„Venujem svojej fantastickej rodine,

ktorá ma neprestáva inšpirovať

pri písaní a hlavne pamiatke jednej

jej členky, ktorá mi každý deň chýba...“

(autorka)

Prológ

Čo sa týkalo súrodencov Darxových, bol anjel Azazel obyčajná podrazácka sviňa. Ich matka bola pre neho iba hračkou, na ktorej si vybúril svoj zvrátený zmysel pre humor. Samozrejme, Sofia to odskákala iba smrťou – čo pre sedemstoročnú, životom znudenú sirénu nebol zasa až taký trest. Oveľa horšie dopadli jej deti.

Matka patrila k podmorskému národu, bola „siréna“ a otec... niekto neznámy, ale každopádne smrteľník. Keď Azazel zistil, že deti sa narodili s nohami miesto rybieho

chvosta... ten hnusný sadistický bastard sa ani len nerozzúril, tak sa tešil na rafinovaný trest. Azazel, správca mystického sveta, trojčatá nechal vychovať v detskom domove.

Už meno mesta, kde ich umiestnil – Los Angeles – ich mohlo upozorniť, ako si na svojej dôležitosti zakladá a aký obrovský význam má pre neho symbolika.

Vtedy si to ani jeden z nich neuvedomil. Vyrastali síce bez rodičov, ale mali jeden druhého a vytvorili si taký vzťah, aký má iba málo súrodencov.

Keď dospeli a opustili ústav, zostali naďalej spolu. Žili v dome, ktorý si prenajali a všetci si našli prácu v tom istom bare. Aidan pracoval ako barman, Merina ako čašníčka a Cedric so svojou obrovskou a svalnatou postavou už v tom veku robil vyhadzovača.

Celých osem rokov to bol v celku šťastný život. Mali kde bývať, mali čo do úst, prakticky všetok čas trávili spolu a všetkým to náramne vyhovovalo.

Zabudli na toho hajzla Azazela. V noc, keď oslavovali svoje spoločné dvadsiate šieste narodeniny, vážený správca mystického sveta sa obťažoval do ich obývačky a mal tú drzosť, že pri vynášaní rozsudku za niečo, na čom nemali vinu, sa spokojne usmieval.

Ten strašný rozsudok bol koniec. Koniec ich šťastného spoločného života, koniec ich ľudskosti. Ten hajzel dobre vedel, čo robí.

Boli napoly bytosti mystického sveta, napoly smrteľníci. „Čosi také vlastne vôbec nemá právo na život.“ - vysvetľoval Azazel s odporným úsmevom, no on vo svojej milosrdnosti – veď je anjel, bytosť lásky a súcitu– ich nechá nažive. Keby ich bol vtedy radšej zabil!

Dal im na výber takým spôsobom, ktorý nejaký výber vlastne vôbec nepripúšťal.

Smrteľnosť, či nesmrteľnosť? Nič polovičaté nemá právo existovať. Ak si vyberú smrteľnosť, potom ich hneď zabije, aby sa utajila existencia ich tieňového sveta.

Trojčatá mali život pred sebou a nikomu sa nechcelo umierať. Zhodli sa teda, že budú patriť do sveta nesmrteľných. Lenže ten potkan Azazel rozhodol, že ako trest za matkin hriech nebudú patriť k jednej rase nesmrteľných, ale k trom, ktoré sa navzájom nenávidia a útočia na seba.

Zničil ich súrodenecké puto, to jediné, čo v živote mali. Keď sa stretnú kedykoľvek okrem noci splnu, budú sa snažiť zabiť jeden druhého. Nedoprial im ani len čas rozlúčiť sa.

Merina sa stala sirénou a stratila sa v mori. Cedric sa zmenil na zúrivého vlkolaka a ušiel do lesov a Aidana ten prašivec Azazel zmenil na upíra. ..

