu, jemne mu položila ruku na predlaktie a vydýchla.

„Som rada, že vás vidím, Aidan.“

Až vtedy Claire svitlo, že je to Aidan Darx. Doteraz si ho akosi nedokázala spojiť s iným dopravným prostriedkom, než so služobným džípom s logom parku.

Aidan si zložil helmu, no na dievča nepozrel, pohľad upieral kamsi na cestu pred seba. Claire by v skutočnosti nevedela povedať, kam sa pozerá, pokojne to mohlo byť aj na ňu, no keďže nijako nedal najavo, že by ju bol zbadal, nezdvihla ruku, ako mala pôvodne v úmysle. Ako ho tak pozorovala, pôsobil ako slepci, ktorí už zo zvyku neobracajú nevidomý zrak okolo seba. Meravo hľadel na jedno miesto a keď dievčaťu odpovedal, v jeho hlase nebolo ani stopy po tom, že by to nehanebné zvádzanie vôbec registroval.

„Kimberly, dnes v noci a tiež zajtra v noci si vezmem voľno. Cez deň budem normálne v horách.“

„Och, v poriadku Aidan, tí pytliaci a zmiznutí turisti vám v poslednom čase dávali zabrať. Boli ste v horách vo dne v noci.“ – poľutovala ho dievčina, ktorá sa podľa všetkého volala Kimberly.

„Áno, potrebujem sa vyspať.“ – odvetil meravo.

„Ak by bolo niečo súrne, nech sa obrátia na Jimmyho, pozná tieto lesy tak dobre, ako ja.“

„Nikto vás nebude rušiť Aidan. Oddýchnite si.“ – povedala Kimberly oddane a pozerala na neho zbožňujúcim pohľadom.

Bolo úplne jasné, že by prípadný rušiteľ Aidanovho spánku by sa musel prebiť cez jej mŕtvolu. Aidan si znova nasadil prilbu. Claire si všimla, že v tom okamihu sa jeho meravosť stratila a on sa poobzeral okolo seba. Motorka znova zaburácala a prudko sa obrátila na mieste, pričom zahalila Kimberly do oblaku prachu. Dievča vzdychlo, otočilo sa a vrátilo sa do práce. O desať sekúnd motorka zabočila za roh a jej zvuk sa vytratil tak rýchlo, že správca parku musel ísť najmenej stovkou.

Claire sa odlepila z miesta a prešla tých dvadsať metrov, ktoré ju delili od správy. Kimberly mala už zasa v rukách Cosmopolitan, ale neotvorila ho, mala ho zložený na kolenách a zasnene hľadela na náprotivnú stenu. Čudným spôsobom pripomínala Denny. Claire by vôbec nemusela byť detektívkou s výborným pozorovacím talentom, aby zistila, o kom to sníva. Keby boli v kreslenom filme, asi by teraz mala v zreničkách obraz Aidana Darxa. Claire sa pohŕdavo usmiala. Na zvuk zatváraných dverí sa Kimberly strhla a zasnený výraz nahradila znova totálna nuda.

„Želáte si?“
„Včera ma na túre napadol vlk. Rada by som mala istotu, že sa to nezopakuje. Môžete mi povedať, kde tu môžem chodiť po horách bez toho, aby bol zo mňa steak?“ – spýtala sa Claire priamo.

Keď počula samu seba, uľavilo sa jej. Adrenalín pomaly odznieval a toto znelo presne tak, akoby to povedala stará dobrá Claire.

Kimberly vyvalila oči, zdalo sa, že toto strohé oznámenie ju konečne vytrhlo z letargie. Spod svojho časopisu vytiahla mapu a s nepredstieraným záujmom sa nad ňou sklonila.

„Možno by mi pomohlo, keby ste mi povedali názvy prírodných útvarov. Viete, keby som vedela, že nocujem pod Vlčou skalou, bola by som opatrnejšia.“ – navrhla Claire.

Kimberly vyvalila oči.

„Vy ste táborili pod Wolfisch Reef? Po tom, čo sa tam stalo minulý týždeň?!“

Študentka hľadel na Claire, akoby spadla z Mesiaca. Tá sa pomaly začínala hnevať.

„Minulý týždeň som bola ešte v L.A. a keď už som tu, nezbieram klebety. Nemali ste ma náhodou informovať vy? Nie ste platená práve za to?“

Kimberly cúvla.

„Prepáčte. Budete sa na mňa sťažovať? Nechcem prísť o túto prácu.“ – šepla a vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.

Claire sa ľahko dovtípila, že ju nedesí ani tak strata práce, ako skôr strata šéfa.

„Tak čo sa tu teda stalo?“ – spýtala sa miernejšie.

„Dvaja turisti, asi dvadsaťroční chlapci, šli táboriť pod Vlčiu skalu. Viac sa neukázali. Aidan, teda správca Darx, prehľadával hory celé dni a našiel zničené táborisko a nejakú krv. Ale po tých chlapcoch sa zľahla zem. Ak chcete počuť môj názor, už sa ani neobjavia. A telá v obrovskom parku nikto nikdy nenájde.“ – zakončilo dievča s morbídnou spokojnosťou.

Claire sa striasla.

„Čo takto riešiť premnoženie vlkov?“
Kimberly pokrčila plecami a neprítomne začala čmárať perom po zdrape papiera, na ktorom sa už hemžili vlnovky, krúžky a kosoštvorce. Claire si v rohu všimla napísané drobučkým písmom Kimberly Towneyová Darxová. Rozkošné. Také... školácke. Musela vynaložiť všetku svoju železnú vôľu, aby sa neuškrnula.

„Aj ja som sa na to pýtala Aidana... správcu Darxa, ale on hovorí, že vlci nie sú premnožení a ani sa nesprávajú agresívne.“

Stíšila hlas do šepotu a povedala.

„Aidan... správca Darx si myslí, že to nebolo dielo zvieraťa, viete?“

Claire v tom okamihu v duchu vzdychla. Beštiálny vrah, ktorý sa skrýva v pár tisícovom mestečku. Pre každého kriminalistu, policajta a detektíva to bol holý nezmysel. Podobné indivíduá vyhľadávajú skôr anonymitu veľkomesta. V mestečku s tritisíc obyvateľmi by neboli veľmi nenápadní. Vlk bol v každom prípade pravdepodobnejšia možnosť. Ale pre obyvateľov Reaganu, ktorí bezpečne žijú v blízkosti divočiny už desiatky rokov, sú vlci len o málo nebezpečnejší, než natupírovaný pudlík v ružovom oblečku. Nikto ich nepresvedčí, že sú to predátori.

„No dobre. Tak sa vráťme k mojej túre. A k tým názvom.“ – pripomenula dievčaťu svoj pôvodný cieľ návštevy.

Kimberly sa znova sklonila nad mapu.

„No, ak sa vám pod Wolfisch Reef nepáčilo, tak Bear Creek asi môžeme vylúčiť, však?“ – uškrnula sa.

Claire prevrátila očami a prikývla. Už by jej nechýbalo nič iné, len rozzúrený grizly.

„Fajn. Ďalší chodník vedie popri Diablovej jaskyni.“

„Ďalej. Nemáte tam niečo, čo sa nevolá po nejakom zvierati alebo nie je desivé? Začínam byť poverčivá.“ – vyzvala ju Claire.

Hoci nebola veriaca, nechcela si predstaviť, čo by ju asi čakalo pri Diablovej jaskyni.

„Hm, a čo tak tento chodník? To by sa vám mohlo páčiť.“ – Kimberly sa zachichotala a ďobla prstom do mapy.

„Stredne ťažká trasa, vedie popod Jasné skaly, potom cez Jedľový les, popri Skalnatom Vrchu a končí pri Mesačnom jazere.“

Claire sa usmiala.

„To už znie vcelku neškodne.“

„Dobre. Nezabudnite, že si musíte vziať vodu so sebou. V jazere je slaná voda, podzemnými kanálmi je spojené s oceánom.“

„Nezabudnem na to.“

Kimberly jej vyznačila na mape trasu a Claire sa pobrala do obchodov. Nákupy netrvali dlho, o dvadsať minút sa už vracala k Denise s novými džínsami a jednoduchou modrou blúzkou. Denny sa práve obliekala a Claire sa tentoraz upravila sama. Na výzore si dala záležať. Chvíľu uvažovala, či sa nenamaľovať, no potom hodila šminky na stolík. Nechcela byť ako Kimberly a pravdepodobne desiatky ďalších žien a dievčat, ktoré obletovali Aidana Darxa a snažili sa ho očariť. Pri jeho totálnom nezáujme tieto snahy vyzerali dosť úboho. Aj keď musela priznať, že ešte nevidela príťažlivejšieho muža, ako je správca parku. Denny jej výzor zhodnotila pokrčením pliec. Na to, aká bola obyčajne zasnívaná, prejavila pozoruhodný postreh.

„Takto chceš zaujať Aidana?“

Claire vzdychla.

„Nikoho nechcem zaujať. Idem si vypiť jeden Slnečný svit, nech už do tej žbrndy dávajú hocičo a zajtra znova vyrážam do hôr. Ale zdá sa mi sestrička, že aj tebe oči akosi zalietajú za správcom Darxom. Nie si náhodou šťastne vydatá?“ – dodala posmešne.

Denny pokrčila plecami.

„Vydatá a slepá nie je to isté. Je to nádherný kus chlapa. Ale vravela som, že to je úplne zbytočná snaha. Taký Abe Jones...“

Claire vybuchla.

„Pre Krista pána, Denny, daj mi pokoj s Abe Jonesom! Nehľadám si chlapa a už vôbec nie chlapa z Reaganu! V živote by som sa nezaplietla s niekým, kto žije v malom meste, veď to vieš!“
Denny sa vôbec neurazila, len zahundrala.

„Až na Aidana Darxa.“

Kým sa Claire zmohla na štipľavú odpoveď, Denny za sebou zatvorila dvere. Claire zostala s otvorenými ústami stáť. Čo má stále s Aidanom Darxom?! Veď sa vôbec nepoznajú, ledva spolu prehodili pár viet a videli sa dokopy asi dvadsať minút, no Denny sa správa, akoby už počula vyzváňať svadobné zvony.

Claire podišla k zrkadlu a zadumane hľadela na svoju tvár. Nezdalo sa, že by sa jej v očiach mihal jeho obraz. Je krásny, to áno, ale na to, aby sa Claire zamilovala, bolo treba oveľa viac, než len nádherná tvár a telo mladého boha. Potriasla hlavou, schmatla kabelku a pobrala sa za sestrou, ktorá už sedela v aute a netrpezlivo trúbila.

Aidan zaparkoval svoju motorku pred barom a sňal si prilbu. Namiesto bežného tónovaného skla v nej mal osadený špeciálny slnečný filter, aký astronómovia používajú pri pozorovaní slnka. To jediné ho počas dňa ochránilo pred úplnou slepotou. Jeho oči boli celkom iné ako ľudské. Keď sa stal upírom, ich pôvodná oriešková farba sa zmenila na žiarivú zelenú, no to bolo vedľajšie. Podstatné bolo, že boli prispôsobené na nočné videnie, keďže upír bol predátorom loviacim najmä v noci. Vpúšťali oveľa viac svetla ako ľudské a toto svetlo ho oslepovalo. Aidan mal určitú rutinu a skúsenosť ho naučila nemeniť priveľmi svoje zvyky. Jeho dni začínali pivom v bare, hoci pre ľudí to skôr vyzeralo ako záver dňa. Potom sa vydal do hôr a na svitaní zašiel domov, kde robil papierovú prácu. Hoci mu pivo nijako obzvlášť nechutilo, dnes sa naň takmer tešil. Po Azazelovej návšteve mu zostal v ústach odporný pocit a zatúžil ho niečím zmyť. Už sivé kombi pred barom ho malo varovať. Bolo to auto Creganovcov a u tých bola teraz na návšteve Blondínka. Aidan si to však nevšímal, tak sa sústredil na každovečerné utrpenie, ktoré v bare podstupoval. Nebolo jednoduché len tak sedieť pri pive, keď cítil v nose šteklenie úžasnej vône ľudskej krvi, ktorá bola všade okolo neho. A dnes bol obzvlášť vysmädnutý.

Zaťal zuby a vošiel do baru. Jeho oči ako vždy najskôr preleteli po prítomných. Zaznamenal zopár biliardových nadšencov, niekoľko mladíkov so svojimi dievčatami a tiež zástupcu šerifa, ktorý roztúžene hľadel k baru. Aidan sa tiež obzrel a vzápätí by sa bol najradšej zvrtol, lebo o pult sa nenútene opierala Denisa Creganová aj so svojou blonďavou sestrou. Aidan potlačil chuť okamžite odísť a pomaly prešiel k svojmu obvyklému miestu. Blondínkine krivky spôsobili, že si radšej okamžite sadol, aby nebolo vidno vzdúvajúcu sa hrču na jeho tesných nohaviciach. Vyzerala fantasticky!

Rick na neho pozrel a bez slova siahol po fľaši piva. Aidanova rutina bola v mnohom rutinou aj pre ľudí, ktorí ho obklopovali. V tej chvíli ho obe mladé ženy zazreli a on si vzdychol. So zaťatými zubami zamrmlal ahoj. Teraz to znova začne. Denisa sa ho pokúsi zapliesť do rozhovoru a Blondínka sa určite pridá, lebo bude mať pocit, že mu dlhuje za záchranu života. Ibaže Denny ho len odzdravila a zostala ticho, hoci si všimol, že tu a tam pokukovala jeho smerom. Blondínka na neho pozrela len raz, stroho kývla bradou, potom sa odvrátila a hľadela do svojho pohára. Potom sa obrátila k sestre a začala sa s ňou zhovárať. Ani nevedel prečo, ale natrčil uši smerom k nim. Pre jeho upírí sluch nebolo nijakým problémom počuť ich rozhovor.

„Tak čo, už ti to došlo? Medzi nami nič nie je a nikdy nebude.“

„Nevravela som, že Aidan nie je ľahký cieľ?!“ – naliehavo došepkala Denisa.

Aidan takmer prevrátil oči, Blondínka to aj skutočne urobila.
„Daj mi s ním svätý pokoj Denny, pochop už prosím ťa, že s chlapmi som na istý čas skončila.“

„Aj s takými nechutne nádhernými?“

„Hlavne s takými.“

Claire cítila, ako sa v nej znova dvíha vlna hnevu.

„Roy vyzeral ako filmová hviezda a ja teraz myslím hlavne na to, že by som mu z tej chutnej tváričky s najväčším potešením urobila fašírku. Čo myslíš, ako by asi vyzeral s mojím opätkom zabodnutým v oku?“

Denny sa striasla.

„Claire, to je nechutné!“

„Nie tak, ako moja predstava zaživa ho rozpredať na orgány.“ – zlomyseľne sa uškrnula Claire.

„A presne viem, ktorým orgánom by som začala.“ – dodala takmer zasnene.

Denisa na chvíľu vyzerala, že sa povracia a Aidan načúval ďalej. Už dávno ho ľudské záležitosti nepobavili tak, ako dnes. Bol zvedavý, čo jej ten Roy urobil, že je taká naštvaná. Naozaj niet horšieho pekla, ako rozzúrená ženská. Najviac ho však zaujalo to, ako plynule Blondínka zmenila tému a už sa našťastie nevracala k jeho osobe. Naozaj sa s ním nechcela zapliesť, aj keď po ňom túžila. Bola to príjemná zmena, hoci ho to z nejakého dôvodu dráždilo.

„Naozaj máš pocit, že ti výlety do hôr prospievajú? Ja si myslím, že tam zbytočne premýšľaš nad hovadinami. Keď si prišla, bola si zúrivá, ale takto si nerozprávala.“

Claire si odpila zo svojho drinku.

„Nemám pocit, že mi prospievajú, ja som si tým istá. Aspoň kým na mňa cerila zuby tá hnusná beštia, na toho sviniara som ani len nepomyslela. Minimálne toto treba pripísať Reaganu k dobru.“

Aidan bol sám zo seba šokovaný, keď odrazu počul svoj vlastný hlas. Vlastne polovica baru ohromene vytriešťala oči. Za päť rokov sa ešte nestalo, aby nedosiahnuteľný Aidan Darx sám od seba oslovil ženu.

„Nebola to žiadna beštia, bol to proste vlk. Úplne obyčajný vlk.“
Denisa chvíľu rozdýchavala prekvapenie, no Claire to očividne nezaskočilo. Aspoň nie natoľko, aby sa podivila, ako mohol ich rozhovor počuť. Srdce sa jej prudko rozbúchalo, keď počula jeho hlas a potom, bola to skvelá príležitosť obrátiť sa k nemu, pokochať sa pohľadom na jeho mužnú krásu a znova si trochu zabojovať.

„Bola to odporná hnusná a nechutná beštia, pán Darx a o vás nemám oveľa lepšiu mienku.“ – vyprskla jedovito.

„Vari som ho neodohnal?“ – úprimne sa začudoval Aidan a ledva premáhal úsmev.

Doteraz sa nestretol so ženou, ktorá by ho nebola obletovala a bolo úplne nepredstaviteľné, aby ho pokladala za odporného.

„Isteže. Odohnali ste ho a potom ste ma nechali v horách úplne samú. To vás nenapadlo, že tam môžu byť ďalší? Alebo že môžem byť v šoku?“

Clairine oči hádzali blesky a Aidan odvetil.
„Tak to ma naozaj nenapadlo, milá slečna. Podľa vášho prejavu by som sa skôr obával o každého živého tvora, ktorý by sa dostal do vašej blízkosti. A že som odišiel... no, možno som ani ja veľmi nechcel riskovať vašu spoločnosť, keď ste boli taká najedovaná. “

Claire ukončila absurdný rozhovor pohŕdavým odfrknutím a obrátila sa mu chrbtom. Aidan ukryl rozčúlenú grimasu v pohári piva, potom vstal a hodil na barový pult peniaze. Čím to je, že ho tá žena neustále vytáča?! Jediné, čo si vždy prial bolo, aby mu ženy dali pokoj, aby na neho nepozerali ako na maškrtu. A teraz, keď to táto jedna aj urobila, je bez seba od jedu. Aidan už nerozumel sám sebe. Čo vlastne, dopekla, chce?

V mozgu sa mu okamžite vynorila odpoveď. Chcel ju schmatnúť, hodiť ju na posteľ, strhať z nej šaty a umlčať tie rozčuľujúce ústa bozkami. Do frasa! Musí sa od nej držať čím ďalej! Bez jediného pohľadu na obe ženy zamieril ku dverám a už ho nebolo. Claire sa pousmiala. Druhé kolo vyhrala ona. Tak ako vždy. Denny na sestru obdivne pozrela.

„Ešte som nezažila, aby sa Aidan Darx z vlastnej vôle zapojil do rozhovoru a už vôbec nie, ak sa jedná o ženy. Si prvá, ktorá to dokázala.“

„Nič som nedokázala. Už raz pochop, že som mu ukradnutá. “ – zašomrala Claire.

„Ten... rozhovor, ak to tak chceš nazývať, začal on a ja na jeho rozmary nemám nijaký vplyv.“

„To by som netvrdila...“ – zašepkala Denny do svojho pohára tak, aby ju Claire nepočula.

Kapitola 4

Keď ide o lov ľudí, vždy platí jedno pravidlo. Nikdy nelov tam, kde žiješ. Púta to pozornosť polície a iných orgánov spravodlivosti na jedno miesto a každý zabijak vie, že potom je len otázkou času, kedy ho dostanú. Aidan Darx bol zabijak. Celkom na začiatku svojej nesmrteľnej existencie sa pokúsil prežiť na zvieracej krvi – bola to pre neho prijateľnejšia alternatíva, ako vraždiť ľudí. Nechutilo to tak hrozne a zasýtilo ho to, áno... ale nedodalo jeho organizmu prepotrebnú energiu.

Po niekoľkých týždňoch zvieracej diéty bol jednoducho nútený zabiť človeka, aby mal vôbec silu loviť ďalej. Tieto vraždy Aidana zďaleka netrápili. Jeho korisťou neboli nevinní ľudia, skôr sa zameriaval na indivíduá, ktoré keď objavili mŕtve, vydýchlo si pol mesta.
Presne podľa pravidla, ktoré bolo pre neho životne dôležité, vybral si za svoj lovný revír veľké mestá v okruhu sto míľ od nenápadného Reaganu. Nielenže to bolo pre neho bezpečnejšie, ale našiel tu dostatok koristi, akú obyčajne lovil. Násilníci, ktorý striehli v neosvetlených uličkách na ženy pracujúce do noci, pedofili, ktorí sa aj po nociach motali okolo detských ihrísk, vrahovia, čo sledovali svoje obete... od tých všetkých Aidan vyčistil už mnoho miest.

Nebolo vôbec ťažké nájsť ich. Vedel vycítiť v ľuďoch zlo, pre jeho upírie zmysly bolo zlo ako červené svetlo v úplnej tme. A to ho priťahovalo. Jediné, čo pri love musel urobiť, bolo ísť za svetlom a potom sa do neho zahryznúť. A zhasnúť ho. V túto noc zlikvidoval už dve svetlá a teraz sa skláňal nad tretím. Husté kríky v parku ho dokonale maskovali, kým vysával život zo sviniara, ktorý uniesol matke malé dieťa a potom požadoval výkupné, hoci ho vôbec nemienil vrátiť.
Mal už na to mláďa kupca, ďalšieho sviniara, ktorý natáčal detské porno. Aidan si v duchu prisľúbil, že pri najbližšom love sa rozhodne stretne aj s ním. Dieťa sa v tejto chvíli nachádzalo v taxíku a bolo na ceste za svojou matkou. Korisť sa už nejakú chvíľu nebránila, no Aidan sa neprestal sýtiť, hoci už bol dosť silný. Ešte to by tak chýbalo, aby sa tá ľudská beštia zotavila, premenila sa a získala nesmrteľnosť! Z hrdla koristi vyšiel akýsi zvuk. Ponášalo sa to na klokot, s akým človek vysŕka cez slamku posledné kvapky koly spolu s bublinkami vzduchu. Ten zvuk uistil Aidana, že tepny koristi sú úplne prázdne. Ten sa už nepreberie. Ľahostajne odhodil mŕtve telo nabok a vzpriamil sa.

Pocítil, ako sa špičáky v jeho ústach zmenšili na normálnu veľkosť. Nová sila mu prúdila telom, oceľovými svalmi, ktoré teraz nadobudli novú pružnosť a výkonnosť. Upírie zmysly sa zbystrili. Bol pripravený stráviť ďalší deň v ľudskej spoločnosti bez obáv, že by sa na niekoho vrhol.

Aidan vytiahol nôž so zúbkovaným ostrím a sklonil sa k mŕtvole. Bolo treba potiahnuť nožom cez ranky po uhryznutí. Aj keby mŕtvolu objavili, nedalo sa určiť, čo vlastne bolo vražednou zbraňou. Ukryl telo na dno kontajnera, vytiahol z vrecka balíček papierových vreckoviek a dôkladne si poutieral ruky aj tvár. S oblečením si starosti nerobil, na čiernom motorkárskom overale nebolo krvavé fľaky vidno.

Pozrel na hodinky. Pol štvrtej. Musí sa pohnúť, ešte ho čaká osemdesiatkilometrová cesta do Reaganu a pred svitaním musí byť doma.

----- ... ----

Claire sa táto nová túra páčila o čosi viac, ako tá predošlá. Prostredie nekonečných hôr bolo úžasné, odbúravalo z nej napätie a trasa bola dostatočne náročná, aby pri tom nestíhala myslieť na „hovadiny“, ako sa vyjadrila Denny.

Keď sa slnko začalo skláňať k západu, všimla si, že zvoľnila zo svojho zvyčajného tempa. Bude musieť pridať, ak sa chce pred zotmením dostať k Mesačnému jazeru. Práve so znepokojením pozorovala zapadajúce slnko, keď sa v jeho posledných lúčoch odrazu zaleskla vodná plocha. Nebola ďaleko, asi kilometer od nej.

S novou vervou začala zostupovať po svahu kopca, ktorý sa vypínal nad jazerom, keď ju odrazu čosi upútalo, čosi, čo vyzeralo ako pohyb, ale taký rýchly, že sa jej to pokojne mohlo iba zdať. Zastala a zahľadela sa na breh jazera. Chvíľu nevidela vôbec nič. Stromy, zrkadliace sa vo vode, zelenú trávu, kríky. A potom jej oči upútala ľudská postava. Slnko už zapadlo, hoci nebo sa stále zlatisto lesklo jeho odrazom. No hoci to bolo dosť ďaleko a nebolo už poriadne vidno, vedela, že tohto muža nepozná. Zaručene by si pamätala. Obrovský. To bolo prvé slovo, ktoré ju napadlo, keď ho pozorovala zo svojho výhodného miesta. Mal také mohutné svaly, že pôsobil až hrôzostrašne. Pohyboval sa mäkko, prechádzal sa po brehu jazera a netrpezlivo sa obzeral, akoby na niekoho čakal. Na sebe mal džínsy a čierne tričko.

Claire si spomenula na zmienku o pytliakoch, ktorú prehodila Denny s Aidanom a zachmúrila sa. Ten obrovitánsky chlap mohol byť pokojne jedným z nich a teraz tu čaká na svojich kumpánov. Došľaka, tieto hory sú nebezpečnejšie, ako nočné LA. Keď ju nenapadne vlk, narazí na bandu pytliakov. Claire bolo jasné, že stanovať pri jazere za týchto podmienok by bola poriadna hlúposť. Chvíľu váhala, či sa obrátiť a najkratšou cestou zmiznúť, no potom v nej prevládla bystrá myseľ detektívky. Hádam by mohla zistiť nejaké informácie o pytliakoch a potom ich posunúť zodpovedným orgánom... čiže Aidanovi.
Len čo si pomyslela jeho meno, odrazu akoby sa zhmotnil zo vzduchu, stál na okraji lesa a hľadel na toho obrovitánskeho chlapa pri jazere. Z toho miesta ju nemohol vidieť, no Claire si pre istotu ľahla a pritisla sa k zemi. Preboha, snáď nechce zastaviť toho obra sám?!

V tej chvíli sa neznámy otočil k Aidanovi a Claire zatajila dych. Napriek tomu, že už padal súmrak, videla žiarivý úsmev, ktorý rozžiaril jeho drsnú tvár. A Aidan...

Podišiel k neznámemu a prudko ho objal. Claire sa začudovane prizerala. Že by bol správca parku zapletený do pytliactva a vlastne pytliakov nevystopoval, preto že ich vystopovať nechcel? Nebolo by to prvý raz, čo zodpovední ľudia za malý úplatok privierali oči nad malým, nelegálnym biznisom.

Claire sa rozhodla, že sa pokúsi dostať bližšie, lebo sa stmievalo a ona prestávala jasne vidieť. Opatrne sa zosúvala dolu svahom a napokon sa jej podarilo nepozorovane dostať až na okraj lesa, odkiaľ sa z ničoho nič vynoril Aidan. Opatrne vystrčila hlavu z kríkov. Tí dvaja práve zakladali oheň na brehu jazera a ticho sa pri tom zhovárali. Keď sa oheň rozhorel, Claire zazrela Aidanovu neskutočne nádhernú tvár. Ale nie preto zalapala po dychu. To jeho oči.

Jeremy Scott. Znova jej to meno napadlo v súvislosti s Aidanom. Pretože takéto oči už videla. Zahnala otrasnú spomienku. Kým sa stihla vynadívať, celkom sa zotmelo. Zrazu obaja muži vstali od ohňa a Claire sa prikrčila od strachu, že ju zbadali. Ale nie. Obaja pozerali iným smerom.

Aj Claire pozrela tam, kde oni a zbadala, ako sa z tmy vynorila žena. V prvej chvíli Claire napadlo, že je to turistka ako ona, ktorej učaroval večerný kúpeľ v prírode, pretože z gaštanových vlasov jej kvapkala voda a ona bola zabalená do osušky. Aidan i ten druhý k nej pristúpili a silno ju objali. A vtedy Claire začula Aidanov nádherný hlas.

„Konečne si tu, Merina!“ – vydýchol si Aidan nahlas.

„Bál som sa, že znova neprídeš.“
„Aidan!“ – Merina sa mu búrlivo hodila okolo krku a hlasno ho bozkala na líce.

„Neodovzdal ti Azazel môj odkaz, že tentoraz určite prídem?“

Keď vyslovila Azazelovo meno, Cedric nenávistne zavrčal a obrátil tak Merininu pozornosť na seba. Aj jeho bozkala a nežne mu postrapatila hnedé vlasy.

„Cedric, nebuď taký. Azazel je tiež len poslíček, ktorý dostáva rozkazy zhora.“

Cedric sa na ňu škaredo uškľabil.

„Je to hnusný bastard!“ – vybuchol a zaťal ruky do pästí.

„Merina, nájdi si lepšiu spoločnosť.“ – pridal sa aj Aidan.

„Aj mne sa z neho obracia žalúdok.“ – prikývla Merina.

„Ale to neznamená, že nemôžem byť k nemu zdvorilá.“

Ľahkomyseľná a bezstarostná morská panna pokrčila plecami. Jej schopnosť odpúšťať bola priam fantastická. Napokon, jej ublížil najmenej. Ona nemusí osamelo blúdiť svetom a skrývať sa v lesoch ako Cedric a Aidan. Ona má spoločnosť, novú rodinu, nový domov. Striasla sa. Pri západe slnka sa premenila späť do ľudskej podoby a v chladnej vode jej začala byť poriadna zima. Musela plávať ako človek ešte kilometer, kým napokon vyliezla z vody. Cedric ju zabalil do hrubej deky, ktorú Aidan priniesol. Zo skúsenosti už vedeli, že bude potrebná. Merina si jednoducho nevedela načasovať veci tak, aby pri západe slnka bola pri brehu.

„Ďakujem.“ – zadrkotala zubami a posunula sa bližšie k ohňu, pričom zavadila lakťom o Cedricov bok.

Zasyčal a uhol.

„Čo sa ti stalo?“ – zamračila sa Merina a ľahko sa dotkla jeho boka.

„Ale nič.“ – zašomral a uhol pohľadom.

Merina prešla pohľadom na Aidana, ktorého oči vyjadrovali všetko.
Nemusel nič povedať, vedela čo sa stalo. Nestalo sa to po prvý krát čo Cedric niesol stopy po Aidanových zuboch. Aidan sa všemožne snažil zabrániť Cedricovi, aby vo svojej vlčej podobe niekoho zabil. Merine bolo jasné, že sa to stalo aj tentoraz.

„Ty si v poriadku?“ – spýtala sa ho.

„Nič mi nie je.“

Cedric zdvihol zrak.

„Ešte som ti nepoďakoval. Mohlo to dopadnúť zle.“

„Aj dopadlo.“ – zašepkal Aidan a podvedome si utrel ústa, akoby v nich znovu cítil chuť Cedricovej krvi.

Cedric natiahol ruku s obrovským bicepsom, potľapkal ho po ramene a zahundral.

„To nič nie je Aidan. Som ti za to vďačný.“

Aidan neodpovedal a na chvíľu sa mu v tvári odrážalo znechutenie zo samého seba. Potom sa obrátil k Merine. Pohľad mu znežnel.

„Ako sa máš? Nevideli sme sa už dva mesiace.“

Merina sklopila zrak.
„Prepáčte mi to obaja. Keď som... iná, nemôžem veľmi myslieť na vás dvoch... len na tú slobodu. Mám vtedy takú obrovskú radosť zo života, že....“

„Tak to si z nás jediná.“ – zamrmlal Cedric a Aidan súhlasne prikývol.

„Nehnevám sa. Aspoň ty si šťastná.“

Merina pozrela priamo na neho. Prizerajúca sa Claire si vtedy uvedomila, že sa táto krásna žena zarážajúcim spôsobom podobá na Cedrica aj Aidana. Keď videla pohromade mužov, neuvedomila si, že sú príbuzní. Až keď uvidela Merinu so Cedricovými oceľovými očami a Aidanovými nádhernými črtami tváre, dovtípila sa, že ide zrejme o súrodencov. Odľahlo jej. Aidan nie je zapletený do nijakého pytliackeho biznisu.

Ale prečo sa so svojimi súrodencami stretáva v noci a tak ďaleko od mesta? Že by všetci traja tak vášnivo milovali prírodu? Tiež by ju zaujímalo, o čom bol vlastne ten rozhovor medzi Cedricom a Aidanom. Bez dychu načúvala ďalej.
„Áno, byť tým, čím som, nie je až také zlé. Väčšinu času si ani neuvedomujem, ako mi chýbate.“ – zahanbene sa usmiala Merina a Cedric prikývol.

„Tiež mi veľmi nechýbate, no byť tým, čím som,

je ozaj otrava. Skoro stále som naštvaný a ani neviem prečo.“ - Aidan sa neveselo zasmial.

„A čo mám hovoriť ja?! Žijem medzi ľuďmi, ktorých mám väčšinu času chuť pozabíjať. Vyhýbam sa im, ale oni, najmä ženské, ma doslova uháňajú. Túžim po tom, aby som mal od nich pokoj, ale vždy sa mi nejaká pripletie do cesty.“

Merina sa usmiala.

„Aidan, ty si schopný žiť takmer normálne, nie ako ja a Cedric. Nemusíš byť stále sám. Nájdi si niekoho... ako si ty. Možno ti potom ženy dajú pokoj.“

Všetci traja sa úmyselne vyhýbali slovám vlkolak, upír a morská panna. Nemuseli si pripomínať to, čo ich takým strašným spôsobom rozdelilo.

Aidan prevrátil oči.
„Jeden taký na túto oblasť je práve dosť. Aj tak mám ťažkosti, keď za jedlom musím chodiť až bohvie kam. A možno si si nevšimla Merina, ale takí ako ja sa veľmi nezdružujú. Nie sme ako vy. Ty žiješ v spoločenstve, v rodine. Ja som za tie roky stretol iba dvoch takých ako ja, a po treťom stretnutí netúžim. Cedricovo správanie je popri nich vzorom etikety.“

Cedric sa kyslo usmial.

„Ďakujem pekne, ale ja ani len nevyzerám ako človek, tak prečo by som sa tak mal správať.“

Zmätená Claire si pomyslela, že zrejme naráža na to, aký je obrovitánsky. V určitom zmysle naozaj nevyzeral ako človek. No záhadný podtón rozhovoru ju nútil načúvať, analyzovať a zaraďovať fakty:

-Po prvé, Darxovci sú hrozne zvláštni.

-Po druhé, pre čosi všetci traja trpia, hoci sa zdá, že Merina Darxová trpí menej, ako jej bratia.

-Po tretie, sú si vedomí, že sú iní.
-Po štvrté, aj keď sa odlišujú od ľudí, ktorých Claire pozná, nie sú si podobní ani navzájom, každý je iný odlišným spôsobom.

-Po piate, Claire má z toho totálny chaos.

Zrazu sa jej zazdalo, že Cedric akosi čudne pozrel jej smerom a potom sa obrátil k Aidanovi a čosi mu pošepkal. Aidan sa prudko zvrtol, oči mu sršali hnevom a sklamaním. Bez slova pozrel na Merinu a Cedrica. Obaja vstali, a pustili sa ďalej do lesa. A Aidan vykročil priamo k nej.

Pár krokov pred ňou zastal a naštvane povedal.

„Viem, že tu niekto je, tak sa ukáž!“

Claire zadržala dych. Bolo jej jasné, že o nej vie, no zároveň vedela, že ju v tej tme nevidí. Možno by mohla zostať na mieste, ani sa nepohnúť a keď Aidan odíde, nenápadne sa stratiť.

„Ak do troch sekúnd nevyjdeš, budem tu stáť až do rána a keď sa niečo len pohne, strieľam!“

Ako potvrdenie svojich slov vytiahol pušku a hlasne šťukol uzáverom.
Claire zneistela. Ak splní svoju hrozbu o strieľaní, bude lepšie, ak sa do rána ani nepohne. Ale predstava, ako ju ráno za svetla nájde ležať takmer pri svojich nohách s nosom v blate, bola nesmierne ponižujúca. Zaškrípala zubami.

„Nestrieľajte, už idem!“ – zvolala a štverala sa na nohy nazlostená, že obyčajná sledovačka, akú robí v LA aj tri krát za týždeň, jej tento raz nevyšla.

Aidan sa ani nepohol, s namierenou puškou sa snažil rozoznať jej tvár, keď sa potkýnala tých pár krokov k nemu. Na očiach mu videla, keď mu svitlo.

„Zasa ty?! Čo tu, dočerta, robíš?!“ – zreval na ňu zlostne, už sa jej neobťažoval vykať.

Claire odvetila rovnakým tónom, hoci sa cítila previnilo. Najlepšou obranou je útok.

„Ak na mňa prestaneš mieriť tou vecou, možno ti to poviem.“ – odvrkla bohorovne.

Aidan na ňu ešte pár sekúnd zúrivo zazeral, potom pušku s hlasitým cvaknutím zaistil a prehodil si ju cez plece. Nato ju schmatol za ruku a doslova odvliekol k ohnisku.

„Au!“ – zaprotestovala a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

Naoko pokojne si sadla na okrúhly kameň, kde predtým sedel Cedric. Aidan zostal stáť a stále na ňu nepriateľsky zazeral. Zadržala dych. Vyzeral ako boh pomsty. Alebo proste ako boh.

„Sleduješ ma, blondínka. Teraz chcem vedieť prečo. Kto si ťa najal?“

Otázka prezrádzala, že o nej čosi vie, minimálne to, čo v LA robí. Ale Claire si to ani nevšimla, tak sa pri nespravodlivom obvinení nahnevala.

„Jasné, že ťa sledujem! Samozrejme! Dotrepala som sa do tohto mesta pánubohu za chrbtom len preto! A aby som nezabudla, zavolala som na seba obrovskú zúrivú beštiu, len aby si ma ty mohol zachrániť, lebo som si vycicala z prsta, že si nablízku! A teraz sa tu prirodzene plazím lesom len preto, aby som ťa sledovala!“
Aidan bol taký rozčúlený a sklamaný tým, že nečakaný divák prerušil dlho očakávané stretnutie súrodencov, že jej sarkazmus ani nevnímal. Napriek hnevu však nemohol poprieť, že ho vzrušovala aj v tejto chvíli.

„Prečo si prišla do Reaganu?!“

„Mám tu sestru.“ – odvrkla.

„Denisa tu býva, odkedy som sa prisťahoval a ty si sa tu za päť rokov neukázala. Prečo teraz?!“

Hoci Claire nebola nijaký bojko, pri jeho pohľade sa stiahla. Znova jasne vycítila nebezpečenstvo.

„Preto, že bývalý frajer mi vybielil dom a kým mi ho nedajú do obývateľného stavu, musím bývať niekde inde. Ako prvá mi napadla Denisa, to je všetko.“ – priznala sa, no takým tónom, že to vyznelo až obviňujúco.

Aidan na ňu pozeral, snažil sa vyčítať z jej tváre či hovorí pravdu alebo mu klame. Napokon vzdychol. Spomenul si na jej nedávny rozhovor s Denisou, vtedy spomenula nejakého chlapa, ktorému by rada zabodla opätok do oka. Aj keď bol naštvaný, uškrnul sa. Očividne hovorila pravdu. Jeho hrozivý postoj sa zmiernil, už sa nad ňou tak netýčil.

„A prečo sa tu zakrádaš lesom?“

Claire na neho škaredo zazrela.

„Lebo som si myslela, že tvoj brat je pytliak.“ – povedala na rovinu.

Aidan od prekvapenia otvoril ústa, sánka mu klesla.

„ Čože?!“

Claire bezmocne rozhodila rukami.

„Po tom fiasku s netvorom....okay, s normálnym vlkom opravila sa, keď videla ako prevrátil oči.“

„... proste po tom fiasku pod Vlčím bralom mi Kimberly naplánovala trasu, na ktorej sa nedostanem k Vlčiemu bralu, Medvediemu potoku, Diablovej jaskyni ani k ničomu inému, čo znie len trochu nebezpečne. Jedľový les, Mesačné jazero...“ – pokrčila plecami.

„To znie dosť neškodne.“

Aidan sa zo všetkých síl potláčal úškrn.
„Na a keď sa dotrepem až sem, čo nezbadám?! Obrovitánskeho chlapa, ako sa prechádza sem a tam.

Tak som si pomyslela, že to musí byť pytliak a chcela som ho sledovať, aby som ti o ňom vedela niečo povedať.“

Aidanove pery boli stále prísne zovreté, no oči sa stále viac pobavene ligotali.

„Keď si sa objavil, už mi bolo trápne sa ukázať, tak som čakala, kedy tvoji súrodenci odídu. A potom ma ten obrovský objavil.“ – prikrášlila trochu svoj príbeh aby zakryla, že ho vlastne sledovala, pretože vzbudil jej záujem.“

„Robíš unáhlené závery. Zaslúžila by si si na zadok.“ – najradšej na nahý zadok.

Celá by mohla byť nahá. A to, čo by s ňou robil, bolo na míle vzdialené výprasku. Cítil, že v ňom rastie vzrušenie a o krok cúvol. Nesmel byť pri nej príliš blízko, ani keď bol človekom. Claire vyprskla.
„Áno? A k akým záverom som asi mohla prísť?! Keď sa človek chce stretnúť s bratom alebo sestrou, obyčajne si vyberú reštauráciu, hotel, alebo niečo také. Nezakrádajú sa nočným lesom ako zločinci....“

V tej chvíli na neho uprela taký podozrievavý pohľad, až sa Aidan naozaj zasmial. Znova ostala ohúrene zízať na jeho úsmev. Škoda, že je taký zriedkavý!

„Nie sme zločinci, blondínka. Nepotulujeme sa lesom, aby sme sa skrývali.“

„Tak prečo?“ – spýtala sa.

Aidan pokrčil plecami a bleskovo si vymýšľal pravdepodobnú historku, ktorú by jej predložil.

„Nemáme radi ľudí. Ani jeden z nás.“

„A čo tie reči o tom, že ste iní... tvoja sestra povedala: keď som iná.... Aj tvoj brat čosi také spomenul. A ty si zasa povedal: takí ako ja.“

Aidan sa zamračil. Bola príliš všímavá. Claire sa na neho nepozerala. Zo svojej praxe vedela, že keď sa pozeráte človeku do očí a pritom mu kladiete dotieravé otázky, väčšinou vás pošle do zadku. Napokon Aidan zachmúrene odpovedal.

„Tak dobre, niektorí z nás možno sú zločinci. Cedric sedel dva roky za neprimerané použitie sily. Robil vyhadzovača a zmlátil opitého výrastka, ktorý ohrozoval hostí pištoľou. Chlapec sa z toho liečil pol roka a Cedric mal tú smolu, že chalan mal bohatého a vplyvného otecka. So záznamom v registri nemáš veľa šancí na normálny život. Cedric sa cíti dosť.... odsúvaný, boja sa ho a vyhýbajú sa mu. Má záznam, takže je iný. A to nehovorím o tom, aký je obrovský. Nebudí v ľuďoch práve túžbu dať sa s ním do reči.“

Claire to zvážila a prikývla. Znelo to dosť pravdepodobne.

„A tvoja sestra? Nič ma do toho nie je, ale.... “

Aidan vzdychol.

„To je už jedno, som si istý, že očko ako ty by si takéto veci vedelo zistiť, keby naozaj chcelo. Radšej ti to poviem sám.“

Zahľadel sa do ohňa.

„Merina... je chorá.“
Zamračila sa.

„Ako chorá? Vyzerala veľmi zdravo.“

Zazrel na ňu.

„Nie fyzicky chorá. Ona má... niečo ako záchvaty depresií. Je to dosť vážne. Je vtedy veľmi nebezpečná pre sebe aj pre svoje okolie. So Cedricom sme ju museli izolovať. Je v špecializovanom zariadení pre pacientov s jej chorobou. Keď má pokojné obdobie, dovolia jej stretnúť sa s nami. Vtedy nehrozí, že by niečo vyviedla.... sebe, alebo niekomu inému. Ale pre istotu sa aj tak stretávame ďalej od ľudí. Cedric ju priviedol, a kým na mňa čakali, Merina si šla zaplávať. To je všetko.“

„A to, že väčšinu času je iná? Myslela tým svoju chorobu?“

„Mala na mysli skôr utlmujúce lieky, ktoré berie. Vraví, že keď je pod liekmi, cíti sa slobodná a šťastná, aj keď len leží na posteli alebo posedáva na stoličke.“

Aidan mal v tej chvíli v očiach taký výraz bolesti, že Claire nemohla pochybovať o jeho slovách.
„Jeremy Scott.“ – zašomrala si pod nos.

Aidan zdvihol hlavu a zvedavo na ňu pozrel.

„Kto je Jeremy Scott?“ – spýtal sa.

Odvrátila zrak.

„Nikto.“

Aidan rozčúlene stisol pery. Už zasa sa jej podarilo vytočiť ho. Čo je to za ženskú, preboha?

„Pozri blondínka, ja ti tu rozprávam dosť osobné veci, tak by som uvítal aj zopár informácií o Jeremym Scottovi. Nepovedala si to meno náhodou. Niečo na tejto situácii ti ho pripomenulo a tak ma to zaujíma.“

Claire sa pozrela do plameňov, bolo to jednoduchšie, ako dívať sa na neho a zamrmlala.

„Bol to jeden z mojich prípadov, asi tak pred dvoma rokmi.“

„Hovor.“ – vyzval ju Aidan.

„Prišla za mnou jedna žena, volajme ju Helen. Takže Helen sa v šestnástich rokoch narodil syn, ktorého zo zrejmých dôvodov dala na adopciu.“
Aidan stuhol. Že by o ňom vedela aj to, že vyrastal v detskom domove?! Nemožné. Bolo to predsa už pred desiatkami rokov. Claire však pokračovala. Aidan si všimol, že výnimočne nemá v očiach ten ľadový pohľad a z jej hlasu sa stratila štipľavosť.

„Po desiatich rokoch sa rozhodla, že syna nájde. Chcela sa len uistiť, že sa má dobre. Nájsť Jeremyho Scotta bola fuška, ale zvládla som to. Helen ho niekoľko dní sledovala, no znepokojovalo ju, že Jeremy je očividne problémové dieťa. Nemal žiadnych kamarátov, ubližoval deťom okolo seba.“

Claire vzdychla.

„Helen ťa požiadala, aby si zistila, čo je vo veci?“ – spýtal sa Aidan.

Prikývla.

„Presne tak. Urobila som to a keď som si bola istá, zapojila som aj príslušné orgány. Na súde vyšli najavo otrasné skutočnosti.“

„Scottovci asi neboli bohvieakými rodičmi.“ – opatrne naznačil Aidan, keď Claire zmĺkla.
V očiach jej zlostne zaiskrilo.

„Veľmi mierne povedané. Nezaslúžia si pomenovanie rodičia. Vlastne je sporné, či si vôbec zaslúžia pomenovanie ľudia. Ten chlap Jeremyho pohlavne zneužíval, kým jeho žena to natáčala na video. Tie videá boli hnusné. Jeremymu ubližovali na každý možný spôsob, na aký si len spomenieš. Bili ho, pálili cigaretami.... Proste hnus.“

„To mi je ľúto. A čo to má spoločné so mnou?“ – ticho sa spýtal Aidan.

Claire zdvihla hlavu a pozrela mu rovno do očí.

„Máš rovnaký pohľad ako Jeremy. Plný bolesti a nenávisti.“ – povedala úprimne.

Aidan sa striasol. Ozaj je všímavá. Musí sa jej vyhýbať. Mohla by byť nebezpečná.

„Tak dobre blondínka. Keďže si mi už zničila stretnutie so súrodencami, rozlož si stan a užívaj si prírodu. Ja padám. Neznášam ženské, o ktoré zakopnem na každom kroku.“ – povedal odmerane.
Claire sa postavila tak rýchlo, až to pôsobilo neľudsky.

„Tak moment, Aidan Darx!“ – zasyčala, až potlačil nutkanie cúvnuť.

„Nie blondínka, vďaka! Nezostanem na noc.“ – uškrnul sa nerozumne.

Clairine oči v tom momente pripomínali dva kusy modrého ľadu. Na perách sa jej objavil mrazivý úsmev. Keď sa usmiala, Aidan zadržal dych. Bola prenádherná.

„To je veľká škoda.“ – zapriadla a položila mu ruku na hruď.

Hodila na neho zvodný pohľad spod hustých rias a Aidanovi sa na okamih zastavilo srdce. Zakázal si spávať s ľudskými ženami, no pri nej by azda mohol urobiť výnimku. Jeho telo priam kričalo, aby jej vyhovel. Oprela sa o neho a ucítila jeho erekciu.

„Mohla by som ti pomôcť s tvojím problémom.“ – povedala sladko.

Aidan sa otriasol. Koľko krát už počul tieto slová?
Ponúkla sa mu hádam každá ženská v okruhu sto kilometrov a dve tretiny z nich použili presne túto vetu. Pôsobila na neho ako studená sprcha a tak aj teraz okamžite zamietol myšlienku stráviť s touto očarujúcou blondínkou noc.

„Konkrétne s akým problémom?“ – spýtal sa rovno a uprel jej pohŕdavý pohľad do očí.

Na jeho prekvapenie necúvla ani o milimeter.

„No, vravel si, že neznášaš ženské, o ktoré zakopneš pri každom kroku. Keby si zostal na noc... “ – zapriadla sladučko, no odrazu sa jej hlas zmenil, sršal z neho mráz.

„... možno by si sa zobudil vykastrovaný a už by si v živote nemusel riešiť žiadne problémy so ženami!“

Aidan zostal úplne omráčený.

Nevedel, či sa má uraziť, naštvať, alebo rozosmiať. To bolo prekvapenie! Aspoň jedna, ktorá ho odmieta! Vlastne je to... zamyslel sa. Osviežujúce. Prekvapivé. Rozčuľujúce. Áno. To je to pravé slovo. Rozčuľujúce. Tá žena ho rozčuľovala každým slovom. Odfrkol a otočil sa na odchod, ale zastavil ho jej hlas.

„A mimochodom... pre prípad, že tvoj úbohý, miniatúrny mozoček si nedokáže zapamätať moje meno, volám sa Claire Richardsonová. Tú blondínku si môžeš strčiť, ty primitív!“

Claire sa otočila a dokonale elegantným krokom odkráčala.

Aidan zostal na mieste a otváral oči. Tak toto snáď nie! Preboha, tá ženská je magnet na problémy! Najskôr sa pripletie do cesty Cedricovi, ktorý ju len- len že neroztrhal a teraz cielene vytáča upíra! O čo sa pokúša, zabezpečiť si skorú smrť?! Zdá sa, že s ľuďmi vychádza normálne. Jej sestra ju zbožňuje, Aidan si v bare veľmi často musel vypočuť, aká je Denisina sestra úžasná, krásna, úspešná... Zástupca šerifa môže na tej blonďavej harpyi nechať oči a podobne, len nie tak okato je na tom polovica mužov z mesta. Vyzerá to tak, že je schopná udržiavať normálnu konverzáciu s ľuďmi a podľa potreby aj byť očarujúca. Ale len čo narazí na nejakého netvora z jeho sveta, musí sa do neho navážať!
Aidan vyrazil do lesa s neblahým pocitom, že tá ženská spôsobí ešte nemalé problémy. Bude treba dávať na ňu pozor. S výnimkou dneška. Dnes sa ešte pokúsi zohnať súrodencov a užiť si tú jedinú noc v mesiaci, keď mohol byť s nimi. Ale od zajtra z nej nespustí oči. Už by mu nechýbalo nič iné, len aby ju tu niekto z nich zabil. Ďalšie záhadné zmiznutie by mu spôsobilo poriadne problémy.

Claire sa cítila skvele. Presne toto potrebovala! Vybiť si zlosť na nejakom chlapovi, ponadávať mu a pourážať jeho ego tak veľmi, ako to len šlo! Vôbec ju netrápilo, že to nebol Roy Ellis, podľa nej boli všetci muži rovnakí. Za tie dva dni, ktoré strávila v Reagane, sa jej poriadne uľavilo, čo bolo prekvapivé vzhľadom na to, ako veľmi malé mestá neznášala. Keď si spomenula, ako sa správca zatváril pri zmienke o kastrácii, najradšej by sa rozosmiala. Ovládla sa však a rozveselene sa pustila stavať stan asi dvesto metrov na juh od miesta, kde nechala stáť Aidana Darxa.

Kapitola 5

„Dokedy? To si robíte srandu! – zafučala Claire do mobilu.

„Máte predstavu, ako mi to naruší program?! Dokedy mám trčať v tomto bohom zabudnutom zapadákove?! Tušíte vôbec, koľko schôdzok musím presunúť a koľko klientov úplne zrušiť?!“

Mužský hlas v telefóne zaznel naozaj nešťastne.

„Slečna Richardsonová, my sa naozaj snažíme, ale dať váš dom do obývateľného stavu je naozaj zložité...“

„To viem aj ja, vy chytrák, preto som si na to najala vás! Keby to bolo ľahké, urobím to sama.“ – odvrkla.

„Veľmi sa ospravedlňujeme slečna, ale skutočne to potrvá ešte aspoň dva týždne... “

Claire prevrátila oči a zložila.
Ďalšiu hodinu venovala telefonátom do svojej kancelárie. Presúvala schôdzky a rozdala úlohy jej podriadeným, Barrymu a Sweetsovi.

Netušila, aké krstné meno Sweets má a rovnako nemala tušenia o Barryho priezvisku. Vždy to boli len Barry a Sweets. Boli to schopní detektívi, ktorí nakrátko dokázali bez problémov zastúpiť neprítomnú Claire. Problém bol ten, že to boli ľudia, ktorí nebudili príliš veľa dôvery. Barry bol obrovský potetovaný černoch s vyholenou lebkou, ktorý bol vždy oblečený v tielku a na krku mal zlatú reťaz takú hrubú, že by bez námahy udržala aj dobermana, ktorý práve zbadal mačku. Sweets bol večne neoholený, nosil pokrčený a dosť špinavý kabát, páchol po lacných cigarách a ustavične čosi prežúval. V skratke vyzeral ako skrachovanec. Spolu s elegantnou Claire tvorili veľmi všestrannú detektívnu kanceláriu. Boli schopní zapadnúť na rôzne miesta: do pochmúrneho baru, na ulicu ovládanú gangmi, alebo na dôležitú recepciu, či benefičný koncert.

Ibaže majiteľkou a tvárou kancelárie bola Claire. Ona jednala s klientmi, k nej mali dôveru. Obyčajne sa s Barrym a Sweetsom ani nestretli. Ukázalo sa, že je to výborná stratégia... až na krátke obdobia, keď Claire nebola v meste. Klienti si žiadali iba ju. Barry a Sweets boli v tomto prípade nepoužiteľní.

Claire si vzdychla a rýchlo premyslela čo robiť. Vrátiť sa do LA a bývať v hoteli? Zdalo sa to ako najlepšie riešenie. Mala by to urobiť. Ibaže Claire si v posledných rokoch narobila veľa nepriateľov, inak to pri jej práci nešlo. A v hoteli by bola úplne nechránená. Nemohla tam uplatniť nijaké bezpečnostné opatrenia. Posledné, po čom teraz túžila, bolo prekvapenie v podobe chlapíka s pištoľou, ktorý by na ňu čakal v hotelovej izbe. Barry aj Sweets sa ponúkli, že by mohla na čas bývať u nich. Ponuku zdvorilo, ale rozhodne odmietla. Barry žil so svojou matkou, otčimom a štyrmi malými súrodencami a Sweets obýval jednoizbový byt tak ďaleko od mesta, až ho podozrievala, že namiesto aby sa trepal domov, prespí jednoducho v metre, vozí sa celú noc sem a tam a iba na víkend si chodí do bytu vymeniť oblečenie.

Nie, Reagan bol jediným dostupným riešením. Nik o jej sestre nevie. Nik ju u nej nebude hľadať. Zaškrípala zubami a zavolala najdôležitejším klientom, aby im oznámila, že je pracovne mimo mesta a ich prípadu sa bude môcť venovať až o dva týždne. Dvaja z desiatich jej oznámili, že v takom prípade presunú svoje prípady niekomu inému. Claire im povznesene poďakovala za doterajšiu spoluprácu takými slovami, aby bolo jasné, že keby sa niekedy v budúcnosti rozhodli požiadať znova o jej služby, nebude im vyhovené. To bolo prvé pravidlo biznisu: tváriť sa, že ste nenahraditeľný, najlepší v odbore a že vlastne vy robíte klientom láskavosť, keď ich nechávate platiť horibilné sumy za to, aby mohli spolupracovať práve s vami. Ostatní ôsmi sa rozhodli počkať, kedy sa im Claire bude môcť venovať.

Keď dotelefonovala, zbalila stan a vydala sa na spiatočnú cestu. Kým kráčala, neustále sa mysľou vracala k svojej firme, premýšľala o nedokončených prípadoch, o tom, či by sa predsa len nemala vrátiť do LA... premýšľala a nesledovala mapu. Na poludnie zistila, že poblúdila tak dôkladne, že vôbec netuší, kde je.

Praktická v každom okamihu, sadla si na zem, vytiahla mapu a pokúsila sa určiť, kde sa vlastne nachádza. Po dlhšej chvíli pridusených nadávok usúdila, že je zrejme o kilometer južnejšie, než by mala byť a tak sa pustila rovno na sever. Kráčala niekoľko hodín a stále mala pocit, že sa točí v kruhu. Už len toto jej chýbalo!

Reagan je určite zakliate mesto. Odkedy do neho prišla, stíha ju jedna ponižujúca udalosť za druhou a to vždy, keď vystrčí z neho päty a pustí sa do hôr. V prvú noc ju napadol vlk, potom pokladala správcovho brata za pytliaka a teraz zablúdila. To sa jej snáď iba sníva!
Slnko už pomaly zapadalo a Claire nezostávalo nič iné, než aby znova rozložila stan. Založila oheň a premýšľala, či by nemala zavolať Denny. Rozhodla sa, že radšej ešte počká a namiesto aby sa strápnila tým, že ju budú hľadať správcovi ľudia, pokúsi sa nájsť cestu sama. Bola predsa samostatná, rázna a dokázala si poradiť s akýmkoľvek problémom.

Keď sa zotmelo, Aidan sa chystal zájsť do kôlne po džíp a zísť dolu do mesta na pivo, ako každý večer. Ibaže keď otvoril dvere, do nosa mu udrela známa vôňa. Doparoma, tá ženská ho naozaj sleduje!!!

Rozzúrilo ho to. Nedbajúc na to, či zostane nenápadný, prehnal sa lesom ako uragán a zastavil sa ani nie sto metrov od svojho zrubu, na malom rúbanisku. Okamžite spoznal ten smiešny krpatý modrý stan a keby bol mal predsa len pochybnosti, niesol sa z neho blondínkin hlas.

„Počujte, mám toho plné zuby. Naposledy vám hovorím, že nemôžem byť preč z LA dlhšie ako do konca týždňa! Buď to dovtedy urobíte, alebo si nájdem niekoho iného!“
Ozvalo sa rázne zaklapnutie telefónu a ostrý, napätý výdych.

„Panebože, prečo je to s tými tupcami také ťažké?

Keď človek chce, aby sa veci urobili poriadne, musí si ich urobiť sám.“ – zašomrala a potom odzipsovala vchod.

Claire sa práve chystala hodiť zemiaky do pahreby, keď si všimla temnú postavu stojacu presne na hranici svetla ktoré hádzal oheň. Aidan sa tváril tak zlostne, akoby ju najradšej roztrhal na kúsky.

„Zasa ty, blondínka?! Čo tu zasa chceš?! Ty ma vážne špehuješ?! Potrebuješ chlapa, alebo čo?!“ – zrúkol.

Claire však nevydesil.

„Keby som potrebovala chlapa, určite by som sa neobrátila na teba.“ – odvetila samozrejmým tónom, ktorý Aidana vytáčal viac, ako samotný obsah jej slov.
„Máš dve sekundy na to, aby si vysvetlila, čo si tou hlúpou poznámkou chcela povedať!!!“

S bohorovným pokojom vložila zemiaky do pahreby.

„To nie si dosť inteligentný, aby si si to domyslel? Tak fajn. Chcela som tým povedať, že ako chlap si mi ukradnutý.“ – vyhláskovala posmešne, akoby bol magor.

Dúfala, že to znelo dosť presvedčivo, lebo opak bol pravdou. Popri ňom jej mohli byť ukradnutí všetci ostatní.

Aidan mal chuť schmatnúť ju za ramená a poriadne ňou potriasť.

„Čo tu dofrasa robíš?“ – zreval.

Claire na neho pokojne pozrela.

„Stanujem, pán Všímavý.“

„Ale tu?“ – rozhodil rukami.

„Akože tu? Je to snáď tvoj súkromný pozemok?“ – opýtala sa uštipačne.
Bol taký najedovaný, že si ani nevšimol, že otázku myslí úprimne a skutočne nemá tušenia, kde sa vlastne utáborila.

„Presne tak, je to môj pozemok a kúsok odtiaľto stojí môj dom! A teraz mi láskavo vysvetli, čo tu robíš, kým ťa dám zatknúť za neoprávnený vstup.“ – zavrčal.

Claire to prekvapilo, ale nedala sa vyviesť z miery.

„Pre tvoju informáciu, zablúdila som. A ty, ak nechceš aby ti sem kde kto chodil stanovať, tak si svoj pozemok označ.“

V skutočnosti zavesil na začiatok pozemku tabuľku, no už niekoľko krát ju strhol vietor, alebo sa proste len tak stratila.

„Označil som.“ – povedal Aidan, no v hlase mu jasne zaznela neistota.

„Ako? Ocikal si strom?“ – zaujímala sa Claire.

Aidan prevrátil oči. Otvorom v stane zbadal, že po zemi sú roztiahnuté mapy. Očividne hovorila pravdu a pokúšala sa zistiť kde je a ako sa dostane naspäť.
Bola to len náhoda, že sa usadila práve tu. Vzdychol. Ďalšia náhoda, ktorá súvisela s ňou.

„Vieš čo blondínka, keďže sa nám nedarí vyhýbať sa jeden druhému, zakopme vojnovú sekeru.

Ak chceš, môžeš to tu zabaliť a ja ťa hodím autom

do mesta.“ – navrhol.

Claire mykla plecom.

„Fajn. Tak zakopeme vojnovú sekeru. Ale nebudem ti po tisíci krát vysvetľovať, ako sa volám.“

Aidanovu tvár náhle rozžiaril taký nádherný úsmev, že zostala civieť s otvorenými ústami. Bol taký krásny!

„Ja viem, ako sa voláš, Claire.“

Vzápätí sa obrátil na odchod a cez plece zakričal.

„Keď budeš zbalená, choď za svetlom, zasvietim na verande. Ja zatiaľ vytiahnem auto na cestu.“

Claire si vzdychla.

Nie že by očakávala, že jej pomôže s balením. Nečakaným darčekom bolo už to, že sa ponúkol zviesť ju do mesta. Bez slova naliala zvyšok vody z fľaše na oheň a pustila sa do skladania stanu. Aidan ju z tmy pozoroval a bolo mu do smiechu. Nikdy by nepovedal, že tieto hory sú také malé, že nie je možné vyhnúť sa Claire Richardsonovej. Musel si však priznať, že komunikácia s ňou ho nenudí. Nežmurká, nevrtí zadkom, nikdy sa prihlúplo neusmieva a nepokúša sa o roztúžený pohľad. Niekedy je vtipná, potom uštipačná, alebo ironická. Priama. Čo na srdci, to na jazyku. A na smrť ho vytáča. Keby si bol istý, že mu to pomôže, ešte v ten deň by sa odsťahoval.

Aj tak museli všetci traja každých pár rokov začínať na nejakom novom mieste, aby si nikto nevšimol, že Aidan a Cedric nestarnú. Merina za nimi prišla kamkoľvek, kde bol v dosahu oceán. Nebolo by to prvý krát, čo by bol nútený náhle sa vypariť. Ibaže si vôbec nebol istý, či by to pomohlo. Za tri dni na to dievča narazil už štyrikrát a to sa mu nestalo počas celého jeho života. Má proste smolu. Mohol by sa odsťahovať aj na Mars, Claire by bola zaručene medzi posádkou prvej rakety, ktorá by tam pristála.
Osud občas vedel byť takýto, veľmi dobre to poznal. Zašiel k stromu kam pripevnil tabuľku s výstrahou aby sa presvedčil, či neklamala. Na strome nič nebolo a po chvíli hľadania tabuľku našiel pod kopou opadaného lístia. Neklamala. Nemohla vedieť, že je na jeho pozemku. Vrátil sa k domu a uškŕňal sa pritom.

Rozsvietil na verande a vzal zo stola papiere, ktoré mienil nechať v kancelárii pre Kim, zajtra ráno si ich nájde na stole. Nerád sa s ňou stretával, bolo to iste milé dieťa, ale dosť... otravné. Aidan vyšiel pred dom a čakal na svoju pasažierku. O chvíľku dorazila a musel uznať, že takmer nehlučne, hoci bola tma ako v rohu, ona nevidela kam stúpa a on mal tisíckrát citlivejší sluch ako ľudia. Zhodila batoh aj stan na zadné sedadlá džípu a jedným pohľadom zhodnotila Aidanov dom.

„Tu bývaš?“

„Mhm.“

Aidan ocenil, že sa nevyjadrovala k tomu, ako hrozne zvonka zrub vyzerá. Pokrčila plecami a bez slova nasadla do džípu. Aidan otvoril dvere na vodičovej strane a zaváhal. Keby jazdil s vypnutými svetlami, určite by ju to vystrašilo, alebo ešte podnietilo jej zvedavosť. A keby svetlá rozsvietil, bol by zasa slepý a určite by havarovali. Zostávala len jedna možnosť. Predstieral, že sa potkol a spadol. Rýchlo si porezal ostrým konárom ruku, spôsobil si iba povrchové zranenie, no pre ľudské oči vyzeralo dosť vážne.

„Au, doparoma!“ – vyštekol.

Claire okamžite vystúpila.

„Čo sa stalo? “

„Sprostý konár!“ – nadával.

„Myslím, že mi prepichol ruku. Budeš musieť šoférovať.“

Nekompromisne pristúpila k nemu a natiahla sa po jeho poranenej ruke.

„Neveriaci Tomáš.“ – Aidan sa takmer usmial.

Potom jej otrčil krvácajúcu ruku až takmer pod nos, no ona neuhla.
„Je to len škrabanec a ty sa tváriš, akoby si mal na to umrieť.“ – skonštatovala neochvejne.

Aidan skoro zaškrípal zubami. Ženy by v tejto situácii omdlievali pri pohľade na krv, alebo by ho ľutovali a obťažovali hraným súcitom, len aby sa ho mohli dotknúť, pohladkať... prípadne dostať do postele. Claire nie. Zhodnotila krvácanie, a sucho vyhlásila, čo už sám vedel.

Zavrčal.

„Možno, ale bolí to ako fras.“ – oponoval, aby ju aspoň trochu zneistil, hoci popravde škrabanec ani necítil.

Pokrčila plecom.

„To robí ten testosterón. Muži sú proste takí. Pichne ich v zadku a hneď si namýšľajú, že majú prinajmenšom mozgový nádor.“ – povedala samozrejmým tónom, ako by skonštatovala čosi úplne nemenné a stále, ako že obloha je modrá, alebo že na púšti je nedostatok vody.

Aidan bol opäť na vážkach, či sa má na jej hodnotení mužov smiať, alebo sa do krvi uraziť. Napokon sa rozhodol, že ho jej slová rozčúlili.

„Tak či tak, šoféruj ty.“ – zavrčal a hodil po nej kľúče. Mala reflexy, chytila ich a bez slova sa usadila za volant.

Keď nasadol, neodpustila si ďalšiu poznámku.

„Kam to bude, pán správca? K lekárovi, alebo rovno na cintorín?“

Zlostne sa zaškeril.

„Nezakopali sme vojnovú sekeru? “

„Ale áno.“ – povedala ľahostajne a odhrnula si vlasy z nádhernej tváre.

Aidan si všimol, že nech si ich uhladila, alebo postrapatila, stále vyzerali dokonale. Minimálne mala skvelú kaderníčku. Zarazil sa. Nikdy predtým si takéto veci na ženách nevšímal. Ani kým bol ešte človekom. Buď sa mu páčila, alebo ho nudila. Na Claire sa takto nepozeral. Nie, že by nebola prekrásna, na človeka azda až priveľmi. Ale nepatrila k tomu typu žien, ktoré uprednostňoval. A už vôbec ho nenudila. Len ho strašne vytáčala. Claire sa na neho netrpezlivo dívala so zdvihnutým obočím a Aidanovi došlo, že ešte stále čaká na odpoveď.

„Odvez sa kam chceš, ja idem do baru.“
Prikývla a nezúčastnene vyhlásila.

„Len tak ďalej. Narastie ti pivné brucho a budeš

mať po problémoch so ženami. Žiadna o teba ani nezakopne.“

„Stále lepšie, ako tá prvá alternatíva.“ – zaškeril sa keď si spomenul, ako sa mu vyhrážala kastráciou, ak nevypadne.

Žiarivo sa usmiala. Kriste, ako je možné, že smrteľníčka je taká nádherná?! Aidan zovrel pery do úzkej čiarky. Claire konečne obrátila pozornosť k šoférovaniu. Naštartovala a dodala:

„Naviguj.“

Znelo to ako jasný príkaz a Aidan znova potlačil úsmev. Claire Richardsonová bola navyknutá rozkazovať a očakávala, že jej príkazy sa do bodky splnia a to promptne. Ježiši, je síce krásna, ale ľutuje toho úbožiaka za ktorého sa raz vydá. Jeho život bude vyzerať ako nekonečný pobyt vo vojnovej zóne. Tejto sa teda neoplatilo odporovať.
Claire zapla svetlá a Aidanov svet pohltila ostrá žiara. Pretrel si oči a snažil sa prispôsobiť zrak prívalu svetla. Videl asi na meter od seba, ale to stačilo. Poznal tu každý kameň a každý strom a vedel, kedy sa priblížia ku križovatkám a odbočkám.

„Doprava.“ – oznámil poslušne.

Claire zabočila doprava a spýtala sa.

„Prečo nemáš rád ľudí?“

Vytreštil oči.

„Čo?“

„Včera večer si povedal, že ani jeden z vás nemá rád ľudí. Tvojho brata chápem, ale prečo ty?“

„Lebo ma otravujú dotieravými otázkami.“ – zašomral.

Claire prikývla, no absolútne ju nenapadlo, aby jeho slová vzťahovala na seba. Je naozaj taká arogantná a zahľadená do seba a svojej dokonalosti? Akoby mu čítala myšlienky, opäť sa žiarivo usmiala.

„Nie, nie som narcistka. Ale pri mojom povolaní sa nesmiem nechať odradiť. Už mi to proste vošlo do krvi. “

Aidanovi na moment napadlo, že by tú krv rád ochutnal a presvedčil sa o tom. Rýchlo tú myšlienku zahnal.

„Prečo robíš práve toto?“ – zaujímal sa a dodal.

„Teraz rovno.“

Claire sa zamračila.

„Hovorila som ti o Jeremym Scottovi. Ktovie, koľko takých hnusákov, ako sú jeho adoptívni rodičia behá

po svete! Chcem ich všetkých nájsť, vystopovať a upratať za mreže.“ – vzdychla.

„Žiaľ musím priznať, že takéto prípady tvoria len malé percento mojej práce. Väčšinou naháňam neverných manželov a puberťákov, čo ušli z domu. Čiže žiadne väzenie, takých by stačilo poriadne nakopať, aby sa spamätali.“ – povedala ľútostivo.

Aidan sa so záujmom spýtal.

„A čo výčitky svedomia? Niektorí z tých, ktorých si odhalila, už dostali trest smrti. Netrápi ťa to?“

Ľahostajne zdvihla bradu.

„Prečo by ma malo? To nie sú ľudia, ale netvory. Čo sa mňa týka, nevzťahujú sa na nich ľudské práva a predovšetkým nie právo na život. Každý, kto im pichne smrtiacu injekciu alebo pustí do nich prúd, si vyslúži akurát tak môj potlesk. “
Aidan sa neprestával čudovať.

„Tvoj názor na trest smrti asi poznám.“

Claire sa šibalsky uškrnula.

Na chvíľu zavládlo pokojné ticho. Aidan si premietal, čo všetko sa za tú chvíľku o blondínke dozvedel. Podľa všetkého by schvaľovala aj jeho vlastné správanie. To, čo robil s ľudskými netvormi, síce nebolo pichnutie jedu alebo elektrický prúd, ale konečný efekt bol rovnaký. Vzápätí si v duchu vynadal.

Čo ho má čo zaujímať, aký by bol jej názor? Nikdy v živote sa nebude ani raz zaoberať existenciou jeho sveta! Nebude mať o ňom ani potuchy! Čo na tom, že by možno súhlasila s tým, čo robí? A on je upír, je nesmrteľný, a bude zabíjať ľudských netvorov ešte aj o tisíc rokov po tom, ako sa blondínkine kosti rozpadnú na prah.

„Doľava a potom stále rovno.“ – uvedomil si, že takmer minuli odbočku z lesnej cesty na asfaltku.

Claire zabočila a bokom na neho pozrela.

„Čo ruka?“

„Fajn.“ – zašomral.

„Nechceš ísť k lekárovi?“ – spýtala sa ho napriek tomu, že im obom bolo jasné, že jeho zranenie lekára nepotrebuje.

„Nie.“ – pokrútil hlavou.

Prevrátila oči.

„Už zasa!“ – vyprskla.

„Čo?“ – spýtal sa podráždene, že netuší, čím ju znova naštartoval.

„Zasa jednoslabičné odpovede! Ako v bare, keď sa s tebou Denny pokúšala rozprávať. Zahryzol si si do jazyka, alebo čo?“ – vyštekla.

Rozčúlene zasyčal.

„Nie som veľmi zhovorčivý, vieš?“

Claire pohŕdavo pozrela rovno do jeho očí.

„To vešaj na nos tomu, kto ti uverí. Pred piatimi minútami si rozprával normálne. Hráš sa na nedostupného, buduješ okolo seba múr, ktorý k tebe nikoho nepustí. Lenže pán Darx, ja sa k tebe nemienim dostať a už som ti povedala, že ako muž si mi úplne ľahostajný, takže sa so mnou pokojne rozprávaj normálne a neodpovedaj ako magor.“
Tentoraz sa Aidan len jedovito zasmial.

„Nie si náhodou lesbička?“

„Nie si náhodou pupok sveta? Myslíš, že celý svet sa točí okolo teba?“ – reagovala okamžite.

„Nezdám sa ti príťažlivý?“ – Aidan ani sám nevedel, ako mu tie slová vykĺzli z úst.

Ale blondínka prebudila jeho zvedavosť.

Rozosmiala sa, jej smiech znel, akoby sa rozozneli zvončeky.

„Áno, asi ako kameň v topánke.“ – potvrdila a dúfala, že si za roky detektívnej práce vypestovala dokonalú schopnosť klamať.

Pravdaže bol príťažlivý! Bol to ten najkrajší muž, akého kedy videla. Keby sa prešiel po Hollywoode, ponuky by sa mu len tak sypali. Pokojne by na neho mohla pozerať s otvorenými ústami celé hodiny. Podľa toho, čo videla, ženy to tak aj robili a Aidan si bol toho vedomý. Nechcela sa však zaradiť do toho nekonečného zástupu žien.
Nie je predsa nejaká sliepka, aby zízala na arogantného, pyšného a neznesiteľne ufrflaného muža s krásnym telom a nádhernou tvárou. Aidan na ňu ďalej zvedavo hľadel, očividne očakával vyčerpávajúcejšiu odpoveď. Znova sa rozosmiala.

„Ty si tak nemožne márnomyseľný! Nikdy ťa neomrzí počúvať, že si kus pekného chlapa, však?“

„A som?“ – nedal pokoj.

Sám nechápal, čo sa to s ním deje. Komplimenty ho otravovali a keď sa ženy rozplývali nad jeho fyzickou krásou, len škrípal zubami. A teraz z jednej doslova mámi poklonu. Bol zo seba znechutený, no stále bol zvedavý na odpoveď.

„Ak chceš počuť, ako ťa ospevujú milý správca, si na zlej adrese.“ – informovala ho nezúčastnene Claire.

„Ale zájdi k sebe do kancelárie a malá Kim ti dostatočne pohladká tvoje nebotyčné ego. Na kúsky papiera píše svoje meno s tvojím priezviskom.“
Aidan sa zaškeril. Aj sám si to všimol, no vtedy ho to nepobavilo, len podráždilo. Konečne uvideli pred sebou svetlá Reaganu. Claire zamierila k Dennyinmu domu a Aidan si všimol, ako sa zamračila.

„Deje sa niečo?“

Claire odpovedala priamo a bez obalu, ako mala vo zvyku.

„Ak vystúpim z tvojho auta pred Dennyiným domom, sestra ma zožerie zaživa.“

„Prečo?“ – nechápal.

Bezmocne rozhodila ruky. Dennyina fantázia bola to jediné, proti čomu bola Claire bezmocná.

„Lebo Denny je nenapraviteľný rojko. Okamžite bude spriadať šialené teórie o našej spoločnej romantickej budúcnosti.“

„Tvojej a mojej?“ – zaškeril sa.

„Mojej a Brada Pitta, inteligent. “ – odvrkla.

„Dobre, zastav na konci ulice.“ – povedal pobavene.
Denny Creganová bola svojou svojráznou povahou známa v celom Reagane a hoci sa Aidan o klebety vôbec nezaujímal, aj jemu sa dostalo do uší zopár jej výčinov.

Napríklad keď sa snažila nahovoriť Drsnému Billymu Duffovi, známemu kriminálnikovi, ktorý sa obliekal do čiernej kože a jazdil na Harley Davisone, že za jeho problémy môže fakt, že sa zamiloval do dievčaťa, ktoré si namýšľalo, že je lesbička. Ale keby sa zmenil, nahodil sa do obleku a za mesačného svitu by sa objavil pod jej oknami s kyticou ruží a zaspieval jej serenádu, zbadala by svoj omyl a žili by si šťastne až kým by neumreli. Drsný Billy bol iba milimeter od toho, aby jej zakrútil krkom.

Aidan znovu pozrel na Claire a odvrátil sa, aby nezbadala jeho úsmev. Už desiatky rokov nefungoval svet takto. Dnes mladé ženy nedbali o svoju povesť. Chodili kam chceli a s kým chceli. Že sa rázna, veliteľská Claire musí skrývať pred pohľadom mladšej, romanticky založenej sestry, bolo na popukanie.
Claire zastavila a vystúpila.

„Tak ahoj. A ďakujem.“

„Nemáš za čo.“ – odvetil popravde.

Claire prikývla , vzala si svoj batoh a stan a vykročila po ulici k sestrinmu domu. To bolo všetko. Aidan, ešte stále sa uškŕňajúc, si presadol na sedadlo vodiča a viezol džíp smerom k baru. Keď prechádzal okolo Dennyisinho domu, zazrel ju, ako stojí na prahu s igelitovým vrecom na odpadky a s otvorenými ústami hľadí priamo na neho. Smial sa celou cestou do baru.

Kapitola 6

„Nechce sa mi veriť, že si to predo mnou chcela zatajiť!“ – sťažovala sa Denisa a Claire potlačila útrpný povzdych.

Náhoda je blbec. Kto mal vedieť, že práve v okamihu, keď vystupovala z Aidanovho auta, Denny pôjde vyniesť smeti?

„Pred vlastnou sestrou, Claire! Hanbi sa! Chcem počuť všetko! Každú jednu podrobnosť! A hlavne dôvod, prečo si taká tajnostkárska! Stretávate sa tajne? Kedy to začalo? Ako to začalo? Bola si tie dve noci u neho?“ – Dennyine otázky boli s každou uplynulou sekundou fantastickejšie.

Claire sa voči nim obrnila svojou obvyklou priamosťou.
„Nestretávam sa s ním ani tajne, ani nijako inak. Nič sa nezačalo. Dve noci som stanovala pod holým nebom a sama ako prst. A nepovedala som ti o tom, aby som sa vyhla presne tomuto rozhovoru.“

Denny vytreštila oči.

„Neverím ti ani slovo.“ – vyhlásila.

Neskutočne sa pritom ponášala na šesťročné dieťa, ktorému niekto práve povedal, že neexistuje Santa Claus a darčeky kupujú rodičia.

Claire znova stavila na priamosť.

„Nemusíš mi veriť, Denny. Ale neklamem ti. To dobre vieš.“

„Už si ma raz oklamala.“ – obvinila ju Denny skoro s plačom.

„Klamať a nepovedať je rozdiel.“

Aspoň Claire v tom rozdiel videla. Pri pohľade na sestrine pochybujúce oči vzdychla.

„Fajn. Odtiaľto šiel do baru. Ak chceš, môžeme tam ísť a sama zistíš, že je to tak. Medzi ním a mnou o nič nejde.“
„Preboha, je z Reaganu!“ – povedala to tónom, akoby mal bradavicu na nose, alebo pohlavnú chorobu.

Denny sa zasnene usmiala.

„Uvidíš, nakoniec tu skončíš aj ty. Láska k nemu ťa nepustí naspäť do LA.“

Claire už nahlas škrípala zubami.

„Denisa Gail Creganová, okamžite prestaň s tými romantickými sprostosťami! Už to nemôžem počúvať! Ak okamžite neskončíš, odídem hneď zajtra ráno.“

To bola pre Denny dostatočná hrozba. Zaumienila si, že sestru udrží v mestečku čo najdlhšie, aby získala dostatok času na rozvinutie romantického vzťahu medzi Claire a Aidanom, o ktorého existencii bola skalopevne presvedčená. Starostlivo sa teda vyhla akýmkoľvek vyhláseniam o láske, keď povedala.

„Fajn. Skončila som. Ale daj mi dôkaz. Poďme do baru.“

„Okej. Presvedčíš sa na vlastné oči.“ – zavrčala Claire a schmatla peňaženku.

„Takto?“ – Denny s otvorenými ústami ukázala na jej tenisky a maskáčové nohavice.
„Takto. Nemám záujem nikoho ohurovať.“ – odsekla Claire.

Denny sa uškrnula a potichu zahundrala.

„Ak ťa miluje, budeš sa mu páčiť aj vo vreci na zemiaky.“

Aidan jej prítomnosť vycítil v momente, keď vošli do baru. Mala na sebe stále to isté turistické oblečenie, v ktorom ju priviezol domov. Keď kútikom oka zachytil, že je s ňou aj jej sestra, len s ťažkosťami potlačil úškrn.

Claire a Denny si to namierili rovno k nemu. Denny sa tvárila dychtivo a zvedavo, Claire ľahostajne. Napriek tomu priam počul, čo si myslí.

„Prosím, prosím, prosím, správaj sa čo najarogantnejšie, buď príkry, neosobný a hnusný... prosím, prosím.... čokoľvek, len nech mi sestra už dá pokoj.“

Aidan sa takmer zaškeril.

Chvíľku sa dokonca pohrával s myšlienkou, že na Claire uprie ten najzamilovanejší pohľad, len pre tú srandu. Denisa by nadobudla presvedčenie, že majú tajný románik a živo

si vedel predstaviť, ako by Claire škrípala zubami, keby ju po zvyšok jej pobytu prenasledovala svojimi romantickými víziami. Lenže zakopali vojnovú sekeru. Škoda.

Claire si sadla na svoje obvyklé miesto a aj malá Denny sa vyškriabala na vysokú barovú stoličku na opačnej strane pultu, ako sedel Aidan.

Obidve pozerali jeho smerom a tak otočil hlavou, akoby náhodou utkvel pohľadom na Claire a stroho jej kývol hlavou. Odpovedala rovnako neosobne, načo sa im Aidan

otočil zasa chrbtom a zdanlivo venoval všetku pozornosť svojmu pivu. Pritom mu však neušlo ani jediné slovo šepkaného rozhovoru medzi sestrami, ktoré už mali pred sebou Slnečný Svit.

„Už si konečne spokojná?“ – vyštekla Claire potichu a Aidan sa v duchu zasmial.

Určite si vypočula od sestry práve dosť, keď ju sem priviedla, aby jej dokázala, že medzi nimi nič nie je.
„To nič neznamená. Určite ste sa dohodli, že váš vzťah udržíte v tajnosti.“ – odšepkala Denny, úplne presvedčená o svojej pravde.

Claire rozhorčene otočila oči k stropu.

„Prečo by sme to preboha, robili? On je slobodný, ja som slobodná, žijeme v dvadsiatom prvom storočí! Nemáme dôvod skrývať sa.“

Denny sa nevzdávala a pobavený Aidan priam počul, ako sa jej v hlave otáčajú kolieska romantiky.

„Ale Aidan má strašne veľa obdivovateliek. Určite ťa chce chrániť pred ich pomstou.“

„Vyzerám, že potrebujem ochranu?“ – odvrkla Claire.

Vôbec tak nevyzerala. Bola typom, ktorý si poradí s kýmkoľvek, s dotieravým chlapom aj so žiarlivou ženou. Jedinou výnimkou bola evidentne jej mladšia sestra.

„Alebo... možno bol kedysi ženatý... opustil ju... ale ona si to nechce priznať a prenasleduje ho... preto sa ukrýva v našom mestečku. Kto už by ho tu hľadal, však?“ – fantazírovala Denny.
Claire sa zamračila.

„Ty, že si dospelá matka dvoch detí? Každá trinásťročná sopľaňa sa pozerá na život realistickejšie, ako ty.

„Nevedia, o čo prichádzajú.“ – uškrnula sa Denny šibalsky.

„Realita je strašne nudná a deprimujúca.“

V tej chvíli si Aidan uvedomil, že Denisa Creganová vôbec nie je hlúpa, ako sa to mnohým na prvý pohľad zdalo. Naopak. Je to ohromne rozumné stvorenie. Mala pred sebou dve možnosti, realitu a fantáziu. Obe si obzrela, zvážila pre a proti a rozhodla sa žiť v tej krajšej rovine. A evidentne bola šťastná. Čo ju po tom, čo si kto myslí? Aidan ju v určitom zmysle obdivoval. Stačilo pozrieť na jej dokonale praktickú sestru. Fantastický príklad úspešnej ženy so skvelou kariérou, dokonalou vizážou a kopou peňazí, ale napriek tomu bola ostrá ako žiletka a pichľavejšia ako mexický kaktus. Určite nebola taká šťastná, ako večne zasnívaná Denisa.
Neustále sa zaoberala nejakými problémami, kým Denniným jediným problémom bolo, keď sa občas – veľmi zriedka zniesla z oblakov na zem a nevedela pochopiť, že reálny svet proste funguje inak a stávajú sa v ňom aj zlé veci.

Aidan náhle pocítil s Denisou sympatie. A Claire odrazu ľutoval. Nie že by to potrebovala. Tá žena by si vystačila úplne sama. Ale vystačiť si a byť šťastná, to nie je to isté. Melancholicky sa zahľadel na náprotivnú stenu. Aj on si vystačil sám, ale šťastie... to sa nachádzalo iba v Denisinom svete. Uvedomil si, že prepočul časť ich rozhovoru a znova natrčil uši smerom k nim.

Denisa už zrejme hovorila dlhšiu chvíľu, lebo Claire zatínala päste a vyzeral, že každú chvíľu vyskočí a sestre vynadá.

„... a mohli by ste bývať v tom chutnom malom domčeku naproti cez ulicu. Je na predaj, starú pani Petersovú si berie jej najmladšia dcéra k sebe. Je to pekný dom a má dosť veľkú záhradu, aby sa tam mohli hrať vaše deti. Tak dve alebo tri. Nie je to skvelé Claire? Budem teta!“

Aidan neveriacky pokrútil hlavou. Ako sa preboha za dvadsať sekúnd jeho nepozornosti dopracovala až k deťom, ktoré nikdy nebudú existovať?!

Usúdil, že prišiel čas, aby zmizol. Dopil pivo, rýchlo vstal a vyšiel von. Nasadol do svojho džípu a cestou domov premýšľal o Claire a Denny. Pristihol sa, že sa usmieva. Claire sa mu páčila. Páčili sa mu tŕne, ktoré tá dokonalá skleníková ruža vystrkovala. Vedela ho vytočiť jediným slovom a keď teraz nebola pri ňom, musel uznať, že to bolo celkom komické. On, večne ľadovo chladný, odťažitý, málovravný správca parku sa rozčúlil vždy, keď tú mladú ženu stretol. Keby ju bol stretol kým bol ešte človekom... vedel si predstaviť ich spoločný život. Liezla by mu na nervy a on by bol v stave nepríčetnosti zakaždým, keď by na seba natrafili v ich vlastnom dome.
Mala by pichľavé poznámky ku všetkému: k tomu, ako vyzerá, k tomu ako sa správa, k tomu čo robí. A on by jej na ne s potešením dával zámienky. Pokúšal by sa ju rovnako rozčúliť. Jeho celoživotným cieľom by sa stalo úsilie o to, aby ju raz videl prekvapenú, úprimne šokovanú, proste vyvedenú z miery. Bola by výzvou, ktorú by chcel zdolať.

V tom momente sa mu to zdalo ako celkom vtipne prežitý život. Potriasol hlavou, aby z nej vyhnal podobné myšlienky. Na čo by to bolo dobré? Claire je pre neho nedosiahnuteľná. Bola človek. On nie. Také je to jednoduché.

Prinútil sa prestať na ňu myslieť. Mal by ísť domov, zhodiť zo seba správcovské handry, natiahnuť sa do niečoho pohodlného a ísť do hôr. Kim mu dnes volala kvôli ďalším turistom, ktorí sa vybrali na stanovačku. Mal by ich ísť skontrolovať. Mohli by sa dostať do cesty Cedricovi. Striasol sa.
Cedric bol vo svojej vlčej podobe neovládateľný. A keď ucítil ľudí, nič okrem Aidana ho nedokázalo zastaviť. Aidan nenávidel, čo sa z nich všetkých stalo. Bral ako svoju povinnosť, aby Cedricovi zabránil mariť ľudské životy... a Cedric mu bol za to vo svetlých chvíľkach nekonečne vďačný. Lenže v poslednom čase robil Aidan priveľa chýb.

Tí chlapci pod Vlčou skalou... Aidan prišiel, až keď už bolo neskoro. Cedric ich oboch zabil a roztrhal na kúsky. Našiel ho, ako sa celý zakrvavený krčí nad mŕtvolami a cerí na ne zuby. Keď zacítil upíra, zvrtol sa a Aidan v jeho očiach na moment zazrel výraz nesmiernej ľútosti a bolesti. V tom ďalšom momente sa Cedric so zúrivým vrčaním na neho vrhol.

Neublížil mu, to nie. Aidan bol príliš rýchly a vyškriabal sa na strom. Stálo ho veľa síl ovládnuť sa, aby nezliezol a  vlkolaka nezmrzačil. Nebolo to však prvý raz a Aidanovi zhnusenie zo samého seba pomohlo vypestovať si sebaovládanie. Nikdy sa celkom nepoddal tomu, čo sa z neho stalo. Zachoval si toľko ľudskosti, koľko sa len dalo. Tak si mohol nahovárať, že je stále z časti človekom. Cedric pod ním besne vrčal a zavýjal až takmer do východu slnka. Potom to vzdal a rozzúrene odbehol. Jediné, čo mohol Aidan urobiť, bolo čo najrýchlejšie ukryť telá a vrátiť sa domov, kým ho denné svetlo neoslepí.

Aidana trápilo, že telá tých chlapcov nemohol vrátiť ich rodinám, aby ich slušne pochovali. Mŕtvoly však niesli stopy po zuboch a on nemohol dovoliť, aby sa rozniesli chýry o vražednej beštii v týchto končinách. Park by zaplavili poľovníci a Cedric by sa v najhoršom prípade stal ich obeťou. V tom lepšom, i keď tiež zlom prípade by mizli v horách aj oni sami. A to nebola jeho jediná chyba. Cedrica bolo treba zastaviť skôr, ako ho vôbec niekto uvidí. Lenže znova prišiel prineskoro. Keď sa jeho vlčí brat vrhol na Claire Richardsonovú, zbadala ho. Aidan ho zastavil v poslednej chvíli, pričom rozmetal ohnisko, aby ľudská žena nevidela, ako spolu bojujú. Potom sa pokúsil presvedčiť ju, že len jej strach z obyčajného vlka urobil obludu a že zviera šlo len po mäse, ktoré sa pieklo nad ohňom. Len on sám vedel, že Cedrica mäso nezaujímalo, poháňala ho len nenávisť voči ľudskému rodu. Uškrnul sa. Keby bol poznal Claire tak ako teraz, ani by sa nebol namáhal. Tá žena si urobila svoj vlastný názor a držala sa ho ako kliešť. Nemohol ju presvedčiť nikto a nič. Ovesil kútiky úst. Už zasa sa dostal ku Claire. Vyzeralo to, že posadla jeho myšlienky. Ale on sa ich zbaví. Musí. Onedlho z Reaganu odíde a on bude mať opäť svoj pokoj. Až pri zrube mu prišlo na um, že formuláre, ktoré chcel nechať Kim, zabudol na barovom pulte. Barman ich určite vyhodil a on ich bude musieť vypisovať znova.

Doparoma.
Claire a Denny sa zdvihli, že pôjdu domov, keď si Claire všimla na barovom pulte hŕbku papierov. Očividne ich tam zabudol Aidan. Na jeho mieste v bare nesedával nikto iný, akoby to bola jeho súkromná stolička. Chvíľu váhala, či ich tam nechať, no papiere akoby ju neodolateľne priťahovali. Zamierila k miestu, kde Aidan sedel a rýchlo vzala papiere. Potom sa vrátila k sestre.

„Ľúbostný list?“ – spýtala sa zvedavo Denny.

„Dohodli ste sa, že ti ho nechá na pulte?“

Claire na ňu pozrela. Očividne bude oveľa menej otravné, keď proste prikývne na všetko, čo si jej sestra vymyslí. Omrzelo ju neustále Denisu presviedčať, že veci nie sú také, aké si ich vyfantazíruje.

„Samozrejme. Už ma nebaví zapierať. Ja a Aidan Darx sa stretávame. Myslím, že si mala pravdu. Bola to láska na prvý pohľad.“ – povedala bohorovným tónom.

Denny na ňu podozrievavo pozrela, no Clairin výraz sa nezmenil. Vzdychla.

„Nikdy neviem, či hovoríš vážne, alebo si ma doberáš.“

Claire pokrčila plecami.

„Pýtala si sa ma, či mám aféru s Aidanom. Povedala som ti najprv nie a teraz áno. Vyber si z toho, čo sa ti viac páči.“

Denisa sa zamračila.

„S tebou je ťažko, Claire.“ – posťažovala sa.

Claire nereagovala, namiesto toho nasadla do auta a sklonila sa nad papiere. Boli to akési formuláre, ktoré Aidan vyplnil. Všimla si jeho rukopis, netrpezlivé, prudké ťahy perom. Zbadala, že tlak pera nenechal na papieri takmer nijakú stopu. Aidan príliš netlačil, očividne sa usiloval písať čo najrýchlejšie. Asi nemá rád papierovačky. Uškrnula sa.

„Môžem si požičať auto? Myslím, že toto bude potrebovať.“ – zamávala papiermi.

„Asi by nebol nadšený, keby to mal vypisovať znova.“

Denny sa znova rozžiarila.

„Jasné, len choď!“

Claire priam videla, ako v sestrinej hlave vzniká nový romantický scenár, no tentoraz sa ovládla a nezagúľala očami.
Vysadila Denny pred domom a sama sa pustila do hôr. Cestu k Aidanovmu zrubu našla ľahko. Vždy bez problémov trafila na miesto, kde už raz bola.

Tento talent vynikajúco zúročila pri sledovačkách v bočných uličkách LA. Nie že by to robila často, do ulíc obyčajne vyrážali Barry, alebo Sweets, ale už viac krát sa stalo, že klient si žiadal osobne ju. V zmysle hesla „náš zákazník náš pán“ sa niekoľko krát ocitla v najpochybnejších štvrtiach mesta preoblečená za prostitútku alebo zlodejku, alebo taxikárku, alebo... v tom, ako byť nenápadná bola dobrá, hoci každý by povedal, že so svojou ohurujúcou tvárou si ju musí všimnúť aj slepý.

Zrub bol temný a tichý, akoby nikto nebol doma. Claire si zahryzla do spodnej pery. Nemala tušenia, kam okrem baru a kancelárie Aidan Darx chodí. Rozhodla sa položiť papiere proste na prah a odísť, keď sa v tom jeden z oblokov rozžiaril. Na okamih sa zarazila, pomyslela si, že ju začul a prichádza jej otvoriť.
Lenže zvnútra sa ozval cudzí hlas. Claire premohla zvedavosť a po špičkách sa prikradla k osvetlenému obloku. Dnu bolo svetlo, vonku tma. Zvnútra ju nik nemohol zbadať. Zadržala dych a nakukla do vnútra. Aidanovi náhle prudké svetlo bolestivo udrelo do očí. Vyskočil a prevrhol pritom stoličku.

„Čo je?!“ – zavrčal.

Odpovedal mu hlas, ktorý nenávidel zo všetkých najväčšmi.

„Že by dnes náš nočný živel zostal doma? Ako to, že nerobíš pestúnku svojmu psiemu bratovi? Alebo sa netúlaš po meste a nekŕmiš sa?“

Aidan prudko vydýchol.

„Dofrasa Azi, stlm to prekliate svetlo!“

Azazel s hnusným úškrnom mávol rukou a slabá žiarovka takmer úplne zhasla. Vydávala len toľko svetla, ako čajová sviečka. Aidan si chrbtom ruky pretrel oči a zaostroval ich na nevítaného návštevníka.

„Čo tu robíš, ty smrad?“
Azazel sa zaškeril.

„Žiadne vitaj, Azazel? Ani mi nepodáš ruku? Ani jedno mizerné objatie? To je ale prekvapenie!“

„Choď do čerta!“ – odvrkol Aidan a neúspešne sa snažil vyjasniť rozostrený Azazelov obraz.

Azazel ho ignoroval, prešiel po miestnosti, zvalil sa na gauč a pohodlne si vyložil nohy na stolík. Skopol pritom kopu papierov a Aidan zaškrípal zubami.

„Och. Prepáč.“ – usmial sa falošne ten hajzel.

„Nechápem, prečo sa obťažuješ prácou, ktorú neznášaš. S tvojimi peniazmi by si si mohol žiť ako kráľ. Namiesto toho strácaš čas v tejto búde, chudáčik. “ – poľutoval ho ironicky.

Aidan urobil dva kroky k nemu, ale zakopol o nohu stolíka.

„Čo dočerta odo mňa chceš?“ – zdôraznil každé slovo.

Azazel sa pohodlne natiahol.

„Priateľsky si poklebetiť?“ – opýtal sa a hneď sa na tom odporne zasmial.
„Prišiel som ťa upozorniť na isté obmedzenie v tvojej diéte.“

Aidan zaškrípal zubami.

„Počuj, ty sviniar, nemôžeš to proste zo seba vysypať a vypadnúť? Musíš okolo toho robiť vždy také divadlo?“

Azazel si vzdychol. Vyznelo to skoro úprimne.

„Keď ja som už raz taký. Teatrálny. Pompézny.

Nazvi si to ako chceš. Proste ma baví naťahovať vám príšerám nervy.“

„Jediná príšera v našom svete si ty, sukin syn!“ – vyštekol Aidan.

Konečne sa dostal dosť blízko k Azazelovi, aby ho videl takmer jasne. Azazel prevrátil oči.

„No dobre. Prišiel som ťa upozorniť, že tento týždeň príde do sem zopár mojich... priateľov. Sú to presne tie typy, ktoré obyčajne končia na tvojom jedálničku. Ani sa ich nedotkni.“
Aidan na neho vyceril zuby a cítil, ako sa mu v ústach predlžujú špičáky ako vždy, keď sa chystal alebo mal chuť zaútočiť. Azazel na to fascinovane pozeral, hoci tú zmenu videl už tisíc krát. Potom nedbalo hodil na stolík tri obrázky.

„Tu sú fotky. Volajú sa Jared Morgan, Parker Curtis a Fred Tucker. Vyhýbaj sa im.“

Aidan zaostril zrak a rýchlym pohybom skopol Azazelovi nohy zo stolíka.

„Správa prijatá. A teraz...“

„Budem hádať!“ – zaškeril sa Azazel.

„Vypadni, lebo ti odtrhnem hlavu! Niéé, to hovorieva tvoj besný braček.“

„Tak teda... mal by si už ísť, mám prácu.“

„Figu! To hovorí zasa tvoja krásna sestrička. Aha, už to mám: strať sa, a nepribližuj sa k mojej sestre, lebo oľutuješ! Trafil som?“ – Azazel sa nepríjemne usmial.

„Dávaj si na mňa bacha, ty hnusný skurvysyn, lebo skapeš!“ – opravil ho Aidan takým hrozivým hlasom, až Azazelovi nevdojak zmrzol úškrn na tvári.
Aidan si to všimol a mrazivo sa usmial. Kým sa Azazel rozplynul, v snahe napraviť svoju pošramotenú hrdosť rozžiaril žiarovku do žerava a Aidan zahrešil.

Claire neveriacky sledovala, ako sa Aidan potáca po miestnosti a šmátra po vypínači. Spomenula si, ako vyzeral, keď ho raz videla pri dennom svetle odovzdávať Kim dokumenty. Vyzeral ako slepec. A keď dnes v noci mal šoférovať, náhodou si poranil ruku. Jasné, bolo by podozrivé, keby jazdil so zhasnutými svetlami a keby ich zažal, určite by nabúral... lebo Aidan bol pri svetle celkom slepý!

Pozerala oblokom, ako hľadá vypínač a zachvela sa, keď jeho nevidomé oči minuli oblok v ktorom stála ako primrznutá. Keby nebol slepý, určite by ju zbadal. Ešte stále sa mu nedarilo vypnúť svetlo a tlmene zahrešil. Claire nehlučne položila kôpku papierov na verandu a čo najtichšie sa vzdialila.
Auto stálo na kopci, takže nemusela naštartovať, stačilo len odistiť ručnú brzdu a samo sa pomaly spustilo dolu miernym svahom. Mesiac bol krátko po splne a celkom dobre osvetľoval cestu pred ňou, takže kým nevošla medzi stromy, nemusela zapínať reflektory. Kým jej auto znova pohltil les, obzrela sa na Aidanov zrub. Presne v tom momente svetlo v obloku zhaslo. Silou svojej železnej vôle sa prinútila nemyslieť na to, čoho bola práve svedkom, ale sústredila sa na jazdu. Kus od Aidanovho zrubu nahodila motor a rozsvietila reflektory. Myslela len na riadenie auta. To ostatné si premyslí až v pokoji svojej postele.

K Denny dorazila v rekordnom čase, bola preč tak krátko, že Denny sklamane usúdila, že sa medzi nimi nemohlo udiať nič zásadné. Claire sa okamžite pobrala do svojej izby. Najskôr si dala horúcu sprchu a umyla si vlasy. Potom sa navliekla do bavlneného trička a šortiek. S istou melanchóliou si spomenula na svoje luxusné hodvábne nočné košieľky, ktoré zmizli spolu so všetkým ostatným z jej vybieleného domu. Potom si ľahla do postele, vypla svetlo a konečne sa mohla pustiť do rozoberania svojho zážitku. Ako vždy, najskôr si v mysli prehrala od prvej po poslednú sekundu všetko čo videla, aby sa uistila, že nič z toho nebolo výplodom jej fantázie.

Znova rozsvietila svetlo, vytiahla svoj diár,  pero a na zadné stránky začala písať fakty tak, akoby postupovala pri riešení nejakého prípadu vo svojej kancelárii. Niekoľko slov preškrtla a chvíľu uvažovala nad vhodnejšími. Keď skončila, zadívala sa na papiere a čítala ich stále znova dookola, až kým ich nevedela naspamäť. Na stránkach stálo úhľadným, akurátnym písmom toto:

VEC: Zistenie totožnosti podstaty osoby menom

Aidan Darx.

Fakty:

1. Sledovaná osoba je nadľudsky krásna.

2. V jej obydlí sa objavuje a mizne čudný chlapík menom Azazel s hrbom na chrbte a neónovými očami.

3. Sledovaná osoba ma zachránila pred útokom zmutovaného vlka.

4. Sledovaná osoba sa so svojimi súrodencami stretáva ďaleko v horách.

5. Sledovaný sa vo dne nikdy neobjavuje. Svetlo ho oslepuje.

6. V rozhovore sledovaného a čudného chlapíka padli tri mená: Jared Morgan, Parker Curtis a Fred Tucker.

7. Chlapík upozornil sledovanú osobu, aby sa im vyhýbala.

8. Chlapík spomenul, že podobné typy sa vyskytujú na „jedálničku“ sledovaného, nech tým už myslel čokoľvek.

9. Zdá sa, že chlapík dobre pozná všetkých súrodencov Darxových.

10. Chlapík NIE JE priateľom sledovaného, lebo ten voči nemu prejavuje averziu.

11. Je to síce šialenstvo, ale očné zuby sledovaného sa predĺžili ako v blbom filme.

Zistiť:

1. Existuje očná choroba, ktorá dokáže sfarbiť

celý povrch očnej buľvy na fosforeskujúcu

modrú?