Kapitola 1

„Špinavý hajzel! Bastard! Odporný kretén!!!“ - Claire Richardsonová zvierala volant požičaného Volkswagenu celou silou svojich štíhlych prstov s ôsmimi dokonale upravenými nechtami. Dva mala zlomené, nadávala ako vodič kamiónu a vytriešťala oči ako šialenec.

Niežeby pri svojej práci občas nezažila divoké naháňačky ulicami mesta, no vo svojom voľnom čase príkladne dodržiavala všetky pravidlá cestnej premávky. Claire pracovala ako špičková súkromná detektívka a keby ju teraz videl niekto z jej bohatých klientov, asi by si pomyslel, že sa úplne zbláznila. Obyčajne totiž pôsobila celkom inak.

„Sviniar jeden!“ – uľavila si znova.

„Ako som len mohla byť taká naivná!!!“
Claire by si najradšej dala facku. Za to, čo sa jej stalo, si mohla sama! Keby nebola taká hlúpa hus! Keby sa len držala svojho osvedčeného hesla, že láska je pre bláznov! A predsa bola taká hlúpa, že verila... nie, dúfala, že do jej života vstúpil ten pravý.

Samozrejme, že sa mužom páčila. Ohľadom svojho vzhľadu nemala falošne skromnú mienku. Dobre vedela, že mužov na nej zaujme tvár, postava a tučné bankové konto. Bola nádherná. Mala postavu, za ktorou sa muži otáčajú a ženy blednú od závisti, a tvár ako dokonalá socha, ktorá vôbec nepotrebovala mejkap a tá troška maskary a sivých očných tieňov, ktoré predsa použila, z nej robila neodolateľnú ženu. Mala svetlé, vzadu na krátko ostrihané vlasy, ktoré jej však vpredu siahali až po plecia a aj v najväčšom vetre pôsobili, akoby práve vyšla z kaderníckeho salónu. K tomu jej nechýbal vkus a elegancia, takže jej oblečenie, hoci profesionálne, vždy malo v sebe istú dávku ženskosti. Navyše sa jej darilo všetko, na čo položila ruku.
Bola dostatočne ctižiadostivá, ambiciózna a bystrá, aby si vytýčila cieľ a tvrdo za ním šla. Nikto by v tejto úspešnej detektívke, distingvovanej a elegantnej žene, nehľadal dievčatko z malého mesta uprostred nekonečných hôr.

A už vôbec nie toho šialenca, ktorý sa teraz hnal ulicami Los Angeles, pričom takmer zrazil dve staršie panie na prechode pre chodcov a len o vlások minul hydrant na rohu. Pretože Claire Richardsonová bola teraz strapatá, sukňu na smotanovobielom kostýme mala natrhnutú, opätok jednej z elegantných lodičiek zlomený, jej chladné líca boli teraz farby zrelých rajčín, vždy chladné a pokojné sivé oči dnes hádzali zúrivé blesky a celkovo pôsobila dojmom, akoby bola schopná vraždiť.

„Ten...skurvysyn!“ - krátko zaváhala, kým to slovo vypustila z úst, no napokon sa to stalo.

Veď ju tu nikto nepočuje, tak čo?! Nahlas sa zasmiala trpkým, ironickým smiechom. Vysmievala sa sama sebe, keď si uvedomila, že sa jej predsa len nedarilo vo všetkom.
Nedarilo sa jej v ľúbostnom živote, napriek tomu, aká bola prekrásna. Obzrel sa za ňou každý jeden muž. Niekedy sa do nej aj beznádejne zamilovali. A občas si myslela, že je zamilovaná tiež. A to bol ten problém. Láska bola iba pre bláznov. Claire taký blázon nebola. Aspoň donedávna nie.

Keď sa Claire podarilo v priebehu hodiny zaplatiť už šiestu pokutu za bezohľadnú jazdu, trošičku vychladla, ale len trošičku. Každopádne to stačilo na to, aby sa v nej prebudila logika a tak vybrala z kabelky mobil a vytočila číslo svojej sestry Denisy. Telefón niekoľko krát zazvonil a potom sa ozval Denisin hlas.

„Prosím? “

„Som na ceste k tebe. Dorazím tak o päť hodín. Zabijem toho bastarda!“ – zvrieskla Claire.

„Dobre.“

Claire bez ďalšieho vysvetľovania zložila. Zlatá Denny, na nič sa nevypytovala. Poznala svoju sestru a vedela, že ak je takáto rozčúlená, zaiste sa stalo čosi vážne.
A keď napriek svojej nechuti k vidieku mierila rovno do Reaganu, čo by kameňom dohodil od ich spoločného rodiska, bude to asi na dlhšiu debatu. Claire ešte pevnejšie zovrela volant a sústredila sa na cestu.

Denny vedela, ako veľmi neznáša malé mestečká.

V mnohých ohľadoch bola Denisa Creganová pre svoju rodinu požehnaním. Vyšla na terasu svojho malého domu, aby sa poobzerala po tichej ulici a zistila, či jej sestra ešte neprichádza. Za poslednú hodinu to urobila už asi sto krát a každým razom bola nervóznejšia.

„Tak kde si, Claire?“ – hundrala si popod nos.

Denisa, knihovníčka v miestnej knižnici malého mesta, bola trochu bláznivá matka dvoch detí a manželka vážneho a rozumného mladého muža menom John.

Práve preto, aký boli s Johnom rozdielni, tak skvelo spolu vychádzali. Navzájom sa doplňovali, ona sa starala aby bol ich život plný snov, fantázie a zábavy a John sa zasa staral, aby pri všetkom tom snívaní a zabávaní sa bolo v chladničke nejaké jedlo, v aute benzín a účty načas zaplatené.
Čo sa týkalo Claire, už ako malé boli tak veľmi rozdielne, že snáď ani nemohli mať spoločné gény.

Kým Denny žila vo svojom vysnívanom svete, Claire študovala a potom tvrdo drela, aby si založila vlastnú detektívnu kanceláriu. Vždy vedela veľmi presne čo chce a vždy za tým šla, až kým to nedosiahla. Pochopila, že najskôr prerazí vo veľkom meste a navždy sa rozlúčila s vidiekom, kde obe vyrastali. Mestský život jej vyhovoval po každej stránke. Denny bola iná.

V osemnástich otehotnela a vydala sa za Johna Cregana. O rok prišlo na svet druhé dieťa, manželia splácali úžernícku hypotéku a nikdy nemali dosť peňazí, hoci ich Claire z času na čas podporovala. Tým hlavným rozdielom medzi sestrami však bolo, že Denny nič neľutovala. Netrávila čas rozjímaním o tom, čo mohlo byť, keby bola šla na vysokú a nepripútala sa hneď k deťom a manželovi. To, že bola neustále jednou nohou vo svojom vlastnom vysnívanom svete spôsobilo, že rutinná nuda všedného dňa plynula povedľa nej bez toho, aby ju Denny vôbec zaregistrovala. Bola so svojím životom výsostne spokojná , a istým pre Claire nepochopiteľným spôsobom aj šťastná.

Denny si už dávno uvedomila, že Claire jej vlastne závidí, hoci jej zároveň praje to najlepšie. Ona, krásna, bohatá, úspešná žena, ktorá mala skvelú kariéru, vlastne nikdy nebola celkom spokojná. Ctižiadosť ju poháňala ďalej a ďalej skúšať, kde sú vlastne hranice jej možností. Zatiaľ na nijaké nedorazila. Mala organizačný talent, bola rodený vodca, áno... ale zorganizovať si osobný život sa jej nedarilo a typ vodcovských žien, mužov priam desil.