2. Existuje očná choroba so symptómom

oslepnutia zo svetla?

3. Nerobili sa niekde v okolí vedecké pokusy na

vlkoch? Podávanie hormónov, zrýchlený rast?

4. Kto sú Jared Morgan, Parker Curtis a Fred

Tucker? Majú záznam?

5. Kto je Azazel?

6. Čo sa dá dozvedieť o súrodencoch Darxových?

7. Čo sa dá zistiť o Aidanovi Darxovi?

8. Je Aidan Darx upír? mýtická bytosť? ČO JE AIDAN DARX?

Claire s uspokojením pozrela na úhľadne napísané poznámky a pridala k nim doložku: hneď ráno volať Barryho a Sweetsa. Potom znova zhasla svetlo, no spánok sa jej dlho vyhýbal. Premýšľala nad Aidanom a jeho čudnom živote. Chcela nejaké reálne, jasné vysvetlenie toho, čoho bola svedkom. Môže niekto len tak zmiznúť, ako zmizol ten Azazel? A čo mali znamenať tie Aidanove zuby? Súžená otázkami, na ktoré nepoznala odpoveď, sa Claire ešte dlho prehadzovala v posteli, kým napokon nad ránom nezaspala.
Ráno zišla Claire dolu do kuchyne, kde Denny popíjala z obrovskej žltej šálky pariacu sa kávu a neprítomne pritom hľadela na náprotivnú stenu. Claire sa nedvojak usmiala. O čom zasa sníva?

„Dobré ráno.“ – povedala.

Denny sa strhla, káva zo šálky vyšplechla na stôl. Zjavne to vôbec nezaregistrovala a tak Claire odtrhla jednu papierovú utierku a stôl utrela.

„Ach! Vieš na čo som práve myslela?“

„Ak sa to týka Aidana Darxa, nechcem to vedieť.“ – zašomrala Claire a Denny sa zamračila.

„Tak potom budem ticho.“

Claire sa usmiala.

„To som si mohla myslieť. Počuj, Denny, je tu v Reagane knižnica?“

„Je. Ak si zabudla, pracujem v nej.“ – odvetila Denny naštvane.

„Bola by som príliš náročná, keby som dúfala, že je tam aj pripojenie na internet?“ – skúsila Claire znova, trochu zahanbená, že si skôr nespomenula na Dennyino zamestnanie.

„Je.“ – odvrkla Denny a zamračene pozorovala  svoju sestru.

Claire vzdychla a porazenecky zdvihla ruky.

„Fajn, dobre, vysyp zo seba tvoju najnovšiu teóriu.“ – povedala a odpila si z Dennyinej kávy.

Už roky sa delili o jedinú šálku kávy, Denise totiž nikdy nezišlo na um, aby jednu pripravila aj pre Claire. Asi bola príliš zasnívaná, faktom však bolo, že veci takto fungovali už veľmi dlho a Claire sa nikdy nesťažovala.

Denisina zamračená tvárička sa vyjasnila ako mávnutím čarovného prútika.

„Tak som rozmýšľala... Ak sa vezmete, mohla by som o tom vedieť prvá? Vieš, som si istá, že nebudete mať normálnu svadbu, určite ujdete do Vegas, alebo tak... však mi o tom povieš, Claire?“

Len dlhé roky skúseností s Denisinými poznámkami typu „od veci a nesúvisiace s realitou“ zachránili Claire pred tým, aby v šoku nevyliala aj zvyšok kávy.
„Denny, nezachádzaš priďaleko? Drž sa trochu pri zemi!“ – Claire usúdila, že musí urýchlene vypadnúť, kým si nezačne trhať vlasy.

Schmatla kabelku a keď zatvárala dvere, začula ešte, ako Denny za ňou volá.

„Radšej sa ty od nej trochu odlep! Je to oveľa väčšia sranda!“

Kapitola 7

Claire si pretrela oči chrbtom dlane a vstala, aby si pretiahla chrbát. Počítač v miestnej knižnici jej liezol na nervy, bol pomalý a internet neustále vypadával. Navyše k odpovediam na svoje otázky nebola takmer o nič bližšie, ako včera. Naopak, vynorilo sa viac otázok.

Našla čosi, čo sa nazývalo polymorfná svetelná dermatóza, ľudovo povedané, alergia na svetlo. Prešla si stovky odkazov na túto chorobu, no nikde sa nepísalo o tom, že by medzi symptómy patrila slepota. S menami, ktoré uviedol Azazel, mala viac šťastia.

Po hodine čakania a nervózneho poklepkávania nohou počítač vypľul policajné záznamy: boli to známe firmy s trestným registrom odtiaľto až do Kanady. Násilníci, vrahovia, podvodníci. Už volala do Los Angeles, aby sa Barry a Sweets na nich zavesili a zistili o nich čosi viac, ako aj o chlapíkovi menom Azazel.

S tým jej internet nepomohol ani trochu. Vypadlo jej síce tisíce odkazov na Azazela, ale vo všetkých prípadoch šlo o citáty z biblie, satanistické stránky, alebo fantastické výplody rôznych autorov , bolo to totiž meno jedného z padlých anjelov. Pátranie po skutočnom Azazelovi ju len unavilo a znechutilo... a neprinieslo nijaké výsledky.

Takmer rovnako to bolo aj odpoveďou na jej poslednú otázku. Netušila, kto je Aidan Darx.

„Kto si, doparoma?“ – premýšľala nahlas.

Vybavila sa jej jeho tvár v momente keď priznal, že si jej meno predsa len pamätá.

Usmial sa na ňu tak nádherne, že zostala stáť v nemom úžase. Bol tak čertovsky príťažlivý, že by ľahko odignorovala jeho aroganciu a porušila by svoje pravidlo nikdy sa nezapliesť s vidiečanom, keby... Keby.
Keby sa jej vzápätí nevybavila jeho tvár s celkom iným výrazom. Z výrazom chladnej zlosti, mrazivej zúrivosti a vražednej nenávisti. Tvár, ktorej oči boli takmer slepé a na ktorej vynikali očné zuby pripomínajúce tesáky. Claire potriasla hlavou.

Iba ak...To nie je možné. Tomu by uverila možno tak Denisa. Nemôže byť upír. To je smiešne.

Ibaže ona sa nesmiala. Zahľadela sa na náprotivnú stenu a znova sa jej v mysli zjavil jeho obraz, keď sa usmieval. Chvíľku sa ním opájala, no zrazu prudko zažmurkala. Ježiši, už je ako Denny, zasnívane zíza na stenu! Aby to čert vzal! Sadla si znova k počítaču a bezmyšlienkovite zadala do vyhľadávača slovo. Až keď odklikla hľadanie, uvedomila si, čo to bolo za slovo - upír.

Ešte kým sa zoznam odkazov naťahoval, Claire si už nadávala. Hlúpa, hlúpa hus!!! To si naozaj dokáže predstaviť, že správca miestneho parku a sen všetkých žien je... upír? Musí odtiaľto vypadnúť! Z Reaganu jej už začína šibať! Musí sa dostať späť do svojho sveta! Nepočkala, kým sa stránky natiahnu, vypla počítač a odišla z knižnice. Musí odísť ešte dnes. Okamžite. Teraz.

Keď prišla k Denny, zistila, že od jej odchodu sa zmenilo len máločo. Denny stála pri kuchynskom dreze, voda bola pustená na šálku od kávy – už ktovie ako dlho, pretože Denisa neprítomne zízala na tečúcu vodu a ani sa nepohla, očividne hlboko zabraná do toho, čo jej chodilo po rozume. Claire prevrátila očami. Ak takto umýva riad, nechcela vidieť, ako varí pre svoje deti a manžela. Určite urobí večeru tak na tretí krát, prvé dve jej isto prihoria a to má ešte šťastie, že jej nevyhorel celý dom.

„Haló, Zem volá Denisu!“ – zvolala Claire a Denny sa strhla, zastavila prúd vody a otočila sa ku Claire.

„Už si späť?“ – začudovala sa.

Claire si vzdychla.

„Denny, bola som preč viac ako tri hodiny.“
Denny zmätene pozrela na hodiny.

„Fakt?“

„Áno. Počuj, ďakujem, že som mohla chvíľu zostať,

ale dnes už vypadnem. Môžeš zavolať Johna a deti naspäť.“ – oznámila Claire.

Denny na ňu škaredo zazrela. Nemala rada, keď ju strhli z oblakov späť na zem. Bola skalopevne presvedčená, že medzi Aidanom a Claire niečo je, ale teraz, keď chce Claire odísť, šťastný záver, ktorý si Denny vysnívala bol v nedohľadne.

„Kam sa tak ponáhľaš?“

Claire vedela, že pravdu jej povedať nemôže. Najlepšie sestru odradí niečím praktickým a logickým... proti takým veciam bola Denny bezmocná.

„Zlatko, mám svoju firmu o ktorú sa musím starať. Biznis bezo mňa viazne. Klienti si vyžadujú mňa. Okrem toho práce v mojom dome už končia. Mám kde hlavu skloniť a potom vieš, ako strašne neznášam Reagan a ostatné maličké mestečká.

„Túry sa ti páčia.“ – namietla Denny.

Na prvú časť sestrinej reči vôbec nereagovala.

„Hej. Páčia. Na prvej ma skoro zožral vlk. Na druhej som zablúdila.“

Denny sa zaškerila a nahlas uvažovala.

„Ktovie, kde si bola myšlienkami, keď sa ti podarilo zablúdiť. Čo viem, je to po prvý raz.“

„Nevyrývaj Denny. Myslela som na svoju prácu.“ – povedala Claire pravdivo.

Denny sa vzdala. Spolu vyšli hore a zbalili Claire tých pár vecí, ktoré tu mala. Keď Claire hodila zbalenú tašku na zadné sedadlo Volkswagenu, Denny sa spýtala.

„Môžem dúfať, že sa v najbližšom čase uvidíme?“

Claire preletel po tvári úsmev.

„Jedine ak sa chystáš do LA.“

Denny nešťastne stisla pery.

„Deti ťa ani nevideli. Romeo ťa zbožňuje a Andromeda v tebe vidí svoj ideálny vzor. Obdivuje ťa a momentálne je vo fáze: chcem byť detektívkou, ako teta Claire.“

Clairin pohľad znežnel. Denisine deti milovala ako vlastné. Aj keď len jej romantická sestra mohla dať svojim ratolestiam mená Romeo a Andromeda.

„Aj ja ich ľúbim, veď vieš. Čo keby si Meddie poslala ku mne na prázdniny? Mohla by som si ju vziať k nejakému ľahšiemu prípadu, to by sa jej iste páčilo. A Rommiemu povedz, že na jeseň budem mať seminár v Texase. Ak ho ešte držia kovboji a Indiáni, vezmem ho so sebou. Seminár bude trvať jeden deň a zvyšok týždňa sa môžem venovať iba jemu.“

Denny sa rozžiarila tvár.

„Dobre. Poviem im. Určite budú nadšení.“

Obe sestry si v tej istej chvíli spomenuli, ako sa deti vrátili z prázdnin u Claire minulý rok. Denny skoro zinfarktovala, keď uvidela svoju šesťročnú dcéru s ostrihanými vlasmi. Meddie sa rozhodla, že sa bude podobať na tetušku Claire čo najviac a tak si v kúpeľni sama ostrihala dlhé plavé vlasy a la princezná, na ktoré bola Denny taká pyšná.
Keď to Claire zistila, nezostávalo nič iné, ako vziať Meddie k svojmu kaderníkovi, aby zachránil čo sa ešte dalo. Dieťa napokon dosiahlo svoje a skončilo s rovnakým účesom, ako nosila Claire. A päťročný Romeo ešte dva mesiace ohrozoval svoje okolie ozajstným indiánskym lukom a šípmi, ktoré mu Claire zohnala v indiánskej rezervácii. Denise a Johnovi to vynieslo zopár hádok so susedmi a náhradu škody za dve rozbité okná, šok starej dámy, ktorej sa šíp zabodol do špičky topánky a účet od veterinára za susedovho kocúra, ktorému museli dať amputovať konček chvosta. Všetky účty zaplatila Claire a vôbec neskrývala, ako ju to pobavilo. John dal Romeovi zákaz pozerania telky na celý mesiac a  Denny... na to v okamihu zabudla.

„Budeš mi chýbať.“ – povedala Denny a Claire ju objala.

„Aj ty mne.“

Denny smutne a sklamane pozerala za červeným Volkswagenom, no potom sa jej tvár znova rozžiarila. Claire tam nevydrží. Uteká pred láskou, no Denny si bola istá, že sa čo nevidieť vráti. Dovtedy jej Aidana postráži ona, aby sa k nemu nepriblížila nijaká iná žena.

---- ... ----

Claire si pozorne naniesla na pokožku tmavohnedý make up. Potom si rozhodným pohybom prstov prečesala čiernu parochňu a upravila si dlhé špirálovité pramene tak, aby jej čo najviac zakrývali tvár. Na očné viečka naniesla tmavofialové tiene a opatrne si nasadila hnedé kontaktné šošovky. Ešte červený rúž na pery a Claire sa kriticky obzerala v zrkadle. Ešte tomu čosi chýba...

Zauvažovala a z novej postele vo svojej spálni vzala ozdobný vankúšik a napchala si ho pod dlhé, kvietkované šaty. Tehotenské bruško si upevnila, aby jej  nevypadlo a znova zhodnotila svoj výzor. Zo zrkadla na ňu pozerala mladá, tehotná Hispánka. Kým sa Claire nehýbala, bolo to OK. Ale keď sa prešla, stále to nebolo ono. Skúsila si predstaviť, že ten vankúš má desať kíl, trošku sa zhrbila, vystrčila brucho a položila si naň jednu ruku. Druhou si podoprela kríže a na vylepšenie dojmu si strčila do úst žuvačku.

Vyzeralo to presvedčivo, hlavne v kombinácii s lacnou, obrovitou taškou z napodobeniny kože. Dokonalé.

„Yo estoy María. A donde esto habrá?“ - Claire sa kriticky uškrnula.

Jej španielčina bola rovnako otrasná, ako jej prízvuk. Bude musieť hovoriť po anglicky a iba lámať slová, ako to videla u mnohých Mexikáncov. Hneď si to vyskúšala.

„Kam odviezť, seňor? Letisko? To ďaleko... to drahé. Nechcieť radšej vlak? Autobus? María odvezie na stanica. María ešte neletieť. Nebezpečné a báť. Dnes všade samý terorista, vedieť, seňor? Má peknú seňoritu? Moja sesternica Éva sa raz v lietadle povracala. Odvtedy všade iba autobus. Ako seňorita volá? Jenifr?
Ja nevedieť ešte dobre vysloviť slová. Bude svadba? Vezmite si ju, seňor! Nie dobre žena sama. Pozrie na mňa... Juan Domingues sľúbiť všetko na svete, aby ma dostať a kde on teraz? No, no, on frnk a ja teraz živiť seba na taxík. Keď sa bebé narodiť, my asi umrieť od hladu. Tak musieť teraz veľa zarobiť. Tak predsa na letisko. Viac peňazí, áno, ale zasa rýchlejšie, ako autobus. Seňor zaplatí päťdesiat dolár. No? Tak štyridsať päť.“ – Claire sa uškrnula a rečnila, ako zvyknú taxikári, ešte dobrých desať minút, kým nemala pocit, že je v skutočnosti naozaj Mariou, tehotnou hispánskou taxikárkou, ktorú opustil Juan Domingues.

To bolo správne. Teraz si mohla sadnúť do otlčeného taxíka, ktorý pre ňu Barry požičal od nejakého svojho priateľa. Tento prípad bol jedným z tých, ktoré obľubovala. Nešlo o zatúlaných tínedžerov, ani o neverné manželky. Jej klientka podozrievala svojho milenca, že ide v niečom nelegálnom. Kým sa prevážala po LA, v duchu si zopakovala, čo o prípade vedela.
Klientka bola slušná žena, asi štyridsaťročná vdova. Jej manžel zomrel na rakovinu pred ôsmimi rokmi a ona pred pár mesiacmi nadviazala známosť s Waynom Reynoldsom. Tvrdil jej, že sa živí obchodovaním s akciami, no pred dvoma týždňami ho vdovina priateľka náhodou zazrela v akejsi reštaurácii s chlapíkom, ktorý vyzeral ako gangster. Priateľka sa pri ňom zo slušnosti zastavila a prehodila s ním pár slov. Správal sa vraj nervózne a hrubo. Žena odišla z reštaurácie a všetko vdove povedala. Tá tomu najskôr neprikladala žiaden význam, no uvedomila si, že toho muža nepozná príliš dlho, že ho nikdy nevidela čítať finančné správy v novinách a že jej vlastne nikdy nepovedal nič bližšie o svojej práci. Bola to naozaj slušná žena a obávala sa, aby nenaletela nejakému podvodníkovi. Táto vdova mala sesternicu, ktorej priateľka raz mala s Clairinou agentúrou čosi spoločné. Vdova na ňu získala kontakt a oslovila ju. Clairine inštrukcie boli jednoznačné – nenápadne ho preveriť, sledovať a zistiť, čo je zač. V prípade, že by sa mýlila, vdova nechcela riskovať nádejný vzťah tým, že by Reynolds prišiel na jej malú lesť.

Claire si vzdychla. Normálne by tým prípadom poverila Barryho. Hodil sa na to oveľa viac, než ona. Lenže Barry mal na krku už dva iné prípady, ktoré musel riešiť paralelne a ďalší by proste nezvládol. Claire zaparkovala pred bytovým domom, kde vdova žila a čakala. Podľa vdoviných slov sa dnes jej milenec zastaví na obed a potom si vždy vezme taxík do práce. Keďže nemal v trestnom registri záznam, Claire sa uchýlila k takejto jednoduchej sledovačke.

Čakala asi dvadsať minút, počas ktorých odbila troch pasažierov, ktorí chceli zviezť. Potom sa dočkala. Wayne Reynolds vyšiel z vestibulu a rozhliadol sa po ulici. Okamžite zaregistroval taxík, stojaci na druhej strane ulice a rýchlo naň zamával. Claire v tej chvíli prestala existovať a María naštartovala otlčené auto. Keď ho pristavila priamo k pasažierovi, Reynolds bez záujmu nastúpil.

„Kam to bude, seňor?“ – spýtala sa María hlboko posadeným hlasom.

Ženský hlas muža upútal a na chvíľku si ju pozorne obzrel v spätnom zrkadle. Očami na sekundu zavadil o jej brucho a uškrnul sa.

„Adams street.“

„Sí, seňor.“

María sa lenivo odlepila od obrubníka a v duchu rýchlo spočítala, že cesta potrvá asi pätnásť minút. Nemala veľa času niečo z neho vytiahnuť. Hoci vedela, ako rýchlo a efektívne začať rozhovor, pasažier ju predbehol.

„Chodím tým smerom skoro každý deň, ale teba som tu ešte nevidel, zlatko. Ako sa voláš?“

„María. Nová.“

„Aha. Bývaš u príbuzných?“ – spýtal sa naoko bez záujmu.

Claire sa kdesi v Mariinom vnútri pobavene uškrnula. S výsluchom začal on. Fajn. O to lepšia príležitosť vytiahnuť z neho čo najviac. Neušlo jej, že sa jej vlastne skryto pýta, či je ilegálna prisťahovalkyňa.

„No, seňor, mať malý byt.“

Reynolds sa opäť pohľadom zviezol na jej vytŕčajúce brucho. Potom preletel očami jej tvár a ožil v ňom záujem. Hispánsku pipku ešte nemal. A tehotnú hispánsku pipku už vôbec nie. Rozhodol sa hodiť návnadu.

„V tvojom stave by si už nemala pracovať, zlatko.“

María podráždene vzdychla a Reynolds sa usmial. Teraz začne rozprávať a on sa môže rozhodnúť, aká taktika bude najlepšia. Možno si jednoducho nechá zaplatiť, alebo ju môže nahovoriť na to, aby mu predala to decko. Na čiernom trhu bude mať hodnotu.

„Imigračné!“ – spustila rozčúlene María.

„Oni tak dlho čakať! Ja podať žiadosť hneď, ako zistiť, že čakať bebé. Keď ten sviniar Juan zdúchnuť, ja nemať veľa možností zarobiť peniaz. Teraz už mohla mať
našetrené na horší čas, keď príde bebé. Ale imigračné strašne dlho preverovať. Ja lietať po úradoch a všade chcieť peniaz za pečiatka do pas! Ja teraz musieť pracovať čo najviac, aby neskôr uživiť maličké.“

Reynolds sa usmial zlým, chlípnym úsmevom. María sa mu pozdávala. Za pár drobných určite urobí všetko na svete.

„Počuj, srdiečko, ja som dobrý chlap. Chcem ti pomôcť. Dnes mám veľa behačiek, tak čo keby si ma počkala a potom ma odviezla na ďalšiu zastávku?“

María zaškúlila na pasažiera v spätnom zrkadle.

„Celý deň?... Dvesto dolárov.“

„Sto.“

María nebola hlúpa.

„Stovku zarobiť, aj keď normálne pracovať.“

„Sto päťdesiat.“

„Sto osemdesiat.“ – reagovala.

Reynolds s úškrnom prikývol. Za sto osemdesiat dolárov získa odvoz na celý deň a hormónmi rozvášnenú ženskú na celú noc. Dobrý obchod.
„Tu zastav a počkaj na mňa.“

„Ani nepohnúť.“

Keď Reynolds vystúpil z auta, María sa na neho usmiala, no len čo sa otočil chrbtom, za volantom sedela Claire.

„Sviniar jeden!“ – zašomrala si popod nos. Musí upozorniť svoju klientku, že bez ohľadu na jeho iné aktivity je to hnusný kurevník. Pozorovala ho, ako ide do ošarpaného skladu. Tak tu určite akcie nepredáva!

O minútu do skladu vošli dvaja otrhaní chlapi a o ďalších päť minút ešte traja, oveľa lepšie oblečení. V tej poslednej skupinke Claire spoznala Iana Montgomeryho, pašeráka drog. Osobne s ním nemala nič dočinenia, no upozornil ju na neho jeden z jej informátorov, ktorý pracoval na polícii. Claire to ako dôkaz stačilo, ale jej klientka, to bola iná káva. Claire musí dodať fotky, aby to bolo presvedčivejšie. Z obrovskej lacnej kabely vytiahla foťák a niekoľko krát cvakla sklad.

V tej chvíli sa vynoril z dverí jej pasažier a tak Claire schovala aparát a premenila sa znovu na Maríu. Rozvážala ho celé božie popoludnie až do neskorého večera. A fotiek už mala dosť a dosť. Raynolds navštívil ešte dva sklady, kde sa stretol s nejakými tulákmi a veľmi nenápadne im odovzdal malé balíčky. Na pohľad boli celkom nevinné, ale v škatuľkách od sušienok Claire tušila biely prášok. Tuláci mu rovnako nenápadne dali šúľky bankoviek a Claire to všetko poctivo nafotila. Dôkazov mala dosť.

Reynolds znova nasadol do jej taxíka a zaškeril sa.

„María, ešte do Jeffersonovho parku. Mám tam stretnutie s priateľom a potom... mohli by sme ísť na večeru ku mne, čo povieš? Dnes si nemala prestávku na obed, určite si hladná.“

„Ja nevedieť, seňor...“ – zaváhala naoko María a taxík sa pohol.

V skutočnosti jej boli jeho plány ukradnuté, lebo plánovala zmiznúť, len čo jej pasažier vystúpi z auta. Reynolds sa slizko usmial.
„Ako chceš, nebudem ťa nútiť. Ja len, že nemá zmysel vyhadzovať peniaze za jedlo, keď ťa pozývajú, nie?“ – myslel si, že udrel na správnu strunu a María tak aj reagovala.

Zamyslela sa a potom prikývla.

„Dobre, ďakujem seňor.“

Reynolds sa pohodlne oprel a sledoval cestu. Na mesto padla noc, no v centre si to nik ani nevšimol. Pouličné lampy svietili, neónové reklamy žiarili, nehovoriac o osvetlených výkladoch a ďalších zdrojoch svetla, ktoré len veľkomesto ponúkalo. Claire si tiež uvedomila čiernu tmu až vtedy, keď zašla do parku. Jeffersonov park nebol práve miesto, kadiaľ by sa po zotmení chcela prechádzať. Osvetlenie bolo na väčšine miest rozbité a tak medzi ostrovčekmi tlmeného svetla boli aj sto metrové úseky čiernej tmy.

Reynolds vystúpil z auta a Claire počkala, kým nezašiel za zákrutu. Potom vytiahla fotoaparát, nastavila ho na nočné videnie a starostlivo vypla blesk.
Už by nechýbalo nič iné, len aby ju prezradil hlúpy foťák. Potichu vystúpila z taxíka a nechala dvere otvorené. Keď bude odchádzať, ich hluk na ňu neupozorní.

Zišla z cestičky a potichu sa zakrádala poza kríky, ktoré ju lemovali. Nik, kto by šiel okolo nej, by si ju nevšimol.

Napínala sluch a začula tiché hlasy. Opatrne rozhrnula vetvičky kríkov a zamierila objektív na Reynoldsa a nejakú ženu. Dievča malo asi osemnásť, no bolo také zmaľované, že vyzeralo na tridsať. Navyše malo na sebe čierne sieťované pančuchy, rifľovú minisukňu a pod kožušinovým bolerkom iba červenú podprsenku pošitú flitrami. Bola to šľapka.

Claire urobila snímku a čakala, čo bude ďalej. Reynolds zvýšil hlas, zlovestne sa naklonil k dievčaťu, ktoré teraz vyzeralo vystrašene.

„Ako to, že nezaplatil!? To si sa nechala prefiknúť zadarmo, ty kukuk!?“
„On... on sa mi vysmial a povedal... že to nestálo ani za jediný cent...“ – bránilo sa dievča a do očí sa mu nahrnuli slzy strachu.

Reynolds sa hrozivo zasmial.

„Ty si myslíš, že ma oklameš, ty fľandra?! Chceš si nechať všetky prachy pre seba, čo?!“ – hulákal.

Tvár mu skrivila maska zúrivosti a zahnal sa obrovskou rukou. Claire až myklo pri tom zvuku, keď jeho zaťatá päsť dopadla na líce dievčaťa. Prostitútka sa zatočila a 

zviezla sa na zem. Reynolds do nej začal zúrivo kopať!

„Hnusná štetka! Čo si myslíš, že ti dám žranicu a ubytovanie zadarmo?! Hneď teraz pohneš riťou a dáš aj celému mestu, ale tie prachy mi ráno dodáš, rozumela si?!“

Dievča vzlykajúc prikývlo a Reynolds do nej ešte raz kopol.

„A povedz to aj tým ostatným sliepkam! Ráno som v kuríne a beda, ak niektorá nezaplatí nájomné a žrádlo!“
Claire odušu fotila jeho zúrivý výbuch. Jej klientka bude zronená, no lepšie, akoby sa mala vystaviť takej kope hnusu, akou bol Reynolds. Claire si v duchu pripomenula, že musí vdove poradiť, aby sa dala otestovať na pohlavné choroby. Ktovie, čo ten sviniar robí so svojimi šľapkami okrem toho, že ich mláti?

Dievča sa pozviechalo z chodníka a odkrivkalo niekde hlbšie do parku. Reynolds za ňou pozeral s opovržlivým úškrnom. Claire chytro zbalila foťák do kabely a zvrtla sa na odchod. Musí sa k autu dostať skôr, ako on. Vypadne a zajtra ráno pôjde rovno za vdovou a odovzdá jej fotky. Obzrela sa na Raynoldsa, či má dostatočný náskok a .... zmeravela. Práve v momente, keď o neho zavadila pohľadom, stál ten sviniar uprostred chodníka sám a otáčal sa na odchod. A nestihla ani žmurknúť, keď pred Reynoldsom stála odrazu postava v tmavom motorkárskom overale.
Kde sa skrýval? Ako sa tam mohol iba tak zjaviť? Claire sa prikrčila za kríkmi. Reynolds v tej chvíli otváral ústa, pravdepodobne aby skríkol, no neozval sa žiaden zvuk. Claire v polotme nezachytila nijaký pohyb neznámeho, no predsa sa musel pohnúť, lebo v tom okamihu už držal pasáka pod krkom a hodil ho o strom s takou silou, že sa Reynolds bez jediného slovka zviezol v bezvedomí na trávu. Claire sa rozbúšilo srdce pod návalom adrenalínu.

Je práve svedkom vraždy? Mala by odtiaľto ujsť a volať políciu. Lenže ona kľačala v kríkoch ako zamrznutá a nemohla spustiť oči z toho, čo nasledovalo.

Neznámy motorkár pristúpil k nehybnému Reynoldsovi a jediným trhnutím sa zbavil jeho parádneho saka i košele. A potom....

Claire sa zakrútila hlava. Neveriacky a zhrozene sa dívala, ako sa neznámy sklonil a zahryzol.... zahryzol sa mu do hrdla!

Claire netušila, ako dlho tam tak kľačala a vytriešťala oči na bizarné divadlo. Motorkár napokon skončil. Z vrecka vytiahol balíček papierových vreckoviek a starostlivo si poutieral krvavé škvrny na tvári. Spod bundy vytiahol čosi šuchotiaceho a Claire si uvedomila, že je to igelitové vrece. Na moment jej prišlo zle, keď si uvedomila, že Reynolds je už po smrti a tento muž sa pravdepodobne pokúsi zbaviť tela. Muž sa ešte pred tým než vrece rozbalil, pozorne poobzeral. V jednom momente sa otočil tak, že na jeho tvár tlmene dopadalo svetlo nerozbitej pouličnej lampy.

Claire takmer vykríkla. Tú príťažlivú, mužnú tvár by spoznala vždy a všade. Rovnako tu v LA, ako v zastrčenom bare v Reagane. Pritisla si rozochvené prsty na ústa, aby nechtiac nevydala nijaký zvuk. Aidan zabalil mŕtve telo do igelitového vreca a bez námahy si ho prehodil cez plece. Ešte raz sa poobzeral a potom sa aj so svojím príšerným nákladom stratil medzi stromami. Prešlo ešte niekoľko minút, kým roztrasená Claire bola schopná vstať a odkradnúť sa naspäť k taxíku.
Zamkla všetky dvere a vytiahla okienko.

„Panebože. Panebože. Panebože.“ – šepkala dokola.

Z miesta vyštartovala, akoby ju naháňali. Aby upokojila rozochvený hlas, nahlas povedala.

„Pekne po poriadku. Najskôr dokončím prípad. Potom sa môžem zaoberať tým, čo som videla a čo to znamená.“

Racionálne, logické slová ju upokojili. Jej hlas zaznel trochu ráznejšie, britkejšie.

„Teraz pôjdem do fotoshopu, dám vyvolať tie fotky a potom pôjdem domov, zhodím tieto nemožné šaty a tehotenské bruško, dám si poriadnu sprchu a zjem nejaké prášky na spanie. Zajtra ráno mám stretnutie s vdovou a keď to celé uzavriem, budem rozmýšľať nad tým incidentom v parku.“

Celou silou svojej železnej vôle sa uprela na tento plán. Mala rada, keď boli veci naplánované. Dalo sa toho držať. Jej skúsenosti poukazovali na to, že tento spôsob života je najefektívnejší. Dalo sa naň spoľahnúť. Odsunula príšerné obrazy kdesi do hĺbky svojej mysle a sústredila sa na cestu.

O dve hodiny neskôr položila obálku s fotkami na svoj nočný stolík, prečesala si prstami vlhké svetlé vlasy a tak, ako bola v župane si ľahla do postele. Prášky na spanie rýchlo zaúčinkovali a ona sa ponorila do hlbokého, zdravého spánku bez snov.

Kapitola 8

Keď Claire odviedla uplakanú vdovu ku dverám svojej kancelárie, zhlboka si vydýchla. Toto bola najťažšia časť jej práce. Keď klientke oznámila, čoho bola svedkom, vynechala pritom Aidana a to, že jej falošník je už po smrti, žena sa rozplakala a keď Claire doložila svoje tvrdenie fotografiami rozzúrila sa, dostala hysterický záchvat a kým Claire skončila, už zasa ticho vzlykala. Napriek tomu, že jej vzťah sa totálne zrútil, s Clairinou prácou bola spokojná a povedala, že môže očakávať šek hneď po tom, ako toho podvodníka zabije. Claire sa takmer uškrnula a neobťažovala sa jej povedať, že ju už niekto predbehol. Keď sa za vdovou zatvorili dvere, Claire si sadla do svojho pohodlného kresla. Už to nemohla ďalej odkladať.

Vzdychla a nechala hrozivé obrazy, aby sa znovu vynorili pred jej očami. Aidan, zjavujúci sa z ničoho nič, obrovská sila, s ktorou odhodil dospelého, deväťdesiatkilového chlapa k stromu asi dvadsať metrov, každý detail okamihu, keď sa zahryzol sledovanému do hrdla. Šuchot igelitového vreca. Opatrný pohľad, ktorý vrah vrhol naokolo.

Otvorila oči a zahľadela sa na náprotivnú stenu. Aidan bol vrah. Čím ešte mohol byť? Upírom?

To je smiešne. Claire si však spomenula na to, ako sa mu predĺžili očné zuby, keď hovoril s Azazelom. A musela si priznať, že sa nad Reynoldsom skláňal pridlho na to, aby ho proste iba uhryzol. Bolo by možné, že by... pil... Nie! To je absurdné.

Na absurdné veci má predsa mladšiu sestru. To je Denisina parketa, nie jej. Claire sa zadívala na telefón na stole a náhle zatúžila počuť Dennyn hlas.
Impulzívne vytočila číslo. Telefón zazvonil šestnásť krát, no Claire sa nevzdávala. Vedela, že Denny je pravdepodobne zasa zasnívaná. Až potom si uvedomila, že je ráno a Denisa je najskôr v práci. Netrpezlivo vytočila číslo na spojovateľku a dala sa prepojiť do miestnej knižnice.

Tentoraz telefón zazvonil len päťkrát a ozval sa Denisin charakteristický hlas. Bol roztúžený, nežný. Claire by odprisahala, že číta nejaký galantný brak z červenej knižnice a po rozume jej chodia plesové róby a zdvorilí a uhladení anglickí džentlmeni a dámy ovievajúce sa vejármi.

„Prosím? Knižnica.“

„Čo je to tentoraz? Kathleen Woodiwisová?“ – zasmiala sa Claire.

Podozrievala sestru, že vzala nudnú a zle platenú prácu v knižnici len preto, že to bol svet plný presne takých snov, aké mala v hlave aj Denny.

Denny okamžite spoznala sestrin hlas a zachichotala sa.
„Lisa Kleypasová. Poznáš ma dobre.“

Claire sa uvoľnene oprela.

„Denny, potrebujem radu.“

„Odo mňa?“ – v sestrinom hlase sa ozývalo také nefalšované prekvapenie, až sa Claire zasmiala.

Hneď ale zvážnela.

„Práve teraz potrebujem odborníka na čudné, nepochopiteľné a záhadné veci.“

„Pri telefóne.“ – oznámila Denny bohorovným tónom.

Claire sa pomrvila.

„No... čo by si si pomyslela, keby si zažila niečo.... veľmi čudné.“

Denny zaznela zvedavo.

„Môžeš to bližšie špecifikovať?

Claire netrpezlivo vyhŕkla.

„Čo keby si na vlastné oči videla nejakú mýtickú bytosť?“

„Ako jednorožca, alebo vílu?“ – nechápala Denny.

„No... skôr upíra.“ – priznala Claire.

Na druhom konci zostalo hrobové ticho. Claire sa už začínala znepokojovať, že Denisu vystrašila, keď sa ozval jej totálne nadšený hlas.

„Claire! Ty si videla upíra?! Naozajstného, nefalšovaného upíra?! Nebol to jeden z tých goticky zameraných tínedžerov s umelými zubami?“

„No...Ja vlastne neviem. Uvažujem nad tým, že by to mohol... ale nie. To je somarina. Nič také ako upíry neexistujú. Asi to bude naozaj tínedžer s umelými zubami.“

„To presviedčaš mňa, alebo seba?“

Claire zaškrípala zubami. Denny bola občas vnímavejšia, než by ktokoľvek pokladal za možné. Rozhodila rukami, hoci sestra to gesto nemohla vidieť.

„No dobre! Videla som, ako zavraždili... nie človeka, ale pasáka.“

Denisa dokonale pochopila ten rozdiel. Zločinci pre Claire nikdy neboli ľudskými bytosťami a najradšej by ich osobne povraždila. Počúvala ďalej.
„Ten... upír, alebo čo to bolo... sa tam zjavil z ničoho nič. Akoby sa zhmotnil z tmy. Vôbec som ho nevidela prichádzať. A normálne sa mu predĺžili zuby, ako v nejakom treťotriednom filme. A odhodil toho pasáka jednou rukou na dvadsať metrov. A potom mu zahryzol do krku. A zbavil sa mŕtvoly. Tak čo si mám myslieť?!“

Denny s odpoveďou neváhala.

„Claire, ty si inteligentná. Dobre vieš, že to nemohol byť nejaký úchylák, ktorý sa na upíra hrá, keď má takú silu a rýchlosť... a keď nemá umelohmotné zuby, ale sa mu normálne predlžujú... Ty vlastne nepotrebuješ moju odpoveď. Vieš, čo si videla.“

Claire vzdychla a voľnou rukou si pomasírovala čelo.

„Denny, ale to je také... iracionálne. Nelogické. Hlúpe.“

„A pravdivé. Pozri, chápem, že to od základu mení tvoj pohľad na život, ale... Claire, tvoje oči sú veľmi skúsené. Vytrénovala si ich všímať si detaily, aby si mohla dospieť k záveru. Tvoje oči sú cvičené zachytiť všetko. Na tvojom mieste by som im verila.“
„A čo z toho vyplýva? Že mám uveriť v existenciu upírov?“ – spýtala sa sarkasticky.

Denny sa zasmiala.

„Nebudeš jediná, to mi ver. Zmier sa s tým, že sú na svete veci, ktoré vždy nezodpovedajú logike a racionalite. Ty veríš v spravodlivosť. Aj to je nelogické, pretože vieš, ako systém funguje a že väčšina tých sviniarov, ktorých dostaneš za mreže, bude o pár rokov vonku. O čo bláznivejšie je veriť v upírov?“

„Hm.“

„Na viere v nemožné je založený celý môj život. A to som nikdy nevidela nijakého upíra v akcii.“

Claire sa uškrnula.

„Už len to by chýbalo. Potom by si sa beznádejne odtrhla od toho kúska reality, ktorý ešte v tvojom živote funguje. No fajn. Povedzme, že uverím vlastným očiam a prídem k absolútne nelogickému záveru. Čo by som mala podľa teba robiť?“

Denny sa zachichotala ako dievčatko.
„Claire, ako ťa poznám, pôjdeš po tom ako stopovací pes. To bude ten najväčší prípad tvojho života. Odhaliť upírov. Teda!“

Claire sa tiež zasmiala.

„Ak sa kŕmia len takými indivíduami ako som videla, neodhalím nič. Poďakujem sa im, že čistia mesto od špiny a zabudnem na to, čo som videla. Ale máš pravdu, Denny. Pôjdem po tom.“

Claire položila slúchadlo. Fajn. Rozhodnutie padlo.

Teraz potrebuje plán. Vytiahla pero a papier, aby si urobila celkom iné poznámky, ako obyčajne. Chcelo to odložiť všetku svoju prirodzenosť, všetko logické myslenie a všetku racionalitu, aby bola vôbec schopná napísať slovo upír. Premohla sa a začala písať:

Vec: Odhalenie sveta upírov

Dedukcie:

1. Aidan je upír.

2. Upíry sú pri dennom svetle slepí.

3. Podľa dôveryhodného očitého svedka Aidan zavraždil

pasáka.

Na tomto mieste sa zamyslela a potom pokrčila plecom. Keď už pripustí existenciu upírov, o čo ťažšie je pripustiť existenciu iných mýtických bytostí?

4. Azazel je pravdepodobne padlý anjel.

5. Podľa Azazelových poznámok a trestných registrov

jeho priateľov, Aidanov jedálniček tvoria indivíduá

ako Reynolds. Bod k dobru pre Aidana.

6. Aidanov brat Cedric má záznam a teda sa bude dať

vystopovať.

7. Sestra je duševne chorá a teda bude zapísaná na

nejakej klinike.

8. Aidan má stálu prácu a teda sa budem vedieť dostať

k jeho životopisu.

Urobila odsek a pokračovala.

Základné otázky:

1. Zistiť čo najviac o rodine Darxovcov – sú aj jeho súrodenci upíry?

2. Zistiť, čo s nimi má spoločné Azazel.

3. Zistiť všetko dostupné o Azazelovi.

4. Zistiť všetko o Aidanovi. Je nesmrteľný? Vadí mu

cesnak? Kríž? Svätená voda?

5. Je Aidan nebezpečný pre normálnych ľudí?

6. Koľko upírov asi môže byť na svete? Predstavujú hrozbu?

Claire zložila pero a s nevôľou zaznamenala atramentovú škvrnu na rukáve bielej blúzky. Oprela sa do pohodlného kresla a uvažovala, odkiaľ začať. Snáď bude najľahšie začať trestným záznamom Aidanovho brata. Urobiť si obraz. Ako licencovaná detektívka mala prístup do policajnej databázy a tak si sadla k počítaču a zadala do nej meno Cedrica Darxa. Na jej prekvapenie to však nebolo také jednoduché. V celej štátnej databáze jeho meno nefigurovalo. Skúsila teda iné štáty. Skúsila všetky štáty. Absolútne nič. Zmätene sa oprela do kresla a chvíľku uvažovala. Žeby jej Aidan klamal? Nie. Klamstvo rozoznala na kilometer. Cedric naozaj sedel. Zamyslela sa. Potom zdvihla telefón a vytočila Sweetsovo číslo. Na dnes mal pridelené iba pátranie v policajných záznamoch, takže si bola istá, že jej telefonát nepríde nevhod. Zdvihol na prvé zazvonenie.

„Claire?“

„ Ahoj, Sweets. Počuj, súkromná otázka. Čo môže byť dôvodom, aby sa nejaký odsúdený nenašiel v databáze? Ani v celoštátnej, ani nikde inde. A pritom si stopercentne odsedel dva roky za neprimerané použitie sily.“

Sweets zahmkal.

„ Si si istá, že sedel v Spojených štátoch?“

Claire sa zamyslela a potom povedala.
„ Nie som. Ale skúšala som aj medzinárodné databázy a nič.“

Sweets znova zahmkal a Claire si ho vedela živo predstaviť, ako obhrýza špáradlo a v hlave sa mu pritom točia závity.

„ No, policajná databáza bola vytvorená až niekedy v päťdesiatych rokoch. Staršie prípady budú ležať zapadnuté prachom kdesi v archívoch. Aký starý je tvoj prípad?“

Claire už chcela povedať, že trestaný nemá ešte ani tridsať, no zarazila sa. Ak vzala do úvahy predpoklad,

že Aidan je upír a teda podľa všetkého nesmrteľný, nebude na tom jeho brat rovnako?

„Vlastne netuším.“ – priznala sa napokon.

Sweets čosi zašomral.

„Počuj Claire, to sa na teba nepodobá.“

„Ver mi, nie je to bežný prípad.“ – uistila ho sarkasticky.

„Môžeš mi povedať niečo bližšie? Možno by som mohol... „
„ Nie, nie, venuj sa svojej práci. Toto je čisto súkromný záujem.“

„Aha.“

Sweets okamžite stratil záujem, lebo zo súkromných Clairiných záujmov nepozeral zárobok. Claire pobavilo, ako bez ďalších zdvorilostných rečičiek položil.

Rozhodla sa, že sa bude pridŕžať Sweetsovej rady a začne v archíve. O niekoľko hodín už jedovato prehľadávala ďalší regál v obrovských miestnostiach policajných archívov. Znudený policajt, ktorý mal na ňu dohliadnuť, ju pobavene pozoroval. Netušila ani ktorý rok hľadá. So škodoradostným úsmevom jej ukázal stovky, možno tisícky regálov a nechal ju zo dve hodiny prehľadávať najrôznejšie škatule.

„ Máte to rozdelené aj podľa zločinov?“ – spýtala sa napokon.

„ Alebo sa skôr dopátram k občianskej vojne ako k môjmu prípadu?“
Policajt sa uškrnul, ale zmiloval sa.

„ Čo presne hľadáte?“

„Neprimerané použitie sily. Neviem v ktorom roku. Obvineným bol muž menom Cedric Darx. Odsúdili ho na dva roky, ktoré si aj odsedel, ale neviem v ktorej base.“

Policajt prikývol.

„Dobre. Takže, systém archivácie u nás funguje v dvoch rovinách. Všetky regály sú usporiadané do akejsi šachovnice. Zo severu na juh je to zoradené podľa rokov zostupne a od východu na západ je to podľa druhu zločinu. Napadnutia, neprimerané použitie sily a ublíženia na zdraví sú v treťom rade od konca. Každý regál znamená jeden rok.

V rámci regálu je to usporiadané podľa priezviska odsúdeného. “

Claire zavrtela hlavou.

„Kto ten systém vymyslel?“

„Ja a moji kolegovia.“ – zazubil sa.

„Už tu niekto niečo aj našiel? Alebo je možné, že v uličke naďabím na kostry?“
Zatváril sa zmätene.

„ Kostry?“

„Tých úbožiakov, ktorí sem prišli čosi hľadať ako dvadsaťroční a strávili svoj život márnou snahou o pochopenie tohto systému.“ – temne sa zachechtal.

„Civilom, ako ste vy, systém prezradíme. Ale neviete si predstaviť, aká je to sranda, keď sem príde niektorý hlaváč z okrsku, alebo niekto z prokuratúry. Tvárime sa, že ani netušíme, kde to môže byť a necháme ich hodiny prehľadávať všetky tie regály.“

Claire sa uškrnula. Po policajtových inštrukciách našla hľadaný prípad za desať minút. Cedric Darx. Nedočkavo zložila z police škatuľu a sfúkla z nej nános prachu, aby videla rok, napísaný na vrchnáku škatule.

„Tisíc deväťstoštyridsaťsedem.“ – zašepkala.

Pred šesťdesiatimi troma rokmi.

Koľko rokov má ten urastený obor, ktorého videla pri jazere? Našla jeho dátum narodenia. 1924. Claire rýchlo v duchu počítala.
Nuž, pomyslela si stoicky, na osemdesiatšesť rokov nevyzerá vôbec zle. Rýchlo sa začítala do jeho záznamov:

Cedric Darx vyrástol v sirotinci tu v LA. Keď ho odsúdili, bol odtiaľ vonku len pár rokov. Pracoval ako vyhadzovač v bare, čo jej potvrdil aj Aidan Darx.

Claire vytiahla blok a začala si rýchlo písať poznámky. Miesta, dátumy, udalosti. Keď už jej starý spis nemohol nič nové ponúknuť, vrátila škatuľu na miesto a poďakovala sa policajtovi, ktorý to tam strážil.

Tak ako pri väčšine vecí, aj pri získavaní informácií platili určité pravidlá a Claire ich majstrovsky ovládala. V prvom rade je potrebné urobiť si prieskum, v ktorom sa využívajú knižnice, archívy, novinové výstrižky a internet. Túto časť mala za sebou. Teraz nasledovala tá ťažšia časť. Po prieskume je nutné zistiť zdroj, kto má prístup k informácii o ktorú vám ide. Sekretárka na úrade, vládny zamestnanec, rodinný príslušník. Potom je potrebné zistiť motiváciu zdroja, čo znamenalo jednoduchý obchod.

Je možné ponúknuť za informáciu peniaze? Osobnú pomstu? Peknú ženu? Claire mala najradšej prvú možnosť, bola totiž najrýchlejšia.

V tomto prípade bolo obrovskou nevýhodou to, že pátrala v dosť ďalekej minulosti, čiže všetci, ktorí poznali Darxovcov, budú s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvi. Napriek tomu sa nevzdávala. Sirotinec, v ktorom Cedric Darx vyrastal, ešte existoval. Po návrate do kancelárie Claire zdvihla telefón a pustila sa do práce.

„Dobrý deň, tu je Lenora McKeeneyová. Dovolala som sa do detského domova Svätého srdca?“

„Áno, ako vám môžeme pomôcť?“ – ženský hlas na druhom konci bol strohý, neosobný.

„Rada by som hovorila s riaditeľkou ústavu prosím.“

„Moment, prepojím vás.“

Kým Claire čakala na spojenie, nacvičovala si historku, ktorú mienila predniesť. Konečne sa v telefóne ozvalo.

„Ashley Connorsová, prosím?“ – hlas bol mladý, plný elánu a mohol patriť žene asi v Clairinom veku.
„Dobrý deň. Volám sa Lenora McKeeneyová. Pátram po svojich príbuzných a zdá sa, že mi môžete pomôcť.“

Ashley Connorsová milo povedala.

„Ako vám môžem pomôcť?“

„Viete, som jedináčik, rodičia zahynuli pri nehode a okrem starej mamy som nemala inú rodinu. Zomrela na rakovinu pred dvoma týždňami.“

„To je mi veľmi ľúto. Také staré spisy sú odtajnené. Možno vám pomôžem.“ – ozvala sa s účasťou mladá riaditeľka.

Claire kula železo, kým bolo horúce.

„Kým zomrela, stihla mi povedať, že mala dvoch bratov. Aspoň jeden z nich bol vraj umiestnený vo vašom ústave. Tak ma napadlo, že by som ho mohla vypátrať, prípadne jeho potomkov... viete, zostala som celkom sama. Bolo by skvelé nájsť si novú rodinu.“

Riaditeľkin hlas bol nadšený a úprimne sa tešila, že môže pomôcť. Bola to dobrá žena. Claire bola šťastná, že takí ľudia ešte existujú.

„Máme záznamy už od nášho založenia, to je už vyše sto rokov. Ako sa volal brat vašej starej matky?“

„Cedric Darx.“

„Dobre, píšem si to. A akú informáciu potrebujete?“

„Súčasnú adresu mi asi nepoviete, ak vôbec ešte

žije.“ – smutným hlasom skonštatovala Claire.

„Ale možno by ste mi mohli dať zoznam mien vašich detí z toho obdobia, keď tam bol môj prastrýko. Bolo to okolo roku 1930.“

„Pokiaľ viem, deti z náhradnej starostlivosti často udržujú kontakty po celý život.“ – prisvedčila riaditeľka a Claire ihneď zareagovala.

„Možno niektorí ešte žijú a budú mi vedieť povedať kam odišiel, keď opustil váš ústav. Aspoň na začiatok by mi to mohlo pomôcť.“

Claire počula, ako mladá riaditeľka zúrivo tlčie do klávesnice. O chvíľku víťazoslávne povedala.
„Slečna McKeeneyová, mám dobré správy. Objavila som záznam vášho prastrýka. Bol u nás od roku 1924 do roku 1942. Ak mi dáte e- mailovú adresu, pošlem vám zoznam našich detí z toho obdobia. Ale varujem vás, bude to mravenčia práca, je ich tu vyše dvesto.“

„Aj tak vám veľmi pekne ďakujem, pani Connorsová. Niekde začať musím.“

Hlas Ashley Connorsovej znel odrazu ešte optimistickejšie.

„Určite vám pomôže aj to, že medzi tými deťmi boli aj jeho súrodenci. Ako ste vraveli, že sa volala vaša matka?“

Claire zaklamala úplne prirodzene a to napriek šoku, ktorý práve zažila. Boli v sirotinci všetci traja?! Rýchlo si spomenula, ako sa volá Aidanova sestra.

„Mama sa volala Merina.“

„Áno, Merina, Cedric a Aidan Darxovci. Trojčatá. Prišli sem ako niekoľkotýždňové bábätká a zostali až do osemnástich rokov, kedy museli z nášho zariadenia odísť.“
Claire odrazu hučalo v hlave a pred očami jej tancovali drobné iskričky.

„Veľmi pekne vám ďakujem pani riaditeľka.“

Ashleyin hlas znel srdečne.

„Rada som vám pomohla.“

Claire jej ešte nadiktovala e-mailovú adresu a položila. Uvedomila si, že sa chveje. Osemdesiatšesť rokov. Aidan nevyzeral ani na tridsať. Nevdojak si pomyslela, že táto informácia jej padla priamo do lona. Myslela si, že bude musieť pátrať po všetkých súrodencoch zvlášť, no vyzeralo to, že veľkú časť života prežili spoločne.

Spomenula si na všetko, čo jej o nich Aidan povedal a v duchu sa vrátila k rozhovoru súrodencov, ktorý si vypočula. Až teraz jej to došlo. Oni nie sú upíry, minimálne Cedric a Merina nie. Očividne však nie sú ani ľuďmi. Spomenula si, ako vyzerala Merina. Bola celá mokrá, žmýchala si z vlasov vodu a drkotala zubami, akoby v chladnom jazere strávila poriadne dlhý čas. A Cedric spomenul, že on ani len nevyzerá ako človek.
Zaškrípala zubami. Dočerta, do čoho sa to zaplietla? Mala by pripustiť existenciu celého sveta nadprirodzených bytostí? Už sa zmierila s tým, že Aidan je upír a pripustila, že ten čudný chlapík Azazel bude najskôr padlým anjelom. A teraz by mala pribudnúť aj nejaká vodná bytosť a netvor?

Pri slove netvor odrazu zadržala dych a vyskočila z kresla. V poslednom čase použila toto slovo viac krát... a Aidan naň vždy reagoval podráždene a zakaždým ju opravil: obyčajný vlk. Žeby bol Cedric tým vlkom?

Že je... čo? Vlkolak?

S desivou jasnosťou sa jej vybavil večer, keď tá beštia na ňu zaútočila... a keď ju Aidan zachránil. V tme počula ľudský hlas. Vyslovil šeptom akési slovo. Vtedy sa jej zdalo, že je to Eric, alebo Deric. Nebolo to však jednoducho meno Cedric?

Claire sa dala prechádzať rýchlymi krokmi po kancelárii. Vtedy sa jej zdalo logické, že Aidan použil paralyzér, hoci nevidela iskru. Teraz, keď vedela, čo je Aidan zač, bola si úplne istá, že zahnal Cedrica inak. Veď načo by bol upírovi paralyzér? Smiešna myšlienka. S takými tesákmi nepotreboval nijaké iné zbrane. A znova si uvedomila, že má pravdu.

Cedric bol pri jazere zranený. A Aidan sa mu ospravedlnil. Pritom si mimovoľne utieral ústa. Aidan uhryzol vlastného brata, aby mu zabránil zabiť ju. Nijaký iný záver nebol pravdepodobný. Claire si spomenula aj na to, ako Cedric vyjadril svoju vďačnosť. Keď bol v ľudskej podobe, zrejme netúžil byť vrahom. Ale ak vo vlčej podobe zabíja a Aidan mu v tom bráni, potom poznala odpoveď aj na otázku, ktorú Aidanovi položil Azazel: prečo nežije v nejakej vile ako kráľ a namiesto toho stráca čas v zrube v horách. Aidan chcel byť na blízku súrodencom a prípadne ochrániť brata pred tým, aby sa stal vrahom. Uvedomila si, že znova trafila do čierneho.
Aidan bol vrahom, áno, ale zabíjal ľudí ako Reynolds. A takých, ako bola Claire, chránil. Zastenala.

„Ježiši, to šialenstvo je určite genetické!“ – zamrmlala, lebo si spomenula na Dennyino fantazírovanie a napadlo jej, že v tejto chvíli premýšľa presne ako ona.

Tak dosť! Rozhodla sa. Nechá to tak. Nebude ďalej pátrať. Uspokojí sa s tým, čo už vie. Aidan je nebezpečný pre zločincov a bráni aj svojmu bratovi, aby ubližoval nevinným. Tak čo? Nech si žijú svoj nekonečný život, ako vedia. Ona sa vráti k svojej práci.

Kapitola 9

„Viete, má len osemnásť. A je do neho úplne zbláznená. Chce sa za neho vydať.“

Žena, ktorá sedela oproti Claire, mala na sebe sivý kostýmček od Chanel a správala sa nesmierne distingvovane. Bola typom klienta, akí sa bežne obracali na Clairinu agentúru, bohatá a úspešná žena. Claire krátko prikývla a písala si poznámky do svojho bloku. Žena zmĺkla a ona sa jej prívetivo spýtala.

„Takže, kde sa s ním Elena zoznámila?“

Odpovedala bez váhania, zrejme čakala túto otázku.

„Na dobročinnej akcii, ktorú sme organizovali spolu s manželom.“

„Bol pán Seemore medzi pozvanými?“

Žena stisla úzke pery.
„Už som sa pokúšala na to prísť, no pozvali sme mnoho ľudí a niektorí z nich si pozvali aj priateľov. Boli tam aj takí, ktorých som v živote nevidela. Clayton Seemore patril medzi nich.“

Claire si čosi zapísala do bloku a položila ďalšiu otázku.

„Viete, kde pracuje?“

„Nepracuje. Tvrdí, že žije z výnosov svojich investícií.“

„Prepáčte mi túto otázku, pani Miltonová, ale musím sa spýtať. Aký je váš životný štandard?“

Miltonová prikývla. Aj na túto otázku bola pripravená.

„Patríme k Chicagskej smotánke. Moja rodina tam prakticky ovláda trh s realitami. Môj manžel je starostom.“

Claire sa znova milo usmiala, hoci vedela svoje.

Alicia Miltonová možno vlastnila firmu s realitami, ale jej manžel, to bola iná káva. V novinách sa neustále premieľalo jeho napojenie na podsvetie, keďže bol synovcom šéfa ruskej mafie. Pokiaľ do toho Claire videla, mafiánsky strýko mu zabezpečil tento post, pretože všetci ostatní kandidáti buď záhadne zmizli, mali nejakú nepríjemnú nehodu, alebo sa proste vzdali kandidatúry.

„A čo pán Seemore? Aký je jeho štandard?“

Alicia Miltonová pokrčila plecami.

„Zdá sa, že núdzu netrpí. Ale nemyslím si, že by bol obzvlášť bohatý. Práve to mi robí starosti, slečna Richardsová. Ellen je naša jediná dcéra a zdedí všetok náš majetok. Nie je to jej prvý nápadník, ako iste chápete. Ale Ellen je plaché dievča a môžem zodpovedne tvrdiť, že ten chlap je prvý, kto jej pobláznil hlavu natoľko, že sa za neho mieni vydať. Má len osemnásť a poznajú sa sotva mesiac, preboha!“ – na chvíľu z nej spadla starostlivo udržiavaná maska chladnokrvnosti a rozčúlene pozrela na súkromnú detektívku, ktorú jej odporúčali priatelia.

Claire chápavo prikývla.

„A vy si chcete byť istá, že ten človek nejde iba po vašich peniazoch.“
Žena sa znova upokojila.

„Presne tak, slečna Richardsová. Ak mi podáte uspokojivú správu, som ochotná zaplatiť dvojnásobok toho, čo si obyčajne účtujete.“

Claire to podráždilo, no nedala to na sebe poznať. Výrečným gestom zatvorila svoj blok.

„To nebude potrebné pani Miltonová, účtujem si dosť. Správu môžete očakávať koncom týždňa. Už len posledná otázka. Kde môžem nájsť pána Seemora?“

Žena znechutene vykrivila pery.

„Najskôr tam, kde je moja dcéra. Pokiaľ viem, čaká ju každý večer pred školou.“

Claire vstala a vystrela ruku.

„V poriadku, okamžite na tom začnem pracovať.“

Miltonová jej stisla ruku a ráznym krokom opustila jej kanceláriu. Claire si ešte raz prešla poznámky. Na tomto bude pracovať osobne. Ani Barry, ani Sweets sa nehodili do kruhov, v ktorých sa pohybovali Miltonovci. Nebude potrebovať nijaké preoblečenie. Aj ona sa v tých kruhoch často pohybovala.

Stačí jej kostým, ktorý má na sebe a jej oceľovo modrý kabriolet. Také auto nevzbudí pred súkromnou snobskou školou nijakú pozornosť. Pozrela na hodinky. Bolo šesť. Podľa rozvrhu Eleny Miltonovej, ktorý jej mamička Claire zanechala, popoludňajšie vyučovanie končí o hodinu. Musí si švihnúť, ak si chce toho chlapa obzrieť.

---- ... ----

Aidan pomaly pil svoje pivo a potichu pritom škrípal zubami. Myslel si, že keď sa Claire vráti do LA, bude mať znova svoj pokoj. Lenže nemal.

Bránili tomu dve veci.

Prvou bolo, že hoci tu nebola, Aidan ju stále videl pred sebou. Jej dokonalú tvár, fantastické telo, uštipačný úsmev. Zdalo sa, že blondínka vtisla svoju pečať na každé miesto, kam zablúdil. Pri jazere, pod Vlčou skalou, v bare, v kancelárii, dokonca aj na jeho pozemku.

Druhou vecou, ktorá mu bránila na ňu zabudnúť, bola jej sestra. Aidan znova zaškrípal zubami. Akoby prevzala po Claire úlohu vytočiť ho na smrť, hoci to robila iným spôsobom.

Denny pracovala v knižnici na pol úväzku a okrem toho sa starala o manžela Johna a dve nespratné deti, napriek tomu si však našla čas, aby ho sledovala. Nie ako Claire, keď všetky ich stretnutia boli vlastne náhodné. Denny ho sledovala celkom neskrývane a okato. Dokonca zmenila stoličku pri barovom pulte a teraz si sadala vedľa neho. A jeho každodenné pivo mu osladzovala svojim táraním, a témou číslo jeden bola jej sestra. Aidan si uvedomil, že vlastne dáva všetkým ostatným ženám najavo, že vďaka Claire sú si blízki, hoci to tak nebolo. Zlostne sa uškrnul. Keďže sa nikdy neohradil proti takémuto vpádu do svojho kľudu, väčšina žien vzala ako fakt, že Aidan a Claire niečo spolu majú. A teraz sa tvárili urazene a hromadne odchádzali z baru, aby demonštrovali svoj názor na „neverníka“.

Teda, keby Aidan čo i len tušil, že to tak skvele zaberá, bol by to skúsil už dávno. To bol jediný dôvod, prečo nechal Denny tárať a nevyhýbal sa jej. Mať od ustavičného obliehania pokoj bolo čosi úžasné. Pravda, musel za to zaplatiť určitú cenu. Znova preletel pohľadom k Denise, ktorá sedela vedľa neho a veselo gestikulovala. Keby tak mala tlačidlo, ktorým by sa dal vypnúť zvuk! Doteraz na jej rečnenie nereagoval. Bol naň už taký zvyknutý, že sa mu darilo ignorovať ho. Zatiaľ na záplavu jej slov použil iba prikývnutie, alebo pokrútenie hlavou. Lenže takto sa jej nikdy nezbaví. Bude s ňou musieť prehodiť pár slov.

Zistil, že ich nikto nepočúva a tak sa rýchlo k Denny otočil.

„Denny, povieš mi, prečo to robíš?“ – spýtal sa potichu.
Začudovane na neho pozrela veľkými, nevinnými očami.

„Neviem, o čom hovoríš.“

Aidan otázku nezopakoval, len na ňu hľadel spod zdvihnutého obočia. Denny sa napokon uškrnula a prikývla.

„Strážim ťa.“

Aidanovi skoro zabehlo. Vytreštil oči.

„Čože robíš?“

„Strážim ťa. Pre Claire. Aby jej ťa neuchmatla nejaká ženská.“ – vysvetlila, akoby to bolo úplne očividné.

V tej chvíli spoznal, že sú skutočne sestry. Aj Claire používala tento tón, pri ktorom sa každý musel cítiť ako blbec.

„Vie tvoja sestra čo robíš?“

Silno o tom pochyboval. Claire mala úroveň a k takýmto trikom by sa neuchýlila. Nechcel tým povedať, že Denny úroveň nemala, len nerozlišovala medzi lacným románom a skutočným životom.

„Nevie.“ – potvrdila jeho domnienku.
„A chystá sa v najbližšom čase späť?“ – spýtal sa znova.

Ak áno, on odchádza na druhý koniec sveta. Lenže Denny zavrtela hlavou.

„Nie. Ale aj keby jej trvalo desať rokov kým sa sem dotrepe, pravá láska na ňu počká.“

Aidan bol taký vytočený, že ho to ani neprekvapilo.

„Nič v zlom Denny, ale mám tridsať a viem sa o seba postarať. Keby som chcel nejakú ženskú, nezabránila by si mi v tom. Takže na čo presne je dobrá tá tvoja... ochrana?“

Denisa sa zatvárila tak ublížene, že okamžite svoje slová oľutoval.

„Ty sa netešíš, keď si s tebou trochu poklebetím? Ty ma nemáš rád, Aidan?“ – oči jej odrazu zaberali pol tváre a Aidan znova zaškrípal zubami.

Odmietnuť Denny bolo neľudské a odporné, ako týranie mačiatka.

„Ja... no...“ – prevrátil oči.
„Mám, jasné, že mám. Ale rád by som mal aj nejaký súkromný život.“

„Načo?“ – spýtala sa.

Typické. Taká otázka mohla vyjsť jedine z jej úst. Zaťal päste.

„Vieš, niektorí z nás ho majú.“

„Ty ho máš až priveľa. Nie je to zdravé, vieš?“ – skonštatovala.

Aidan si vzdychol a vzdal to. Bola ako kliešť, napriek tomu sa nedala označiť ako dotieravá. Bola ako dospelé decko. Hodil na pult peniaze a vzal si bundu.

„V poriadku, teraz pôjdem rovno domov a mienim tam stráviť celú noc... a sám. Utáboríš sa mi na verande?“

Denny sa zachichotala a pokrútila hlavou. A potom urobila čosi úplne nečakané. Aj ona vstala, objala ho a nastavila mu líce. Aidan zmeravel. Rovno pred očami mal pulzujúcu tepnu, ktorú mu nedvojak ponúkala ako na tanieri. Zaťal päste. Musí ísť loviť. Už je najvyšší čas.

Ani nevediac, čo robí, rýchlo jej vtisol priateľský bozk na líce a doslova ušiel z baru. Denny si sadla späť, dopila svoj Slnečný Svit a usmievala sa. Veď ona ho už spracuje, aby si Claire prišla na hotové! Aidan sa prezliekol do svojej obvyklej loveckej výstroje: tmavej motorkárskej kombinézy. Denisa ho totálne prekvapila. Šokovalo ho, že mu ponúkla líce na bozk. Brala ho ako príslušníka rodiny. Budúceho švagra. Bože, asi má šťastie, že ho rovno nepozvala na nedeľný obed. A vôbec si pritom neuvedomila, že bol len krôčik od toho, aby jej zahryzol do hrdla. Aidan nasadol na motorku. Musí sa ísť okamžite napiť. Najlepšie do LA. Už naposledy si tam vyhliadol niekoho, bez koho bude mesto opäť bezpečnejšie. V takom zaľudnenom meste nebude na ďalšom nezvestnom hajzlovi nič podozrivé. Kým naštartoval, prebehla mu hlavou ešte jedna myšlienka: ... a býva tam Claire.

---- ... ----

Claire to nestihla. Najskôr chytila červenú na asi všetkých semaforoch, okolo ktorých prechádzala a potom ju dvadsať minút zdržal policajt pri bežnej kontrole. Claire sa nerozčuľovala, pokojne mu predložila všetky doklady a spôsobne dýchla do detekčnej trubičky. Keďže bolo úplne jasné, že s takým zdržaním do školy nedorazí včas, otočila auto a vydala sa smerom k domu Miltonovcov na predmestí.

Prešla okolo niekoľkých novučičkých domov, aké si stavajú boháči a potom zaparkovala o dve vily ďalej, než bola tá miltonovská. Elena už bude doma a s ňou aj Clayton Seemore. Vyzeralo to, že bude čakať ešte pár hodín a ľutovala, že si nevzala so sebou niečo na zahryznutie. V dome sa nejaký čas nič nepohlo a vonku sa celkom zotmelo. O chvíľku sa zažalo svetlo v izbe na poschodí, zrejme v Eleninej izbe.
O pol hodinu sa domov vrátil Alex Milton, od brány zbadal svetlo a zamračil sa ako búrkový oblak. Claire si vôbec nevšimol. Aha, ocko tiež nie je nadšený potenciálnym zaťom.

Teraz to už nepotrvá dlho. Starý Milton nápadníka určite veľmi zdvorilo vyhodí a dcéru zamkne do veže. Kým na to čakala, všimla si na konci ulice nejaký pohyb.

V tieni zaparkovala nejaká motorka. Nebolo na tom nič podozrivé.

V tej chvíli sa otvorili dvere na vile a Claire videla, ako z nich vycúval nejaký chlapík. Nevidela mu do tváre, pretože na ňom bola nalepená – doslova nalepená – mladučká dievčina, z ktorej bolo vidno iba svetlovlasú hlavu.

Aha, šťastný párik. Keď sa rozlúčia, bude pána Seemora sledovať a zistí, kde býva. Potom sa povypytuje susedov. Claire vystúpila z auta a podišla k bráne. Nevšimla si, že aj motorkár zosadol zo svojho dopravného prostriedku a pobral sa tým istým smerom.
Ešte nebola celkom pri bráne, keď sa párik konečne rozlúčil. Dievča s úsmevom zamávalo svojmu vyvolenému a zatvorilo za sebou dvere.

V tom okamihu sa Clayton Seemore otočil a Claire zazrela jeho tvár. Stuhla na mieste a na okamih sa jej zastavilo srdce, pretože tú tvár dobre poznala. Akoby sa jej vrátila nočná mora, opäť ju zalial pocit hanby, poníženia a divej zúrivosti, ako pred pár týždňami. Roy Ellis, alias Clayton Seemore si ju nevšimol a spokojne sa usmievajúc prešiel bránou a nasadol do modrého volva. Keď sa auto stratilo z dohľadu, Claire mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Žilami sa jej valil adrenalín. Vlastne ani nevedela, čo cíti. Zmätok, hnev, poníženie, smútok, zúrivosť... a bolesť. Tá ju prekvapila najviac. Netušila, že pohľad na toho podvodníka ju bude bolieť. Necítila k nemu predsa nijakú románovú lásku, napriek tomu sa cítila zranená. Kolená sa jej podlomili a hlavou jej vírili myšlienky takou rýchlosťou, že vlastne nevedela, na čo myslí.
Tackavo podišla k autu, no roztrasenými prstami nedokázala zasunúť kľúče do štartéra. Napokon to vzdala. Nechala auto tak a pustila sa pešo po ulici, ani netušila, kam vlastne ide. Cítila, ako jej zvlhli oči a líca jej planuli ako v horúčke. Vôbec si neuvedomila, že prešla okolo známej motorky a jej jazdca.

Aidan napoly začudovane, napoly znepokojene sledoval jej neistý krok. Prešla okolo neho a nevenovala mu ani pohľad. Vyzerala tak zvláštne, rozochvená a neprítomná. Keď ju pozoroval, vyzerala tak čudne stratená, až ho naplnili obavy. Takmer ho neprekvapilo, že ju opäť stretáva na tom najnepravdepodobnejšom mieste, na mieste, kde žila korisť, ktorú si vyhliadol. Život vie byť pes a náhoda mu Claire stále posúvala do cesty. Ale toto nebola tá uštipačná, drzá a sebavedomá žena. Vyzerala ako nadrogovaná a bola bledšia ako sneh. Aidan potichu zahrešil a zosadol z motorky. Urobil štyri rýchle kroky a dohonil ju.

„Claire?“ – vyslovil jej meno tak ticho, že ho takmer nepočula.

Pozrela na neho, ale nevnímala ho. Upierala na neho veľké modré oči, no nezaostrovala zrak. Aidan znepokojene usúdil, že bude asi v šoku. Ľuďom sa také veci stávali často, no nikdy si nemyslel, že sa to stane práve jej. Bleskovo sa rozhodol. Lov počká. Teraz sa musí postarať o Claire. Usúdil, že zo všetkého najviac potrebuje ticho a pokoj. A posteľ.

„Claire? Claire, kde bývaš? Vezmem ťa domov.“

Pozerala na neho, akoby hovoril cudzím jazykom. Netrpezlivo ňou zatriasol a jej pohľad sa konečne zaostril na jeho tvár. Zdalo sa, že konečne začala vnímať. Na sekundu jej tvárou prebehlo čosi ako strach, no potom trasúcim sa hlasom povedala.

„Aidan?...“

„Áno. Pýtal som sa ťa, kde bývaš. Odveziem ťa domov. Vyzeráš strašne.“
Napriek šoku si uvedomila, že toto jej ešte nikdy nikto nepovedal. Ale Aidan jej nikdy zbytočne nelichotil. Omámene vykoktala adresu. Ani v najmenšom sa neprotivila, keď ju odviedol k jej kabrioletu a usadil ju na sedadlo spolujazdca. Šoféroval rýchlo a mlčky. Bez jediného slova. Claire sa nijako nepokúsila nadviazať rozhovor. Aidan mesto poznal veľmi dobre. Ku Clairinmu domu na predmestí sa dostal bočnými uličkami a skratkami, o ktorých ani netušila.

Zastavil na chodníku, čo tam po pokute! Obišiel auto a takmer ju z neho vytiahol. Automaticky sa o neho oprela a on stuhol. Opatrne na ňu pozrel. Bola v šoku, jasné. Netušil, čo ho spôsobilo, no mal silný pocit, že sa o ňu musí postarať. Pocítil nutkanie vziať ju na ruky a preniesť ju rovno do postele. Musí sa na to vyspať.

Premohol tú myšlienku už v zárodku a požiadal ju o kľúče. Bez slova mu ich podala a nechala sa odviesť ku dverám. Aidan odomkol dvere a vošiel s ňou do vnútra.

Domu a jeho zariadeniu venoval iba jediný krátky pohľad. Bol zariadený presne tým štýlom, ktorý neznášal: sklo, chróm, strohé kombinácie čiernej, bielej a sivých odtieňov. Postrádal farby a oblé tvary. Dom vyzeral neobývaný a po chvíli mu došlo, prečo. Nikde neboli nijaké ozdoby, nijaký neporiadok, alebo osobné veci. Ani len kniha, časopis, alebo nedbalo pohodená bižutéria. Nič. Jedinou rastlinou v byte boli kvety vo váze a aj to bol biely orgován, ktorý dokonale ladil s farbami interiéru. Bolo to luxusné, ale neosobné a deprimujúce bývanie. Aidan sa však viac zaujímal o Claire, než o jej domov. Posadil ju na pohovku: opäť reagovala ako neživá bábka, mlčky a poslušne. Vyzul jej decentné lodičky a pobral sa pohľadať deku, aby ju do nej zababušil. Vošiel do spálne a otvoril jej skriňu. Na prvý pohľad bolo jasné, že Clairin vkus sa blíži k dokonalosti.
Strihy jej oblečenia mali jednoduché, čisté línie a k tomu si vyberala iba ľahko kombinovateľné farby. Čierna, biela, rôzne odtiene modrej, sivej a zelenej. Mohla si poslepiačky obliecť ktorúkoľvek sukňu a top, hociktoré sako a topánky a stále by to vyzeralo super. Aidan našiel hrubú smotanovú deku a prehodil ju cez nehybnú Claire. Potom zašiel do sparťanskej kuchyne a našiel v chladničke jablkovú šťavu. Nalial ju do pohára a priniesol ju Claire. Cukor zmierňuje šok.

„Claire. Vypi to.“

Poslušne prehĺtala, hoci ani na moment si neuvedomila, čo to vlastne pije. Aidan stál pred pohovkou a sledoval, ako sa otriasla. Cukor účinkoval, šok doznieval. Odrazu zdvihla pohľad. Naklonil sa k nej.

„Si v poriadku?“

Sklonila hlavu. Netušila, že Royova zrada ju až tak poznačila. Aidan jej nemusel hovoriť, že bola v šoku, vedela to aj sama. Znovu k nemu zdvihla oči s jasným pohľadom.
„Už mi je lepšie, vďaka. Bola to len nejaká slabosť.“

Aidan sa vystrel, úplne sa nad ňou týčil. Ako je možné, že na Roya reaguje šokom a predsa nie je imúnna voči Aidanovej kráse? Prebehla očami po jeho postave a nedvojak si oblizla pootvorené pery.

Aidan sa nepokojne zaobšíval. Dnes teda nemienil skončiť v Clairinom sterilnom byte. Mal v pláne uloviť mafiánskeho synovca. Navyše sa cítil nervózne v prostredí, ktoré nepoznal. Musí odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Kým takto premýšľal, Claire pozorne sledovala aj najmenšiu zmenu na jeho mužnej tvári. Skôr, ako si to vôbec pomyslel, vedela, že sa pokúsi okamžite odísť. Lenže hoci šok pominul, stále bola otrasená, jej sebavedomie bolo zrazené na bod mrazu, a ostať v tejto chvíli sama by bolo pre ňu najhorším trestom. Potrebovala v tejto chvíli spoločnosť, mužskú spoločnosť.... zaváhala. Spoločnosť upíra? V tejto chvíli to bolo jedno. Musela cítiť niekoho vedľa seba. A musela ho cítiť hneď. Aidan už- už otváral ústa, aby sa rozlúčil, keď Claire nečakane vstala. V tvári nemala ani stopy po strnulosti a predchádzajúcej ľahostajnosti. Všimol si v jej očiach akýsi náznak zraniteľnosti, no výborne ho zamaskovala ráznym pohybom, ktorým k nemu prikročila.

A v nasledujúcej chvíli sa mu doslova prisala na pery. Aidan od prekvapenia prudko vydýchol a nezmohol sa na protest. Claire ho bozkávala priam so zúfalým odhodlaním. Mal by ju odstrčiť, mal by okamžite odísť. Hoci vyzerala byť v poriadku, ešte pred chvíľkou to tak nebolo. Nemohol zneužiť jej rozpoloženie, aby....

Clairine prsty mu rozopli zips na kombinéze a vkĺzli pod látku. Pocítil na svojej koži jej ruky a zatočila sa mu hlava. V tej chvíli mu z nej vyfučali všetky dobré predsavzatia a jeho ruky sa nezávisle od jeho vôle zdvihli a objali ju. Keď na chvíľku prerušila divoký bozk, aby sa nadýchla, vnoril si tvár do jej vlasov a zhlboka vdýchol ich vôňu. Urobil ešte posledný pokus o správnu vec a ozval sa.

„Claire, ja ne... “
Vzápätí pocítil jej pery a jazyk na svojom krku a protest mu zamrel v hrdle. Celý sa roztriasol, keď mu teplým, mäkkým jazykom skĺzla po pokožke a nežne sa pohrávala s jeho ušným lalôčikom. Bože! Úd mu bolestivo stvrdol a Aidan zatvoril oči. Už strašne dávno nemal ženu... vlastne mu sex už ani nechýbal. Ženy ho svojím okatým nadbiehaním nudili tak strašne, že po nijakej nezatúžil. Ale táto papuľnatá blondínka v jeho tele vzbudila také reakcie, ako žiadna iná za celý jeho život.

Aidan presne vedel, kedy sa prestal ovládať. Tlmene čosi zamrmlal do jej vlasov a sám sa chopil iniciatívy. Jeho ruky jej zovreli zadok, zdvihol ju do vzduchu a ona ho zovrela stehnami okolo pása. Neľahli si na gauč, skôr sa naň zvalili, v tesnom objatí a s prepletenými rukami a nohami. Claire v tejto chvíli vôbec nevadilo, čím Aidan je. Dokonca jej z hlavy vyfučal aj Roy Ellis a jej divná reakcia. Celý okolitý svet prestal existovať, zostali iba muž a žena.
Váha jeho pružného, krásne vyrysovaného tela ju pritlačila na pohovku tak, že sa takmer nemohla pohnúť, ale vôbec jej to nevadilo. Divoko mu prechádzala rukami pod bundou, dotýkala sa rozhorúčenej pokožky na napnutých svaloch. Aidan už vôbec nezaváhal. Jednu ruku jej vnoril do vlasov a zaťahal – nie drsne, nebolelo to, no prinútilo ju to zakloniť hlavu a nastaviť hrdlo jeho ústam. Na zlomok sekundy jej napadlo, že teraz ju možno pohryzie a vysaje jej krv, no akosi jej to bolo v tej chvíli jedno. Nič také nespravil. Namiesto toho jej pritisol nos na miesto, kde tesne pod kožou pulzovala tepna a znova sa zhlboka nadýchol jej opojnej vône. Obkrúžil jazykom kľúčnu kosť a druhou rukou jej začal strhávať bielu blúzku. Malé perlové gombičky sa rozleteli po celej izbe, ozval sa zvuk trhaného hodvábu a na Claire zostali už len nepoužiteľné zdrapy, ktoré držali iba na rukávoch. Vysolila za tú blúzku príšerné peniaze, no teraz na to ani nepomyslela.
Aidan sa kúsok odtiahol, aby po obdivoval svoje dielo. Hľadela mu rovno do očí, dýchala rýchlo a dokonale okrúhle prsia v objatí bielej podprsenky sa jej v rytme dychu dvíhali a klesali. Pomaly, zvodne sa na neho usmiala, vystrela ruku a bez slova ho volala k sebe. Aidan sa spustil po jej tele ešte nižšie, zubami stlačil malú sponu medzi košíčkami podprsenky a v duchu sa tešil, že má zapínanie vpredu – nemal chuť ani čas pasovať sa s háčikmi na chrbte. Kúsok bielizne sa rozletel a Claire zostala pred jeho očami do pása nahá. No, nie celkom nahá. Zdrapy bielej blúzky spôsobovali, že kúsky jej pokožky boli zahalené a pre Aidana predstavovali neznesiteľné pokušenie. Vyzerala nádherne barbarsky, ako divoška. Sklonil hlavu, jemne vtiahol do úst napnutú bradavku a počul, ako zastenala a vnorila mu ruky do vlasov, aby si ho pritiahla ešte bližšie. Jej bezprostredná reakcia na rozkoš ho ešte väčšmi vzrušila. Neprestával jazykom láskať bradavku, no jednu ruku jej spustil na koleno a posúval dlaň stále vyššie po stehne, popod lem úzkej kostýmovej sukne. Potešilo a vzrušilo ho, že nenosí pančuchy. Mala také hodvábne hladké nohy, že by bolo svätokrádežou pokúšať sa ešte ich vylepšiť. A zároveň to znamenalo, že bolo o prekážku menej. Perami jej skĺzol na ploché brucho a jazykom obkrúžil pupok. Claire mala pocit, že vybuchne. Aidan nebol jej prvý milenec, no takúto slasť ešte s nikým nezažila. Keď sa pod jej sukňou dotkol pásika nohavičiek na jej úzkych bokoch, takmer dosiahla orgazmus – a to sa ešte nedostali k najlepšiemu.

„Aidan, počkaj.... “ – zašepkala.

Stuhol, podozrievavo jej pozrel do očí. Má snáď v úmysle cúvnuť? Teraz? Takmer zaškrípal zubami, keď si to predstavil. Jeho telo sa z nej išlo zblázniť a túžil po uvoľnení tak veľmi, že ak teraz povie nie, možno ju rovno znásilní a nebude sa starať o dôsledky. Ale Claire sa zvodne, šibalsky usmiala.

„Som v nevýhode. Máš toho na sebe oveľa viac, ako ja.“
Aidan ako upír nikdy nebol pomalý. Rýchlosť pohybu patrila k jeho prirodzenosti. No ešte nikdy v živote sa zo zazipsovanej kombinézy nevyzliekol tak rýchlo, ako teraz. Nerozmýšľal o tom, že taký bleskový pohyb jej bude nutne pripadať podozrivo neľudský... napokon, ľudského bolo na ňom veľmi málo. Keď mu to na okamih prebleslo hlavou, obozretne sa na ňu pozrel, no Claire nedala najavo, že by postrehla niečo nepatričné. Samozrejme, že ju neľudsky rýchly pohyb ohromil, no... veď predsa vedela, že nie je človek.

Ale človek alebo upír, nikdy v živote sa jej nenaskytol taký úžasný pohľad, ako na Aidana stojaceho v jej obývačke iba v čiernych slipoch. Obnažená hruď sa mu leskla od potu a ligot zdôrazňoval kresbu vypracovaných svalov. Túžobne očami poláskala pružné bicepsy, vypracovanú hruď a dokonalé tehličky brušných svalov a presunula sa pohľadom nižšie. Spokojne sa usmiala, keď čierny kúsok látky nemohol zakryť jeho erekciu. Potom sa mu pozrela do tváre. Úsmev jej zmizol z tváre a nahradila ho čistá vášeň.

Aidanove oči divo planuli, premeriaval si ju ako dravec, ktorý sa chystá skočiť na korisť. Na lícach a okolo úst zreteľne videla napätie, ktoré mohla odstrániť iba jediná žena. Ona. Zachvela sa, ale nie od strachu. Jeho bezostyšný pohľad ju privádzal do extázy, hoci nikdy predtým na sebe nespozorovala, že by sa v posteli rada predvádzala. Ale v tejto chvíli túžila iba po tom, aby sa na ňu pozeral presne tak dravo a nenásytne, ako teraz.

Aidan videl v jej tvári zrkadlový obraz svojich vlastných emócií. Bože, ako ju chce! A nebolo pochýb, že ona chce jeho. Túžil jedine po tom, ponoriť sa do nej rýchlo a tvrdo a vziať si jej telo na tisíc možných spôsobov, milovať sa s ňou a predlžovať extázu tak dlho, až ho bude prosiť o zľutovanie. Claire k nemu vystrela ruku a zašepkala jeho meno. O chvíľku ho bude kričať. A poriadne nahlas. Klesol na ňu a pokračoval tam, kde prestal.
Jazykom olizoval a dráždil jemnú pokožku jej brucha a rukami jej vyhrnul sukňu až po pás. Claire zavzdychala a podvedome vychádzala v ústrety jeho dotykom.

Aidan zhlboka vdychoval jej vôňu. Kriste, už len z tej vône by sa mohol opiť! Skĺzol perami nižšie, až na biely kúsok hodvábu, ktorý zahaľoval jej ženskosť. Claire stuhla a zaťala mu nechty do ramien. Pousmial sa nad jej vášnivou reakciou. Na zbláznenie pomaly jej zubami sťahoval nohavičky a vychutnával si, ako sa Claire zvíja v očakávaní slasti. Nohavičky napokon putovali na podlahu a Aidan sa nedočkavo vnoril perami medzi jej roztiahnuté stehná. Claire pocítila, ako sa jej jazykom dotkol na klitorise a vykríkla.

„Aidan!!!“

Rukami pevne chytil jej boky, aby sa nemohla pohnúť a nežne sa maznal s najcitlivejším bodom jej tela. Claire sa krútila a vzdychala, bezmocne otáčala hlavou zo strany na stranu a vypínala sa proti jeho jazyku.
„Prosím, Aidan... prosím....“ – stenala, ale ani sama nevedela, o čo prosí.

Nevedela či chce, aby to sladké týranie pokračovalo, alebo aby jej konečne doprial orgazmus. Aidan sa nadvihol na lakťoch a na moment na ňu pozrel so sebavedomým úsmevom. Ten úsmev ju naštartoval. Uvidíme, či bude taký sebavedomý, keď si vymenia role! Využila, že ju na moment pustil a rýchlo sa posadila.

„Teraz je rad na mne.“

Aidan si poslušne ľahol na pohovku a Claire si obkročmo sadla na jeho stehná. Dávala veľký pozor, aby sa nedotkla jeho údu a začala ho bozkávať na hrudi, na bruchu, na bokoch. Jej dotyky v ňom zažínali hotový požiar, dýchal plytko a rýchlo, keď perami schádzala čoraz nižšie. Takmer nadskočil, keď mu špičkami nechtov odrazu prešla po vnútornej strane stehna. Claire sa jeho reakcii vzrušene zasmiala a nahradila svoje prsty perami. Olizovala a bozkávala citlivú pokožku, až kým aj on slastne nezasyčal:

„Claire, pre Kristove rany... “

Až potom sa vzpriamila a ľahučkým dotykom pohladila čierne slipy tam, kde sa na nich vydúvala ohromná hrča. Aidan zastenal. Hlava sa mu krútila a túžil už iba po tom, aby sa ich telá konečne spojili. Claire prekvapene zjojkla, keď si jediným bleskovým pohybom strhol posledný kúsok oblečenia a schmatol ju za boky s jasným úmyslom vniknúť do jej vlhkého lona.

„Nie... počkaj!“ – povedala rozkazovačne a aby svoje slová zjemnila, usmiala sa.

„Ešte som s tebou neskončila, Aidan Darx. Ani zďaleka.“

Jej prísľub ho tak navnadil, že ju rýchlo zasa pustil. Claire sa usadila medzi jeho stehnami a nežne sa dotkla bruškami prstov citlivých semenníkov. Aidan zastonal a znova k nej natiahol ruky. Chytila ho za zápästia a pritlačila mu ich do vankúšov. Keby chcel, mohol by sa okamžite oslobodiť, ale toto vzrušujúce zajatie bolo lepšie ako sloboda... oveľa, oveľa lepšie. Čosi zamrmlal a poddal sa tlaku jej rúk. Keď sa Claire presvedčila, že nemá v úmysle sa pohnúť, sklonila sa opäť nad neho a odrazu znenazdajky prešla jazykom od koreňa jeho údu až po žaluď. Aidan sa vypäl a jasne cítil, ako mu hrozí totálny výbuch. Cítil, ako sa mu v ústach predlžujú tesáky, ovládla ho vôňa krvi, ktorá jej šumela v žilách. Bola to bezprostredná reakcia na rozkoš, pretože pre upíra existujú len dve porovnateľné slasti: sex a pitie ľudskej krvi. A v ňom sa práve upír prebudil. Bol taký silný, že Aidan vedel, že sa prestane ovládať a ublíži jej. Zabije ju. Zo všetkých síl sa pokúsil ovládnuť svoju túžbu po Clairinej krvi.

No hoci použil všetku svoju vôľu aby zostal ležať, s istotou vedel, že to nie je nič platné. Všetky ľudské zábrany šli do hája. Zlomok sekundy predtým, ako by sa predátor vrhol na svoju korisť, Claire sa konečne nad ním zľutovala a celého ho vzala do úst. Náhla extáza Aidana prinútila zabudnúť na všetko. Nevedel kto je, kde je a ako sa volá. Nevedel, či je upír alebo človek, nespomínal si, či ešte pred chvíľkou chcel niekoho zabiť, alebo pomilovať, jediné čo cítil, bola obrovská vlna čistej rozkoše, ktorá sa mu preliala telom.

Už nerozmýšľal, ale konal. Bleskovou rýchlosťou sa posadil, schmatol Claire a položil ju pod seba. Nezaváhal už ani zlomok sekundy a jediným prudkým, tvrdým pohybom sa ponoril do jej tela. Claire sa prehla ako luk, aby mu vyšla v ústrety a okamžite sa prispôsobila jeho pohybom, ktoré v nej stupňovali rozkoš až do tej miery, že mala pocit, že ani nemá telo. Vykríkla pri každom jeho prirazení, vymrštila sa z pohovky a Aidan ju znova priľahol. Neprestával sa v nej pohybovať, zaboril tvár do jemnej pokožky jej hrdla a nechal sa omámiť slasťou z milovania aj vôňou jej krvi. Claire zatínala zuby, zmietala sa pod ním a nechty mu zaryla do chrbta ako pazúry.

Aidanovi nevdojak prebehlo hlavou, ako mohol túto vášnivú ženu kedysi pokladať za chladnú. Bože, mala v sebe toľko ohňa, že by roztopila ľadovec!

Ešte zrýchlil svoje pohyby a ona mu ochotne vychádzala v ústrety, rozkoš sa zväčšovala. Keď ju odrazu zachvátil orgazmus, prišiel s takou silou až mala pocit, že svet okolo nej sa rozletel na milión kúskov a ona sa ako supernova zrútila sama do seba. V tej chvíli sa vzopäl aj Aidan a s posledným prudkým výpadom prišlo aj jeho uvoľnenie. Zasiahlo ho s takou ničivou silou, že sa mu na chvíľu zatmelo pred očami a zakrútila sa mu hlava. Zrútil sa na Claire, zaboril tvár do jej vlasov a ťažko oddychoval. Zdalo sa mu, že nemá ani toľko sily, aby sa dokázal postaviť. Claire pod ním dýchala rovnako rýchlo a upokojovala sa len pomaly. Rukami ho stále objímala a hladila po chrbte. O niekoľko minút sa Aidan odvalil vedľa nej a Claire sa zimomravo striasla. Všimol si to, no neobjal ju ako čakala, namiesto toho jej podal deku. Pozrela mu do tváre a zistila, že jej vášnivý milenec zmizol a namiesto neho tu bol zachmúrený správca parku.
„Čo je?“ – spýtala sa potichu.

Zamračil sa ešte viac a uhol pohľadom.

„Claire... “

Zhlboka sa nadýchol a zachmúrene na ňu pozrel.

„Claire, toto bola chyba, ktorá sa nesmie opakovať.“ – povedal dôrazne.

Dúfal, že to vezme ako hociktorá iná žena. Že sa bude cítiť urazená a využitá. To by dosť uľahčilo veci a on by nemusel vysvetľovať, ako nebezpečne blízko bol k tomu, aby ju zabil. V duchu sa pripravil na poriadnu scénu. V Clairiných očiach na chvíľku uvidel prekvapenie, potom čosi, čo nemohol identifikovať a napokon chlad.

Pokrčila plecom.

„Nemôžem povedať, že by som to ľutovala. Bol to doteraz najlepší sex v mojom živote.“

Hoci bol Aidan rozhodnutý už nikdy sa takto nepokĺznuť, nedvojak ho rozčúlilo slovo „doteraz“. Jedinou vetou mu dala najavo, že je skvelý milenec, ale zďaleka nie posledný v jej živote. Dráždilo ho to z nejakého dôvodu, pociťoval pri Claire zvláštny majetnícky pud. Zároveň sa musel uškrnúť, lebo si uvedomil, že počas milovania medzi nimi panoval dokonalý súlad. Najskôr preto, že vtedy Claire držala jazyk za zubami. Ale len čo otvorila ústa, vytočila ho. Claire naoko chladne vstala, nedbalo sa zahalila do deky a cez plece prehodila.

„Dáš si kávu ako civilizovaný človek, alebo okamžite zdúchneš ako lotor z filmu?“

Aidan zaškrípal zubami, lebo mal naozaj v úmysle rýchlo opustiť dom.

„Mám ešte niečo na práci.“ – zašomral a vstal.

„Fajn.“

V obývačke bola mrazivá nálada. Claire sa mu otočila chrbtom a pripravovala si kávu. Počula šuchot, ako sa bez slova obliekal a napokon začula, ako zaštrkotal zips na kombinéze. Otočila sa späť k nemu. Aidan nevedel, čo povedať. Clairino cvičené oko postrehlo náznak nerozhodnosti a to jej stačilo, aby okamžite prevzala iniciatívu. Podišla ku dverám, Aidan ju nasledoval. Otvoril dvere, no ona mu položila teplú dlaň na ruku, ktorou zvieral kľučku. Otočil sa k nej.

„Zbohom, Aidan.“

Nevedel, čo má povedať. Hrdlo sa mu zvláštne stiahlo a tak len zamrmlal:

„Zbohom, Claire.“

Potom vyšiel z domu a skôr, než prišiel na chodník, počul šťuknutie, keď sa vchodové dvere zatvorili. Vzdychol.

„Zbohom!“

Povedali si zbohom. Ale hoci to slovo Claire povedala chladným hlasom, v jej očiach postrehol akýsi teplý, vrúcny výraz, ktorý mu nedovoľoval veriť, že to myslela vážne. Život mu ju určite ešte postrčí do cesty. Nevedel, či sa má na to hnevať... alebo tešiť.

Kapitola 10

Aidan bol taký vyčerpaný, ako ešte nikdy. Duševne, telesne, na všetky možné spôsoby. V takomto stave loviť nemohol. Ledva mal dosť síl, aby sa dopravil naspäť do Reaganu. Východ slnka ho zastihol už v jeho zrube. Ľahol si na gauč a v tichu a samote zbieral sily. Keby bol človekom, zaspal by ako bábätko. On však spať nemohol. Pomaly sa regeneroval a čakal na večer. Dá si v bare jedno pivo a potom už bude musieť ísť na lov. Naozaj. Ak nemá v najbližších hodinách zaútočiť na nejakého nevinného človeka, musí Miltona dostať dnes v noci. Len čo slnko zapadlo a vonku sa zotmelo, obliekol si svoj správcovský výstroj a služobným džípom sa odviezol do Reaganu.
Neprekvapilo ho, že Dennyino auto už parkovalo pred barom, prekvapilo ho však, že sa tomu tak trochu potešil. Celý deň mu Claire neschádzala z mysle a Denisa bola malým spojivom s ňou. Hoci bol rozhodnutý vyhýbať sa Claire, zvláštne ho potešila predstava, že bude o nej naďalej počuť. Vošiel a posadil sa na svoje obvyklé miesto.

Denny už sedela na stoličke vedľa neho a bez úvodu, či pozdravu začala tárať. Aidan popíjal svoje pivo, na pol ucha počúval jej reči a v duchu sa usmieval. Po chvíli premýšľania prišiel na vhodný prívlastok pre Clairinu sestru. Bola zlatá. Ako plyšový medvedík, naivná milá hračka, ktorú si každý túži pritúliť. Až kým ho Denisa nezačala strážiť, nemal tušenia, že svojim deťom dala mená Romeo a Andromeda. Celkom ju to vystihovalo. Keď po prvý krát padlo Clairino meno, nastražil uši.

„... občas k nej chodia na prázdniny, vieš. Naposledy ma skoro trafil šľak, Andromeda si v Clairinej kúpeľni ostrihala vlasy. Mala také nádherné vlasy! Skoro až po pás. A vrátila sa ako Clairino dvojča. “
„Claire im vždy nakupuje strašne drahé darčeky. Decká nechodia v značkových handrách preto, že knižnica tak dobre platí. A John ako učiteľ tiež nezarobí veľa. Ale moja sestra ich rozmaznáva.“

To o Claire vypovedalo veľa. Na prvý pohľad mohla pôsobiť chladne, až bezcitne. Ale nebola to pravda. Denisine deti očividne milovala. Nešetrila na ne peniazmi, ani časom. A ani zďaleka nebola chladná. Aidan si spomenul na včerajšiu noc a uvedomil si, že je zasa vzrušený. Nič také skvelé, ako bolo milovanie s Claire, ešte nezažil. Bolo do zúfania, že ani to nedokázalo ukojiť jeho chuť na viac ako pár hodín. Na sekundu zvažoval, že až skončí s lovom, mohol by si nájsť nejakú ochotnú ženskú. Ibaže on nemal chuť na nejakú ženskú. Mal chuť na Claire. Keď si spomenul na jej vôňu, na jej vzdychy a výkriky, takmer vyskočil zo stoličky. Denny si to však nevšímala a rečnila ďalej. Aidan ju však už nepočúval. Musí Claire dostať z hlavy a to čo najrýchlejšie. A znova sa v ňom ozval aj naliehavý smäd.
„Už musím ísť.“ – povedal náhle a prerušil Denisu uprostred vety.

Zmizol tak rýchlo, že Denny ani nestihla nastaviť líce na bozk.

---- ... ----

Claire v tú noc nemohla zaspať. Ležala v posteli, pozerala do stropu a v hlave mala len to, čo sa odohralo medzi ňou a Aidanom. Keď si teraz spomenula na Roya, už necítila nenávisť, ani nemala pocit zrady a poníženia. Bol jej ukradnutý. Keby ho stretla zajtra, prešla by okolo neho, akoby ho v živote nevidela. Neškrelo ju dokonca ani to, že jej vybielil byt. Lebo jej myšlienky teraz zamestnával iba jeden muž. Jeden upír. Keby tušila, čo s ňou to jediné milovanie urobí, vyhýbala by sa Reaganu na sto kilometrov.

Keď zatvorila oči, priam cítila jeho dotyky na svojej koži. Keď na niekoľko minút zadriemala, snívalo sa jej o ňom. A keď ráno konečne vstala z postele a robila si vo svojej sterilnej kuchyni kávu pristihla sa, že zasnene pozerá na pohovku v obývačke. Potriasla hlavou. Nemohla na neho prestať myslieť. Nepomohlo ani to, že vlastne nemala nič na práci. Všetky prípady si podelili Barry a Sweets, ona mala pracovať na Seemorovi. Ale to už nebolo potrebné vzhľadom na to, že v ňom spoznala Roya. Jej jedinou povinnosťou teda bolo proste informovať Eleniných rodičov o tom, s kým sa chce ich dcéra zosobášiť. Ale za svet sa k tomu nemohla prinútiť.

Namiesto toho sa celé dopoludnie motkala po byte a snívala s otvorenými očami. Na moment jej hlavou preletela myšlienka, že Dennyn spôsob života má skutočne čosi do seba. Bolo vlastne nesmierne príjemné zízať do prázdna a myslieť na Aidana a na to, čo spolu prežili. Bolo už po dvanástej, a ona ešte stále mala na sebe župan a v rukách držala nedotknutú šálku kávy, ktorá už dávno vychladla. Lenže Claire nemala v povahe snívať ako Denny. Mohla sa tomu poddať... na chvíľku. Ale potom zvíťazila jej potreba všetko analyzovať a pozerať sa očami detektívky. Po prvý raz ju napadlo, čo vlastne robil Aidan v LA. Prečo bol práve pred domom Miltonovcov?

Bol znova... na love? Ale predtým predsa lovil v parku. Reynolds bol tým, čo Azazel nazval Aidanovým bežným jedálničkom. Lovil ľudský odpad, ľudí, ktorí pre Claire neboli ľuďmi. Zločincov.

Claire sa strnulo postavila. Zločincov. Mafiánov. A Milton mal prepojenie na mafiu. Doteraz sa nikomu nepodarilo presne vystopovať, či skutočne pracuje pre svojho strýka. Ale vzhľadom na Aidanov záujem, nebol to asi nevinný občan. Claire vyliala studenú kávu do dresu a pustila na ňu vodu. Umyla šálku a lyžičku a pritom jej mozgové závity zúrivo pracovali. Včera nemal príležitosť nasýtiť sa, takže je možné, že sa vráti. Ak Claire zájde k Miltonovcom až po zotmení, je tu možnosť, že na seba znova natrafia.

A bude to vyzerať ako jedna z tých hlúpych náhod, ktoré neustále krížili ich cesty. Claire mala svoju hrdosť. Nikdy by sa nevnucovala mužovi, ktorý ju odmietol. Lenže mala veľmi silný pocit, že Aidana má prečítaného. Bol upír. Ona bola človek. On bol predátor. Ona korisť. Jasné, že nechcel medzi nimi udržiavať nijaký vzťah.

Ale gestá, ktoré nekontroloval, jeho správanie, jeho oči.... to všetko jej hovorilo, že mu nie je ľahostajná. Nemusel ju odviezť z ulice. Nemusel ju zabaliť do deky. Nemusel do nej nalievať ovocnú šťavu, aby prekonala šok. Sex... to bolo čosi iné. Doslova a do písmena ho zviedla. V tom vlastne nemal príležitosť odmietnuť. A to, že ju potom opustil... mohlo to byť pre strach z výčitiek svedomia, keby zabil niekoho nevinného.... ale čosi jej hovorilo, že to bola skôr túžba nezabiť ju. Nechcel jej ublížiť, pretože mu na nej záležalo. Aspoň trošku. Claire rozhodne zhodila zo seba župan. Slnko zapadá o šiestej a ak Aidan vyrazí z Reaganu hneď po svojom obvyklom pive.

Bude tu asi o desiatej, podľa toho ako rýchlo ide tá jeho motorka. Dovtedy je kopa času a ona ho využije.

Kým sa s ním stretne, pokúsi sa pozbierať ešte nejaké informácie. Vždy bolo dobré vedieť čo najviac, keď sa mala zísť s upírom. Je na čase otvoriť prípad, ktorý tak neprezieravo uzatvorila. Niekoľko hodín surfovania po internete a telefonovania do rôznych cirkevných inštitúcií a tiež žijúcim odchovancom sirotinca prinieslo nejaké výsledky.