Práve preto, že Denny žila vo výnimočne vydarenom manželstve, mala pochopenie a súcit pre tých ostatných, ktorí to šťastie nemali. Lenže dodnes to vyzeralo tak, že Claire medzi nich nepatrí. Denny o ňom nevedela mnoho, hoci si so sestrou často volali. Clairin priateľ volal sa Roy. Poznali sa asi dva mesiace a mali spolu niekoľko skvelých rande. Keď Denny naposledy hovorila s Claire, celá nadšená jej opisovala, že Roy na ňu počká u nej doma a pripraví romantický večer so všetkými otrepanými gýčmi ako sú sviečky, tlmené svetlá, oheň v kozube, tichá hudba a vlastnoručne pripravená večera. O niekoľko hodín neskôr sa Claire ozvala, očividne nepríčetná od zúrivosti, vrieskala do telefónu, že toho bastarda zabije a napokon z nej vypadlo, že je na ceste do Reaganu. Denny sa zbytočne nevypytovala. Poznala si sestru. Oznámila manželovi, že budú mať hosťa.

Pri svojej zasnenej povahe by na to neprišla, no John mal toľko praktického a rozumného ducha, že sa rozhodol aj s deťmi ísť na víkend ku svojim rodičom.

Dovtípil sa, že Claire sa potrebuje vyrozprávať a podľa Denniných slov o jej zúrivom výbuchu v telefóne sa dovtípil, že bude lepšie ak jej radšej nijaký chlap nepríde na oči – švagra a trojročného synovca nevynímajúc, hoci inak mali dobrý vzťah a hlavne deti milovali tetušku Claire.

Konečne sa na príjazdovej ceste ozvali pneumatiky, no červený Volkswagen, ktorý Denny nepoznala šiel tak rýchlo, že protestne skučiace brzdy nezvládli zastaviť pred garážou, ale kolesá vybehli z cesty a zastavili pod oknami do obývačky, pričom povytŕhali ohromné kusy Johnovho pestovaného trávnika.

„Ajajaj!“ – pomyslela si Denny, keď z červeného Volkswagenu vyskočila jej sestra.

Dych vyrážajúca dokonalosť postavy i tváre, no jej zvyčajná distingvovanosť a elegancia boli fuč. Vyzerala, akoby sa vracala z vojnovej misie. Ako bohyňa skazy.

Denny ako správny zbabelec cúvla od vchodových dverí a Claire sa k nim prihnala ako víchrica a rovnako prudko ich aj rozrazila. Zastala na prahu, hľadajúc pohľadom sestru.

„Ahoj, zlatko.“ – pristúpila k nej opatrne Denisa a bozkala ju na líce.

Claire sa neobťažovala odzdraviť, zato vchodové dvere zatvorila s takou razanciou, že len zázrakom sa z nich nevysypala sklenená výplň. Denny si pritom všimla roztrhnutú sukňu a zlomený opätok. S otvorenými ústami sa spýtala.
„Čo sa ti preboha stalo?!“

Claire zúrivo zagúľala modrými očami.

„ Sukňu som si privrela do dverí auta a ten opätok... no, asi som niekde zakopla, no je príjemnejšie predstavovať si, že som toho kreténa poriadne kopla do... “ – posledné slovo prehltla, očividne sa jej tlačilo na jazyk čosi príliš vulgárne.

Čosi, čo by dáma ako ona ani v súčasnom stave zúrivej nepríčetnosti nevypustila z úst.

Denisa sa rozumne rozhodla prejsť rovno k veci. Pokojne prešla k pohovke a sadla si.

„Tak hovor! “ – vyzvala sestru.

Claire nahnevane pozerala do čoho by kopla, no keď nenašla na podlahe žiadne obvyklé hračky ani časopisy, dala sa zúrivo pochodovať po obývačke. Jej zvyčajne ladný a elegantný krok sa teraz skôr ponášal na pochod vojaka s plnou poľnou.

„Ten sviniar! Vieš, ako som ti o ňom hovorila...“

„Predpokladám, že sa bavíme o Royovi.“ – prehodila Denny a zvedavo sa zavrtela.