Darxovci sa s nikým veľmi nekamarátili, ale medzi sebou mali ohromný vzťah. Jedna starenka si spomenula na niekoľko príhod, ktoré Claire objasnili obrovskú oddanosť, ktorú voči sebe súrodenci pociťovali. Akýsi šarvanec raz sedemročnej Merine Darxovej odstrihol vrkoč. Na druhý deň si ho Aidan a Cedric podali. Starenka vraj ešte nevidela takú bitku u malých detí.
„Pf“ - odfrkla si babička.

„Vraj dnešné decká sú tvrdé? Mali ste vidieť vašich prastrýkov, ako sa mlátili za vašu starú mamu!“

Aidan toho šarvanca držal a Cedric ho bil päsťami a kopal, kým chlapec nezačal plakať. Cedric mu vybil dva zuby. Deti zo sirotinca stáli okolo a neodvážili sa vydať ani hláska, len sa pozerali. Nikomu ani nenapadlo tomu úbožiakovi pomôcť. Potom sa bratia vymenili a kým Cedric nešťastníka držal, Aidan mu ostrihal všetky vlasy, takže šarvanec mal ešte dlho na hlave ohavné lysiny. Potrestali ich za bitku? Babička tvrdila, že áno. Vtedy sa trestalo inak, ako teraz. Deti v sirotinci to mali tvrdé. V ústave mali čosi ako samotku. Bola to komora na metly, kde vychovávateľky dali jednu posteľ a na dvere urobili maličké okienko na podávanie jedla. Vnútri sa nedalo zasvietiť svetlo. Babička vraj videla, ako pár dní v tme a stiesnenom priestore bez možnosti s niekým sa porozprávať zlomilo veľa nespratných detí.
Každý z bratov Darxovcov v nej strávil dva týždne. Keď vyšli von, obaja žmúrili do slnka a tackali sa. Dlhé nepoužívanie svalov na nohách sa na nich podpísalo. Ale ani jeden nebol zlomený. Keď sa mali na príkaz vtedajšej riaditeľky ospravedlniť chlapcovi s vybitými zubami, Aidan mlčal a vzdorne na neho zazeral a Cedric mu čosi potichu zamrmlal. Babička prisahala, že veta obsahovala slová: polámem ti všetky kosti a ešte zopár nadávok, aké do detských úst nepatria. Dostali síce ďalší trest za neposlušnosť, no ani trstenica ich neprinútila ustúpiť. Vychovávateľky to vtedy vzdali.

Druhá príhoda sa týkala skôr Meriny Darxovej. Vtedy mala sedemnásť rokov. Do Cedrica sa nikto nepúšťal, lebo každého odstrašila jeho už vtedy mohutná postava a povesť drsného bitkára. Ale jeden z chovancov, ktorí boli v ústave noví, chcel asi ukázať svoju nadvládu nad ostatnými a hneď v prvý týždeň sa pustil do Aidana. Bol to vyrovnaný zápas, obaja mládenci skončili s poriadnymi podliatinami. Cedric nechal brata, nech si zápas vybojuje sám, ale stál v blízkosti, keby potreboval pomoc. Merina však podobné „mužské záležitosti“ nerešpektovala. Keď zápas skončil, vrtela sa okolo nového prišelca, akoby ju jeho bojové schopnosti kto vie ako nadchli.

Nováčik jej skočil na návnadu a nechal sa odlákať od ostatných do záhrady. Starenka nepoznala podrobnosti toho, čo sa potom stalo, ale so zadosťučinením v hlase Claire vyrozprávala, že sa vrátil celý zelený, držal sa za rozkrok a niekoľko krát zvracal. A celý zvyšok času, čo boli v sirotinci, sa Aidanovi dôsledne vyhýbal. Babička usúdila, že mu Merina ublížila tam, kde to mužov najviac bolí a pridala aj vysvetlenie podporené hrozbou. Claire si tak mohla urobiť obraz o súrodeneckej láske, ktorá medzi Darxovcami bola. A podľa všetkého ešte stále je. Aj po osemdesiatich šiestich rokoch. Inak by Aidan nenasadzoval život, aby Cedricovi zabránil stať sa vrahom. Stislo jej srdce. Nikto by nemal mať také strašné detstvo. Vyrastali bez lásky, bez podpory, mali na svete iba jeden druhého. Nevypátrala, či sa už narodili ako nadprirodzené bytosti, alebo sa nimi stali až neskôr, ale jedno sa za tie desiatky rokov nezmenilo. Ani jeden z nich nemal nikoho iného.

Telefonáty do cirkevných archívov a surfovanie po internete jej priniesli informácie o Azazelovi. Už vedela, že je to padlý anjel, no podarilo sa jej hovoriť s istým kňazom na odpočinku, ktorý sa zaoberal celý život práve problematikou padlých anjelov. Kňaz sa tešil, že sa zasa raz môže s niekým zhovárať o svojej záľube a veľmi obšírne jej porozprával o Azazelovi všetko, čo vedel. Staručký kňaz bol priam studnicou informácií. Vravel, že hľadal dokonca aj vo Vatikánskych knižniciach a všetko čo našiel, podporovalo jeho teóriu. Azazel vraj nebol len tak nejaký padlý anjel, vysvetľoval. Pojmom padlý anjel označovali Božích služobníkov, ktorý sa Bohu postavili a spolu s ich vodcom Luciferom boli vyhnaní z neba a uvrhnutí do pekelnej sféry. Azazel však nikdy nebol Božím služobníkom. Podľa kňaza bol synom Adamovej prvej manželky Lilith. O tej už Claire čo to vedela z internetu. Jeho otec nebol známy. Ale kňaz tvrdil, že Boh si Azazela obľúbil a urobil z neho čosi, čo sa vo Vatikánskych záznamoch označovalo ako pán netvorov. Kňaz bol však presvedčený o tom, že preklad toho titulu je nesprávny. V pôvodných spisoch písaných po hebrejsky našiel iné označenie a až mnohými nesprávnymi prekladmi sa z neho stalo súčasné pán netvorov. Claire sa opýtala, aký je jeho pôvodný preklad. Kňaz sa zasmial a povedal:

„Nie pán, ale správca, a nie netvorov, ale neľudských.“

Domnieval sa, že Azazel bol poverený akýmsi dozorom nad bytosťami, ktoré vtedy žili a neboli ľuďmi. Claire sa nezmienila o tom, že také bytosti žijú dodnes. Namiesto toho si poznačila, že sa má pokúsiť získať prístup k Vatikánskym záznamom. Najlepšie boli informácie z prvej ruky. Ale to všetko mohlo počkať.

O ôsmej Claire nechala telefonovania a vypla počítač.
Osprchovala sa a starostlivo si vybrala oblečenie. Dnes si obliekla čierne spodné prádlo bez švíkov. Sako nechala v skrini, natiahla si iba modré elastické tričko a čiernu sukňu z kostýmu. Prstami si prehrabla dokonalé vlasy a ako vždy v duchu ďakovala za perfektný strih, ktorý jej navrhla jej kaderníčka. Nemala s ním nijakú prácu a vyzeral dobre v každú dennú i nočnú hodinu, v akomkoľvek počasí a pri hocijakej činnosti. Dnes si nevzala kabriolet, ale nenápadný sivý sedan, ktorý používala na sledovačky. Nechcela, aby známe auto Aidana varovalo, že je tam. A mienila mu dnes povedať všetko, čo sa dozvedela. Jej priamej povahe sa tajomstvá priečili a keď už o nich vedeli obaja, nemalo predsa zmysel tváriť sa, že sa zmierila s rozchodom. Pred vilou Miltonovcov neparkovala žiadna motorka, napokon, podľa jej výpočtov mal Aidan doraziť až o hodinu. Nedvojak sa jej zovrel žalúdok pri pomyslení, že možno ani nepríde. Zahnala obavy a dala sa ohlásiť pani Miltonovej. Alicia Miltonová ju privítala hneď vo dverách. Neposlala slúžku, ako bolo zvykom. Claire si uvedomila, že tejto žene naozaj záleží na jej dcére a potichu ľutovala, že sa vydala za muža, kým bol jej manžel.

„Slečna Richardsová, nečakala som vás tak skoro.“ – povedala Alicia, keď si podali ruky a vymenili si obligátne uvítacie frázy.

„Nuž, váš prípad nebol nijako zložitý. Pána Seemora totiž osobne poznám, ibaže pod iným menom.“

Aliciu zmienka o falošnom mene nevyviedla z miery.

Na chvíľku stíchla, potom prešla ku dverám a povedala jednej zo slúžok.

„Zavolajte prosím Elenu do knižnice, Julia.“

Potom sa vrátila ku Claire.

„Môžeme sa porozprávať v knižnici. Dala som poslať po svoju dcéru, myslím, že by si to mala vypočuť, týka sa to vlastne predovšetkým jej.“

„Ako si želáte.“

Alicia Miltonová zaviedla Claire do knižnice a cestou vysvetľovala ako turistický sprievodca.
„Viem, že je veľmi snobské zriadiť si knižnicu, no nepovažujte nás preto za snobov. V dome plnom služobníctva sa s hosťami môžeme súkromne porozprávať iba tam. Je to vlastne také útočisko, keď chcete byť sami.“

Claire také čosi dokonale chápala.

Alicia ponúkla návšteve kreslo pri malom stolíku a sama si sadla do rovnakého na druhej strane. O chvíľu sa otvorili dvere a vošlo tmavovlasé dievča, ktoré Claire minulý večer videla bozkávať sa s Royom.

„Volala si ma?“ – pozrela Elena na matku a vzápätí zazrela aj Claire.

Milo sa usmiala.

„Prepáčte, nevedela som, že máme návštevu.“

Alicia jej povedala.

„Elena, toto je slečna Richardsová. Tento rozhovor sa týka najmä teba, tak ťa prosím zatvor dvere a sadni si k nám.“

Elena nič netušiac začudovane poslúchla. Matka jej vzápätí urobila drobný prehľad o situácii.
„Ide o tvoj vzťah s pánom Seemorom.“

Len čo vyslovila jeho meno, Elenin milý výraz vystriedala zaťatosť. Očividne si bola dobre vedomá toho, že jej rodičov neočaril.

„Čo je s Clayom?“

Pani Miltonová sa na dcéru prosebne pozrela.

„Elena, nemám nič proti tvojim nápadníkom, ale na pánu Seemorovi sa nám niečo nepozdávalo a tak sme si najali

slečnu Richardsovú, aby ho preverila. Slečna Richardsová má detektívnu agentúru, jednu z najlepších. Dnes mi prišla oznámiť čo zistila a myslím, že by sme si to mali vypočuť obe, aby sme raz a navždy vyriešili náš spor.“

Claire si uvedomila, že mala pravdu. Na tému Eleninho manželstva už určite hovorili mnoho krát a rozhovory zrejme dopadli zle. Elenu to podráždilo.

„Ty si dala preveriť Claya?“ – zazrela na matku.

Alicia sa obrátila ku Claire a ona okamžite prevzala slovo.
„Nevolá sa Clayton Seemore. Nezisťovala som ani jeho pravé meno, pretože tohto pána osobne poznám. Pred dvomi mesiacmi chodil s istou mojou známou, lenže vtedy

sa volal Roy Ellis.“

Elena zbledla a odmietavo pokrútila hlavou, ale jej matka sa tvárila vyrovnane. Očividne presne niečo takého očakávala. Claire teda pokračovala. Povedala im všetko okrem toho, že bola do toho osobne zainteresovaná. Keď skončila, Elena bola bledá ako duch. Nepovedala ani slovo, len klesla do kresla a schovala si tvár do dlaní. Alicia Miltonová vstala.

„S dcérou to dokončíme osamote, slečna Richardsová. Zatiaľ vám ďakujem za informácie. Hneď zajtra vám pošlem šek.“

Claire vstala a prešla popri Alicii ku dverám. Milo sa usmiala.

„Aj ja ďakujem za spoluprácu. Obráťte sa na nás, ak budete znova niečo potrebovať.“
Keď Alicia zatvárala dvere, Claire ešte začula, ako si zamrmlala:

„Dúfam, že nebudem.“

A bolo to. Tú najťažšiu časť dnes vynechala. S Elenou sa porozpráva jej matka. Claire sa uľavilo, že Elena reagovala tak.... ticho. Neznášala scény. Mala síce podozrenie, že dievča síce nejakú tú scénu vyrobí, ale s tým si musia poradiť Miltonovci. Ju teraz čaká oveľa dôležitejšia úloha. Musí nájsť jedného upíra.

A nemusela hľadať dlho. Len čo vyšla z brány a pustila sa popri múre k autu, všimla si Aidanovu motorku, ktorá práve zabočila do ulice. Svetlá mala zhasnuté a Claire rýchlo cúvla do tieňa. Nevyhnutný rozhovor bude lepšie prebiehať, keď ho prichytí priamo pri čine. Nebude sa môcť vyhovárať. Videla, ako Aidan zosadol z motorky a rýchlo sa poobzeral, presne ako vtedy v parku. Claire za kmeňom rozložitého stromu nezbadal. Odložil helmu a rýchlym krokom prešiel k múru, o ktorý sa opierala aj Claire, len asi tridsať metrov od neho. Skúmal pohľadom múr a uvažoval, kde bude najlepšie ho preskočiť. Nechcel natrafiť na Miltonových strážcov. Neboli to zlí ľudia, robili si len svoju prácu a on by strašne nerád niekoho z nich zabil len preto, že ho videli. Napokon sa rozhodol. No len čo položil nohu do škáry v múre a zachytil sa o jeho vrch rukami, stuhol.

Z tmy sa totiž ozval pokojný, chladný hlas. Jej hlas. Bolo to neuveriteľné. Natrafí na Claire všade, kam sa pohne. Kým sa stihol rozčúliť, uvedomil si, čo vlastne povedala.

„Tak dnes je na rade starý Milton? Poznám lepšieho kandidáta na tvoj jedálniček. Frajer jeho dcéry je strašný sviniar a keby si vysal jeho, urobíš mi osobnú láskavosť.“

Aidan bol v mihu dolu z múru a rýchlo k nej pristúpil. Keby sa upíry mohli dostať do šoku, už by v ňom bol.

„Claire?“ – spýtal sa hlúpo.
„Samozrejme. Netvár sa, že si ma nespoznal.“ – Claire vystúpila spoza stromu a podišla celkom k nemu.

Tvár mu osvetľovala tlmená žiara veľkomesta a ona si uvedomila, že ani v tejto dôležitej chvíli nie je imúnna voči jeho kráse. Nechýbalo veľa a zabudla by na tento rozhovor a vrhla by sa na neho tak, ako včera. Aidan zbadal, akým pohľadom ho sleduje a ustúpil tak, aby mal tvár v tieni.

„Čo tu robíš?“

„Čakám na teba.“

„Neviem, čo urobil starý Milton, ale veľmi dobre viem, čo robí snúbenec jeho dcéry. Len ti chcem povedať, že nepoznám nikoho, koho by som radšej videla zabaleného v igelitovom vreci.“ – povedala bohorovným tónom.

Aidan zaškrípal zubami. Ona to vie. Nemalo zmysel tváriť sa nevinne. Len musel zistiť, koľko toho vie.

„Očividne vieš, čo robím po nociach. Rád by som to od teba počul.“

Claire sa nedala zastrašiť jeho hrozivým hlasom.
„Prestaň sa hrať na veľkého zlého upíra, Aidan. Nefunguje to na niekoho, s kým si bol ešte včera v posteli.“ – vyhlásila sebavedome a Aidan ohromene cúvol.

Kým sa zmohol na slovo, Claire pokračovala.

„Viem všetko, alebo takmer všetko. Viem, že si upír, že tvoj brat je vlk a tvoja sestra... no, nejaký vodný živočích. Morská panna, alebo čo.... “ – spýtavo na neho pozrela.

„Siréna.“ – povedal Aidan tupo.

Pomaly sa spamätával z  ohromenia a zistil, že ho jej chladnokrvnosť opäť vytáča. Nič nové pod slnkom. Jediné miesto, kde ho nevytočila, bola pohovka v jej obývačke. Asi to malo niečo spoločné s tým, že vtedy veľmi nerozprávala.

„Hej, siréna. A tiež viem o vašom šéfovi Azazelovi. Viem aj to, že ste trojičky a koľko máte rokov. Viem, že vtedy v noci ma napadol tvoj brat a ty si ho nezahnal paralyzérom, ale si ho uhryzol. A tiež viem, prečo si to urobil.“
„To je všetko?“ – spýtal sa hrozivo a urobil krok k nej.

Zachvela sa, ale necúvla.

„Nie. Ešte viem, koho si vyberáš ako darcov krvi. Podľa mňa si zaslúžiš Nobelovu cenu za mier.“ – povedala samozrejmým tónom.

Aidan chvíľu mlčal. Do takejto situácie sa dostal po prvý raz. Dosiaľ takmer nikto neodhalil, čím vlastne je. A vôbec nikto sa s ním nezhováral takto otvorene. Teraz nevedel, či vlastne zúri, alebo sa mu skôr uľavilo, že konečne nemusí niesť bremeno tajomstva.

„Ako dlho to všetko vieš?“

Claire nedbalo mykla plecom.

„Informácie som zbierala postupne. Ale to, že si upír, viem už asi dva mesiace.“

Sebavedome sa usmiala, keď počula, ako zalapal po dychu. Vzápätí sa vynoril z tmy a dostal sa tak blízko, že sa nedvojak stiahla. Rýchlo mu pozrela do tváre. Zúril. Slová mu prechádzali pomedzi zuby úsečne, zlostne. Vyzeral... nebezpečne.
„Ty si to vedela?! A aj tak si so mnou šla do postele?!“

Claire sa podarilo zachovať si tvár a uškrnula sa, hoci vo vnútri ju už začal hlodať červík strachu.

„Vedela. A nešla. Pokiaľ si spomínam, k posteli sme sa ani nepriblížili.“

Aidan urobil rovnako rýchly pohyb, ako keď sa z ničoho nič zjavil pred Reynoldsom v parku. V jednej chvíli bol dva metre od nej a v druhej ju už držal za plecia a tak ňou zatriasol, až narazila chrbtom o múr.

„Claire, ty si blázon!!! Prečo dofrasa si to urobila?! Vieš, čo sa ti mohlo stať?“

V rozpore s tým, čo jej našepkával zdravý rozum sa na neho diabolsky usmiala.

„Nuž viem, čo sa mi stalo. A veľmi, veľmi sa mi to páčilo. A nevrav, že tebe nie.“

Aidanov hlas sa stíšil do hrozivého šepotu. Keď nekričal, vyzneli jeho slová o to strašidelnejšie.

„Claire.... ja...som....nebezpečný.“
Oči sa jej rozšírili a pritisla sa chrbtom o stenu, lebo odrazu z neho sálala akási krutá sila a nesmierna dravosť. Znova bol predátorom a ona korisťou.

„Vieš, ako veľmi mi v tejto chvíli vonia tvoja krv? Netrvalo by to ani sekundu, Claire a bola by si mŕtva. Zahryzol by som ti presne sem...“ – palcom jej prešiel po krčnej tepne a Claire naprázdno prehltla.

Šiel z neho strach. Ale jeho dotyk zároveň rozochvieval jej nervové zakončenia a ona si zahryzla do pery, keď jej strach vystriedalo vzrušenie.

Vzdorovito vystrčila bradu. Ona sa ničoho nebojí. Nikdy sa nebála. Keď sa nezľakla zverských ľudí, ktorí na vlastnom druhu páchali odporné násilnosti, prečo by sa mala zľaknúť upíra s vysokými morálnymi zásadami? Navyše, keď ju priťahuje tak veľmi, že sa jej podlamujú kolená, keď ju takto tisne k chladnému múru.

Vždy, keď verila svojim inštinktom, vyplatilo sa jej to. A teraz jej inštinkt čosi prikazoval... čosi, čo vôbec nesúviselo s útekom.
Claire sa mu okamžite poddala. Za okamih si to Aidan uvedomil. Dnes v noci nie je v LA jediným predátorom on. A ona nie je korisť. Aj ona je lovec. A veľmi, veľmi dobrý.

Pretože namiesto toho, aby sa mu vytrhla a ušla, Claire ho chytila vpredu za bundu a doslova na neho zaútočila... svojimi perami.

Kapitola 11

„Nezastrašíš ma, Aidan Darx.“ – zašepkala vzdorovito tesne predtým, ako sa mu lačne prisala na pery.

S Aidanom sa zatočil svet. Chuť jej pier ho načisto ovládla. Všetky myšlienky mu proste vyfučali z hlavy. Nedokázal sa sústrediť na to, čo je správne, čo by mal urobiť. Rozum sa pokúšal povedať mu, aby ju okamžite odstrčil, skôr než jej ublíži. Lenže jeho telo chcelo práve to, čo sa práve dialo. Bol tým bojom unavený a tak veľmi ju chcel! Prvý raz v živote sa proste poddal.

„Zbláznim sa z teba, ženská.“ – zahundral jej do úst, no jeho ruky ju vzápätí objali.

„Iba úplný šialenec neuteká pred upírom.“
Aidanova ruka nahmatala jej prsia pod modrým tričkom a Claire zastonala, siahla medzi ich telá a pohladila vzdúvajúcu sa hrču na jeho nohaviciach.

„Nie si ani zďaleka taký strašný, ako si myslíš.“ – vydýchla.

„A ja nie som bezbranná. Moju krv nedostaneš, ani keby si chcel.“

Aidan ju zatisol hlbšie do tieňa a zdvihol ju, aby ho mohla objať stehnami okolo pása.

„A čo dostanem?“ – zapriadol jej do vlasov.

Claire zalapala po dychu, keď pocítila jeho dlaň na svojom stehne.

„Všetko ostatné.“

Aidan sa pridusene zasmial a posúval ruku vyššie po jej stehne, až sa dostal pod čiernu sukňu. Claire ho jednou rukou objala okolo krku, druhou mu stiahla zips na nohaviciach. Ako dobre, že nemá kombinézu ako včera. S tou by sa sex na ulici nedal veľmi praktizovať. Aidan prudko vydýchol, keď Claire vyslobodila z nohavíc jeho tvrdý a horúci úd.
Dnes nemal ani jeden z nich chuť na predohry. Túžili po spojení a obaja boli zvyknutí dostať to, čo chcú. Odhrnul jej nohavičky, ani sa neobťažoval vyzliecť jej ich. Potom ju pomaly spustil, aby mohla dosadnúť na to správne miesto. Vnikol hlboko do jej tela a striaslo ho od slasti. Claire zavrátila hlavu a zavzdychala.

Aidan ju prinútil pootvoriť pery a vkĺzol medzi ne jazykom. Opätovala vášnivý bozk so všetkou náruživosťou, ktorá horela v jej vnútri. Vôbec si neuvedomila, že sa milujú rovno na ulici, opretí v tme o múr ako tínedžeri. Bolo jej to jedno. Ešte nikdy vo svojom živote neprežila taký nával žiadostivosti. Nemohla sa Aidana nasýtiť. Prirážal tvrdo a hlboko, pritom jej ústami nivočil pery a jej slasť závratnou rýchlosťou stúpala. Aidan bol v takom stave, že by si nevšimol, ani keby vedľa nich spadol meteorit. Všetkými zmyslami vnímal jedine ženu, ktorú držal v náručí. Hlava sa mu točila z jej vône aj z extázy, ktorú s ňou prežíval. Tentoraz ich orgazmus zasiahol naraz. Claire si zahryzla do pery aby nekričala, telo sa jej zmietalo v slastných kŕčoch a Aidan ju v návale rozkoše z vyvrcholenia stisol tak silno až pocítila, že sa jej robia na rebrách modriny. Ešte niekoľko minút prudko oddychovali, potom ju Aidan spustil na zem. Claire sa zatackala a kolená sa jej podlomili. Aidan sa oprel vedľa nej o múr, zatvoril oči a zaklonil hlavu. Obaja mlčali. Claire si upravila oblečenie a všimla si, že Aidan urobil to isté už predtým.

„Týmto sa nič nemení.“ – zašepkal Aidan.

„Čo tým chceš povedať?“

Jeho hlas o poznanie zdrsnel.

„Som nebezpečný. A práve teraz som taký smädný, že netuším, ako sa mi podarilo nezabiť ťa. Vyhýbaj sa mi, blondínka.“

Obrátil k nej tvár a natiahol k nej ruku. Zmeravela, no on ju chytil za bradu a vtisol jej na ústa tvrdý bozk.

„Nepleť sa mi viac do cesty.“ – zašepkal jej do ucha.
A odrazu stála Claire na chodníku sama. Aidan proste zmizol. Nechápavo sa obzrela na jeho motorku, tá tam však stála opustená tak, ako ju jej jazdec zanechal. Pravdepodobne šiel na lov. Možno k Miltonovcom, možno niekde inde. Každopádne sa vyparil tak rýchlo, že to Claire ľudskými zmyslami nemohla postrehnúť.

Sklamane skrivila pery. Ďalší chlap, ktorý sa len tak mihol jej životom. Byť slabšej povahy, možno by sa aj rozplakala. Ale Claire Richardsová nebola slabá. Zaťala zuby a v očiach sa jej odrazu objavil tvrdý výraz. S jej ľudskými milencami to bola vždy katastrofa. Hlavne s tým posledným to dopadlo príšerne. Denny to vždy komentovala ako strašnú smolu na mužov. Ale faktom je, že doteraz nikdy nezažila také vzplanutie zmyslov, ako pri Aidanovi Darxovi.

Clairine zaťaté pery zvlnil drobný, ironický úsmev. Možno to nebola smola na mužov, ale proste smola na ľudí. Možno s upírom sa jej podarí blbý osud oklamať.
A hlavne nemieni dopustiť, aby ju opustil ďalší muž. Nie bez toho, aby oňho zabojovala. Kdesi v hĺbke duše cítila, že on za to stojí. Tak fajn. Začína sa lov na upíra.

Aidan sa vôbec nevyparil len chcel, aby si to Claire myslela. V skutočnosti sedel na múre, asi meter a pol nad jej hlavou a pozoroval ju. Bola po všetkých stránkach nesmierne zaujímavá. Iná žena na jej mieste by sa rozplakala, alebo si aspoň zanadávala. Ona však bez pohybu stála na chodníku a tvárou jej za pol minúty preletela pozoruhodná škála rôznych emócií. Sklamanie. Zaťatosť. Vzdor. Irónia. Dokonca úsmev. Rozhodný, rázny. Aidan si uvedomil, čo ten úsmev znamená. Nemienila brať jeho varovania vážne. Dofrasa, zaslúžila by si na zadok! Uškrnul sa. Kriste, chcel by mať jej odvahu. Nevdojak zistil, že ju obdivuje. Uvedomil si, že ich zvláštny vzťah nestojí len na fyzickej príťažlivosti, hoci tú momentálne pociťoval najsilnejšie. Ona vedela pravdu. Možno nie celú, možno na niektorých miestach iba hádala, ale vedela, že by sa mu mala vyhýbať.
Napriek tomu to neurobila. Varoval ju, že je nebezpečný. Vedela, že túži po jej krvi. Napriek tomu neváhala zveriť mu do rúk svoj život. V tej chvíli, keď sa mu odovzdala, bola taká zraniteľná, že by ju mohol zabiť skôr, ako by si to vôbec uvedomila. Ale prejavila množstvo dôvery. A to pre neho doteraz nikto neurobil.

Poznal niekoľkých ľudí, ktorí vedeli čo je zač. Nedalo sa tomu vyhnúť. Boli to falšovatelia dokladov, lebo Aidan každých pár rokov potreboval nové papiere, tiež mal ľudské kontakty v rôznych firmách, ktoré vyrábali slnečné filtre na zákazku, momentálne sa pokúšali vsadiť filtre do kontaktných šošoviek, aby sa Aidan mohol pohybovať vo dne medzi ľuďmi. Poznal tiež zopár svalnatých chlapíkov, ktorí v prípade potreby dokázali udržať Cedrica pod zámkou – mal totiž obdobia, keď bola jeho zúrivosť taká neovládateľná, že sa zmenil na vraždiace monštrum a keby ho väznil Aidan, jeho pach by vlkolaka celkom zbavil rozumu. Ale všetci tí ľudia, ktorí poznali pravdu, sa k nemu správali inak, ako Claire.
Neradi sa s ním stretávali osobne a keď už to muselo byť, vždy si kryli chrbát, vo vreckách mali napchaté zbrane so striebornými guľkami, na krku kríže a poriadne páchli cesnakom. Tieto hlúposti Aidana vždy pobavili. Kríž na neho nijako neúčinkoval. Cesnak síce smrdel, ale keď ho prežili ľudia, prežil ho aj on. A strieborná guľka by možno zastavila Cedrica, ale nie jeho. Podstatou ich pracovného vzťahu však bol strach. Tí ľudia sa báli Aidanovi čokoľvek odmietnuť. Vždy od nich bez námahy dostal, čo chcel.

Claire bola iná. Ani na moment nemal pocit, že by sa ho bála. Naopak. Počul síce, ako sa jej rozbúšilo srdce, keď bola v jeho blízkosti, no posledné dve noci ukázali, že s tým strach nemal nič spoločné. Zachmúril sa. Bolo to pre ňu nebezpečné. A hoci po ničom momentálne netúžil tak, ako po blízkosti tejto ženy, musí ju nechať na pokoji pre jej vlastné dobro. Keď pozoroval, ako odchádza rozhodným, elegantným krokom nahováral si, že cíti úľavu. Cítil však iba sklamanie a čosi veľmi, veľmi podobné bolesti. Keď sa Clairin sedan stratil za zákrutou, zoskočil z múru. Na Miltonovskú rezidenciu ani nepozrel. Nebude vraždiť na mieste, kde  bol s ňou. Nemohol to miesto tak znesvätiť. Lebo dôvera, ktorú mu venovala keď zverila do jeho rúk svoj život, bola posvätná. Namiesto toho zamieril do parku. Premohol myšlienky na Claire, zatvoril oči a sústredil sa na temné červené body vo svojom okolí. Nebolo ich málo. Netušil, čo mali tí ľudia na svedomí, ale odkedy sa stal upírom, vedel neuveriteľne presne vycítiť zlo. To mu bolo vodítkom

pri love, keď nemal dopredu vybratú korisť. Zameral sa na najtemnejší bod a bez rozmýšľania zaútočil. Ešte nikdy nebol taký neopatrný. Nerozhliadol sa, neubezpečil sa, že ho nikto nepozoruje. Bol zázrak, že všetko prebehlo tak hladko. Obeť nestihla ani zvriesknuť a Aidan jej už visel na krku. Životodarná tekutina rýchlo prúdila do jeho tela a zmierňovala pálčivý smäd. Cítil, ako jeho sily narastajú. Ani netušil, že je už taký vysmädnutý a zoslabnutý. Pridlho lov odkladal. Mal šťastie, že nezaútočil na niekoho v Reagane. Ten človek napokon skončil s chabými pokusmi o obranu a Aidan nerušene pil ďalej. Pokračoval tak dlho, kým temný bod načisto nezmizol z neomylnej mapy jeho mysle. Až potom sa vzpriamil a pozrel sa na mŕtvolu pred sebou. Bol to sotva dvadsaťročný mladík, na krku mal tetovanie gangu a pod čiernou koženou bundou poriadnu búchačku. Aidan chvíľku pozeral do jeho tváre. Koľko ľudí už musel zabiť, koľko zla napáchať, keď bolo jeho životné svetlo také temné? Aidan sa striasol. To je jedno. Dostal, čo si zaslúžil. Zbavil sa mŕtvoly obvyklým spôsobom a zameral sa na hľadanie ďalšieho temného bodu. Do polnoci stihol usmrtiť ešte troch ľudí. Východ slnka ho už zastihol v jeho zatemnenom zrube.

---- ... ----

„Prosím?“ – ozval sa v telefóne ospalý dievčenský hlas.

„Meddie? Tu je teta Claire. Už si spala?“

„Áno.“

Claire sa previnilo pozrela na hodinky. Bola už takmer polnoc.

„Prepáč, že som ťa zobudila. Kde je mama?“

V Andromedinom hlase zaznelo pobavenie, príliš dospelácke na takmer osemročné dieťa.

„Sedí v kuchyni, pozerá sa na stolovú dosku a nevšíma si zvonenie telefónu.“

Claire sa uškrnula. Aké príznačné. Denny sníva a ignoruje svet okolo seba, kým jej malá dcéra zdvíha telefóny aj v túto neskorú hodinu. Claire vedela, že to nie je po prvý raz. Väčšinou sa dovolala práve Meddie. Dievčatko bolo nastavené na zvuk zvoniaceho telefónu, pretože podľa predchádzajúcich skúseností vedelo, že mama to jakživ nezdvihne, keď je práve zasnívaná. V mnohých ohľadoch bola Meddie dospelejšia, ako jej matka.

„Mám ju prebrať?“ – spýtala sa Meddie prakticky.

Claire sa zasmiala.

„Prosím ťa. A potom choď do postele. Zajtra máš školu.“

Meddie sa zachichotala.

„Nie. Škola bude dva dni zatvorená. Brandon Leeds priniesol do triedy tchora, on to tam všetko ocikal a teraz škola neznesiteľne smrdí. Budú tam dva dni vetrať a všetko čistiť.“

Claire vyprskla smiechom. V pozadí počula, ako Meddie hlasno kričí na mamu a vedela si živo predstaviť, že ňou možno aj zatriasla. Konečne sa ozvalo: mami, volá teta Claire.

O dve sekundy Denny zodvihla telefón.

„Claire?“

„Najskôr pošli Meddie spať.“

Denny poslúchla, Claire tlmene počula jej hlas, keď posielala dcéru do postele. Potom sa vrátila k telefónu.

„Tak čo, ako si dopadla s upírom?“ – spýtala sa dychtivo.
Claire ani na chvíľku neuvažovala o tom, že by klamala.

„Nie tak dobre, ako som dúfala. Počuj Denny, mohla by som znova na nejaký čas prísť?“

V Denisinom hlase znelo nefalšované nadšenie. Vôbec nepochybovala o tom, že sa napĺňa jej scenár o láske medzi Claire a Aidanom. Claire by si aj odfrkla, ale zarazila sa. Sama nevedela, ako nazvať tú zvláštnu príťažlivosť, ktorá ju ťahá k Aidanovi. Ale láska? Bože, veď spolu prehodili len niekoľko viet! To by bolo príliš patetické.

„Super! Jasné, že môžeš! Mimochodom, vyčistila som ti pole. Držím sa Aidana ako kliešť a dokonca som z neho vylákala aj pár slov. A všetky ostatné ženy sa stiahli.“

Claire prevrátila očami. Nečudo, že s ňou Aidan nechce mať nič spoločné. Nerozmazávala to však.

„Dobre. Zbalím si pár handier a prídem. Ráno som tam.“

„Teším sa. Mám poslať Johna...?“

„Nie.“ – povedala rýchlo Claire.
„Rada sa s ním zasa uvidím. A deti som nevidela celú večnosť. Mám už pre ne nakúpené darčeky ako ospravedlnenie, že som ich naposledy vyhnala z domu.“

„Fajn. Vezmem si voľno a... “

Claire ju znova ubezpečila, že vôbec nepotrebuje, aby zostávala doma s ňou.

„Na túry so mnou chodiť nebudeš a nič iné tam neplánujem robiť.“ – zaklamala.

Denisa si myslela svoje, ale múdro o tom mlčala, aby Claire od plánovanej návštevy neodradila.

A akoby sa história opakovala, na druhý deň Denny už od svitania vychádzala na ulicu aby sa pozrela, či sa jej sestra ešte neblíži. Claire sa tentoraz nehnala ako šialenec a dorazila v celkom rozumnom čase. O šiestej ráno zastavil pred domom Creganovcov svetlomodrý kabriolet a Johnov trávnik pritom zostal bez ujmy. To Denny veľa napovedalo o tom, v akom stave Claire prichádza. Claire vystúpila z auta a napriek niekoľkohodinovému šoférovaniu vyzerala čerstvá a svieža. Mala na sebe bielu sukňu s mnohými vreckami a zipsami, ktorá jej siahala až po členky a k tomu bielo modrý športový top. Denny sa uškrnula.

„Nové?“ – pozrela na auto.

Všimla si, že na zadných sedadlách sa kopia darčekové tašky.

„Áno.“

Claire sa zvonivo zasmiala.

„Roy urobil dobre, že to pôvodné vzal. Údržba ho bude stáť viac, ako zaň dostane. Beriem to ako svoju malú, osobnú pomstu.“

Denny sestru objala.

„Som rada, že si späť.“

„Napočudovanie, aj ja.“

Claire zvedavo pozrela k domu.

„Kde máš rodinu?“

„Decká ešte spia a John raňajkuje.“

Denisin manžel privítal Claire vo dverách. Vážny, mladý muž jej bol odjakživa sympatický.
Bol rozumný, dalo sa s ním zhovárať... a svojou tichou a praktickou povahou dokonale vyvažoval Denisino snívanie. Keď ho Claire lepšie spoznala, odľahlo jej, že o jej sestru je dobre postarané. Aj John k nej choval sympatie.

„Vitaj Claire. Dávno sme sa nevideli. Vyzeráš skvele, ako vždy.“ – povedal a prívetivo sa usmial.

Claire ho krátko objala.

„Som rada, že ťa vidím, John.“

Skúmavo si ju prezeral zelenými očami.

„Denny mi vravela, že si mala nejaké problémy s priateľom. Si v poriadku?“

Claire mykla plecom.

„Ten sviniar mi kompletne vykradol dom. Takmer ma porazilo, ale prežila som. Teraz mám nové zariadenie a namiesto ukradnutého auta som si kúpila dve nové. A on sa môže dať vypchať.“

John sa usmial. Očividne mu odľahlo, že je švagriná v poriadku.
„Denny, urobíš Claire raňajky?“ – spýtal sa.

Denisu by to samú nikdy nenapadlo.

„Máme hrianky s maslom a medom.“ – zašvitorila Denny.

„To by bolo super.“ – usmiala sa vďačne Claire na oboch.

Denny odišla do kuchyne a začala hrmotať taniermi. John usadil Claire k stolu a nalial jej kávu.

„Nejdeš do práce?“ – zaujímala sa.

„Nie. Mali sme tam malú... nehodu.“ – pred slovom nehoda zaváhal a Claire sa uškrnula.

„Brandon Leeds priniesol do triedy tchora. To nevyzerá ako nehoda.“

John sa zasmial.

„Si naozaj dobrá detektívka.“

„Včera mi zodvihla telefón Meddie. Stihla ma informovať.“ – objasnila Claire.

„Takže to bol Brandon? Z deciek v škole to nemôžeme vytiahnuť a keď som sa doma spýtal Meddie a Rommieho, obaja sa tvárili, že o ničom nevedia.“ – nadhodil John.
„Odo mňa si to jakživ nepočul.“ – zašomrala Claire.

Denny priniesla hrianky a Claire sa pustila do jedla.

„Vyzeráš dosť hrozne. Spala si vôbec?“

„Nie. Pospím si teraz. Popoludní sa trochu zabavím s deťmi a večer chcem ísť do baru.“

Denny sa uškrnula.

„Samozrejme, kvôli Slnečnému svitu.“ – pošepla jej.

Claire s vážnou tvárou prikývla, no v očiach jej hral smiech.

„Do tej žbrndy musia dávať niečo návykové. Stal sa zo mňa úplný závislák.“

Po raňajkách Claire odniesla svoje veci do hosťovskej izby a doslova odpadla do postele.

---- ... ----

„Už si hotová?“ – Denny netrpezlivo vrazila do kúpeľne, kde si Claire ešte skúmavo obzerala svoj obraz v zrkadle.

Tesne predtým si z náhleho popudu vopchala do vrecka paralyzér. Nebála sa, to nie, ale... predsa len, je to upír.

„Skoro. Deti sú už v posteli?“

„Nie. Andromeda si skúša oblečenie, ktoré si jej priniesla a nad každým kúskom používa také tie výrazy: cool, in, a tak podobne.“ – uškrnula sa Denny.

„A Romeo teraz brúsi niekde po prérii, v ušiach má dupot bizónov a jazdí s Winnetouom po boku na koni, ktorého meno sa nebudem ani pokúšať vysloviť. Howk.“ – dodala vážne.

Claire sa zasmiala svojím zvonivým smiechom, ktorý očarúval široké okolie.

„Takže kolekcia mayoviek bol celkom dobrý nápad.“

Denny sa hrdo usmiala a po prvý raz vyzerala ako pyšná matka – trošku.

„Rommie je celý po mne. Aj on sa vie zasnívať tak ako ja.“

Claire sa otočila od zrkadla k sestre.

„Denny, povedala si niekomu, že som tu?“

Denisa zavrtela hlavou.

„Nie. Ešte aj tvoje auto dal John do garáže.“

„Fajn. Tak choď dopredu, prídem za tebou.“ – povedala Claire a snažila sa tváriť nenápadne.

Dennyne oči sa však rozžiarili ako decku pod vianočným stromčekom.

„Chceš Aidana prekvapiť, však?!“

„Také niečo.“ – priznala Claire neochotne.

„Takže priznávaš, že medzi vami niečo je?!“

Claire pobavene pozrela na sestru.

„Niečo.“ – pripustila.

„A popracujem na tom, aby toho bolo podstatne viac.“

Denny už videla takýto výraz u svojej sestry. Bola zaťatá ako mulica a keď povedala, že na niečom popracuje, znamenalo to, že pôjde aj cez mŕtvoly. No, nie doslova. Ale Denny v tom okamihu pocítila s Aidanom Darxom štipku súcitu.

Kapitola 12

Keď Aidan vošiel do baru na svoje obvyklé pivo, Denny už sedela na stoličke vedľa jeho miesta. Keď vošiel, automaticky sa k nemu otočila a bezstarostne prehodila.

„Ahoj!“

„Ahoj.“ – Aidan si sadol, venoval jej krátky zdvorilý pohľad a potom sa sústredil na svoje pivo.

Denny ako obvykle začala štebotať a on ako obvykle púšťal jej reči jedným uchom dnu a druhým von.

Celý deň si prehrával v mysli predchádzajúce dve noci. Hoci si to nechcel priznať, Claire sa mu dostala pod kožu. Otvorenosť a priamočiarosť, čo ako ho vytáčali, boli príjemnou zmenou po desaťročiach klamstiev a tajomstiev. Aidan po miliónty krát zatúžil znova byť človekom a znova preklial Azazela. Keby bol človekom, mohol by sa pokúsiť vytvoriť si s Claire nejaký vzťah, ale takto... Ako vždy, z myšlienok ho vytrhlo, keď Denny po prvý raz za večer povedala Clairino meno. Fungovalo na neho ako zázračný prútik a on sa natočil tvárou k nej.

„Čo si hovorila?“

Denny sa kyslo usmiala, očividne jej bolo jasné, že nepočul ani slovo, až kým nespomenula svoju sestru. Zároveň ju nesmierne potešilo, že našla tému, pri ktorej jej mlčanlivý správca aj odpovedá, namiesto aby súhlasne alebo odmietavo kýval hlavou.

„Pýtala som sa ťa, či sa ti Claire páči.“

Aidanovi prebehol po tvári pobavený úškrn.

„Nemala si sa na to spýtať skôr, než si začala s touto mojou... ochranou? Čo by si robila, keby som ti teraz povedal, že o tvoju sestru nemám záujem?“

„Neverila by som ti.“ – Denny mykla plecom a Aidan sa zachechtal. Typické!
„Prečo sa ma vlastne tak strašne snažíš dať dokopy s Claire?“ – spýtal sa.

Denysina tvárička sa rozžiarila.

„No nebola by to prča?!“

Aidan prevrátil oči. Prča! Skvelé. Denny bola naozaj neuveriteľná. Nemohol sa však prinútiť, aby rozhovor skončil. Aj keď sa rozhodol držať si od Claire odstup, tešilo ho zhovárať sa o nej s niekým iným.

„Ako sa má? Počul som, že jej posledný frajer vybielil dom.“

Denny sa zamračila.

„Čo ja viem. Nemá veľmi šťastie na chlapov. Čudné, lebo je naozaj krásna, však?“

Priehľadná pasca. Aidan si odpil z piva a pokrčil plecom.

„A teraz? Má niekoho?“

„Prečo sa ma na to nespýtaš sám?“ – ozval sa mu za chrbtom známy, ironický hlas.

Ruka sa mu zovrela okolo fľaše a bokom zazrel na Denisu, ktorá sa tvárila nevinne.
„Nemohla si ma varovať?... “ – zasyčal.

Opäť za ňu odpovedala Claire.

„Nie som atómová bomba ani živelná pohroma. Načo ti je varovanie?“

Aidan sa obrátil a pozrel na ňu. Stála hneď za jeho stoličkou, obočie zdvihnuté, pery zvlnené kyslým úsmevom. A tie oči! Panebože! Aidan iba civel a mlčal. Spustila kútiky úst.

„To je mi privítanie!“

Aidan zaškrípal zubami. Nemohol uveriť, že je odrazu tu. Že merala dlhú cestu, že sa vykašľala na agentúru, ktorá bola pre ňu dôležitá, že prišla za ním. Lebo to mu bolo úplne jasné. Bol hlupák. Mal vedieť, že iba varovanie na ňu nebude stačiť. Aby jeho slová aspoň zobrala do úvahy, musel jej podať vysvetlenie. Došľaka! Tomuto sa chcel vyhnúť.

„Claire.“ – zavrčal jej meno tak, že znelo ako nadávka.

„Nechceš sa porozprávať?“ – mykol plecom k východu.

Prikývla. O to jej šlo. Pozrela na Denny, ktorej ani nenapadlo pozerať sa zdvorilo bokom. Civela na nich s vytreštenými očami, v ktorých sa zračilo očakávanie.

„Denny, zostaň tu, alebo sa vráť domov.“

Denisa sa zamračila. Neznášala, keď ju Claire takto vynechávala, ale hneď sa utešila tým, že jej sestra určite všetko porozpráva pri návrate. Aidan sa zdvihol a Claire ho nasledovala von. Ešte že v bare takmer nikto nebol, takže sa nemusela brániť proti vražedným pohľadom, ktoré by sa jej inak zabodávali do chrbta.

Aidan nasadol do svojho džípu a kývol jej, aby sa pridala.

„Nie tu. Nikdy nevieš, kto ťa môže počuť.“ – zavrčal.

„Fajn.“

Claire bez strachu nasadla a Aidan s vypnutými svetlami zamieril do hôr. Cestou medzi nimi nepadlo ani jediné slovo. Napokon zastavil kdesi v čiernom lese. Vypol motor a spýtavo sa otočil k nej.

„Čo tu, dočerta, robíš?“

„Prišla som za tebou.“ – povedala priamočiaro.

Mesiac bol takmer v splne a tak mu trochu videla do tváre. Zamračil sa.

„Čo presne bolo také nepochopiteľné na slovách, vyhýbaj sa mi?“

„To, že po takých slovách očividne nasleduje nejaký chlapský čin a nie zbabelý útek.“ – obvinila ho.

Vzdychol. Mala pravdu. Mal jej povedať, prečo s ňou nemôže byť. Keď znova prehovoril, Claire počula v jeho hlase nežnejší tón.

„Prepáč. Ale myslel som si, že si uvedomíš, prečo ti to hovorím. Práve ty by si to mohla vziať vážne. Netuším, ako si to zistila, ale vieš, kto som. Nemala by si ma vyhľadávať.“

Claire na neho skúmavo pozrela.

„Máš v pláne zabiť ma?“

Jeho oči odrazu znova pripomínali oči Jeremyho Scotta.
„Nemusím to mať v pláne Claire! Proste sa nedokážem ovládať. Vtedy, u teba... chýbalo tak málo a bol by som ti ublížil!“ – priznal sa skrúšene.

Vzápätí však zabodol ostrý pohľad do jej očí.

„Nemôžeš mi dôverovať Claire. Som predátor a ty si korisť. Pre dobro nás oboch by si sa mala vrátiť do LA. Nechcem ťa zabiť o nič viac, ako ty nechceš zomrieť. Ale nemuseli by sme mať na výber, chápeš?“

Kým stihla odpovedať, zafúkal vietor a Aidan sa odrazu zvrtol a v celej jeho postave sa zračilo napätie. Claire fascinovane pozerala na tú zmenu.

„Čo sa deje?“

„Sadni si do auta a rýchlo odtiaľto zmizni! Hocikam. Neskôr ťa nájdem.“ – vyštekol Aidan a odrazu sa stratil medzi stromami.

Claire zmätená urobila krok k autu, no hneď aj zastala. Zaťala zuby. Kto si myslí, že je, keď jej hovorí čo má robiť?! A možno celá táto fraška slúži iba ako zastierací manéver, aby nemuseli dokončiť tento rozhovor. Claire sa zvrtla a rozhodným krokom sa vydala pomedzi stromy smerom, kde zmizol Aidan. Nech sa prepadne, ak sa ním dá takto komandovať!!! Aidan priam letel po tmavom lese.

„Dočerta!!! Musím to stihnúť!“

Keď sa odrazu vietor otočil, zacítil v lese človeka... a svojho brata. Cedric bol ešte ďaleko, ale každú chvíľu môže zachytiť ľudský pach a... Aidan musí urobiť všetko, aby zachránil nevinnú ľudskú bytosť! Cedric by si to neskôr vyčítal, no ovládnuť vlka v sebe proste nedokázal. A ten mu kázal útočiť a ničiť.

O sekundu stál na mieste: na voľnom priestranstve, obkolesenom stromami, presne na polceste medzi ľuďmi a bratom. Takmer dokonale okrúhly mesiac osvetľoval čistinu, no jeho svetlo Aidana neoslepovalo. Ostrý sluch zachytil zúrivé zavrčanie. Cedric už zachytil ľudský pach, alebo pach upíra. A rozzúrilo ho to do nepríčetnosti. Aidan začul, ako sa pod obrovskými labami lámu suché vetvy. Zvuky sa rýchlo približovali a on sa pripravil na boj. Otočil sa smerom, odkiaľ sa vlkolak približoval a prikrčil sa s rozpaženými rukami. Pocítil, ako sa mu zuby predlžujú a zalieva ho túžba zabíjať. Silou vôle sa prinútil neustále si pripomínať, že tento vlkolak nie je nepriateľ, ani korisť, že je to Cedric, jeho brat, ktorého mal rád. Pripomínal si jeho zriedkavý úsmev, to akí boli kedysi všetci nerozluční. Je to Cedric. Je to Cedric. Nesmie mu ublížiť viac, ako je potrebné pre záchranu človeka. Už zajtra je spln a oni sa stretnú ako ľudia. Bez tej hroznej nenávisti a zúrivosti, ktorá ich ovláda vždy, keď zacítia blízkosť toho druhého.

A odrazu bol tu. Nerozhrnulo sa krovie a neobjavila sa hlava s otvorenou papuľou a vycerenými zubami, ako to bolo vo filmoch. Snehobiely vlk krovie proste prerazil ako delová guľa a v zlomku sekundy preletel vzduchom. Aidan sa rýchlosťou svetla uhol, aby Cedric nedopadol na neho a okamžite ho neroztrhal. Rovnako rýchlo sa mu vrhol na chrbát, kde ho vlk zubami nemohol dočiahnuť. Cedric divo zachrčal a hodil sa na chrbát s takou silou, až Aidanovi vyrazilo dych a nevdojak zovretie popustil. Zvalil sa na zem a bezmocne lapal po vzduchu. Na toto nebol pripravený. Takýto ťah od vlka nečakal. Cedric sa prikrčil a napäl na skok.

Takýto pohľad sa naskytol Claire, ktorá konečne podľa príšerných zvukov boja našla Aidana. V momente si domyslela, o čo ide a prečo ju Aidan tak rýchlo opustil. Na blízku boli zrejme ľudia a Aidan sa snažil zabrániť bratovi vo vražde. To, čo urobila v nasledujúcej chvíli, nemalo nič spoločné s triezvym rozumom, ktorým obvykle riešila zamotané situácie. Bolo to čisto inštinktívne, bez rozmýšľania, bez akejkoľvek logiky, ktorá bola jej božstvom. Claire totiž zhrozene nestuhla, ani sa nedala na útek. Namiesto toho urobila dva kroky k zápasiacim a zlomok sekundy predtým, než vlk zaútočil na otraseného upíra, sa ozvala.

„Hej, obluda! No poď sem! Tu ťa čaká ľudské mäsko!“ – zavolala na vlkolaka.
Obaja zápasiaci stuhli. Cedric sa v momente zvrtol smerom ku Claire a v očiach sa mu objavila nenávisť. Pohľadom hlbokých hnedých očí rýchlo preskakoval z ľudskej ženy na upíra, akoby sa nevedel rozhodnúť, koho z nich zlikvidovať ako prvého. Aidan zalapal po dychu a neveriacky sa obzrel na Claire. Čo sa zbláznila?! Čo tu robí? Nekázal jej ísť do auta a zmiznúť!? Keby neboli v takom vážnom nebezpečenstve, nahnevane by prevrátil očami. Mal vedieť, že je tvrdohlavá ako býk! V živote neposlúchne dobre mienenú radu! Konečne sa mohol zhlboka nadýchnuť a zdvihol sa na lakte. Jeho pohyb okamžite pritiahol Cedricov pohľad a vlkolakovi sa nenávistne zablyšťali oči. Claire videla, že vlk znova upriamil pozornosť na Aidana a pokročila ešte bližšie.

„Cedric!“ – zavolala láskavo, akoby sa bavila s dobrým známym.

„Poď ku mne, Cedric! Nechaj toho nafúkaného upírskeho mača a poď si po mňa! Budem ti chutiť, uvidíš!“
V tom momente sa Cedric rozhodol. Tú ľudskú ženu nenávidí viac. Roztrhá ju na márne kúsky a potom sa pustí do upíra, ktorý ešte stále leží na zemi. Prikrčil sa a obrátil celú svoju pozornosť na Claire. Claire videla, že sa jej manéver podaril. Celkom odpútala vlkolakovu pozornosť a Aidanovi tak dala potrebný čas na spamätanie sa. Teraz sa mohla starať o vlastnú bezpečnosť. Stála na okraji čistinky a v dosahu mala stromy. Mohla by sa pokúsiť pomedzi ne ujsť, ale pochybovala, že by bola rýchlejšia ako vlkolak, navyše v týchto topánkach na opätku. Jej mozog bleskovo zhodnotil všetky ostatné možnosti a keď prišiel k záveru, Claire neváhala. Vyskočila naslepo, zachytila sa vetvy nad hlavou a rýchlo sa na ňu vyškriabala. V tej chvíli preletelo obrovské chlpaté telo presne miestom, kde ešte pred sekundou stála. Kým vlk dopadol na zem a obrátil sa, kým zistil, kam sa korisť stratila, Claire už bola v dostatočnej výške, aby ju nedosiahol. Srdce jej prudko bilo od stresu i námahy, ale zvláštna vec, nebála sa. Nemala strach z tej obrovskej potvory ktorá sa ju chystala zabiť. Ani na moment nepomyslela na seba. Cítila však určité znepokojenie, i keď nie vyložene strach: o Aidana. Lenže teraz zbadala, že sa už celkom spamätal a znova sa postavil oproti Cedricovi.

„Hej Cedric, nechaj tú ľahkú korisť a skús si to so seberovným!“ – zvolal.

Cedric v tej chvíli stál na zadných a pazúrmi zúrivo driapal kmeň stromu, na ktorom sedela Claire. Na zvuk Aidanovho hlasu sa okamžite zvrtol a bezhlavo sa na upíra vrhol.

V tom momente Claire opustila bezpečie stromu a zliezla na zem. Keby Aidan znova potreboval pomoc, bola pripravená opäť odpútať vlkovu pozornosť.

Naskytol sa jej príšerný, ale istým spôsobom fascinujúci pohľad. Cedricova obrovská telesná masa sa so zvláštnym pôvabom vrhala na upíra, ktorý rovnako pôvabne uhýbal jeho výpadom a zakaždým, keď Cedric preletel popri ňom, uštedril mu poriadnu ranu päsťou. Údery boli také silné, že vlkolak vo vzduchu zakaždým zmenil smer a dopadol o kus stranou oproti miestu, kde mal pôvodne pristáť. Zdalo sa však, že ho tie údery vôbec neboleli, len ho ešte viac rozzúrili. Uvedomila si, že čosi také sa v jej blízkosti už odohrávalo , ale bola tma a ona nič nevidela. Rovnako asi Aidan bojoval o jej život pod Vlčou skalou. Claire sa zamerala na Aidanovu tvár.

Zalapala po dychu. Bolo v nej toľko bolesti! Úplne sa ovládal, nevidela jediný náznak, že by sa hneval, alebo túžil bratovi vážne ublížiť. Zakaždým, keď bol nútený Cedrica udrieť, zaťal zuby a stisol pery, hotový obraz ľútosti a znechutenia zo samého seba. Claire videla, že sa snaží boj ukončiť tak, aby súperovi čo najmenej ublížil. A na jej prekvapenie ho ani raz neuhryzol. Inštinktívne síce ceril zuby s dlhými bielymi tesákmi, no ani raz ich nezaťal do mocného pleca, alebo nechráneného boku vlkolaka.

Zrazu si Claire spomenula na paralyzér, ktorý ešte stále mala pri sebe. Možno by to zabralo aj na vlkolaka, ale nebola si istá. Ovládla ju však túžba uľahčiť Aidanovi tento boj.

Zvláštne, uvedomila si, keď vyťahovala drobnú, ale účinnú vecičku z vrecka. Pokúša sa šetriť tú obrovskú vlčiu príšeru, hoci ešte pred pár mesiacmi by ho celá šťastná zložila guľovnicou. Ale to čo robila, nesúviselo s vlkom, nemalo to s ním nič spoločné. Pomáha Aidanovi. Urobí čokoľvek, len aby mu ten zúfalý výraz zmizol z tváre. Chcela z neho opäť mať arogantného, málovravného a zaťatého upíra. Nezniesla vidieť ho takto. Claire sa opatrne, akoby sledovala podozrivého, priblížila k bojujúcim. Ani jeden ju nezaregistroval. Vyzula si topánky, aby jej kroky boli čo najtichšie. Drobné konáriky ju pichali do chodidiel, no ona nevydala ani hláska.
Boj sa pomaly presúval k okraju čistinky a tak Claire, prikrádajúca sa poza stromy, zamierila tam. Napokon sa k nim dostala tak blízko, že keby natiahla ruku, mohla sa dotknúť chlpatého bieleho kožucha, ktorý vo svetle mesiaca žiaril akoby modro strieborným leskom. V istom zmysle bol Cedric vo vlčom tele krásny. Vedela by to oceniť, keby sa práve nepokúšal odtrhnúť hlavu niekomu, na kom jej zále... zarazila sa a v mysli sa opravila. Niekomu, s kým má ešte nedoriešené záležitosti.

Pripravila si paralyzér, zadržala dych a odrazu vyskočila spoza stromu tak rýchlo, že ju Aidan nestihol zadržať. Claire sa načiahla k vlkolakovi tak rýchlo, ako len vedela, zaborila mu šikovnú vecičku hlboko do bielej srsti na boku a stlačila tlačidlo. Vzápätí sa vlkolak vzopäl na zadné ako kôň, až Claire i Aidana odhodil o dobré dva metre. Nezložilo ho to síce k zemi, ale určite mu to uštedrilo poriadne bolestivý šok. Z hrdla sa mu vydalo také príšerné a prenikavé zavytie, až mala Claire pocit, že jej prasknú ušné bubienky.
Vzápätí sa ako biely tieň mihol obrovský vlk čistinkou a zmizol v lese. Claire nehybne ležala tam, kde dopadla. Odrazu nastalo také ticho až mala pocit, že ohluchla. Nepočula ani Aidanove kroky, ale pocítila, ako sa dotkol jej tváre.

„Claire! Si v poriadku?!“ – v jeho hlase počula znepokojnenie, obavy a strach.

Zamrvila sa a otočila sa k nemu tvárou. Hľadel na ňu so široko otvorenými očami, akoby neveril, že naozaj žije.

„Asi hej... “ – povedala pomaly a pozviechala sa zo zeme.

Aidan jej na jej prekvapenie pomohol na nohy a pridržiaval ju, akoby sa bál, že každú chvíľu spadne.

„Je preč?“ – spýtala sa a obzerala sa okolo seba.

Na čistinke i v lese panovalo také ticho, akoby sa tu nič nebolo stalo.

„Áno. Dnes sú turisti v bezpečí.“ – povedal Aidan a chytil ju pevnejšie, lebo sa zatackala.

Pozeral na ňu a v jeho očiach sa menila. Už to nebola len výnimočne krásna ľudská žena, ktorá ho priťahovala ako magnet. Bola bohyňou. Jeho strážnym anjelom. Kto iný by tak ochotne nasadil vlastný život, aby zachránil upíra?! A kto iný by ho ušetril od nevyhnutného zla uhryznúť Cedrica, ktorému sa snažil vždy zabrániť, ale ktoré bolo doteraz jediné, čo účinne skrotilo jeho zúrivosť? Akoby vedela, ako veľmi nenávidí bratovu krv vo svojich ústach.

Claire sa povystierala a strčila si paralyzér naspäť do vrecka. Uvedomila si, že ani pri dopade na zem jej nevypadol, zvierala ho tak silno, že jej zbeleli hánky. Opatrne sa obrátila k Aidanovi očakávajúc, že bude zúriť a poriadne jej vynadá, prečo ho neposlúchla. Pripravila sa na to, že budú po sebe štekať, on jej bude vyčítať tvrdohlavosť a bezstarostné riskovanie a ona mu bude vyčítať nevďačnosť a trieskať mu o hlavu, že mu zachránila život a ani pri tom nemusela Cedrica veľmi zraniť. Pripravila sa na výmenu názorov v ktorej padnú tvrdé slová, čo vedia zaťať do živého. Lenže pohľad do jeho tváre ju prekvapil. Hľadel na ňu obdivne, skoro nežne. A v nasledujúcej chvíli ju chytil za obe ruky. Keď prehovoril, hlas sa mu triasol.

„Nikdy som si nemyslel, že môžeš byť až taká

odvážna.“ – zašepkal.

„Dlhujem ti poďakovanie za seba i za Cedrica.“

Claire si odhrnula vlasy z tváre.

„Ty sa nehneváš, že som nešla do auta?“

„Zatiaľ nie. Nepochybujem, že neskôr sa mi to rozleží v hlave a tvoja ľahkovážnosť ma vytočí, ale momentálne som pripravený postaviť ti chrám.“ – usmial sa.

Claire zostala očarene zízať na jeho úsmev.

„Nevieš, čo to pre mňa znamená, keď som Cedrica nemusel uhryznúť.“

„Viem. Všimla som si, ako sa tomu vyhýbaš, hoci je jasné, že to bolo jediné, čo ho mohlo zastaviť.“

Vážne a prekvapene prikývol.

„Je to také očividné?“

„Ty máš brata rád. Nech je kýmkoľvek, máš ho rád.“

Pery sa mu zvlnili do úsmevu.

„A Cedric by ti bozkal ruku, keby mohol za to, že si mu zabránila vraždiť.“

Claire mykla plecom. Dostávala sa znova do formy a svojím ironickým tónom, ktorý Aidana vždy pobavil, alebo vytočil, povedala:

„To je milé, ale ak dovolíš, budem svoju ruku držať

čím ďalej od jeho papule. Hlavne, ak o ňu nechcem prísť.“ – ticho sa zasmial.

„Budeš si môcť jeho vďaku vypočuť. Zajtra je spln.“

Claire na neho pozrela.

„No a?“

„Počas splnu sme všetci traja ľuďmi. Už vieš, kde sa stretávame. Pôjdeš zajtra v noci so mnou?“

Prikývla bez váhania, akoby stretnutie nadprirodzených bytostí bolo presne to, čo očakávala od zajtrajšieho večera.

„Isteže. Rada.“

Aidan sa uškrnul nad tým samozrejmým tónom.
„Dobre. Poďme k autu. Mali by sme sa vrátiť. Pochybujem, že Cedricovi dnes ešte príde na um

pátrať po nás, ale nie je jediným nebezpečenstvom tu v horách.“

Claire výnimočne bez námietok súhlasila.

„S tebou sa človek teda nenudí.“ – zašomrala.

„Myslela som si, že to bude obyčajný rozhovor, ale nie! Ty do toho musíš zatiahnuť aj romantickú prechádzku lesom pri mesačnom svite a boj s vlkolakom. Denisa by bola unesená.“

Aidan sa zaškeril.

„Vieš, že ma počas tvojej neprítomnosti strážila? Pre teba.“

„ Čosi mi v poslednom telefonáte naznačila.“ – usmiala sa Claire.

Jej úsmev bol, akoby sa uprostred lesa rozžiarilo slnko. Bola nádherná a Aidan tak napoly čakal, že ho oslepí, akoby sa naozaj pozeral na slnko.

„Hej, normálne ma prenasledovala. Doslova ma nespustila z očí.“
„Je otravná.“

„Je podarená. Ako plyšová hračka.“

Aidan videl na jej tvári, ako má sestru rada. Možno preto vedela tak dobre pochopiť jeho náklonnosť k vlkovi, ktorý sa ho pokúšal zabiť.

„Ako je možné, že počas splnu ste ľuďmi? Ako ste sa vôbec stali... tým, čím ste?“ – zmenila Claire tému, kým sa potkýnala lesom k autu.

Aidan zaváhal, akoby nevedel, koľko jej má toho povedať.

„Aj tak už väčšinu viem. Vyplň mi iba medzery.“ – povedala s úsmevom.

Aidan sa uvoľnil. Mala pravdu.

„Poviem ti to v skratke.“ – rozhodol sa napokon.

„Naša matka bola siréna. Dopustila sa tej chyby, že sa zamilovala do smrteľníka a splodila s ním nás troch. Správcom nášho sveta je padlý anjel Azazel. Počula si už o ňom?“

„Už som mala tú česť.“ – povedala Claire sucho.

„Matku za miešanie rás potrestal smrťou a nás troch dal vychovať v sirotinci v Meste Anjelov. Keď sme dospeli, prišiel k nám a museli sme sa rozhodnúť: smrť, alebo úplná príslušnosť k ľuďom, či nesmrteľným.

Zároveň však povedal, že ľudia o našom svete nesmú vedieť a že nás zabije, ak si vyberieme ľudskosť.“

„Vybrali ste si nesmrteľnosť.“ – prikývla Claire.

Aidan sa zachmúril.

„Tak nejako. Ale Azazel je hnusný sadistický hajzel, ktorý sa vyžíva v utrpení svojich obetí.“

„Áno, zdalo sa mi, že ho nemáš ktovie ako rád. – povedala Claire oznamovacím tónom a Aidan sa prekvapene zastavil.

„Ako to myslíš?“

„Videla som vás dvoch cez oblok, keď ťa naposledy navštívil.“

Aidan urputne rozmýšľal, no hneď mu aj svitlo.

„Tie papiere na verande! Nechala si mi ich tam ty, cítil som z nich tvoju vôňu.“

Pokrútil hlavou.

„Ani mi nenapadlo, že si ich mohla priniesť práve vtedy, keď... “

„Náhoda je blbec.“ – súhlasila Claire a zvedavo na neho pozrela.

„A čo bolo ďalej?“

„Nuž, Azazel hovoril tak, akoby nás premenil na sirény. Ako bola naša matka. Ibaže on nás potrestal za jej hriech, za lásku k človeku. Dal nám podoby, ktoré máme teraz, príslušnosť k rasám, ktoré sa navzájom nenávidia a ktoré sú pre ľudí prirodzenými nepriateľmi.“

Aidan sa zatváril čudne a dodal.

„Ten smrad nám urobil len jediný ústupok: počas noci splnu sa nám všetkým vracia ľudská podoba i ľudské cítenie. Jednu noc v mesiaci môžeme byť ľuďmi. Vtedy sa stretávame na mieste, kde si nás pred časom našla. Len vtedy na seba neútočíme a zasa sme súrodencami, ako predtým.“

Claire sa usmiala.

„Vďaka za malé milosti.“
Aj on jej vrátil úsmev. A odrazu stáli pri Aidanovom džípe. Claire nasadla a zviezli sa naspäť do Reaganu. Tento raz ju nevysadil na rohu, zastavil až pred Dennyním domom. Aidan sa k nej naklonil a letmo ju bozkal na pery.

Claire zovrela krv a opäť pocítila neznesiteľnú túžbu. No skôr, ako sa bozk stihol rozvinúť do čohosi dráždivejšieho, znova sa vystrel a povedal.

„Vyzdvihnem ťa zajtra pri západe slnka.“

Claire prikývla, neschopná hovoriť. Ešte stále bojovala s vlastnou žiadostivosťou, až kým nebola schopná vystúpiť. Aidan sa na ňu omračujúco usmial a o chvíľku sa džíp stratil za rohom.

Kapitola 13

Čo by ste si obliekli na stretnutie s upírom, vlkolakom a sirénou? Claire nemala tušenia. Vyhadzovala šaty zo svojich kufrov a šomrala pritom. Denny šla do práce a John s Romeom čímsi buchotali v garáži. Meddie sedela ticho ako socha na Clairinej posteli a vážno smiešnym pohľadom sledovala, ako sa dokonalý poriadok v izbe mení na totálnu spúšť. Medzi dievčatkom a dospelou ženou panovalo priateľské ticho. Nakoniec Claire klesla na posteľ vedľa svojej netere a zozadu ju objala. Nežne ju bozkala na plavé vlasy.

„Ty mi asi neporadíš, však zlatko?“

„A kam ideš teta Claire? S kým? Čo tam budeš robiť?“

„Do hôr. Pri vodu. S priateľom.“ – usmiala sa Claire.

„Ja si všade obliekam rifle.“ – podotklo dievčatko.
Claire pokrčila plecami. Džínsy boli práve takou dobrou voľbou, ako hocičo čo dnes vymyslela.

„A tie čierne Reeboky.“ – dodala Meddie, ktorá mala vždy prehľad o tetinom šatníku.

Claire prikývla.

„Fajn. A čierne tričko. Tým sa nič nedá pokaziť.“

„Vďaka, Meddie.“

„A vezmi si repelent. Pri vode býva množstvo komárov.“ – napomenula ju vážne Meddie.

Claire nežne pozrela na neter. Znelo to, akoby matka chystala svoje dieťa na výlet. Andromeda s Denisou mali niekedy úplne prehodené role. Denny bola tá, ktorá mala o polnoci zdvíhať telefóny a pripomínať repelent pred výletom do prírody. A Meddie bola tá, ktorá mala snívať o princovi na bielom koni a o tom, ako z nej raz bude princezná.

„Nezabudnem na to.“

Meddie svižne zoskočila z postele a vybehla z izby. Claire sa rýchlo vsúkala do džínsov, tenisiek a trička a netrpezlivo pozrela von oblokom na slnko. Bolo ešte stále kúsok nad obzorom. Odrazu začula hukot známej motorky a svižne zbehla po schodoch. Vchodové dvere otvárala práve vo chvíli, keď vyleštený stroj zastavil pred domom. Aidan mal na hlave prilbu s čiernym priezorom a zdvihol ruku na pozdrav. Ako vždy, keď ho uvidela, rozbúšilo sa jej srdce. Nedala to však na sebe znať a pristúpila k motorke.

„Ahoj.“

„Ahoj. Pripravená?“ – spýtal sa spod prilby.

Prikývla a odrazu jej vyschlo v hrdle... a nemalo to nič spoločné s jeho súrodencami. Radšej rýchlo nasadla na motorku a v duchu sa poďakovala Meddie, že jej poradila džínsy. Keby si dala kaki sukňu, ako mala pôvodne v pláne, asi by na motorku nevysadla.

„Chyť sa ma!“ – povedal Aidan a ona ho objala okolo pása.

Aj cez motorkársku kombinézu cítila pevné svaly jeho brucha. Pritisla sa k nemu ešte viac. Och Bože, ako môže byť toto telo také fantastické? Mala sto chutí povedať mu, aby nechali stretnutie na budúci mesiac a teraz ísť k nemu, alebo kamkoľvek, kde budú sami a poriadne si užiť. Zaťala zuby, aby jej tá ponuka cez ne nahlas neprekĺzla. Čo sa to s ňou deje? Odkedy sa takto nevie ovládať? Aidan si našťastie nič nevšimol, ale na jej prekvapenie zamieril naozaj k svojmu zrubu, akoby jej čítal myšlienky. No, bola si síce istá, že stretnutie so súrodencami nevynechá, ale možno by dovtedy stihli jednu malú rýchlovku... veď napokon, slnko ešte nezapadlo, takže by pokojne mohli zo seba strhať šaty a...

„Tu necháme motorku, ďalej pôjdeme pešo.“ – prerušil Aidan Clairine žiadostivé myšlienky.

Zastavil pred jeho zrubom a keď zosadli, odtlačil motorku do kôlne. Potom zastal pred Claire a zložil si prilbu. Bez dychu pozerala do jeho očí. Na moment si myslela, že sa mu zmenila farba očí. Tmavosivá, niekedy až modrá farba zmizla a zostala len čiernota.

„Čo... čo sa ti stalo s očami?“ – vyjachtala.

Vzdychol.

„Denné svetlo. Moje zreničky reagujú inak, ako ľudské. Čím viac svetla na ne dopadá, tým viac sa zväčšujú. A vpúšťajú toľko svetla, že ma to oslepuje.“

Claire si až teraz všimla, že to, čo pokladala za zmenu farby, bola jednoducho príšerne veľká zrenička. Z dúhovky zostal iba tenučký pásik, ktorý tú temnotu obklopoval.

Aidan pokrčil plecami a nasadil si tmavé okuliare.

„So slnečnými filtrami vidím síce rozmazane, ale som rád, že aspoň niečo. Teraz poď sem.“

Claire pristúpila celkom k nemu a pocítila, ako sa jej opäť rozbúšilo srdce. Aidan to musel počuť, lebo sa pousmial a sklonil sa k nej. Ich pery sa spojili, jeho hebký mäkký jazyk vkĺzol do jej úst a jemne sa láskal s ich vnútrom. Claire sa podlomili nohy a objala ho okolo krku, aby sa na nich udržala. Aidan ešte niekoľko sekúnd ochutnával jej jazyk a pery a potom sa usmial a odtiahol.

„Neskôr.“ – prisľúbil šeptom.

Zvládla iba prikývnuť. Aidan ju z náručia nepustil. Naopak, zohol sa, jednou rukou ju chytil pod kolenami, druhou popod chrbát a ramená, a keď ju už bezpečne držal v náručí, vyrazil do lesa. Za iných okolností by si Claire užívala rýchlosť s akou sa pohyboval. Bolo by ju zaujímalo tisíc vecí ohľadom upírov a ich schopností. Ale tentoraz ju zaujímali iba pocity, ktoré ňou zmietali, keď ju držal v náručí a tisol ju k sebe tak až cítila, ako sa pod oblečením napínajú tie nádherne modelované svaly. Pohľad takmer neodtŕhala od jeho tváre a tak si vôbec nevšimla, že ako blesk preleteli lesom až na miesto. Spamätala sa až vtedy, keď ju Aidan znova postavil na nohy a venoval jej úsmev. Poobzerala sa, akoby sa práve prebudila. Všimla si, že nie sú na brehu jazera.

„Prečo sme nešli k jazeru?“

„Je asi päťsto metrov na sever odtiaľto. Lenže slnko ešte iba zapadá. Ak je už Cedric na mieste, kým nie sme obaja ľuďmi, nie je to pre nás bezpečné.“

Claire vyschlo v ústach, keď si predstavila ohromnú snehobielu beštiu, s ktorou sa stretli minulú noc. Aidan sa zahľadel pomedzi stromy na klesajúce slnko, už takmer ponorené za obzor. Aj Claire sa obrátila k slnku a keď zhasínal jeho posledný lúč, rýchlo obrátila oči k Aidanovi. Najskôr sa jej zdalo, že to nefunguje. Nič sa nedialo. Aidan tam proste stál a vážne na ňu hľadel. Až potom si to všimla. Zmeny boli nepatrné, ale boli tam. Jeho bledá pleť dostala trochu farby, zrenička sa zúžila a znova bolo vidno modrosivú dúhovku. Napätie, ktoré mu predtým zbadala na čele, sa stratilo. A až teraz pochopila, čo sa jej zdalo na ňom zvláštne, keď sa po prvý raz stretli. Bolo to držanie tela. Taká hlúposť a ako veľmi to ovplyvní celkový vzhľad!

Aidan – upír kráčal mäkko, ticho ako mačka, plecia a šija stuhnuté nevysvetliteľným napätím. Kútikom oka sledoval všetko okolo seba a nebolo ho možné prekvapiť tak, že ste sa k nemu priblížili od chrbta. V upírovi prevládali inštinkty predátora, pripraveného v každom okamihu sa vrhnúť na korisť, alebo brániť svoje územie. Aidan – upír bol dokonalý.

Aidan – človek bol úplne normálny chlap. Claire si po prvý raz všimla drobné nedokonalosti v jeho tvári. Plnšiu spodnú peru, príliš ostro rezané lícne kosti... Boli tam vždy, jeho tvár sa nezmenila, len si to nikdy predtým nevšimla. Stále bol nádherný, až vyrazil ženám dych, ale nebola to tá ohromujúca krása, ktorá nútila ľudí bezvýhradne sa mu podrobiť.

Claire užasnuto vydýchla.

„Teraz si človek.“

Prikývol.

„Aj môj brat a sestra.“

Chytil ju za ruku a potiahol ju.

„Poďme!“

Cesta lesom zabrala asi desať minút a pred Claire sa potom otvorilo známe priestranstvo, brehy jazera, kde kedysi nechtiac prerušila rovnaké stretnutie ako sa konalo dnes.

Ako vtedy, aj dnes prišiel prvý Cedric. Prechádzal sa po brehu sem a tam a striedavo pokukoval po lese a po vodnej hladine.

Keď sa Aidan vynoril spomedzi stromov, Cedric urobil zopár rýchlych krokov a bez slova brata objal. Claire si všimla, že takto zblízka je skutočne obrovský. Také ramená by boli schopné udržať váhu sveta. Hrudník mal taký široký a svalnatý, že by snáď zastavil aj riadenú strelu. So záujmom si všimla jeho tvár.

Mužne drsné črty pôsobili príťažlivo, ale aj nebezpečne. Hlboké hnedé oči mali teraz láskavý výraz ale vedela si predstaviť, že môžu aj vrhať blesky.

Proste, všetko na ňom kričalo: dávajte si pozor, som nebezpečný! Nie div, že si ho splietla s pytliakom. Cedric ju zbadal až teraz. Trochu začudovane si ju premeral a pustil Aidana zo svojho medvedieho náručia. Aidan si všimol, kam sa brat pozerá a zašomral.

„Nerob si starosti, vie o všetkom.“

Potom k nej pristúpil a nahlas povedal.

„Cedric, toto je Claire. Claire, môj brat Cedric.“

Claire vystrela plecia, aby vyzerala neohrozenejšie a podala mu ruku. Cedricov stisk bol pevný a vôbec nie rýchly, dával si načas, aby si ju skúmavo obzrel.

„Aha, dievča s paralyzérom.“ – uškrnul sa a Claire na sekundu uhla pohľadom.

„Prepáč.“

Cedric pokrčil obrovskými ramenami.

„Neospravedlňuj sa, to ja sa ti musím poďakovať. Mohol som ublížiť Aidanovi, alebo tým turistom.“

Hoci mu hlas skutočne prekypoval vďačnosťou, slovo turisti priam vypľul. Claire si domyslela, že ich nemá rád, lebo v ňom vyvolávajú chuť zabíjať a on sa pred nimi nemá kam ukryť.

„Nemáš za čo. Ak budeš potrebovať ďalší elektrický šok, daj mi vedieť, rada poslúžim.“

Aidan sa tlmene zachechtal a Cedric sa uškrnul.

„Vy dvaja... vy ste spolu?“ – spýtal sa.

Claire zaváhala, pozrela na Aidana. Sme spolu? Pýtali sa jej oči. Pokrčil plecami.

„Je to zložitejšie, Cedric. Ale... asi áno.“

Cedric na brata pozrel, akoby sa zbláznil.

„Upír a človek?“

Claire sa pohla, prešla dva kroky aby sa postavila medzi Aidana a jeho brata. Vzdorovito zdvihla bradu.

„Bojíš sa o brata? Nie som nebezpečná.“

Cedricovi sa po drsnej tvári mihol úsmev. Mrkol na Claire.

„Keď nemáš po ruke paralyzér.“

Pozrel na Aidana.

„Aj ťa týra?“

„Občas. Vytáča ma každým slovom.“ – odvrkol Aidan a zaškrípal zubami.
Cedricovi sa v očiach objavil melancholický výraz.

„Nevsťažuj sa, braček! Nevieš, čo by niekto dal za to, aby ho mal kto vytáčať.“

Aidan bolestne pozrel na brata. Cedric bol osamelý, vždy taký bol. Už ako človek nebol dobrý v nadväzovaní priateľstiev a jeho odstrašujúci výzor tomu veľmi nepomohol. Ako vlkolak bol príliš nebezpečný a zúrivý, než aby sa s niekým zblížil. Pravdepodobne bol odsúdený prežiť svoj dlhý život sám. Claire vycítila zmenu atmosféry a pokúsila sa odviezť pozornosť zmenou témy. Obzrela sa po brehu jazera a prevrátila oči.

„Kým si čakal, Cedric nemohol si aspoň založiť oheň? Vaša sestra mešká a ak tomu správne rozumiem, od západu slnka je obyčajným človekom a plahočí sa v ľadovej vode. Bude potrebovať oheň. Nazbieraj drevo a Aidan, ty urob ohnisko.“ – rozkázala.

Cedric vytreštil oči a Aidan sa zaškľabil. Pošepol Cedricovi.
„Komanduje všetko a všetkých. Myslím, že by zvládla zorganizovať celý svet.“

„Úplná fúria. Drž sa jej.“ – odvetil Cedric so zachmúreným úsmevom a pobral sa po drevo.

Keď sa vrátil, Merina už sedela na kameni oblečená v šatách, ktoré jej nechal pri vode. Cez plecia mala prehodenú Clairinu mikinu a celá sa triasla od zimy. Aidanova ľudská priateľka jej práve uterákom žmýchala vodu z vlasov. Aidana nebolo vidno, ohnisko už urobil a zrejme sa tiež šiel poobzerať po nejakom dreve. Keď Claire zbadala Cedrica, kývla hlavou.

„Polož to sem.“

Cedric zložil konáre na hromadu, kam mu ukázala a šiel objať sestru. Claire medzitým zapálila suché drevo a o chvíľku už oheň veselo pukotal.

Cedric medzitým zbadal, že Merinu a Claire nikto nepredstavil. Aidan očividne odišiel skôr, ako prišla Merina a tak vyjavená morská panna našla na brehu iba Claire, ktorá už na ňu čakala s uterákom. Za dve minúty, ktoré ženy strávili osamote sa stihli zoznámiť a trochu si poklebetiť.

„Cedric, nie je to super, že si Aidan našiel priateľku?“ – štebotala Merina a vypytovala sa Claire na všetko možné.

Na prácu, na vzťah s Aidanom, na Clairin účes.

„Och bože, keby som tak mala tvojho kaderníka!“

Cedric mlčal, len na perách sa mu pohrával úsmevček. Keď sa konečne Aidan vrátil s náručou plnou dreva, dievčatá akoby sa poznali sto rokov.

Aidan sa zaškeril a sadol si k Cedricovi. Chvíľu počúvali ako Claire radí Merine, čo si urobiť s vlasmi aby jej účes vydržal i vo vode a stále vyzeral super.

„Tvoja ľudská frajerka už stihla Merinu vykrstiť za neskorý príchod. Vraj by bola zvedavá, kde by sme my dvaja zháňali lekára, ktorý by vyliečil angínu morskej panne. Ozaj, navrhla jej, že jej dá vyrobiť na zákazku hodinky, ktoré budú odpočítavať čas do západu slnka.“ – vykladal Cedric pološeptom.
Aidan sa usmial. Presne ako očakával, Claire sa aj v takejto nemožnej situácii okamžite zhostila velenia. Bola v znesiteľnej miere panovačná a mala radosť, keď mohla rozhodovať. A ľudia sa jej ráznej povahe vždy prispôsobovali. Dievčatá konečne zaregistrovali, že na brehu nie sú samy a Darxovci si začali vymieňať novinky, ktoré sa v ich životoch udiali za posledný mesiac. Claire sa vtedy potichu stiahla, počúvala, no do rozhovoru nezasahovala. Aidana jej citlivý prístup dojal. Rozprával sa so súrodencami, vysvetlil Merine, čo sa včera stalo a prečo Claire priviedol. Merina sa zasmiala.

„Nuž, mne sa Claire páči. Je to žena presne pre teba Aidan. Potrebuješ niekoho, ako je ona. Škoda, že nie každý má taký názor.“ – povedala bezstarostne.

Aidan a Cedric na ňu udivene pozreli a Claire sa sotva badateľne zachmúrila. Ktokoľvek, kto by chcel niečo podniknúť proti nej a Aidanovi, mal odteraz vážny problém a smrteľného nepriateľa. Merina pokračovala, akoby si nevšimla, akú mrazivú náladu svojimi slovami vyvolala.

„Áno. Bol za mnou Azazel a povedal... “

„Prečo sa s ním bavíš?“ – vyštekol Aidan.

„Mala si ho poslať do riti a poriadne ho pichnúť do gulí tými jedovatými ostňami.“ – zavrčal Cedric.

Claire sa postavila. Tri páry Darxovských očí sa na ňu upreli. Ticho, mrazivo povedala.

„Pokračuj, Merina. Čo povedal?“

Merina si z ničoho nerobila ťažkú hlavu.

„Nepáčilo sa mu, že vy dvaja spolu chodíte. Šomral čosi o tom, že si nebezpečná.“

Claire sa chladne usmiala.

„Tak to má teda pravdu, zasran jeden!“ – precedila cez zuby.

Aidan sa zamračil.

„Claire, nevieš čo je zač...“

Prerušila ho, tentoraz bol jej úsmev sladší ako med a Aidanovi sa rozochvel ľudský žalúdok.

„Viem o ňom pravdepodobne toľko, čo aj ty, možno ešte viac.“

Pozrela na Merinu, uškrnula sa a aby zahladila dojem z jej ľadových slov a povedala:

„Môžeš mu do gulí pichnúť čo len chceš. Ak sa mi vážne začne pliesť do života, prinesiem ti ich na striebornom podnose. Ja mu ich totiž odtrhnem!“

Merina sa zachichotala do dlane, Aidan sa zaškeril a Cedricov napätý postoj povolil. Až vtedy si Claire všimla, že Cedric zo všetkých najhoršie znáša už len Azazelovo meno. Zatínal prsty do dlaní a takmer vrčal. Aidan sa zamyslel.

„Čo ešte vravel, Merina?“

Merina mykla plecom.

„Viac nič. Len, že sa mu to nepáči. Zdá sa, že Claire nemá ktovie ako rád.“

Žeby vedel, ako sa vŕtala v informáciách od toho kňaza? Claire sa v momente rozhodla, že mu zavolá ešte raz a spýta sa ho na podrobnosti. Azazel bol Aidanov nepriateľ a to Claire stačilo na to, aby ho neznášala. Samozrejme nepomohlo ani to, že Azazel dal Merine otvorene najavo, že nesúhlasí s tým, aby boli spolu. Claire preblesklo hlavou, čo by asi povedal, keby spolu aj zostali. No hneď tieto myšlienky zahnala. Namiesto toho sa spýtala Meriny.

„Mimochodom, jedovaté ostne?“

„Sirény ich majú na predlaktiach a ramenách. Slúžia nám na obranu.“ – vysvetlila Merina.

„Pred kým?“ – nechápala Claire.

Merina prevrátila očami.

„Tam dolu to dosť žije, vieš? Žraloky, kosatky, murény, alebo obrovské kalmary a chobotnice.“ – vyratúvala.

„Okrem toho sa občas chytíme do siete, alebo do rybárskych pascí.“

Claire na Azazela celkom zabudla a do svitania sa dozvedela o súrodencoch veľa. Merina vedela pútavo rozprávať o krásach oceánu a ochrane prírody a Claire svitlo, že tento život priam miluje. Cedric sa o svojom osamelom živote v lesoch nerozhovoril toľkými slovami, no predsa jej stručne opísal, čo sa s ním deje cez deň, čo v noci a ako na neho pôsobia pachy. Claire ohromilo, že podľa ľudskej vône dokáže vlk vycítiť náladu. Zachytí vôňu jednotlivých hormónov, ako adrenalín, alebo endorfíny a podľa toho vie, čo dotyčný cíti. Ani Aidan neopisoval posledný mesiac mnohými slovami. Pochopila však, ako si vyberá svoje obete. Bol priťahovaný ľudským zlom.

Claire to všetko fascinovalo. Darxovci ju nebrali ako nepotrebný prívesok, ale ako súčasť tej tajomnej rodiny. Zdalo sa, že Cedric ju zobral na vedomie. To bolo asi najviac, čo mohla od uzavretého obra dostať. Naopak Merina, Claire zbožňovala. Tisíc krát vyskočila od ohňa, aby ju objala, pohladila alebo žartovne potiahla za vlasy. So smiešnou prísnosťou nakazovala Aidanovi, aby sa o ňu staral.

Claire bola očarená. Darxovci boli rodinou, akú ešte nevidela. Už z tých informácií, ktoré mala, usúdila, že sú výnimočným spôsobom stmelení, ale toto... toto presahovalo všetko, čo si kedy mohla predstaviť. Boli takí rozdielni, ako len ľudia môžu byť, ale jeden druhému takí oddaní, až ju pichol maličký osteň závisti. Ona s Denny nikdy nemali až takýto fantastický vzťah. Napokon začali na východe blednúť hviezdy a Aidan sa zahľadel na oblohu.

„Mali by sme ísť, Claire. Svitá.“

Claire sa obzrela, no chvíľku trvalo, kým pochopila. Obrátila sa k Cedricovi.

„Ty na nás zaútočíš aj v ľudskej podobe?“

Cedric stisol pery.

„Na Aidana určite áno. Na teba pravdepodobne nie... ak ma niečím nevytočíš.“

„Tak na to je ona expert.“ – zašomral Aidan.

Cedric Aidana ešte raz objal a potom podišiel ku Claire. Nepodal jej ruku, ani ju nebozkal, ale uškrnul sa a pripomenul jej.

„Ten paralyzér nezahadzuj a keď pôjdeš do hôr, maj ho pri sebe.“

„Budem.“ – zahundrala Claire.

Vlastne sa jej celkom uľavilo, že sa jej nedotkol. Bol to síce celkom fajn chlapík, ale šiel z neho strach... bol ako zosobnenie surovej sily. Aidan si privinul Merinu a láskavo jej pripomínal:

„Nezabudni na ďalší spln. A načasuj si to lepšie.“

Merina žmurkla ponad bratovo plece na Claire.

„Budem tu. Claire mi sľúbila hodinky, tak si po ne prídem.“

Dievčatá sa na seba usmiali a Aidan chytil Claire za ruku. Odviedol ju do lesa, ktorý sa zobúdzal do nového dňa. Cedrica a Merinu nechali na brehu.

„Tak, ako sa ti páčila dnešná noc?“ – prehodil naoko ľahostajne.

„Bolo to skvelé! Merina je úžasná a Cedric je veľmi fajn.“
Usmial sa na ňu.

„Aj ty si sa im páčila.“

Chvíľu kráčali vedľa seba a zhovárali sa o všetkom, čo im prišlo na um. Potom vyšlo slnko a Aidan sa zmenil opäť na dych vyrážajúceho upíra. Znova vzal Claire na ruky a odniesol ju k svojmu zrubu. Ako predtým, ani teraz nevnímala rýchlosť s akou sa pohyboval, srdce jej búšilo ako divé a nevedela odtrhnúť pohľad od jeho tváre. Napokon ju zložil a omračujúco sa na ňu usmial. Pritiahol si ju a vášnivo ju pobozkal. Na okamih prestala dýchať a potom sa spýtala.

„A teraz čo? Ideš si ľahnúť do rakvy?“

Z hrdla mu vyšiel tichý smiech.

„Mám normálnu posteľ.“

Claire k nemu zdvihla oči a pomaly sa usmiala.

„Akú veľkú?“

Aidanov úsmev sa stratil a pozrel na ňu s rastúcou žiadostivosťou. Aj cez šaty cítila, ako stvrdol. Sklonil sa k nej a oblizol jej ušný lalôčik, až sa celá rozochvela.

„Dosť veľkú.“ – zašepkal.

O pár hodín neskôr sa Aidan nadvihol na lakti a hľadel na svetlú záplavu vlasov, ktorá sa mu rozlievala po ramene. Ani po dlhom milovaní nevyzerali strapato. Claire spala ako bábätko, v spánku sa túlila k nemu a on si vychutnával príjemnú únavu a pomaly zbieral sily. Usmial sa keď si uvedomil, že tentoraz od nej neušiel a nepraštil dvermi. Dočerta, napokon sú to tento raz jeho vlastné dvere. Nežne jej prešiel prstom po svetlej pokožke na ramene. Bola taká nádherná, až to omračovalo. Keby bola upírkou, chlapi v okruhu piatich kilometrov by padli na zadok a možno by sa zrodilo aj nové náboženstvo, kde by ju uctievali ako bohyňu.

V hlave si prehrával posledné hodiny. Jej vášnivé stonanie, to, ako mu všetky dotyky odplácala... vedel by si predstaviť, že by takto trávili každú noc. Možno by to napokon nebolo nemožné. Možno by prekonali aj jej ľudskosť a jeho neľudskosť. Napokon, už to urobili. Milovali sa a on jej ani raz neublížil. Keby lovil dosť často, asi by po tom ani netúžil, ako ten prvý raz. Teoreticky taký nerovný vzťah aj tak mohol fungovať. Ale v hlave sa mu vynorila jedna otázka, ktorá ho na tom všetkom trápila najviac.

Prečo sa Azazelovi nepáči, že sa zaplietol s Claire?!

Kapitola 14

Claire sa zobudila na akýsi zvuk. Otvorila oči, no nevidela nič. V miestnosti vládla taká tma, akoby bola polnoc. Kde to je?!

Vzápätí si spomenula. Je u Aidana. Asi zaspala. A tma je tu preto, lebo Aidana svetlo oslepuje. Keďže nemohla používať zrak, nastražila uši. Počula akýsi nevysvetliteľný buchot a hneď na to pritlmenú nadávku. Spustila nohy z postele a uvedomila si, že je nahá. V tejto tme nemohla nájsť oblečenie a tak nahmatala plachtu a provizórne si ju omotala okolo nahého tela. Dohmatala ku dverám a ako zázrakom sa jej podarilo o nič nezakopnúť. Šla podľa sluchu, pridŕžajúc sa jednou rukou steny. Napokon otvorila jedny dvere a zastala na prahu. Na pozadí Aidanových tichých nadávok čosi syčalo a kým sa zhlboka nenadýchla, netušila čo to je. Potom jej však do nosa udrela lákavá vôňa smažených vajíčok.

„Robíš raňajky?“ – spýtala sa do tmy.

Nadávky a šomranie utíchli a priam počula nervózny úsmev, ktorý sa vkradol Aidanovi do hlasu.

„Určite si hladná.“

Claire sa usmiala, vedela, že on ju v tme vidí. Nepožiadala aby rozsvietil, nechcela ho zbytočne upozorňovať na rozdiely medzi nimi, keď o tom sám nezačal.

„Prosím si tú časť bez škrupín.“ – uškrnula sa a urobila krok.

V tme nahmatala stoličku a posadila sa. Bolo to zvláštne sedieť a rozprávať sa v úplnej tme. Aidan potichu zanadával.

„V živote by som neveril, že je také ťažké rozbiť jedno sprosté vajce tak, aby ti do panvice nenapadli kúsky škrupín.“ – hundral.

„Tak to nechaj a vráťme sa do postele.“ – navrhla.
Aidan sledoval, ako sa usadila za jeho stolom. Čakal, že požiada aspoň o sviečku, no tvárila sa, že jej absolútna tma vyhovuje. Zbadal, ako sa jej plachta uvoľnila, zošmykla sa a odhalila kus dokonalého chrbta. Preglgol.

„To nie je zlý nápad...“

Vzdychol a odvrátil zrak, aby premohol pokušenie.

„Ale bol by som radšej, keby si mi v posteli omdlievala od slasti a nie od hladu.“

Claire sa hrdelne zasmiala. O minútku pred ňou s cinknutím pristál tanier s pariacimi sa vajíčkami. Hoci ich nevidela, voňali nádherne.

„Mám rozsvietiť, aby si sa mohla najesť?“ – Aidanov hlas jej zašepkal do ucha tak zblízka, že takmer nadskočila.

Okamžite si však nasadila vyrovnanú masku.

„Nechaj tak. Všetko, čo mi spadne na prsia, potom môžeš dojesť ty.“

Aidan sa zasmial a počula, ako si sadol oproti nej. Cítil spaľujúci smäd. Dnes v noci musí ísť opäť na lov. Pri tej myšlienke mu napadlo ešte čosi iné.

„Claire, ty sa vôbec nebojíš?“ – zaujímal sa, kým ona opatrne naberala praženicu a jedla.

Lyžička zastala vo vzduchu iba na sekundu, potom pokračovala vo svojej ceste k jej ústam.

„Čoho?“ – zamumlala.

Aidan pokrčil plecami, hoci to nemohla vidieť.

„Väčšina ľudí sa bojí upírov a vlkolakov, keď už nie sirén. A ty si ani raz nezajačala.“

Claire sa zamračila.

„Nie som väčšina ľudí. A nikdy nejačím.“

V Aidanovom hlase zaznela netrpezlivosť.

„Vieš, ako to myslím. Ty vôbec nemáš strach? To, čo o nás vieš, muselo totálne zmeniť tvoj pohľad na svet. Ľudia nemajú také zmeny radi.“

Claire chvíľku uvažovala.

„Nie.“ – povedala napokon pomaly.

„Nemám strach. Teda, nemám strach z toho, že ma uhryzneš a vysaješ mi krv, alebo že ma Cedric roztrhá na kúsky a Meriny sa už vôbec nebojím. To, čo cítim, nie je strach. Ja som.... naštvaná.“ – povedala prekvapivo.

„Nechápem.“ – reagoval bezmocne Aidan.

Claire prehltla ďalšie sústo a divo gestikulujúc lyžicou vysvetľovala.

„Vieš Aidan, ja som detektívka. A neznášam pocit, že som mala niečo rovno pod nosom a nevidela som to. Ten tvoj svet je taký rozsiahly, že by malo byť nemožné utajiť ho. A predsa som nič netušila. To človeka naštve.“

Chvíľku bolo v tej egyptskej tme hrobové ticho. Potom sa ozval Aidanov neveriacky hlas.

„To, že existujú mýtické bytosti.... urazilo tvoje ego?!“

„Do krvi.“ – potvrdila.

„Moje nervy, Claire!“ – zavrčal.

„No čo?“ – ohradila sa.

„Pýtal si sa ma, tak som ti odpovedala. A mimochodom, viac ma zaujíma, čo má proti mne váš kamoš Azazel.“

Aidanov hlas okamžite zmenil tón, o poznanie mrazivejšie povedal.

„Nie je to náš kamoš. Ako vieš, vďaka tomu hnusákovi sme tým, čím sme. A čo má proti tebe? Tak to by som tiež rád vedel.“

Claire sa oprela a zamyslene klopkala lyžicou o okraj taniera. Divné, že ho v tej temnote vôbec trafila.

„Nemohol by si to z neho vytiahnuť? Vieš, privolať ho a nezáväzne s ním hodiť reč.“

„To ťažko. Ten smrad vie čítať myšlienky.“

Claire sa zarazila.

„Iba vám, alebo aj ľuďom?“

Aidan na ňu zvedavo pozrel.

„Všetkým.“

„Hm.“

Claire sa na perách zavlnil drobný úsmevček. Toto už párkrát zažila. Tento pocit v nej indikoval jediné. Na niečo prišla. Získala o Azazelovi kvantum informácií. A niečo z toho je pre neho nebezpečné. Prečítal si jej myšlienky a je mu jasné, že Claire to buď vie, alebo je čertovsky blízko k tej nebezpečnej informácii. A to znamená, že teraz netreba povoliť. Treba sa zaťať a nepustiť ako buldog, ktorý sa zahryzne do svojej koristi. Aidan nevedel, čo ten jej úsmevček znamená, no mal pocit, že Claire má ďalší plán, ktorý sa mu nebude páčiť a tak ju varoval.

„Claire, s Azazelom si nič nezačínaj! Je to odporný sadista a má moc, akú si nevieš ani predstaviť. Je nebezpečný.“

Claire sa do tmy nevinne usmiala.

„To som aj ja.“

Azazel v tom okamihu ležal na opustenej pláži na jednom z filipínskych ostrovov. Vychutnával si slnko, vodu a piesok. V hlave sa mu súčasne premietali tisícky filmov – boli to životy jeho zverencov. Mohol si vybrať, ktorý bude sledovať. Mohol si pozrieť jeden, desať, alebo všetky naraz. V ľudskej mysli by sa všetky zlúčili do neprehľadného spletenca, ale jeho mozog fungoval inak. Práve teraz sledoval Aidana Darxa v zatemnenej kuchyni, ako podáva raňajky tej svojej blonďavej šľapke.

Azazel sa zaškeril. Tá fľandra vyzerá ozaj dobre, dal by si povedať. Bolo by to celkom ľahké. Vzal by na seba podobu jej milenca a pretiahol by ju tak, že by na nič neprišla. Urobil to už mnohokrát. Niet nad to, užívať si so ženskými, ktoré si myslia, že si to rozdávajú s vlastným manželom.

Hodil rukou a s trochou ľútosti zahnal tú myšlienku. S touto si dá radšej pokoj. Je nebezpečná. Cítil to každou bunkou svojej bytosti. Táto žena má takú prenikavú myseľ, že by mohla odhaliť jeho malý podvodík a keby sa tá suka dožadovala Božej pomoci....

Azazel sa zaškľabil. Už len to by chýbalo! Starý sa do jeho záležitostí nemieša a Azazel by chcel, aby to tak aj zostalo. Za každú cenu musí vymyslieť, ako upíra a tú jeho ženskú rozdeliť. Vnikol Claire Richardsovej do hlavy, čítal všetky jej skryté myšlienky. Ako očakával, takmer každé zákutie jej mysle bolo plné toho upíra. Cha, zamilovaná ženská! Koľko takých už za svoj život videl? Státisíce. Milióny. Narazil aj na kútiky, kde Aidan nebol. Jej práca. Jej sestra. A on sám Azazel Veľký v plnej kráse s planúcimi modrými očami. Azazel cítil, ako sa v ňom zdvíhal vlna hnevu, keď si prezeral tento kútik. Doparoma! Vedela o ňom oveľa viac, než by hocikto tušil! Dokonca vedela, že je synom Lilith a to o ňom nevedeli ani jeho zverenci! Už je len otázka času, kedy sa dozvie spôsob, ako ho obísť a zničiť.

„Do riti! Musí ich rozdeliť za každú cenu!!! Tá suka sa musí prestať zaujímať o jeho osobu!“ – a on už vedel, ako ich rozdeliť.

V jednej sekunde sa premiestnil z opustenej pláže do podzemnej garáže supermarketu kdesi v LA. Vzal na seba Aidanovu podobu a pomaly sa prechádzal pomedzi autá. Keby ho náhodou niekto zbadal pri tom čo chce vykonať, aj tak to spadne na Aidanovu hlavu. Nečakal dlho. O chvíľku sa vynorila spoza rohu skupinka mníšok.

„Výborne! Kto môže byť nevinnejší ako deti, alebo nevesty Kristove?!“ – zazubil sa.

Azazel sa zaškeril a vydal sa za nimi. Mníšky v dlhých habitoch sa chvíľku radili, očividne v obrovskej garáži váhali kde nechali auto. Napokon sa rozdelili. To bolo pre Azazela výborné. Plížil sa pomedzi autá, až kým sa nedostal celkom k nej. Jediným rýchlym pohybom vymrštil ruku, ozvalo sa odporné chrupnutie a hlava mníšky v čudnom uhle ovisla. Azazel pritiahol telo so zlomenými väzmi ďalej medzi autá a predĺženými zubami sa mníške zahryzol do krku. Nepotreboval piť krv ako upíry, no na druhej strane ani mu neuškodila. Vysal všetko do poslednej kvapky a potom telo nechal tak, aby sa našlo. Potom sa vytratil a našiel ešte dve očividne nevinné obete. Keď všetko zariadil, odporne sa uškrnul. Práca bola vykonaná. Vzápätí znovu ležal na horúcom piesku a čakal, kým jeho odporný čin prinesie ovocie.
Nasledujúce dva dni a dve noci boli pre Claire najkrajšími v živote. Dni trávila u Aidana v zatemnenom zrube a noci vonku v lesoch, kde Aidan pátral po tom či niekto nepotrebuje ochranu pred Cedricom. Na nočné výjazdy ju pôvodne vôbec nechcel vziať, no Claire si znova presadila svoje.

„Ak nechceš aby som šla, budeš ma musieť spútať a zamknúť...a ani to ti nezaručí úspech.“

Aidan nadával, šomral, presviedčal a vyhrážal sa ale nebolo to nič platné. Claire sa zaťala a tak ju napokon vzal so sebou. Jednu noc, kým bol na love v LA, Claire pozažínala v zrube všetky svetlá, poriadne si poobzerala strohé zariadenie a naučila sa pohybovať poslepiačky tak, aby do ničoho nevrazila a nič nerozbila. Nepokúšala sa zútulniť Aidanovo bývanie, tušila, že mu vyhovuje také, aké je. Na tretí večer Claire požiadala Aidana, aby ju odviezol domov. Hoci dni trávila obyčajne nahá, noci v lese dali jej oblečeniu zabrať.
Potrebovala funkčnú práčku a žehličku a v Aidanovom zrube nebola ani elektrina. Žiarovky fungovali na generátor a svoje šaty dával prať do práčovne.

Aidan ju vysadil pred Denisiným domom.

„Stretneme sa v bare.“ – povedal, ešte vtisol jej rýchly, vášnivý bozk a bol preč.

Claire v povznesenej nálade vošla dnu. Denny ju určite počula prichádzať, ale nevyšla jej naproti. Claire sa zamračila. To bolo čudné. Vošla do kuchyne, kde sestra sedela nad novinami a zízala do nich. Na Claire ani nepozrela, keď sa spýtala.

„Claire, čítala si noviny?“

„Nie.“

Noviny boli v posledné dni to posledné na čo si spomenula. Denny jej podala svoje a Claire sa do nich začítala. Stuhla. Z prvej strany na ňu zízali titulky a odporná fotografia plná krvi:

Upírsky útok v los angeles

„Čo je to za sprostosť? A... upír, ktorého som videla, zabíja iba zločincov. Nikdy nie nevinných!“ – zavrčala Claire.

Denny bez úsmevu zízala na sestru.

„Tí tvoji upíry tuším kašlú na to, kto je nevinný a kto nie. Predvčerom v noci zabili mníšku, trinásťročného chlapca a sociálnu pracovníčku.“

Claire pocítila, ako jej chladnú ruky. Aidan bol predvčerom v LA. Na love.

Divo zavrtela hlavou.

„To je blbosť, Denny! Musel to byť niekto iný!“

Sestra na ňu zazrela.

„Koľkých upírov si v LA našla?“

Claire zbledla, akoby nemala v tele ani kvapku krvi.

„Iba jedného, ale to neznamená, že ich nie je viac.“ – bránila chabo Aidana.

Denny vzala noviny, pokrčila ich a hodila do koša.

„Pozri, mne je to vcelku jedno. Ale mala by si vedieť, s kým sa vlastne stýkaš.“
Proti svojmu zvyku Denisa ďalej nekomentovala noviny a Clairiných upírskych priateľov, namiesto toho sa zdvihla a odišla z kuchyne.

Claire si šokovane vydýchla a zviezla sa na stoličku. To nemôže byť pravda. Aidan by nikdy nezabil nevinného. Nie ten Aidan, ktorý ju držal v náručí, s ktorým sa divoko milovala, ktorého... áno, ktorého začala ľúbiť. On nebol taký. Mal vysoké morálne zásady. Ale ten jeho smäd... sám sa priznal, že takmer zabil aj ju. Priznal sa, že túži po krvi, po akejkoľvek krvi a vtedy bol veľmi vysmädnutý. A teraz? Ako dlho nebol na love? Po akom čase sa upírom vracia smäd?

Claire vstala a rozochvene zamierila do svojej izby. Dá si dlhú sprchu, prezlečie sa a pôjde za Aidanom. Jasne sa ho to opýta. A on jej dá jasnú odpoveď.

---- ... ----

Aidan sedel za barom a trochu netrpezlivo podupkával nohou. Kde je Claire tak dlho? Pri pomyslení na ňu sa usmial. Boli spolu tak krátko, no zvykol si na ňu akoby to boli roky. Zvykol si na jej komandovanie. Zároveň ho bavilo aj vytáčalo. Toto polož tam, podaj mi tamto, kriste, keď nevieš rozbiť vajce, tak to nerob. Sadni si sem. Hej, nestúpaj po tej dlážke v topánkach! Kým si bol na love, umyla som ju! Mimochodom, kedy si naposledy utieral prach? Tu máš prachovku a do toho! Ako malý Napoleon, zhostila sa vlády nad takými aspektmi jeho života, o ktorých ani netušil, že existujú.

Zvykol si aj na to, že veci sa zrazu objavovali na miestach, kde ich nikdy predtým nemal. Claire mala zvláštny zvyk rozkladať veci okolo seba po zemi. Niekedy ich zabudla odpratať a tak už zo dva razy stúpil na kefu na vlasy, alebo keď šiel podpísať nejaké formuláre, namiesto pera našiel na stole lyžičku a jogurt. Keď sa začudoval čo tam robí, všimol si, že papiere sú podpísané. Claire majstrovsky sfalšovala jeho písmo a ušetrila ho tým práce, ktorú z duše neznášal. Znova pozrel ku dverám. Kde len je?

V tej chvíli sa dvere otvorili a vošla Claire. Usmial sa na privítanie, no ona mu úsmev neopätovala. Namiesto toho meravo hľadela do zeme. Bez slova si sadla k nemu a Aidan stuhol.

„Čo sa stalo?“ – spýtal sa priškrtene.

Claire mu podala pokrčené noviny. Zrak mu okamžite padol na prvú stránku. Rýchlo preletel pohľadom článok. „O čo ide?“

„Aidan, však si to nebol ty?“ – spýtala sa priamo.

Aidan zaťal zuby. Nemohla ho zraniť viac. Nemohla mu ublížiť viac, než to teraz urobila. Najskôr mu svoju dôveru dala a teraz mu ju jedinou vetou zasa vzala. „Dočerta!“

A on, idiot, si myslel, že by taký vzťah mohol fungovať. Ale ak mu nedokázala dôverovať v tej najdôležitejšej veci, ako by vôbec mohol?! Vedela, že sa živí iba kriminálnikmi, odpadom spoločnosti. Vedela, aký má odpor voči tomu, čím je! Veľmi dobre vedela, aké má výčitky svedomia, vedela, že ešte aj Cedricovi bráni zabiť nevinných! Ako vôbec mohla predpokladať, že by... Kým sa stihol naštvať, došlo mu to.

„Ona sa bojí. Prakticky so mnou chodí, ale bojí sa ma.“ – pomyslel si.

Čeľusť mu stvrdla. Pravdaže sa ho bojí. Ona je človek a on je upír. Akosi na to v posledných dňoch pozabudol.

Jej nedôvera je nielen prirodzená, ale aj životne dôležitá. Nesmie mu veriť. Dôvera by ju v tomto prípade mohla zabiť. On by ju mohol zabiť.

Aidan si uvedomil, čo by mal teraz urobiť. Nemal by sa brániť. Mal by ju nechať ísť, aby si žila svoj ľudský život bez neho a v bezpečí. Nemal vôbec nijaké právo zaťahovať ju do toho. Zhlboka sa nadýchol, lebo vo vnútri pocítil mrazivú prázdnotu. Musí ju nechať ísť. Nech si radšej myslí, že je netvor a nech sa mu vyhýba.
Keby mu aj tentoraz uverila, vždy by v nej boli pochybnosti. Zakaždým, keby sa objavili podobné titulky, hľadela by na neho s podozrením. A dobre by robila.

„Nie som človek, Claire.“ – povedal ticho.

„Ľudia sú moja zákonitá korisť.“

Claire sa na okamih zastavilo srdce. Urobil to. Môj bože, urobil to.

„Niekedy svoj smäd viem ovládať, inokedy nie. Občas je to ťažšie. Aj pri tebe. Raz by som ťa mohol zabiť. Raz to aj urobím, ak zostaneš.“

Claire cítila, ako sa jej do očí derú slzy. Zúrivo zažmurkala, aby sa ich zbavila.

„Aidan, povedz mi to. Urobil si to, či nie?!“

Nemohol povedať pravdu a nemohol ani klamať. Namiesto toho sa na ňu zachmúrene, bolestne zahľadel.

„Vedela si to, Claire. Vždy som bol zabijak.“

Claire zaťala prsty do kabelky. Srdce je na chvíľku prestalo biť, dych sa zastavil.
Potom sa zdvihla a urobila pohyb, akoby mu chcela položiť ruku na plece. Včas sa však zastavila a ruku spustila.

„Zbohom, Aidan. Ľúbila som ťa.“ – zašepkala a elegantným krokom opustila bar.

---- ... ----

Azazel sa spokojne usmial. Vo chvíli, keď sa Claire a Aidan rozišli, sedel v malej, zafajčenej putike v Mexiku a nalieval sa tequilou. Takto sa mu to páči. Miloval manipulovať s ľudskými životmi. Zvlášť so životmi Darxovcov. Fuj! Nenávidel Aidana a Cedrica! Akurát Merina je znesiteľná a vlastne celkom milá. Ale jej bratia...

Ani jedného sa mu nepodarilo zlomiť. Cedric Darx na neho ešte aj po päťdesiatich rokoch zaútočil zakaždým, keď sa Azazel objavil v jeho blízkosti.
Bolo to samozrejme úplne zbytočné, ale Azazela strašne štvalo, že ho nedokáže pokoriť. Jeho životným cieľom sa stalo vidieť to zúrivé monštrum, ako sa mu plazí pri nohách.

A Aidan Darx! Ďalší nadutec! Namyslený a sebavedomý až hrôza. Nikdy neuznal Azazela za svojho pána. Hoci ho Azazel premenil na upíra, odmietal sa ním stať v plnom zmysle slova! Ten povýšenecký a chladný bastard si namýšľal, že si môže zachovať niečo z ľudskosti, ktorú mu Azazel vzal. Nikdy sa pred ním neponížil, nikdy ho nebral ako zvrchovaného vládcu. Správal sa k nemu ako k seberovnému a to Azazel nemohol zniesť. Tešilo ho Aidanovo zlomené srdce. Och, koľká veľkodušnosť! Vzdal sa tej fľandry, len aby bola v bezpečí. Vzal Azazelove činy na seba. Azazel sa zaškeril. To sa mu podarilo. Tá blonďavá suka Aidanovi Darxovi ublížila tak, ako sa to Azazelovi nikdy nepodarilo. Padlý anjel tak zabil dve muchy jednou ranou. Zbavil sa nebezpečnej detektívky a potrestal upíra za jeho nezlomnosť.

Azazel sa ešte raz potešil Aidanovým utrpením, ktoré sledoval v jednom z filmov vo svojej mysli. Potom sa preorientoval na iný film. Na film o smutnom, vystrašenom dievčatku, ktoré sa bálo zatvoriť oči. Ale raz ich bude musieť zatvoriť. A vtedy k nej príde on. Aby ju týral, mučil, aby ju ovládol a s ňou aj moc ktorú má a ani o nej nevie.

Azazel si pošúchal ruky a hodil do seba ďalšiu tequilu. Život vedel byť skurvene krásny, keď sa Boh nedíval.

Kapitola 15

Už po druhý raz Claire utiekla z Reaganu, akoby jej horelo za pätami. Tento raz však nebola sama. Začali sa prázdniny a tak si vzala so sebou Andromedu. Niet lepšieho lieku na zlomené srdce, ako nemať čas myslieť na bolesť. A naozaj to tak bolo. Meddie chodila s Claire do práce, lebo milovaná teta si vyhradila niekoľko dní iba pre papierovú prácu. Kým pracovala, jej neter privádzala Barryho a Sweetsa do zúfalstva množstvom otázok. Čo však na tom bolo najčudnejšie, Meddie sa ani sekundu nenudila. Keď sa na poludnie vrátili domov, Claire sa najedla a dievčatko sa zatiaľ prehrabávalo v jej skriniach. A potom vyrazili do mesta.
Dieťa vláčilo svoju tetu po takých miestach, o ktorých ani nevedela, že tam sú. Navštívili cirkus, lunapark, obchodné centrá a luxusné butiky. Claire minula celý majetok na oblečenie pre ne dve, lebo Meddie si zmyslela, že chce mať rovnaké šaty ako teta, len v menšom vydaní. Do postele Claire odpadávala zásadne až po polnoci a to taká vyčerpaná, že jej Aidan neprišiel ani na myseľ. Ibaže po týždni sa prázdniny skončili a John si Meddie odviezol naspäť do Reaganu. A vtedy to na Claire doľahlo. Celá tá prázdnota. Mala prázdnu posteľ, prázdny dom a prázdne srdce. A pekelne to bolelo. Stále mala pred očami Aidanovu tvár, keď jej vysvetľoval, že je zabijak. Milovala ho. Predtým si to jasne neuvedomovala, no jej terajší stav ponúkal iba toto vysvetlenie. Občas zdvihla telefón. Najčastejšie to boli Barry, alebo Sweets, občas Denny.
Preto absolútne nečakala telefonát, ktorý mala jedného skorého rána. Keď sa dotieravé drnčanie telefónu predralo až do jej vedomia, celkom dezorientovaná vyskočila z postele a zanadávala.

„Dočerta!“ – uľavila si, keď hodila pohľadom na budík.

Bolo niečo po piatej. Kto doparoma telefonuje tak skoro ráno? Veď slnko ledva vyšlo!

Napálená sa pobrala k telefónu, ktorý stále naliehavo vyzváňal. Schmatla slúchadlo.

„Prosím!“ – zavrčala do neho.

„Claire?“ – ozval sa mužský hlas.

Bol jej povedomý, no nedokázala si ho hneď zaradiť.

„Áno?“

„Tu je Cedric.“ – povedal hlas v telefóne a Claire sa na sekundu zastavilo srdce.

Čo sa stalo? Prečo jej volá? Alebo sa chce len uistiť, že je nažive? Že ju Aidan nezabil?
Každopádne s náruživosťou narkomana siahla po tom jedinom tenučkom spojivku s Aidanom, ktoré v tejto chvíli mala.

„Ahoj, Cedric. Čo sa deje?“

Mužský hlas zaodŕhal a napokon z neho vypadlo.

„Claire myslím, že som dnes v noci zabil Aidana.“

Claire cítila, ako sa jej zahmlieva zrak. Všetko odrazu pohltila tma. Cítila, že omdlieva, no silou vôle potlačila príznaky slabosti. Bezvedomie je teraz to posledné čo potrebuje. Vystrela plecia, aby si dodala sebadôvery a rázne povedala.

„Pomaly Cedric. Porozprávaj mi od začiatku čo sa stalo.“

„Narazili sme na seba v lese. V takej situácii, ako naposledy.“ – Cedric hovoril priškrtene, akoby sa dusil.

Claire si vybavila ich posledné stretnutie. Cedric šiel po turistoch a Aidan ich pred ním zachránil, s jej pomocou.

„Pokračuj.“ – vyzvala ho.

Všimla si, že nechce po telefóne hovoriť podrobnosti.

„Vyzeral, akoby mu na tej bitke ani nezáležalo. Akoby mu bolo jedno, čo mu spravím.“ – Cedricov hlas sa zachvel.

„Claire, poriadne som ho doriadil. Možno na to zomrie. Nemá nikoho, kto by sa o neho postaral. Chvíľu trvalo, kým som z tvojej sestry vymámil tvoje číslo v LA. Nevedel som, že si odišla.“

„Skončilo sa to.“ – oznámila mu Claire.

Pravdaže skončilo. Nemohla milovať vraha. Nemohla dôverovať netvorovi, ktorý pije krv detí a nevinných ľudí. Takže absolútne netušila, čo v jej vnútri ju prinútilo povedať:

„Vezmem si helikoptéru. O chvíľu som tam. Nerob si starosti.“

„Ďakujem.“ – povedal Cedric s očividnou úľavou.

„Mohla by si mi dať vedieť, ako je na tom?“

„Jasné. Kde ťa nájdem?“

Cedric jej opísal cestu k jeho domu a uistil ju, že sa na ňu nevrhne. Claire súhlasila. Telefón onemel. Tak.

Kým Claire zúrivo telefonovala priateľom na polícii, aby jej poskytli policajný vrtuľník, premýšľala, čo to doparoma robí. Prečo by jej malo záležať na niekom ako Aidan?

Lenže faktom bolo, že jej na ňom záležalo... až priveľmi. Bol rovnako osamelý, ako ona. A rovnako ako ona, nemal šťastie v láske. To celkom stačilo, aby v nej vzbudzoval súcit... a čosi viac.

„Došľaka!“

Priatelia z polície zariadili vrtuľník a ten Claire odviezol do Reaganu. Povedala pilotovi, aby ju vysadil za mestom. Nechcela, aby niekto vedel, že je späť. Nemala chuť vysvetľovať Denise kde je, čo robí a prečo je tam. Pilot jej vyhovel. Našiel vhodné miesto na pristátie a vysadil ju. Claire sa zorientovala rýchlo. Vďaka dlhým pochôdzkam s Aidanom už okolie poznala veľmi dobre. Bola ani nie desať minút od jeho zrubu. Vyrazila.
Neobliekla sa práve vhodne na túru, konáriky ju pichali do holých lýtok a suché vetvičky sa jej zamotávali do vlasov, ale Claire si to nevšímala. V hlave mala iba jedno: Aidan. Aidan je zranený. Možno aj mŕtvy. Mierila k jeho zrubu, ale... kde do pekla ho bude hľadať, ak sa nedovliekol domov?! Čo ak leží uprostred lesov? Mala sa Cedrica spýtať, kde presne sa to pochytili. Claire si zahryzla do pery. Aj keby mala bosá stúpať po ihličí, neodíde, kým Aidana nenájde, či už živého alebo mŕtveho.

Našťastie to nebolo potrebné. Keď konečne prišla k zrubu, zbadala na verande natiahnuté telo. Aidan bol zvalený, akoby sa predtým pokúšal dosiahnuť na kľučku.

Dych sa jej na chvíľku zastavil. Čo ak je mŕtvy? Čo si počne? Do očí jej vhŕkli slzy a rozbehla sa ku dverám. Tam klesla na kolená vedľa nehybného Aidana.

„Aidan! Aidan, počuješ ma?“ – zašepkala nežne a jemne ho obrátila na chrbát.

Ten pohľad jej vyrazil dych. Na jeho kriedovobielej pokožke snáď nebolo miesto, ktoré by nebolo zamazané od zaschnutej krvi. Šaty mal potrhané, akoby ho driapalo divé zviera. Vlastne ho aj driapalo. Keď ním pohla, trošku zastonal od bolesti a jej sa nesmierne uľavilo.

„Žije!“

Tá jediná myšlienka potlačila hystériu, ktorá sa jej chystala zmocniť a u Claire prevládol zdravý rozum. Rozhodným pohybom si z pliec striasla vak a začala sa venovať Aidanovi.

Najskôr ním opatrne pohýbala aby zistila, či nemá nič zlomené. Hlava bola dobitá, ale vyzerala v poriadku. Prezrela ruky. Boli strašne doriadené, miestami boli povytŕhané celé kusy svalov, ale kosti boli v poriadku. Opatrne mu vyhrnula tričko a zalapala po dychu. Na ľavej strane mal svaly vytrhané tak, že bolo vidno rebrá. A minimálne jedno bolo zlomené, pretože trčalo z rany, ako nejaká cudzia biela vec. Claire opäť pocítila slzy v očiach a tentoraz sa im nebránila.

„Och Bože, Aidan teba teda poriadne doriadil!“

Ako bez lekára napraviť zlomené kosti? Claire sa o to pokúsila. Zahryzla si do pery a vďačná, že je Aidan v bezvedomí, opatrne zatlačila kosť naspäť do rany, kým nepočula, ako sa obtrela o druhú polovicu zlomeného rebra. Aidan sa mykol, od hroznej bolesti sa na okamih prebral, vytreštil na ňu slepé oči a vykríkol tak, až Claire zaľahlo v ušiach. Vzápätí sa zvalil znova na verandu, opäť stratil vedomie. Claire vbehla do zrubu. Bol zatemnený ako vždy, ale ona sa už naučila pohybovať sa po ňom tak, aby do ničoho nenarazila. Z postele strhla plachty a vrátila sa k Aidanovi. Nemala poruke nôž, ani nožnice, takže plachtu roztrhala zubami. Po niekoľkých pokusoch obviazala rebrá takmer profesionálne, stiahla ho tak silno, ako sa len odvážila. Nakoniec provizórny obväz trošku povolila, aby mohol dýchať. Zastala nad ním a rozmýšľala.

Je to veľký chlap a ona nemá dosť sily, aby ho odniesla na posteľ. Koho však zavolá? Cedrica? Ten by ho asi úplne dorazil. Nie. Musí to skúsiť sama.

Po centimetri ťahala Aidanovo nehybné telo dnu. Okamžite sa vzdala myšlienky, že by ho odvliekla až k posteli, takže ho nechala ležať na dlážke v obývačke a podložila pod neho prikrývky, aby mal mäkkú podložku. Potom otvorila okenice a odtiahla závesy. Do zrubu vniklo denné svetlo. Claire našla misu a naplnila ju vodou. Kúskom roztrhanej plachty začala jemne umývať krv z Aidanovej tváre, očistila mu ramená i hruď. Všimla si, že nohy nemá poranené. Cedric, ako pravý dravec, šiel po hornej časti tela, po krku a po mäkkých častiach brucha. Mala by byť vďačná, že namiesto toho trafil rebrá. Aidan bol stále v bezvedomí. Claire nad ním zaváhala. Má ho tu nechať samého, aby sa stretla s Cedricom a povypytovala sa ho, ako treba liečiť zraneného upíra? Napokon vytiahla svoj mobil a zavolala na číslo, ktoré jej Aidanov brat dal.

„Prosím.“ – ozvalo sa zavrčanie.

„Cedric, to som ja, Claire.“

Cedricov hlas okamžite stratil naštvaný podtón.

„Našla si ho?“

„Našla.“

„Dobre. Nehovor o tom do telefónu. Môžeš prísť?“

Claire cez plece pozrela na Aidana, ktorý nehybne ležal na dlážke.

„Nie k tebe domov. Ak sa chceš stretnúť, musí to byť bližšie. Nemôžem ho tu nechať samého.“

Cedric chvíľku rozmýšľal. Kde už nebude cítiť Aidanov upírí pach, ktorý ho zasa rozzúri do nepríčetnosti? Pokiaľ sa môže odvážiť?

„Vieš čo, nechaj tak. Keďže ho tam nechceš nechať samého, predpokladám, že... “

Žije. Claire si to chýbajúce slovo domyslela v zlomku sekundy.
„Áno žije. Ale len tak tak. Budem asi potrebovať pár rád.“

Cedricovým hlasom sa niesol podtón úľavy.

„Odo mňa asi nie. O tom, ako sa o niekoho takého postarať, neviem nič.“

Claire podráždene zafučala.

„Fajn. Nejako si poradím. Len buď pri telefóne, keby sa niečo zomlelo.“

Cedricov hlas bol znova opatrný.

„Claire... dávaj si pozor. Môže sa stať, že keď sa preberie, bude smädný.“

„Pokúsim sa do neho naliať trochu vody.“ – povedala nechápavo.

Bezútešne sa zasmial.

„Myslím, že voda nebude to pravé.“

Zalapala po dychu, keď jej to došlo. No jasné. Je to upír. Silu mu dáva ľudská krv. Je to logické, že bude potrebovať... piť.

„Aha. Dobre, niečo vymyslím.“
Cedricov hlas trošku zmäkol.

„Claire... vďaka.“

„Niet za čo.“ – povedala automaticky a zložila telefón.

Nerozhodne sa zadívala na nehybného Aidana na podlahe. Kde mu pre Kristove rany, zoženie nejakého zločinca?! Alebo, keď už na to príde, nejakého človeka. Jediným zdrojom ľudskej krvi široko ďaleko bola ona sama. Pri tej myšlienke sa kyslo usmiala. Dočerta. Nemôže predsa fungovať ako opatrovateľka aj krvná konzerva v jednom.

„Ale môžeš!“ – hádala sa sama so sebou.

„Prišla si mu zachrániť život, tak teraz máš šancu. Navyše, ak sa splní Cedricova čierna predpoveď, ak to neurobíš sama, najskôr sa na teba vrhne, len čo sa preberie. Môže ťa zabiť skôr, ako si uvedomí, kto si.“

Silou vôle odsunula pochybnosti a strach do najhlbšieho zákutia svojej mysle. Rozhodným krokom prešla ku kuchynskej linke. Nenašla tu nijaký nôž, ale spomenula si, že jeden patrí k uniforme správcu. Prehľadala teda spálňu a skutočne našla obrovský nôž so zubatým ostrím. Dofrasa. Toto bude bolieť.

Vzala nôž späť do obývačky, pripravila pohár a obväz, a rýchlo aby si to nerozmyslela, potiahla nožom po zápästí. Rukou jej preletela ostrá bolesť, až stisla zuby aby nevykríkla. Pridržala zápästie pri pohári a neosobne hľadela, ako sa napĺňa jej krvou. Potom zasyčala na Aidanovo nehybné telo.

„Ako upír si tuším úplne neschopný, Aidan Darx! Keď sa pobiješ s vlkolakom, musím ti prísť na pomoc s paralyzérom. A keď náhodou nie som poruke, necháš sa takto dokaličiť! To by ma zaujímalo, ako si vôbec prežil celé tie roky bezo mňa!“ – znelo to tak nafúkane a egocentricky, že sa musela sama sebe zasmiať.
Keď bol pohár plný jej krvi, silno obväzom stiahla ranu. Rez nebol hlboký, ani nebezpečný. Nezasiahla žiadnu žilu, dokonca počas tejto procedúry musela niekoľko krát ranku otvárať, lebo prestala krvácať sama od seba. Zápästie ju teraz štípalo, ako čert. Vrátila sa k Aidanovi a kľakla si k nemu. Trošku mu nadvihla hlavu a priložila mu pohár k perám. Netušila, ako napojiť človeka v bezvedomí, no pri upíroch to bolo celkom jednoduché. Len čo priblížila pohár s krvou k jeho ústam, Aidan zachytil jej vôňu. Jeho telo napriek strašným zraneniam reagovalo okamžite. V jedinom zlomku sekundy doširoka otvoril oči. Claire takmer šokovane odtiahla ruku, no ovládla sa. Vzápätí si uvedomila, že musí byť dezorientovaný. Bolo svetlo a on bol slepý. Cítil krv, bolesť z poranení a prítomnosť človeka. Ale nemusel vedieť, že je to ona. Mohol ju pokladať proste za zdroj krvi, ktorú tak potrebuje. Claire mu ticho objasňovala situáciu, aby sa upokojil a spamätal.
„To som ja Aidan, Claire. Som tu s tebou. Sme u teba doma. Musela som odtiahnuť závesy, aby som videla na tvoje zranenia. V noci si sa pochytil s Cedricom.

Máš dolámané rebrá a si poriadne doriadený. Ležíš na podlahe v obývačke, lebo nemám dosť sily odniesť ťa do spálne. Teraz ti dám napiť, tak buď poslušný a prehltni to.“

Jej mäkký, tichý hlas Aidana pomaly upokojoval a zbavil ho zmätku aj túžby vrhnúť sa na človeka vo svojej blízkosti. Claire presne vedela, čo má povedať. Aidan sa uvoľnil a dovolil jej, aby mu prisunula pohár k ústam. Zahalil ho mrak lákavej vône z pohára a bez rozmýšľania sa napil. Až potom si uvedomil, že mu Claire podáva ľudskú krv.

„Kde... kde.... – zachripel, no neovládateľne pil ďalej, až kým pohár nebol prázdny.“

Claire mu kúskom nejakej mokrej látky jemne utrela ústa.

„Čo kde?“

„Kde si vzala krv?“ – spýtal sa už zrozumiteľnejšie.

Nevšedné liečivo ho očividne znova postavilo na nohy. Vyzeral už trochu lepšie a Claire si všimla, že rany na jeho ramenách a hrudníku sa začínajú rýchlo hojiť. Krv očividne pomáha a ona zvolila správny postup. Od úľavy sa jej zatočila hlava. Až doteraz si neuvedomila, v akom napätí bola.

„Je to moja krv.“ – informovala ho pokojne.

Ešte dobre, že bol zranený, lebo v jeho tvári sa zrazu objavila taká zúrivosť, akoby ju chcel namieste zahlušiť.

„Čo si to urobila?! Nechala si sa mi pohrýzť?!

Dofrasa Claire, vieš, čo sa z teba teraz stane?! Čo si sa zbláznila?! Nikdy by som neveril, že môžeš byť taká hlúpa!“

Claire odula spodnú peru.

„Super. Za dobrotu na žobrotu.“

Každopádne, keď je v stave nadávať jej, už je mu lepšie.

„Och, niet za čo, Aidan. Veľmi rada som ti zachránila život.“
„Naozaj to nič nie je, kedykoľvek znova nechám všetko tak, zburcujem políciu kvôli vrtuľníku a vydám sa ťa hľadať po horách. A mile rada sa znova porežem tým hnusným zubatým nožom, len aby som si potom vypočula, aká som hlúpa.“ – povedala sarkasticky.

Aidanovi sa uľavilo.

„Porezala si sa nožom?“

„Rovno cez zápästie, inteligent.“ – zašomrala.

Aidan sa pokúsil nadvihnúť na lakťoch, no nemal ešte toľko síl. Bezmocne sa zvalil nazad a zasyčal, keď si pri náraze znova udrel polámané rebro.

„Ako si sa vôbec dozvedela...“

„Volal mi Cedric. Môžeš mi vysvetliť, čo sa stalo?“ – spýtala sa príkro.

„Povedal, že si vôbec nebojoval. Odrazu si zatúžil poslúžiť mu ako večera? Ak si chcel spáchať samovraždu, mal si mi zavolať, bola by som ti s chuťou vrazila do srdca kôl. Ale nie. Radšej si sa dal poobhrýzať vlkolakovi.“ – vykladala a zrazu sa na neho oborila.
„To si si vôbec neuvedomil, ako na tom Cedric bude až sa znova premení a zistí, že zabil vlastného brata?! Čím si do frasa rozmýšľal?! Mal by si používať mozog. Vieš, to je ten špongovitý orgán, ktorý sa u väčšiny ľudí nachádza tam, kde ty skladuješ piliny!“

Aidan s otvorenými ústami počúval jej prednášku. Naposledy ho takto zjazdila vychovávateľka v sirotinci asi pred sedemdesiatimi rokmi. Mal by sa rozzúriť, poriadne jej vynadať, čo si to dovoľuje a prečo vôbec dráždi zraneného upíra, čo je najnebezpečnejší tvor na zemi. Namiesto toho sa ohúrene rozosmial. Claire takisto zacukalo kútikmi úst, no ovládla sa. Prísne ho napomenula.

„Zostaň tu a ani sa nepohni. Nechám ťa tu teraz samého. Musím sa stretnúť s Cedricom. Veľmi sa o teba bál, ale do telefónu nechcel hovoriť a ja som ťa nemohla nechať samého a v bezvedomí.“

Prikývol.
„Zostanem tu. Kým odídeš, mohla by si zatemniť okná? A... v stolíku sú kľúče od auta. Mohla by si sa cestou zastaviť na jednej adrese, ktorú ti dám? Otvorí ti divný chlapík. Povieš mu, že si upírova kamoška a prišla si vyzdvihnúť balíček.“

Claire nadvihla obočie.

„Balíček?“

„Medicínske vrecká so zmrazenou krvou. Mám ich

pre takéto prípady uskladnené u dôveryhodného človeka.“ – vysvetlil.

„Dobre.“

Claire vytiahla mobil a keď Cedric zdvihol, zašomrala.

„Prídem k tebe o pol hodinu.“

„Čakám.“

Claire odložila mobil a posťažovala sa.

„Kriste, tieto telefonáty sú ako z blbého špionážneho filmu.“

Zatiahla závesy a zatvorila okenice. Zrub sa ponoril do úplnej tmy.
„Nebudem dlho.“ – oznámila, keď vychádzala zo dverí.

Zastavil ju Aidanov hlas.

„Claire... ďakujem.“

„Niet za čo.“

„Nechcem byť nevďačný, ale... prečo si vlastne prišla?“

Dobre vedela, na čo sa pýta. Opustila ho, pretože bol chladnokrvný zabijak a nechcela s ním mať nič spoločné. Ale teraz sa vrátila. Prečo? Čo jej malo záležať na vrahovi nevinných? A možno sa Aidan domnieval, že ho má stále rada.

„Tak to naozaj netuším.“ – zahundrala napokon a ticho za sebou zatvorila dvere.

---- ... ----

Cestu k Cedricovmu domu za Greenvillom našla bez problémov. V prenosnej chladiacej taške už mala uložené balíčky s krvou pre Aidana, takže sa nemohla zdržiavať dlho. Napokon osamelý dom našla. Bolo to dokonalé útočisko pre vlkolaka. Široko ďaleko nebolo jediného zvedavého suseda. Zastala s autom pred domom a zakričala.

„Cedric!“

„Poď ďalej, Claire!“ – zavolal z vnútra.

Claire teda vystúpila z auta a opatrne vošla do domu.

„Cedric?“

„Vzadu.“

Claire šla za jeho hlasom až dozadu, kde sa k domu krčila malá garáž. Keď Cedrica uvidela, zalapala po dychu. V garáži bola betónová podlaha a v nej zapustené oceľové oko hrúbky predlaktia. Oň bola prichytená jedna strana masívnych okov, kým druhá strana spútavala Cedricovu svalnatú ruku.

„Cedric, čo... “

Zmĺkla. Len čo vošla, Cedric sa prikrčil, vyceril zuby a zaťal päste. Všetky svaly na tele mu stuhli napätím. Celý sa triasol.

„To je.... poistka. Máš na sebe.... upírsky pach.“ – precedil cez zuby.
„Neovládaš sa?“ – spýtala sa opatrne.

„Nie.... veľmi. Nepredlžuj to.“

Mimovoľne mykol putami v márnej snahe oslobodiť sa aby sa na ňu vrhol. Claire sa nedvojak postavili vlasy na zátylku dupkom.

„Aidan bol zranený. Poriadne. Mal dokaličené rebrá, otvorenú zlomeninu, povytŕhané kusy mäsa a bol strašne doriadený. Dala som mu napiť krvi. Prežije to. Je na tom lepšie, už mi aj vynadal.“ – vysypala zo seba Claire.

Cedric znova mykol putami a cvakol zubami smerom k nej.

„Čo sa stalo... prečo si od neho odišla? Bez teba sa mu nechcelo... žiť.“

Claire pozrela do zeme a srdce jej zovrelo.

„To nie je pravda.“

„Preto... so mnou... nebojoval.“

Claire nešťastne pozrela na Cedrica, ktorý tlmene vrčal.

„Aidan zabil nevinných ľudí. Pri love. Mníšku, sociálnu pracovníčku a dieťa. Bolo to v novinách a keď som sa ho spýtala, či to bol on, nepoprel to.“

Šok spôsobil, že Cedric sa prestal chvieť. Stále pôsobil napäto, no v očiach mu z predchádzajúcej zúrivosti nezostalo nič, lebo ju nahradilo bezmedzné prekvapenie.

„Aidan zabil nevinných?!“

Claire si zahryzla do pery a prikývla. Očakávala, že Cedric vybuchne, ale on sa divo rozosmial. Nechápavo na neho pozrela.

„Claire.... “ – zajachtal medzi výbuchmi smiechu.

„Aidan by radšej vyschol, akoby mal zabiť niekoho nevinného! To rozhodne nebol on!“

Claire stoicky pokrčila ramenami.

„Nepoprel to.“

Cedric sa prestal smiať. Znovu mykol putami, no už nevyzeral tak zúrivo, len strašne vážne.

„Ako svojho brata poznám, vzal to na seba aby ťa ochránil. Nedôverovala si mu. To ho zranilo.“

Claire na neho vyjavene zízala, kým jej to všetko nedocvaklo. Aidan nikoho nezabil.
Pochybovala o ňom a on sa jej radšej vzdal. Nechcel mať vzťah založený na pochybnostiach. Bože, ale bola hlúpa! Zo srdca sa jej odvalil poriadny kameň. Teraz to už chápe. A znova začne bojovať o svoj osud. O Aidana. Vystrela plecia a položila si nahlas tú jedinú otázku, ktorá ju ešte zaujímala.

„Ale kto to teda bol, ak nie Aidan?“

Cedricovi sa v očiach znova rozhorel zúrivý plameň a vyceril biele zuby.

„Kto sa v poslednom čase vyhrážal, že teba a Aidana rozdelí?!“

Claire na neho hľadela a oči sa jej rozšírili. Potom však stvrdli a premenili sa na dva kusy arktického ľadu. Precedila to meno cez zuby v tej istej chvíli, ako Cedric.

„Azazel.“

Kapitola 16

Claire šoférovala späť k Aidanovmu zrubu precízne a zodpovedne ako vždy. Na tvári mala dokonale nacvičený vyrovnaný výraz. Nikto by z neho neuhádol, že v jej vnútri vládne mrazivá atmosféra. Akoby jej žilami prúdil tekutý dusík, ktorý zamrazil všetko čoho sa dotkol. A na kosť zľadovatená bola najmä myšlienka na jedného padlého anjela.

Claire bola samostatná už ako dieťa. Vyrastala v rodine s naivnou sestrou, milujúcou matkou a láskavým otcom. Nikdy nemali výhrady voči jej rozhodnutiam, či sa to týkalo jej obľúbených hračiek, výberu školy, neskôr povolania. Nikdy nedali najavo nespokojnosť s chlapcom, s ktorým chodila. Vybudovali v nej presvedčenie, že je svojprávny človek, schopný rozhodovať sám za seba a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Ak si teda rodičia nedovolili zasahovať jej do života, ako sa mohol opovážiť Azazel?!

Akým právom sa pokúša manipulovať jej život? Claire cítila, ako ju zalieva vlna ľadovej zlosti. Keby bol teraz padlý anjel vedľa nej, hrozilo by mu vážne nebezpečenstvo. Keď sa niekto pokúšal riadiť život ženy akou bola Claire, poriadne riskoval. A Azazel prekročil všetky hranice.

Čo bolo ešte čudnejšie, takmer rovnaký hnev cítila voči Aidanovi. Aj on si myslel, že ju môže ovplyvňovať a rozhodovať o jej živote. Iste, urobil to, o čom si myslel, že je pre ňu najlepšie. Lenže ona to vie sama! Pevnejšie zovrela volant a pokračovala v jazde. Aidan ležal v zatemnenej obývačke a pokúšal sa dýchať čo najplytšie. Zlomené rebro ho sakramentsky bolelo pri každom hlbšom nádychu. Netrpezlivo čakal, kedy Claire prinesie krv. Už bol niekoľko krát zranený, ale prísun extra dávky mu vždy rany vyliečil v priebehu niekoľkých minút.
Konečne začul zvuk svojho džípu. Jeho citlivé uši ho zachytili ešte skôr, ako sa vynoril z lesa. A práve ten citlivý sluch mu napovedal, že niečo nie je v poriadku. Claire zabuchla dvere na aute o čosi tvrdšie ako obvykle. Človek by rozdiel nepoznal. Aidan áno. Napäto načúval jej krokom. Rázne, rýchle, prudkejšie, ako hocikedy predtým.

Aidan nebol zbabelec, ale jeho inštinkty ho dokonale varovali. Niečo sa stalo. Claire prichádza od Cedrica naštvaná. Poriadne naštvaná. Ajajaj.

Nadvihol sa na lakťoch, ignorujúc bolesť v boku a trošku sa stiahol. Celé mu to prišlo smiešne. Prečo by sa mal upír obávať krehkej ľudskej ženy? Ako by mu už len mohla ublížiť? Lenže on sa nestiahol pred fyzickou hrozbou. Clairin ostrý jazyk vedel ublížiť oveľa viac.

„Aidan?“

Silene pokojný hlas. Dočerta! Dočerta!

„Som tam, kde si ma nechala.“ – povedal ostražito.

Claire rozsvietila miniatúrnu žiarovku nad kuchynskou linkou.
Dávala dostatok svetla, aby na neho videla a pritom nie toľko, aby ho oslepilo. Obozretne na ňu pozeral a snažil sa zaostriť zrak. Claire k nemu pristúpila a pohŕdavo vysypala vrecúška s chladenou krvou na dlážku vedľa neho. Poriadny rozdiel oproti tomu, ako mu podávala svoju vlastnú krv. Aidan sa za jedným okamžite natiahol a ona ho pritom sledovala chladným pohľadom. Aidan s povzdychom vrecúško položil.

„Stalo sa niečo?“

„Iba to, že som prišla na to, aký si bastard.“ – oznámila mu bohorovným tónom, ktorý ho tak rozčuľoval.

Vytreštil oči.

„Čo som zasa spravil?“

Naklonila sa celkom k nemu, aby ju dobre videl... aby videl pohŕdavý výraz v jej tvári.

„Nenávidíš Azazela, ale nie si o nič lepší!“ – vyštekla.

Aidan zavrčal. V jeho súčasnom stave to vôbec nepôsobilo hrozivo a nebezpečne. Claire sa škodoradostne zasmiala.

„Dúfam, že ťa to rebro na umretie bolí.“ – zaželala mu.

Na chvíľku sa mu otočila chrbtom.

Videl iba jej stuhnuté plecia. Tie sa potom roztriasli potláčaným hnevom. Keď prehovorila, slová zneli úsečne a tvrdo.

„Kto ti dal právo rozhodovať, čo je pre mňa najlepšie?“

Obozretne sa spýtal.

„O čom to hovoríš?“

Claire sa otočila naspäť k nemu a z očí jej šľahali blesky mrazivého hnevu.

„Hovorím o tom, že si vzal na seba Azazelove zločiny, aby som ťa opustila. Ako si sa opovážil rozhodovať

za mňa?!“

Aidan zaškrípal zubami. Cedric! Pri najbližšom stretnutí z neho vytrasie dušu!

„Claire, to ty si mi nedôverovala.“ – upozornil ju.

„Blbosť!“ – vyštekla prudko.
„Len som ťa požiadala, aby si ma ubezpečil, že si to neurobil ty. Ak si spomínaš, vo svete upírov som nováčik a jediný upír, ktorého poznám, si ty!

Ja nechápem vaše pravidlá, nerozumiem vášmu smädu, takže hoci poznám tvoje morálne zásady, prišlo mi to ako logická žiadosť!“

Aidan sa nadýchol aby niečo povedal, no Claire mu nedala možnosť brániť sa.

„Aj keď si rozhodoval za mňa, to by som mohla prehliadnuť. Ale ako si to spravil?! Si zbabelec, Aidan Darx! Namiesto, aby si sa so mnou normálne rozišiel, ako to dospelí ľudia robievajú, radšej si zo seba urobil monštrum, aby som to bola ja, kto dáva kopačky. Skutočne veľmi zrelý skutok! Ty si z toho vyviazol nevinne a ja som tá hnusoba, ktorá ti zlomila srdce, čo?! Cha! Zlomené srdce! Najradšej by som ti zlomila sánku, ty sviniar!“ – vybuchla.

„Aj teraz mi ho lámeš.“ – povedal Aidan potichu.

Claire sa zarazila.

„Čo?“
Aidan sa unavene zložil naspäť na deky. Pevne zatvoril oči. Keď ju neuvidí, bude sa mu vysvetľovať ľahšie.

„Claire, nebol som to ja. Ale mohol som byť. Bolo lepšie keď si odišla. Chvíľu by ten vzťah možno fungoval, ale môj smäd je občas dosť nevypočítateľný. Mohol by som ti ublížiť. Mohol by som ťa zabiť. A ty máš právo na svoj život. Načo sa viazať k netvorovi? Je celkom jedno, čo k tebe cítim... lebo ja k tebe naozaj niečo cítim... ale to nie je dôležité. Ja sa o seba viem postarať. Dôležitá si ty. Tvoj život.“

Claire na neho civela s otvorenými ústami. Jeho úprimnosť sa jej dotkla a na sekundu jeho nelogické reči aj chápala. Ale hneď sa vzchopila.

„Uvedomuješ si, aké sprostosti mi tu rozprávaš, Aidan? Mám právo na svoj život? To je milé vzhľadom na to, že sa ho snažíš manipulovať ty aj tvoj kamoš, Azazel. A že sa o seba postaráš? Jasné, preto tu teraz ležíš doriadený a preto som sa sem musela trepať policajným vrtuľníkom. Popravde som sa už dnes zamýšľala nad tým, ako sa ti podarilo prežiť bezo mňa.“

Kľakla si k nemu na dlážku.

„Nepoznáš ma ak si myslíš, že sa ťa vzdám. Už som ti to povedala, ale zopakujem to. Ľúbim ťa. Je mi totálne ukradnuté, čím si. Dobre vieš, ako sa pozerám na ľudí, akí končia na tvojom jedálničku. Ja chcem teba, Aidan. Chcem ti organizovať život a vytáčať ťa. Chcem sa vedľa teba zobúdzať a chcem sa s tebou milovať v každom momente, čo budeme spolu.“

Aidan otvoril oči a trochu sa na ňu usmial.

„To ma žiadaš o ruku?“ – spýtal sa s úškrnom.

Claire pokrčila plecom. V zlomku sekundy si uvedomila, že to vlastne vôbec nie je zlý nápad. Trošku ju to ohromilo, no Claire nepotrebovala nad vecami pridlho rozmýšľať. Jej mozog každú myšlienku analyzoval a rozkladal na atómy úplne automaticky.

„Nie, ale rada by som, keby si to urobil ty.“

Tentoraz bolo na Aidanovej tvári nefalšované ohromenie.
„Len sa na to pozri. Vezmeme sa. Urobíš zo mňa upírku. Tým pádom sa Azazel môže rozliať na kolomaž, už nás nerozdelí. Teba prestanú prenasledovať tie depresívne myšlienky na to, čo je pre mňa lepšie. Nebudem taká krehká, aby si mi ublížil. Predpokladám, že ani nebudeš túžiť po mojej krvi. S Cedricom si dvaja upíry poriadia oveľa lepšie, ako jeden.“ – vyratúvala úplne pokojne.

Aidan sa ešte stále nezmohol na slovo, no ohromenie na jeho tvári vystriedal hnev. Claire pokračovala.

„Predpokladám, že mi tu začneš vykladať o tom, aké hrozné je stať sa netvorom a stratiť svoju ľudskosť. Pre teba to tak určite je. Lipneš na všetkom, čo je v tebe ľudské, Aidan. Ja som od ľudského života nezískala nič, čo by som si nemohla ponechať aj v tom ďalšom. Peniaze. Prácu. Kariéru. Moju trafenú sestru a jej rodinu. S ľudskými chlapmi očividne nedokážem fungovať a tak mi nehrozí, že by som sa niekedy vydala a mala deti. Ja chcem deti, Aidan. Nemôžem svoje materinské pudy naveky ukájať sestrinými deťmi.“
Už v momente, keď to hovorila, si uvedomila čudnú vec. To, čo povedalo, absolútne nemalo logiku, ale presne po tom túžila. Len to nikdy nevyslovila nahlas, až doteraz.

Aidan zovrel pery a hlas sa mu chvel potláčanou zlosťou.

„Chceš deti Claire, alebo malé monštrá? Vieš, čo vzíde zo spojenia dvoch upírov? Pír. Čistokrvný upír s neuveriteľnou silou a minimálnou schopnosťou ovládať sa. Pír túži po krvi tak veľmi, ako Cedric po zabíjaní. Nie je v ňom absolútne nič ľudského. Vieš si to predstaviť Claire? Mať doma čosi ako Cedrica, len stokrát silnejšie? Musela by si ho držať v klietke, aby tvoj synáčik nezmasakroval celé mesto!“

Roztriasol sa od hnevu.

„Ty sa chceš stať rovnakým netvorom ako som ja a pritom netušíš, čo to obnáša. Vieš, aké to je žiť len preto, lebo si zobrala život niekomu inému? Vidieť krv

na svojich rukách?“

Oslnivo sa usmiala.
„Čo vyrastie z dieťaťa, závisí od výchovy. A trúfam si povedať, že to zvládnem lepšie než väčšina matiek. A čo sa týka brania životov... poznáš môj názor. Nie sú to ľudia. Nemajú právo na život.“

Aidan nemohol uveriť, že s ňou o tom vôbec debatuje. Nevezme jej ľudskosť. Nikdy to neurobí. Nič ho k tomu neprinúti. Pokrútil hlavou.

„Veď ty si šialená, Claire!“

Znova sa usmiala.

„ Rozmýšľaj o tom Aidan. Nie je to zlý nápad.“

Zaťal zuby.

„Niet o čom rozmýšľať.“

Clairina tvár znežnela.

„Dobre. Preberieme to neskôr. Teraz sa napi, aby som videla čo to urobí s tvojimi zraneniami.“

Podozrievavo na ňu pozrel. Už ju poznal pridobre, než aby uveril, že sa tak ľahko vzdá. Ale bok ho pekelne bolel a tak bez váhania siahol po vrecku. Zamračila sa na plastikový obal.

„Nechceš to do pohára?“
Chvíľku na ňu zízal, potom jej bez slova vrecko podal. Claire naplnila pohár a vrátila mu ho. Aidan hltavo pil a cítil, ako sa mu sily vracajú a zranenia sa hoja. O pár minút sa postavil a odmotal si provizórny obväz.

Po príšernej rane zostala iba biela jazva. Po očku pozrel na Claire, ako sa tvári. Smrteľníci nie sú práve zvyknutí sledovať pitie krvi. Claire sa opierala o kuchynskú linku a pozorovala ho. V pohľade mala čosi... Pokrčila plecami.

„Krv má rovnakú farbu, ako jahodový koktail.“ – skonštatovala.

„Keď je v pohári, nie je to nič hrozné.“ – a popravde, oveľa viac ako nejaký pohár, ju zaujali jeho hladké svaly na nahej hrudi.

Opäť sa jej zrýchlil tep a zatúžila sa ho dotknúť.

„Obyčajne nepijem z pohára, všimla si si? Ako by si zvládla zahryznúť niekomu do krku?“ – zašomral, keď mu zišiel na um jej bláznivý nápad.

Oči jej zasvietili a oblizla si pery.

„Ak sa cítiš tak dobre ako vyzeráš, myslím, že by som si najradšej zahryzla do teba.“

Aidan pri jej slovách okamžite stvrdol a žiadostivým pohľadom si ju premeral. Vybuchla do smiechu.

„Si nenásytný!“ – obvinila ho a s úsmevom si vyzliekla tričko.

„A kto ma tu zvádza?“ – zamrmlal, keď k nej pristúpil.

Prešiel jej za chrbát a rukami sa dotkol jej horúcej pokožky. Vkĺzol prstami pod zapínanie na podprsenke a pohladil ju. Pri jeho dotyku jej naskočili zimomriavky a oprela sa o neho. Jedna jeho ruka jej neprestala láskať prsia v hodvábnej podprsenke, druhá prešla po jej hladkom bruchu a zamierila na bok, k zipsu na sukni.

„Si diablica.“ – zašepkal jej do ucha, keď sa zadkom obtrela o tvrdú hrču v jeho nohaviciach.

„Diablica a upír. Netvor a netvor. Takmer žiadny rozdiel.“ – usmiala sa vzrušene.
Aidan jediným pohybom strhol kúsok hodvábu, ktorý ukrýval jej dokonale okrúhle prsia. Zastonal.

„Preboha, Claire, teraz nie! Mám na práci príjemnejšie veci, ako sa s tebou hádať!“

„Napríklad?“ – dráždila ho.

„Napríklad strhnúť z teba tie zbytočné handry, ochutnať každý kúsoček tvojho tela. Pomaly sa ťa dotýkať na takých miestach, o ktorých ani nevieš, že ich máš.

Mučiť ťa tak dlho, až by si prosila aby som do teba vošiel.“ – povedal hlbokým, zastreným hlasom.

Claire sa od vzrušenia zachvela. V tej chvíli si konečne poradil so vzdorujúcim zipsom a sukňa sa jej zošmykla k nohám. Otočila sa k nemu a zaklonila hlavu, aby mu ponúkla svoje pery. Zmocnil sa ich vyhladovane, vášnivo, akoby jej bozky boli tou najsladšou maškrtou ktorej sa nevie nasýtiť. Spustil ruky na jej zadok a stisol ho. Zavzdychala mu do úst a klesla na kolená. Trasúcimi sa rukami stiahla zips na jeho džínsoch a vyslobodila jeho horúci úd.
Keď sa ho po prvý raz dotkla, Aidan zastonal a vnoril jej prsty do vlasov. Vzápätí pocítil jej teplý, mäkký jazyk a zakrútila sa mu hlava. Jej horúce ústa ho celého vsali dovnútra, prechádzala jazykom po celej dĺžke jeho údu a neznesiteľne pomaly ho dráždila až na zbláznenie. Nechtami mu jemne prechádzala po stehnách, čo v ňom vyvolávalo zimomriavky vzrušenia. Vyslobodil sa z jej úst a striasol zo seba džínsy.

„Čo by si povedala na malú sprchu?“ – zapriadol jej do ucha.

Claire sa zmohla iba na prikývnutie. Do kúpeľne ju odniesol na rukách. Potom v obrovskom sprchovom kúte pustil príjemne teplú vodu a vošiel s ňou dnu. Claire sa mokrým, klzkým telom pritisla k nemu a vychutnávala si dotyk jeho pokožky a to, ako sa po ňom šmýka. Dotýkala sa ho mokrými rukami až by prisahal, že pred očami vidí hviezdičky. Načiahol sa po sprchový gél. Špongiu si nevšímal. Claire rýchlo dýchala a pozerala sa, čo robí.
Nalial si trochu gélu do ruky a začal ňou prechádzať po jej prsiach. Stuhnutým bradavkám venoval najviac pozornosti. Nagélovanými prstami prechádzal po dvorcoch, občas zavadil o bradavku, až zatínala zuby do spodnej pery a celá sa triasla. Potom to isté urobil aj na druhom prsníku. Kým skončil, Claire sa podlamovali nohy a privítala, keď ju odrazu objal, inak by určite spadla na zem. Lenže Aidan nemal v úmysle skončiť. Znova si nalial gél na ruky a tentoraz sa sústredil na štrbinu jej zadočka. Claire klzký dotyk vyrazil dych a oprela sa rukami o jeho hruď. Aidan sa usmial, položil ju na zem a kľakol si medzi jej roztiahnuté stehná. Začal ju hladiť po celej škáročke, nagélovanými prstami oddeľoval záhyby jej ženstva a prechádzal nimi po jej citlivom gombíčku. Claire mala pocit, akoby prestala byť sama sebou. Hlavu mala náhle ľahkú, neťažili ju nijaké myšlienky, iba more slasti a vlny extázy, ktoré sa cez ňu prelievali. Dvíhala boky, vzpínala sa proti jeho prstom, vzdychajúc prosila, aby nimi vošiel dnu, ale Aidan sa len usmieval a pomaly krútil hlavou. Mučenie prerušil až vo chvíli, keď už Claire mala pocit, že viac neznesie. Vytiahol sprchovú hadicu zo stojana a pozrel dolu na Claire, ktorej sa v očiach zračila už takmer nepríčetnosť. Zamieril sprchu priamo na jej škáročku a pustil vodu. Claire sa zmietala vo vlnách rozkoše a kričala ako divá, volajúc jeho meno. Lenže on jej nedoprial orgazmus, ešte nie. Po chvíli, keď z nej zmyl všetku penu, vodu zastavil a už takmer vzlykajúcu Claire vyniesol zo sprchy do postele. Keď ju položil na prikrývky, odstúpil a pokýval hlavou.

„Si celá mokrá.“ – povedal.

„Budem ťa musieť osušiť.“

V ten deň Claire pochopila, čo znamená pravé mučenie. Aidan nekonečne pomaly zlízal z jej pokožky každučkú kvapku vody, občas sa jemne dotkol jej klitorisu, až vykríkla a pokúšala sa ho na seba strhnúť. Vždy jej však vykĺzol a pokračoval v neustálych dotykoch, ktoré ju privádzali do šialenstva. Nakoniec to už nevydržala a vyskočila z postele.

„Lež!“ – nariadila chrapľavým hlasom a Aidan sa s úsmevom oprel o vankúše.

Claire na neho vyliezla, prisala sa stehnami a pomaly dosadla priamo na neho. Keď jeho úd konečne vkĺzol do jej rozpálenej škáročky, napla sa, vykríkla a zachvátili ju žeravé kŕče obrovského orgazmu. Keď konečne odznel, Claire premohla únavu, ktorá sa jej zmocnila. Usmiala sa na Aidana. Toto mu nedaruje.

Začala pomaly pohybovať, potom pohyby zrýchlila. Aidan zatvoril oči a zaklonil hlavu. Priviedla ho až takmer na pokraj orgazmu a vtedy náhle prestala a nechala ho zo seba vykĺznuť.. Zlomyseľne sa uškrnula, keď sklamane zastonal a naťahoval sa po nej. S úsmevom plným zadosťučinenia zavrtela hlavou a sklonila sa k jeho perám, vsala do úst jeho jazyk a pomaly sa s ním láskala. Potom prešla perami po jeho sánke, pomaznala sa s jeho ušným lalôčikom a jazykom prešla po hrdle až na hruď.

Aidan zatínal zuby a tlmene stonal. Panebože, čo to s ním vyvádza?! Mal pocit, že každú chvíľu vybuchne. Perami zišla po jeho bruchu, jemne strčila konček jazyka do pupku, až sa prudko nadýchol. Nechtami prechádzala po citlivej pokožke vnútornej strany stehien, občas sa dotkla semenníkov a nežne pohladila jeho pulzujúci úd. Aidan sa zvíjal pod jej ľahučkými dotykmi a nesmierne túžil ponoriť sa znova hlboko do nej. Claire jeho túžbe vyhovela. Znova na neho vysadla a na zbláznenie pomaly sa rozvlnila v bokoch. Aidan zvieral prikrývky , krčil ich v dlaniach a bez dychu pozeral do jej tváre. Claire zachvátila nová vlna rozkoše a svoje pohyby zrýchlila. No o chvíľku už zasa prestala a vrátila sa k okružnej jazde jazykom po jeho tele. Keď napokon vzala jeho úd do úst, zastonal.

„Panebože, už to nevydržím!“
Jedným zo svojich bleskových pohybov strhol Claire pod seba a okamžite do nej vnikol tak tvrdo a hlboko, až obaja zalapali po dychu. Aidan zaboril tvár medzi jej prsia a začal sa rytmicky pohybovať. Neustále zrýchľoval, hlbšie, tvrdšie, rýchlejšie, až boli obaja zaliati potom a nekontrolovateľne sa triasli rozkošou.

Napokon Aidan vystupňoval svoje pohyby na maximum a Claire sa prehla ako luk. Oboch naraz sa zmocnila taká extáza, že ich to takmer zabilo. Aidan sa zmietal v divom orgazme a Claire bez zábran kričala jeho meno. Nakoniec sa zvalil vedľa nej. Pritúlila sa k nemu a on ju objal. Obaja boli vyčerpaní a ukojení tak dokonale, až sa im chcelo od blaha priasť. Aidan sa pritisol k nej a bozkal ju na rozhorúčenú pokožku chrbta. Bol taký spokojný, ako ešte nikdy vo svojom ľudskom, alebo upírskom živote.

Žena vedľa neho rozhádzala celý jeho život. Vrazila do jeho existencie ako uragán a rozmetala na kúsky všetko jeho sebaovládanie aj priority.

Premietal si, ako ju videl prvý krát s tými príšernými vlasmi a v lacných šatách. Spomínal si, ako ho vytočila tým, že si nedala vyhovoriť svoj názor na „obyčajného vlka“. Ako ho šokovalo, keď na ňu narazil všade, kam sa pohol. Spomínal na ich prvé milovanie, ale aj na to, ako neohrozene odpútavala Cedricovu pozornosť, aby sa on stihol spamätať. A teraz, keď bol zranený a na pokraji smrti, neváhala ani sekundu, nechala všetko tak a prišla sa hrať na jeho ošetrovateľku.

To on ju mal chrániť. Tak by to malo fungovať. Namiesto toho chránila ona jeho. Cítil sa tak zvláštne bezmocný. So svojou znesiteľne panovačnou povahou okamžite prevzala nad všetkým kontrolu a on sa jej nevedel postaviť. A čo bolo najčudnejšie, ani nechcel. Napriek tomu, že sa pokúšal manipulovať jej citmi, znova mu odpustila a dopriala mu rozkoš, akú nikdy predtým nezažil. Zaplavila ho neha a láska k tejto žene na jeho posteli.
Zaslúžila si to najlepšie. Zaslúžila si krásny ľudský život po boku niekoho seberovného. Ale on sa už nebude pliesť do toho, čo by si zaslúžila. Vďačí jej za veľa. A potrebuje ju.

Claire si myslí, že sama najlepšie vie, čo chce a azda má aj pravdu. Zaťal zuby. Je úplne fuk, čo si o tom myslí on. Niečo jej dlhuje. Ak ak odmieta to, čo si zaslúži, nech teda dostane to, čo chce. Len čo si to pomyslel, zaplavila ho úľava. Vlastne si neuvedomil, že aj on po tom túži, až kým sa nerozhodol, že to dopraje jej. V hrudi mu srdce bilo tak prudko, akoby chcelo vzlietnuť. Ten neznámy pocit sa nazýval šťastím. A dala mu ho ona. Aj tak však nemohol uveriť tomu, čo vzápätí počul povedať vlastnými ústami.

„Claire?“

„Mhm?“ – zamrmlala z polospánku.

„Vezmime sa!?“

„Fajn.“

Kapitola 17

Aidan pozrel Claire do tváre. Mal pocit, že nevnímala jeho slová a odpovedala už zo spánku. Ale ona mala otvorené oči a na perách ten najsamoľúbejší úsmev, aký kedy videl. A netvárila sa ani štipku prekvapene.

„Fajn?“ – zopakoval.

Uškrnula sa.

„Zaslúžil by si, aby som ťa teraz poslala dočerta, ale z nejakého divného dôvodu ťa ľúbim a neurobím to. Takže fajn.“

Aidan neveriacky pokrútil hlavou.

„Ty si to vedela. Od začiatku si vedela, že sa nechám presvedčiť, však?“

Mykla plecom.
„Bolo to logické. Vždy, keď sa pokúsiš vyhýbať sa mi, zomelie sa niečo, čo nás zasa dá dokopy. Skočí na mňa vlkolak. Preruším tvoje rodinné stretnutie. Utáborím sa ti za domom. Nachytám ťa pri love. Alebo ťa braček stlčie skoro na smrť. Je asi jednoduchšie prijať to, než proti tomu bojovať.“

Aidan zaškrípal zubami.

„Pre Kristove rany, Claire!!! Privedieš ma do hrobu! Ja ťa žiadam o ruku a ty...“

„Čo si čakal?“ – bránila sa s úškrnom.

„Napríklad ľúbim ťa.“ – navrhol.

Úsmev jej zmizol z pier a smutne odvrátila pohľad. Aidanovi to docvaklo až o chvíľku a najradšej by sa vyfackal. Nežne jej otočil tvár opäť k sebe.

„Som taký hlupák, Claire.“ – povedal jemne a bozkal ju na konček nosa.

Došlo mu to dosť rýchlo. Ona mu totiž už povedala, že ho miluje. On nie.

„Veď vieš, že ťa ľúbim Claire. Práve som ťa požiadal o ruku.“ – usmial sa na ňu previnilo.

Smútok sa okamžite stratil a v očiach jej zasvietili diabolské plamienky. Aidan už poznal ten pohľad. Teraz zasa povie niečo, čo ho vytočí.

„Technicky vzaté, o nič si ma nepožiadal. Povedal si, vezmime sa. To nie je žiadosť. Podal si návrh.“ –uškrnula sa.

Aidan výrečne prevrátil oči.

„Dobre. Tak som podal návrh. A ten bol prijatý. Takže. Kedy a kde?“

„V Las Vegas, o niekoľko hodín.“ – povedala bez rozmýšľania.

Civel na ňu, akoby hovorila cudzím jazykom.

„Ty nechceš veľkú, romantickú svadbu? Biele šaty, hromadu smokliacich družičiek a kostol? Pekne tradične v kruhu rodiny?“

Zavrtela hlavou.

„Mám už iba Denny. A tá je uzrozumená s Las Vegas.“

Aidan sa zachmúril.

„Mám sa pýtať?“

„Radšej nie.“ – zasmiala sa Claire.

„Stačí, keď si uvedomíš, že Denny bude tvojou švagrinou.“

Pobavene stisol pery. Denny ako švagriná. Pristihol sa, že mu to vôbec nevadí. Usmial sa na svoju novopečenú snúbenicu.

„Kde chceš bývať po svadbe?“

„Tu.“ – povedala a znova ho tým prekvapila.

„Myslel som, že neznášaš malé mestá.“ – Denny mu to prezradila a jemu sa táto informácia nejakým spôsobom dostala cez filter, ktorý si v hlave vytvoril proti jej táraniu.

Mykla plecom.

„Cedrica by sme asi ťažko zvládali z LA. A tvoja práca je ideálnym maskovaním.“

Vytreštil oči. Ona by kvôli nemu opustila mesto kde žila, svoju prácu a žila by v Reagane len preto, aby.... Zvládali Cedrica? Zachmúril sa. Došlo mu, že očakáva, že splní aj jej druhý návrh... ten najšialenejší. Precedil pomedzi zuby.

„Claire, povedal som aby sme sa vzali, ale nemienim z teba urobiť upírku.“

Zívla, ľahostajne sa na neho zadívala a netvárila sa ani trochu naštvane.

„To hovoríš teraz.“

Aidan zaškrípal zubami.

„Myslím to vážne Claire! Ja z teba proste neurobím netvora! Nevezmem ti ľudskosť, ako to Azazel urobil mne!“

Vyskočil z postele a obrátil sa jej chrbtom. Claire sa posadila a nežne povedala.

„Aidan, nič mi nevezmeš. Ja sa toho vzdávam sama. A Azazel ti nevzal ľudskosť. Si ten najľudskejší muž, akého poznám. Chrániš svoju rodinu. Obetuješ sa za brata. Zabíjaš len tých najhorších. A odmietaš urobiť so mnou niečo, čím by si mi podľa teba ublížil. Ale mala som za to, že sme si to vysvetlili: nebudeš rozhodovať za mňa.“

Zavrčal.

„Ani ty za mňa Claire! To, či ťa uhryznem je moje rozhodnutie.“

Zaváhala, no hneď sa usmiala.

„Fajn. Keď to nechceš urobiť ty, nájdem si iného upíra. To bude zasa moje rozhodnutie.“

Najradšej by ňou zatriasol. Ako je do čerta možné, že ju len pred dvoma minútami požiadal o ruku, alebo to navrhol, a teraz sa už zasa hádajú?!

„Nikoho nenájdeš. Zabijem každého upíra, ktorý by sa k tebe len priblížil.“

Claire usúdila, že je načase ustúpiť. Túto tému však zďaleka nepokladala za uzavretú.

„Ako chceš, takže zatiaľ žiadne premeny.“

Aidanovi sa uľavilo, hoci slovíčko zatiaľ ho ešte stále znepokojovalo. Obrátil sa naspäť k nej a uľahčene sa zasmial.

„Vstávaj! Pospíš si v aute.“

„My niekam ideme?“

Výrečne pretočil oči.

„Ideme sa vziať. Teraz hneď. Tak rýchlo,

obliekaj sa!“

Claire vstala a zašla do obývačky, kde sa jej šaty ešte stále povaľovali na dlážke. No namiesto, aby sa obliekala, nahá prešla ku svojej kabelke a vytiahla z nej mobil. Aidan ju zvedavo pozoroval a popásal sa pohľadom na obraze, ktorá mu poskytovala. Claire vytočila rýchlu voľbu a dosť dlho čakala, kým volaný zodvihne. Aidan jej naznačil ústami:

„Kam voláš?“

Zdvihla ruku, aby počkal. Nastražil uši, aby začul hlas v telefóne. Po prvom slove pochopil, komu volá.

„Claire?“

„Ahoj, Denny. Plním sľub, ktorý som ti pred časom dala. Sme s Aidanom na ceste do Las Vegas.“

Aidan na ňu ohromene vytreštil oči, kým z telefónu sa ozývalo radostné jačanie jeho nastávajúcej švagrinej, až si Claire odtiahla mobil od ucha a usmiala sa.

„To je super, blahoželám!!!“

„Už musím ísť. Nerada by som zmeškala vlastnú svadbu!“

Claire položila a otočila sa k Aidanovi.

„Ty si sľúbila svojej sestre, že sa my dvaja vezmeme?“ – ujasňoval si ohúrene.

Zasmiala sa.

„Nie, preboha! Ale Denny už dávno snívala o romániku medzi nami a  toľko rečnila o tom, že sa určite vezmeme tajne niekde v Las Vegas, že som sa z nej išla zblázniť. Aby konečne prestala, sľúbila som jej, že keď k tomu dôjde, bude prvá, čo sa to dozvie.“ – pokrčila plecami.

„Bola strašne neodbytná a popravde, sľúbila by som jej čokoľvek, len aby už sklapla.“

Aidan sa zachechtal.

„To veľmi dobre poznám. Je zaťatá ako buldog.“

Claire zdvihla zo zeme svoje šaty a obliekala sa, poskytujúc tak Aidanovi ďalší nádherný pohľad na svoje telo. Aidan si rýchlo natiahol čisté džínsy a čierne tričko. Potom zašomral.

„V živote som si nemyslel, že sa budem ženiť v rifliach.“

Kým nastúpili do džípu, Aidan ešte zavolal do kancelárie, že si berie voľno. Keď sa Kim spýtala, ako dlho bude preč, uškrnul sa a povedal.

„Ešte neviem. O pár hodín sa ožením a potom s manželkou vyrazíme na svadobnú cestu.“

Položil a nepočkal ani na to, ako Kim zareaguje. Claire zívla a potom sa na neho uškrnula.

„Je ti jasné, že si tomu dieťaťu práve zlomil srdce. Mimochodom, všetkým slobodným ženám v okolí tiež.“

Pretočil očami.

„Sadaj do auta, kým si to nerozmyslím!“

Claire s úškrnom nasadla do auta a kým Aidan zamkol zrub, už tvrdo spala. Na moment sa zastavil pri nej a nežne sa na ňu zahľadel. O niekoľko hodín bude jeho manželkou.
Táto úžasná žena aj so svojím ostrým jazykom bude patriť jemu. Chcelo sa mu spievať od šťastia. Už nebude sám.

Prinajmenej na niekoľko desaťročí. Pretože Claire raz zostarne a zomrie. Tá myšlienka mu ako ľadová dýka preletela útrobami a srdce sa mu zovrelo. Má to vôbec zmysel, keď ju nechce premeniť? Čeľusť mu stuhla. Nie. Dá Claire toľko lásky, aby s ňou vystačila do konca života. A keď tu nebude, on bude žiť zo spomienok na ich spoločný život. Bol rozhodnutý neurobiť z nej netvora. Prežije s ňou jej ľudský život a potom Claire zomrie, odíde na lepšie miesto... Tak to u ľudí býva a tak to aj bude.

No tichý hlások kdesi v mysli mu pripomenul, aká obrovská bolesť ho čaká, až sa tak stane.

Cesta sviežou letnou nocou Aidanovi vyhnala z hlavy pochmúrne myšlienky a sústredil sa iba na to, čo ich očakáva. Pred východom slnka zastavil asi dvesto kilometrov od LA.
Claire celú cestu prespala. Chúďa, bola vyčerpaná a na nohách bola už ktovie ako dlho. Podľa toho, čo mu povedala, Cedric jej zavolal včera skoro ráno, celý deň bola na nohách a väčšinu noci sa milovali. Jemne ju podrmal za plece.

„Mhm, čo je?“ – zahundrala a trošku vykukla z bundy, ktorou ju zakryl ešte v Reagane.

„Svitá. O chvíľu vyjde slnko.“ – povedal potichu.

„Aha. A kde sme?“ – vyhrabala sa z bundy a dezorientovane sa poobzerala.

„Asi dvesto kilometrov od Las Vegas.“

„Fajn. Daj mi minútku a vystriedam ťa.“

Ponaťahovala sa a vystúpila z auta, aby rozhýbala stuhnuté svaly. Aidana udivovalo, ako prirodzene si zvykla na to, že za denného svetla je slepý. Bol to pre ňu proste fakt a ani raz na to nezabudla. Naopak, to Aidan často zabúdal, že ona je slepá po tme. V zatemnenom zrube sa pohybovala tak normálne, ako on. Nikdy do ničoho nevrazila, nič nezhodila, nikdy nezakopla. Znova si uvedomil, aký poklad získa, keď sa stane jeho manželkou. Nijaká iná ľudská žena by sa tak ľahko neprispôsobila životu s upírom. Claire sa správala tak, že nemal pocit, že ju o niečo okráda. Claire vydolovala z tašky sendvič, ktorý jej Aidan kúpil na benzínke cestou a zapila ho minerálkou z plastovej fľaše. Trochou vody si umyla tvár a osviežená si sadla za volant práve v okamihu, keď slnko vyšlo nad obzor. Aidanove oči stmavli, zrenica sa rozšírila tak, že takmer celkom prekryla sivú dúhovku. Claire mu bez slova podala okuliare a on si ich nasadil.

„Fajn. A kam presne máme namierené?“

Aidan sa uškrnul. Las Vegas bolo jedno z jeho vzdialenejších lovísk, rovnako ako LA. Poznal ho veľmi dobre.

„Drž sa stále na sever. Nemôžeš to minúť.“

Claire ho poslúchla a mierila stále na sever. A potom to uvidela.

„To nemyslíš vážne!“ – uškrnula sa ohromene.
Vrátil jej úškrn, hoci ho nemohol vidieť.

„Stavím sa, že tvoji prachatí známi by boli mierne prekvapení, kdeže sa to úžasná slečna Richardsová vydáva!“

„To bez diskusie.“ – prisvedčila.

Ona, stelesnenie elegancie a vkusu sa bude vydávať v obrovskej, neónovo -zelenej budove s krikľavo ružovým nápisom:

SVADOBNÁ AGENTÚRA – SOBÁŠ NA POČKANIE

A k tomu mala nevesta na sebe sivú pokrčenú sukňu po kolená a sivé tričko. Vyzerá určite ako sivá myš, najmä oproti príšerne vyčačkaným girlandám umelých ruží, ktoré sa vinuli okolo celej budovy. Zaparkovala a chytila Aidana za ruku. Všimla si, že napriek slepote kráča s istotou vedľa nej.

„Ty to tu poznáš?“

Prikývol.

„Neverila by si, koľko sa tu v okolí nájde odporných indivíduí.“
Čakal, že sa aspoň zachveje, keď jej takto pripomenul svoj spôsob obživy, no ona len pokrčila plecami.

Len čo vošli do vnútra, ujal sa ich černošský kňaz vo fialovom rúchu, ktorého Claire od prvého momentu podozrievala, že nie je celkom triezvy. Tanečným krokom sa dotackal k nim, oboch objal okolo pliec a zreval.

„Boh s vami, deti moje! Prišli ste uzavrieť manželstvo?!“

Aidan prikývol a potláčal úsmev, keď si predstavil, ako sa teraz Claire asi tvári. Kňaz ich doslova odvliekol do provizórnej kaplnky a cestou vykrikoval cenník ich služieb. Toľko stojí obrad. Toľko hudba. Toľko požičanie šiat. Toľko vystavenie sobášneho listu. Toľko obrúčky.

Claire pobavene pozrela na Aidana.

„Myslím, že o šaty nestojím. Bez hudby to nebude také strašne gýčové, aj keď veľa šancí tomu nedávam.“

Aidan prikývol.

„Obrad, sobášny list a obrúčky. To bude stačiť.“
Kňaz ich odvliekol do bočnej miestnosti, kde mal vo vitríne vyložené lacné strieborné obrúčky. Zo zlata tam boli asi tri páry a Claire sa uškrnula.

„Drahý, chceš mať na obrúčke lebky, alebo smrtihlavov?“

Pobavene sa spýtal.

„A čo ten tretí pár?“

„Strašne gýčové ruže.“

„Milujem gýčové ruže.“ – vyhlásil a položil na pult peniaze, kým Claire vzala obrúčky.

Potom ich kňaz opäť odvliekol do miniatúrnej kaplnky, spýtal sa ich na mená a nechal ich pred oltárom. Potom veľmi dôležito vystúpil za oltár.

Pozrel na nich, odkašľal si a hrdo vypäl prsia. A zreval, až Claire nadskočila.

„Clara, berieš si Edwina za manžela?!“

Aidan vyprskol smiechom a Claire strávila ďalších pár minút vysvetľovaním, ako sa volajú. Kňaz sa uškŕňal, počúval ju na pol ucha a potom konečne zvrieskol.

„Fajn, fajn! Claire, berieš si Aidana za manžela?!“

Už aj Claire premáhala smiech, keď prikývla a povedala.

„Áno, beriem.“

„Okej, okej... “ – kňaz zaváhal, akoby si nevedel spomenúť, ako ten prekliaty obrad pokračuje.

Potom sa jeho tvár rozžiarila ako vianočný stromček a zhúkol:

„Aidan, berieš si Claru za manželku?!“

Claire už otvárala ústa aby ho opravila, ale Aidan jej stisol ruku. Kútikmi úst mu šklbalo a aj ona mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Táto bláznivá komédia je jej svadba. Takmer jej zabehlo.

„Áno, beriem.“ – povedal Aidan, snažiac sa o vážny tón.

Kňaz zopäl ruky, dojato na nich pozrel a slávnostne zajačal.

„Tak vás vyhlasujem za manželov! Účet vám vystavia na recepcii. Môžete pobozkať nevestu.“

Aidan sa sklonil ku Claire, aby ju bozkal a ona zašomrala.

„Vieš, vydávam sa po prvý raz, ale marí sa mi, že sme si mali najprv vymeniť obrúčky.“

Aidan sa rozosmial a vtisol jej rýchly bozk na pery.

„Je toto vôbec platný sobáš?!“ – zaujímalo Claire, keď čakali na sobášny list.

„Veru áno, pani Darxová.“ – potvrdil jej manžel.

„Bože!“

Claire si pomyslela, ako si kedysi predstavovala svoju svadbu. Ako bude za zvukov huslí kráčať pomalým dôstojným krokom k oltáru v obrovskom chráme, aby množstvo hostí malo dosť času po obdivovať jej elegantné biele šaty. Kňazove slová vyslovené tichým, vážnym a láskavým hlasom ju navždy spoja s milým a poddajným mladým mužom, ktorý bude uctievať zem, po ktorej kráča.

Namiesto toho sa vydala v príšernom zhone a zmätku v prázdnej kaplnke veľkosti skrine na metly, opitý kňaz ich vláčil sem a tam a vrieskal ako na demonštrácii, poplietol ich mená, zmrvil svadobný obrad a navyše ženíchom je upír.

Na Claire to vtedy doľahlo plnou silou a keď Aidan vyplácal účet za sobášny list, zvíjala sa na stoličke od smiechu, až jej tiekli slzy. Keď k nej Aidan podišiel, pozrela na neho a vyprskla novým záchvatom smiechu.

„Radšej ešte skontroluj mená!“ – ukázala na list.

„To som urobil ešte skôr, ako som zaň zaplatil.“ – priznal sa Aidan a zvážnel.

„Neľutuješ, že to nebolo také, ako si si vysnívala?“

„Na svojej vysnívanej svadbe by som sa určite tak dobre nebavila!“ – ubezpečila ho pomedzi záchvaty smiechu.

Aidan ju zdvihol a pomaly kráčali k autu. Vonku bol aj napriek slnečným okuliarom úplne slepý, ale ani trošku nezaváhal kadiaľ ísť. Claire si sadla za volant, ešte stále sa skoro hystericky smejúc.

Nakoniec sa upokojila a zistila, že Aidan sa usmieva.

„Ešte nikdy som ťa nevidel takto sa smiať.“

„Doteraz veľmi nebolo na čom.“ – skonštatovala.

„A teraz čo?“

„Pôjdeme na svadobnú cestu. Kam by si chcela ísť?“ – spýtal sa.

„Do Disney landu. To by sa po takomto sobáši hodilo.“ – uistila ho.

Aidan sa zaškeril.

„No, mal som skôr na mysli Európu. Paríž a Benátky. Ale ak na tom trváš...“

Claire vytreštila oči. Potom sa totálne nezdvorilo spýtala.

„Ty máš peniaze na medové týždne v Paríži?“

Kyslo prikývol.

„Nebral som si ťa pre peniaze, miláčik. Mám ich viac ako ty.“

Claire sa tvárila tak nechápavo, až sa musel zasmiať.

„Náš ľudský otec. Nepoznáme jeho meno, ale zato nás poriadne zabezpečil. Zo sirotinca sme vyšli každý s miliónom dolárov. Ja spravujem aj Merinine peniaze, keďže ona ich zatiaľ nepotrebuje. A Cedric sa ich vzdal, rozdelil ich medzi mňa a Merinu. Vinil otca za to, čo sa stalo našej matke aj nám. A tiež ho obviňoval, že nás nechal v tom sirotinci, hoci o nás vedel. Nechcel od neho ani cent. Teraz sa živí prácou cez internet.“

Claire na neho hľadela s otvorenými ústami.

„Ty si milionár?!“

Ospravedlňujúco pokrčil plecami.

„Nemohla si si to domyslieť, keďže žijem v takej chatrči, však? Ale v mojom prípade je oveľa lepšie nepútať priveľa pozornosti. Určite chápeš.“

Tomu rozumela. Už aj tak pútal priveľa pozornosti svojou krásou. Keby sa ešte k tomu roznieslo, že je pri peniazoch...V tej chvíli sa ozval jej žalúdok.

„Si hladná?“

Claire sa rýchlo poobzerala.

„Naproti cez ulicu vidím stánok s hot -dogmi. Počkaj tu na mňa, hneď som späť.“

Nečakala na odpoveď a vystúpila z auta. V tej chvíli sa slnko skrylo za mrak a Aidanovi sa trošku vyjasnilo okolie. Čierna tma sa zmenila na tmavosivé tiene, takže cez špeciálne okuliare videl rozmazanú postavu Claire ako kráča cez ulicu k stánku s rýchlym občerstvením. A v sekunde sa všetko zmenilo. Aidan zareagoval skôr, ako sa ozvalo trúbenie veľkej dodávky. Vyskočil z auta a zreval na plné hrdlo.

„Claire, pozor!!! “

Matne videl, ako sa zvrtla k nemu a na okamih stuhla. V nasledujúcej chvíli Aidan začul tupý náraz a silueta dodávky so siluetou Clairinej postavy na okamih splynula. O zlomok sekundy sa tiene opäť oddelili. Dodávka zastala s prenikavým škrípaním bŕzd a Claire zostala nehybne ležať na ceste. Aidan vyrazil k nej, nedbajúc na to, že takmer nevidí. Už z niekoľkých metrov ucítil vôňu krvi. Vôňu množstva krvi. A počul jej srdce, ktorého tep neustále spomaľoval. Už počul takýto rytmus tisíc krát a bolo mu jasné, čo bude nasledovať. Vedel, že ženatý zostane ešte maximálne tridsať sekúnd. Pretože Claire tam na ulici zomierala.

Kapitola 18

Láska je nesebecká. Túto vetu už nespočetne krát ktosi vyslovil, alebo napísal. A za posledných tridsať sekúnd Clairinho života sa Aidan presvedčil, že je to totálna sprostosť.

Pretože len čo pochopil, že ju stráca, prestalo mu záležať na svojich výčitkách svedomia, na Clairinej ľudskosti, aj na Azazelovej zúrivosti keď sa dozvie, čo teraz Aidan urobí. Teraz záležalo iba na tom, že ju nechcel stratiť, nechcel o ňu prísť a nechcel bez nej žiť. Dal by čokoľvek, aby zostala s ním, aj jej dušu. Nikdy v živote neuvažoval tak sebecky.

Lebo Aidan v zlomku sekundy pochopil, že Claire to ako človek neprežije... a on má iba jedinú možnosť, ako dosiahnuť, aby prežila. A nezaváhal ani sekundu.

Aj v takejto príšernej chvíli si predátor v ňom dokonale uvedomoval svoje okolie. Ľudí, ktorí sa zbiehali k miestu nehody. Bude to musieť urobiť pred nimi. Zhlboka sa nadýchol vône Clairinej krvi a pocítil, ako v ňom tá vôňa spúšťa mechanizmus lovca. V ústach sa mu predĺžili tesáky a celé telo sa pripravilo na útok.

Konečne dorazil k nehybnej Claire a padol vedľa nej na kolená.

„Claire!“ – vydýchol, viac pre divákov, ako pre ňu.

„Claire, neopúšťaj ma! Nie teraz! Prosím!“

Hodil sa na jej bezvládne, zomierajúce telo a akoby v zúfalej bolesti zaboril tvár do jej vlasov. Diváci videli iba muža, objímajúceho svoju zranenú, či mŕtvu manželku. Nikto nepostrehol, že záplava svetlých vlasov maskovala Aidanovu skutočnú činnosť. Dlhé tesáky prepichli jemnú pokožku na Clairinom krku. Aidan na to potreboval iba sekundu. Nenapil sa jej krvi, jednak to po poslednej dávke nepotreboval a jednak nechcel mať neskôr výčitky. Celkom stačilo, že v ústach takmer pravidelne cítil chuť krvi vlastného brata.

A potom, upírom sa človek nestal tak, že sa iný upír napil jeho krvi. Úplne stačilo krátke uhryznutie, aby sa toxíny v jeho slinách dostali do krvného obehu.

Aidan rýchlo zdvihol tvár a odtiahol sa od nej, aby sa sústredil na jej tep. Ešte stále spomaľoval. Modlil sa, aby nebolo príliš neskoro. Srdce nesmie zlyhať skôr, ako sa toxíny dostanú až k nemu. Odrazu počul, ako Clairino srdce vynechalo dva pomalé údery a odrazu sa rozbúšilo ako šialené. Adrenalín prúdil žilami spolu s upírym toxínom a oživoval už takmer mŕtve telo. Aidan takmer počul, ako na zem spadol balvan, ktorý ho predtým ťažil na srdci.

„Bude žiť. Bude žiť. Bude žiť.“ – opakoval si tie slová ako mantru.

Predátor v ňom však nezabúdal na divákov.

„Rýchlo, pomôžte mi!“ – zreval na okolostojacich.

„Musím ju okamžite dostať do nemocnice!“

Šofér dodávky, ktorá Claire zrazila, priskočil k nemu. Možno sa nazdával, že pomoc pri jej záchrane bude pre neho poľahčujúcou okolnosťou. Aidan pocítil, ako sa v ňom zdvíha zúrivý hnev. Najradšej by toho chlapa zabil, roztrhal na kúsky! Kvôli nemu takmer prišiel o svoju lásku. Lenže to nemohol urobiť. Nie pred toľkými svedkami. Azazel by zúril a Aidana by potrestal... najskôr smrťou. A jemu sa práve teraz nesmierne chcelo žiť.

„Chyťte ju za nohy! Prenesieme ju do môjho auta! Tam, cez ulicu! Rýchlo!“ – súril namiesto toho vodiča.

Muž poslušne zdvihol Clairine nohy, kým Aidan niesol hornú polovicu jej tela. V priebehu minúty už boli pri aute.

„Dozadu!“ – nariadil Aidan.

Šofér zložil svoje nehybné bremeno na zadné sedadlo a pozrel spýtavo na Aidana.

„Veľmi ma to mrzí, pane... vôbec som ju nevidel.“

Aidan zagánil tak, že muž zmĺkol.

„To si vybavíme neskôr! Teraz ju musím dostať do nemocnice!“

Okamžite naštartoval a vyrútil sa po ulici tak rýchlo, že takmer sám zrazil ľudí, ktorí ešte stále postávali na mieste nehody a debatovali nad kalužou Clairinej krvi.

Aidan len dúfal, že takýto oslepený neprevráti auto niekam do priekopy. Našťastie slnko milosrdne zostávalo za oblakom a tak videl aspoň čo - to.

Teraz naliehavo potreboval dostať Claire čo najďalej od ľudí. Keď sa preberie, bude šialene smädná a on nemá pri sebe nijakú mrazenú krv. Napäl sluch, pretože to bol jediný zmysel, ktorým mohol skontrolovať svoju ženu na zadnom sedadle. Srdce búšilo stále rovnakým, zbesilým tempom a keď k nej natiahol ruku, zdalo sa mu, že jej stúpla teplota.

„Doparoma!“ – Aidan zaškrípal zubami.
Sám takouto premenou nikdy neprešiel a tak netušil, čo môže očakávať. Samozrejme, že má horúčku! Telo spaľuje jadrá ľudských buniek.

Na prvom vhodnom mieste zišiel z diaľnice a zamieril do púšte. Ľutoval, že nablízku nie je les, v jeho prítmí by sa mu zrak ešte o trošku zlepšil.

„Vydrž Claire, hneď sme tam!“ – zašomral a zamieril k akejsi skale, ktorá vyčnievala nad šírou planinou.

Zastavil auto a vytiahol Claire von. Opatrne ju položil na piesok a sadol si k nej. Nemal inú možnosť, len čakať. Mohol by jej ísť zohnať nejakú krv, no v nijakom prípade ju nechcel nechať osamote a na druhej strane... slnko sa opäť ukázalo a Aidanovo okolie znova potemnelo. Takto by sa autom dostal nanajvýš k prvej zákrute.

Až teraz na neho doľahol jeho čin. Sklonil hlavu do dlaní. Bol sebec! Vôbec si ju nezaslúži! Bol ochotný obetovať jej ľudskosť, len aby on zasa nezostal sám! Zaslúžil by si, aby sa smažil v pekle!

„To máš teda pravdu!“ – zasyčal na neho známy hlas.

Aidan sa rozochvene postavil na nohy a otočil sa za hlasom.

„Azazel?“

„V živote by som si nepomyslel, že si taký idiot, ty vyciciavač!“ – zúril Azazel.

„Zahrával si sa s osudom! Pre tvoju štetku mala nastať posledná hodina a ty...“

Aidan divo zavrčal.

„Nie je to moja štetka. Je to moja žena, ty smrad!“

Azazelov hlas zaznel spoza jeho chrbta. Aidan si domyslel, že padlý anjel okolo neho obchádza. Z jeho hlasu však okrem hnevu vycítil aj čosi iné. Nervozitu. Strach.

„Ty si taký idiot, Darx!“ – zreval odrazu Azazel.

„Tá žena mala zomrieť! Prečo, doparoma, si to urobil?!“
„To si si nemohol nájsť inú kukuk?! Po svete ich behajú tisícky! A ty si si od ženských vždy držal odstup!“

Aidan vyceril zuby.

„Je to moja žena! A tak sa mi zdá, že sa jej bojíš, Azi!“

Azazel sa zarazil. Ovládol sa a zasyčal.

„Je problémová! Nikdy z nej nebude upírka, ako si ty!

Je horšia, ako ten tvoj prašivý brat! Pridal si mi poriadnu starosť.“

Aidan škodoradostne pokrčil plecami.

„Na to ti seriem. Je moja.“

Azazel zmenil tón. Znel takmer ľútostivo a úprimne. Takmer.

„Ja predsa myslím len na dobro mojich ovečiek, upír.

To nie je žena pre teba. Zničí ti život. Je horšia ako živelná katastrofa. A ty si z nej urobil nesmrteľnú pohromu!“

Aidan vycítil jeho kapituláciu.

„Teraz s tým už nič nenarobíš.“

Azazel sa kyslo usmial.

„Asi nie. Ale keď ti bude vyberať farbu spodkov, spomeň si na mňa.“

Aidan sa víťazoslávne usmial.

„Máme dosť podobný vkus... to, čo mi vyberie, sa mi bude určite pozdávať.“

Azazel zaškrípal zubami, no kým stihol čosi povedať, Aidan ho prerušil.

„Azi, keď si už tu, ako dlho premena potrvá? Na čo sa mám pripraviť?“

Azazel sa odporne zaškľabil.

„Ty si sa dostal do týchto sračiek. Tak si s tým poraď sám!“

Vzápätí Aidan ucítil pohyb vzduchu, jemné vlnenie s ktorým sa Azazel odmiestnil. Znova si sadol a nahmatal Clairinu tvár. Zdalo sa, že je teplejšia ako slnkom rozpálený piesok. Aidan znepokojene prešiel dlaňou po jej čele. Po prvý raz ho napadlo, či je vôbec schopná takúto horúčku zvládnuť. Môže človek pri premene zomrieť? Táto otázka sa mu vôbec nepáčila.

„Claire, preber sa!“

Zhlboka sa nadýchol, ucítil vôňu zaschnutej krvi na jej vlasoch a oblečení, no nijakú čerstvú. To bolo dobré znamenie. Toxín už začal svoje dielo a zahojil krvácajúce rany.

Presedel pri nej bez pohybu mnoho hodín, kým slnko opäť zapadlo. S nastupujúcim súmrakom sa Aidanovi konečne vrátil zrak. Nežne odhrnul vlasy z Clairinej tváre. Stále bola taká nehybná!

„Claire? Zlato, počuješ ma?“

Viečka sa jej zachveli a z hrdla jej vyšiel dlhý vzdych. A v nasledujúcom momente otvorila oči. Aidan už druhý krát za dvadsaťštyri hodín pocítil, ako mu spadol zo srdca obrovský balvan. Nahol sa k nej aby sa jeho tvár dostala do jej zorného poľa.

„Claire, zlatko, všetko je v poriadku. Som pri tebe.“ – až teraz si uvedomil, ako sa zmenila.

Vždy bola krásna, ale teraz... bola nádherná! Zostali jej čisté črty tváre, ale teraz z nej vyžarovalo čosi neodolateľné, akési kúzlo, ktoré očarilo každého kto sa na tú nebeskú krásu zadíval. Stále však mlčala a to ho opäť znepokojilo.

„Claire?“ – spýtal sa neisto a prešiel jej rukou po líci. Už nehorelo, malo normálnu teplotu.

Modré oči sa otočili k nemu. Niekoľko sekúnd na neho hľadela bez slova.

„Zlatko, povedz niečo! Tŕpnem od strachu!“ – vyhŕkol Aidan.

A Claire mu vyhovela. Očakával, že prvé slová budú zmätené. Nebude vedieť kto je, čo sa stalo, kde je a čo je s ňou. Ibaže Claire nadvihla kútiky úst do víťazoslávneho úsmevu a povedala:

„Ja som ti to hovorila!“

Aidan neveriacky spracovával jej slová a ona sa posadila.
„Ja som ti hovorila, že to nakoniec dopadne takto. Tvoja prísaha nestála ani deravý groš. Nakoniec si ma predsa uhryzol.“ – skonštatovala spokojne.

Aidan mal strašnú chuť sa rozosmiať. Toto bola jeho Claire. Uštipačná, ironická, panovačná. Na druhej strane, on strávil celý deň v obavách, že to nezvládne, že ju aj tak stratí. Zavrčal a odtiahol sa od nej.

„Prisahám, keby si nebola nesmrteľná, teraz by som ťa už určite zabil!“

Claire sa usmiala. Jej úsmev bol teraz ešte žiarivejší.

„Hneď po svadbe?“ – spýtala sa.

„Okamžite.“ – štekol.

Claire si zvodne oblizla pery.

„Ešte pred svadobnou nocou?“

Aidan už otváral ústa, aby potvrdil jej domnienku, ale zasa ich zatvoril. Jeho telo reagovalo na jej slová skôr ako jeho mozog a on sa vzrušil. Zavzdychal.

„Claire, doparoma... “
Nevšímala si ho a pokračovala:

„Lebo na svadobnú noc som sa chcela naozaj odviazať. Chcela som vyskúšať každú polohu, akú kedy ľudstvo vymyslelo a tiež objaviť zopár nových. Chcela som sa milovať celé hodiny, celé dni bez jedinej prestávky. Ale ak nechceš...“ – pokrčila plecami.

Zízal na ňu a v hlave sa mu premieľali jej slová. Predstavil si, čo mu práve opísala.

„Ja sa z teba zbláznim, ženská!“ – zavrčal skôr, ako sa jej prisal na pery.

Potom sa odtiahol a šepol.

„Ale napriek tomu ťa milujem, Claire! Už budeš so mnou navždy! Predtým som si neuvedomil, ako veľmi ťa potrebujem. Nemôžem bez teba žiť, ty živelná pohroma!

Potrebujem ťa!“

Žiarivo sa usmiala a zašepkala:

„Tak o tom som nikdy nepochybovala.“

Epilóg

Benátky, o mesiac neskôr

„Čo tamten? Jeho svetlo až oslepuje.“

„Dobrý výber. Budeme ho sledovať?“

Claire prikývla. V sledovaní bola odjakživa dobrá. Bolo to napokon jej povolanie. Aidan v čiernom motorkárskom overale splynul so stenou, no ona vedela, že sa k vyhliadnutému cieľu blíži takmer neviditeľný a tak sa neznepokojovala. Mala na sebe totálne nevkusné handry. Čiernu minisukňu, sieťované pančuchy a kratučké červené tričko. Videla, ako sa ľudský netvor priblížil a vystúpila z tieňa. Vyzývavo rozhojdala boky a podišla k nemu.

„Ahoj zlato, nechceš sa zabaviť?“

Asi štyridsať ročný muž, z ktorého zloba priamo žiarila červeným svetlom, ustrnul. Ohúrene pozeral na nádhernú ženu, ktorá stála pred ním. Kriste, s takou tvárou mohla robiť modelku! Pošúchal si rozkrok, ktorý okamžite stvrdol.

„Jasné, mačička. Poď, nájdeme si rozkošné hniezdočko.“ – navrhol.

Claire mykla hlavou a zvodne sa usmiala.

„Tam v parku pod stromami je celkom útulne.“ – navrhla.

Hoci tento muž obyčajne uprednostňoval hotely, pri predstave, že o chvíľu bude mať túto krásavicu pod sebou, na to zabudol a rýchlo prikývol. Len čo sa dostali pod stromy, otočil sa k nej a dychtivo natiahol po nej ruky. Lenže ona ustúpila a usmiala sa. Striaslo ho. To nebol vyzývavý úsmev, ani zvodný pohľad. Vyzerala odrazu... nebezpečne. Strašne nebezpečne.
Žily mu zalial adrenalín. V tom okamihu sa otočil, aby odtiaľ vypadol, no narazil priamo na ďalšiu postavu. Toto bol vysoký muž v motorkárskej kombinéze.

Nahol sa k nemu a zhlboka sa nadýchol, akoby ho ovoniaval. Obeť hrôzou zmeravela. Vysoký muž sa otočil k tej nádhernej šľapke.

„Čistý. Žiadne drogy, ani alkohol. A zlo z neho úplne tryská. Chceš?“

Claire zahorel v očiach hlad.

„Chcem.“

Aidan ustúpil a veľkolepým gestom ukázal na človeka.

„Je tvoj, zlato. Dobrú chuť.“

Claire sa oslnivo usmiala. Jej úsmev bolo to posledné, čo nájomný vrah Enzo Cagliari v živote videl. Claire skončila a kým Aidan odpratával telo, zachichotala sa.

„Tak takto to vyzerá, keď upír pozve manželku na večeru.“

Aidan sa usmial.
„Odtiaľto môžeme ísť do hotela, dáme sa do poriadku a zájdeme na ľudskú večeru. A možno pred tým ešte stihneme aj.... “ – nedokončil.

Claire okamžite vycítila, čo chcel povedať a vrhla sa mu na pery.

„Samozrejme, že stihneme.“ – zapriadla mu do úst.

Claire sa zhostila nesmrteľnosti s rovnakou gracióznosťou, s akou robila všetko ostatné. Aidana prekvapovalo, že nemala zďaleka takú veľkú chuť na krv ako on. A vôbec nemala výčitky za zmarené životy. Bola z nej dokonalá upírka. Svoju agentúru odovzdala Barrymu a Sweetsovi a dostala za ňu pekné peniaze. Kým odišli na svadobnú cestu, začala pracovať na návrhu, ako prerobiť ich Raganský zrub na luxusnú a pohodlnú rezidenciu, hoci zvonku malo všetko zostať po starom.

A čo bolo najhlavnejšie, vôbec nič neľutovala. Za ten krátky mesiac dala Aidanovi viac lásky, ako dostal za celý svoj život. Milovala ho a podľa svojho zvyku ho vytáčala.
Aidan stále balansoval na rozhraní medzi pobavením a vražednou zúrivosťou. A obidvom sa takýto život páčil, napĺňal ich šťastím. Kto by to bol povedal, že svet dokázal byť aj takým nádherným miestom?! Keď sa vrátili do hotela, Aidan si všimol bielu obálku s Clairiným menom, ktorá ležala na stolíku.

„Máš tu list!“ – oznámil potichu a vedel, že Claire ho z  kúpeľne počuje.

„Od koho?“ – spýtala sa?

Aidan obrátil obálku v rukách. Prekvapene hľadel na meno odosielateľa a až teraz si uvedomil, že obálka je cítiť slanou vodou.

„Od mojej sestry.“

Claire vykukla z kúpeľne.

„Od Meriny? Daj!“

Aidan jej podal list a spýtal sa.

„Čo od teba môže chcieť?“

Claire roztrhla obálku a usmiala sa na Aidana.

„O niečo som ju naposledy požiadala. A keďže spln bol pred dvoma týždňami, už som jej list očakávala.“

Rozložila biely papier a preletela ho pohľadom. Potom sa rozosmiala. Nedbalo hodila list na stolík a búrlivo Aidana objala.

„Milujem ťa.“ – zaspievala a odtancovala naspäť do kúpeľne.

Aidan sa usmieval, no biely papier mu nedal pokoja. Zdvihol ho a čítal: - /písala Merina/

Milá Claire

Urobila som, o čo si ma požiadala. V živote som sa tak nezabavila! Keď som sa premenila do ľudskej podoby, Cedric ma odviezol do LA. Roya Ellisa som našla presne v tom bare, ktorý si mi poradila. Zbaliť ho bola hračka, akurát Cedric v aute zúril. Prehovorila som ho na menší výlet a šli sme jeho autom na pláž. Cedric nás sledoval.
Opila som ho takmer do bezvedomia a keď začalo svitať, navrhla som mu kúpeľ v oceáne. Povyzliekal sa – ozaj neviem čo si na ňom videla, vyzerá ako vychudnuté kurča, a vošli sme do vody.

O minútku vyšlo slnko a keď som sa premenila, skoro mu oči vyliezli z jamôk. Bol to pohľad na popukanie, Claire! Celkom dobre som sa ovládla, ale syčala som na neho a vystrkovala ostne. Povedala som mu, že teraz zaplatí za všetky ženy, ktorým kedy ublížil a že ho odnesiem do morského sveta, kde bude slúžiť všetkým sirénam ako sexuálny otrok. Opísala som mu, ako nám bude musieť škrabkať a oblizovať plutvy a chvosty – doteraz neviem, ako ma taká blbosť mohla napadnúť – a že nás bude masírovať pod treťou chvostovou šupinou, lebo to nám privodí orgazmus. Mala si vidieť, ako ozelenel!
Naozaj ma mrzí, že to Cedric nemohol nakrútiť! Ten pohľad by si si vychutnala! Prisahal na život svojej matky, svojich budúcich detí, na slnko nad hlavou a na všetko, čo mu bolo sväté, že sa už v živote nijakej ženy nedotkne. Sľuboval, že sa dá vykastrovať. Čokoľvek, len aby som ho nechala na pokoji!

Pustila som ho, ako si chcela. Cedric sa potom prezvedel, čo je s ním. Ženám sa vyhýba na sto kilometrov a k oceánu sa nepriblíži. Cedric priškripol jeho známeho a ten povedal, že tvoj ex milý sa dokonca prestal sprchovať, pretože sa bojí, aby zo sprchovej hadice nevyliezla morská panna a nenútila ho oblizovať jej šupiny.

S pozdravom

Merina.

Aidan zložil list a neveriacky krútil hlavou. Keď sa Claire vymotala z kúpeľne, podal jej list a zašomral.

„Pripomeň mi, aby som ťa nikdy v živote nenaštval.“

Usmiala sa a vyhrnula si sukňu s vysokým rozparkom. Žartovne sa pohladila po stehne.

„Tak sa poriadne snaž zlatko, inak sa naozaj naštvem.“

A manžel jej s úsmevom vyhovel....