Pri jeho mene Claire zaškrípala zubami, no prikývla.

„Hnusný hajzel! Prašivý bastard!“ – povedala zachrípnutým hlasom.

Denny usúdila, že takto si Claire uľavovala celou cestou z Los Angeles.

„Začni pekne od začiatku. Keď som o tom chlapovi naposledy počula, bol to ten najúžasnejší muž na svete a práve ti chystal doma večeru. Čo urobil, naservíroval pokazené jedlo a potom ťa ovracal?“ - Claire nevdojak preletel po peknej tvári úsmev, no hneď sa stratil.

„Nie. Kým som bola v práci, mal urobiť večeru. Nechala som mu kľúče a mal prísť popoludní, aby stihol všetko nachystať. “

„A čo, prišiel neskoro?“ - Claire si sťažka vzdychla a sa porazenecky zosunula na pohovku vedľa sestry.

„Práve naopak. Usudzujem, že musel prísť hneď ráno, len čo som vytiahla päty, inak by nestihol tak dokonale vybieliť celý dom. Vzal všetko, nábytok, koberce,

obrazy, moje šaty, ešte aj rodinné fotky – tie v strieborných rámikoch. Zmizla mi dokonca aj kozmetika, hoci si neviem predstaviť, na čo mu bude môj mejkap a zubná kefka. Dúfam, že si to strčí rovno do... “ – znova sa zarazila.

„A samozrejme, odviezol to všetko mojím autom, takže teraz mám tamten šrot z požičovne.“ – nahnevaným gestom ukázala na Volkswagen.

Claire sa podarilo Denisu dokonale prekvapiť. Že by jej prenikavo bystrá sestra nezavetrila podvodníka na sto kilometrov? To nie je možné! Inak by nemohla byť najvyhľadávanejšou súkromnou detektívkou v L. A.

„Ty si si ho nepreverila?!“

Claire na ňu zazrela.

„Práveže áno. Ani ťuk. Nijaký záznam, nič. Takže som naletela úplnému amatérovi, ktorý podľa všetkého niečo takého urobil po prvý raz. Preto som taká naštvaná, dofrasa! Veď to ani nebol profík!!! Obabral ma zelenáč!“
„To je na porazenie!“ – rozhodila podráždene rukami a zamlčala fakt, ako veľmi ju ranil, že ju niekto nemôže milovať kvôli nej samej.

Jedni ju chceli dostať do postele, iní ju chceli okradnúť. Bolo to drsné pripomenutie jej obľúbeného hesla.

Denny si vydýchla, dokonca sa usmiala.

„A to som si myslela, že ťa štve zlomené srdce, alebo to, že ti ostali len štyri steny.“

„A strecha. Škridla bola pre toho smrada očividne tvrdý oriešok. “ – Clairine pery zvlnil ironický úsmev. V duchu sa vysmievala sama sebe.

„Hlupaňa! Ako si mu mohla uveriť?!“

„Ale všetko ostatné, čo nebolo pribetónované, šlo s ním.“

Tu už Denisa nevydržala a z celého hrdla sa rozosmiala. Claire sa najskôr zarazila a váhala, či sa nenaštvať, no napokon vzdychla.

„Takže, Denny, mohla by som tu zostať zopár dní? Dom mám plný architektov a nákupcov, ktorý ho majú znova dať do obývateľného stavu, aj keď bolo dosť otázne, či

vôbec prídu. Všetko som vybavila za pár hodín, veľmi narýchlo. A potrebujem na chvíľu vypadnúť z Los Angeles.“

„Samozrejme, zlož si veci v hosťovskej.“ – súhlasila Denny bez problémov a prestala sa smiať.

„Aké veci?“ – vyprskla zlostne Claire.

„Veď ti vravím, že mi vzal ešte aj šaty. Nemám nič okrem toho čo mám na sebe. Ešteže sa nedostal k mojim bankovým rezervám. Od boha šťastie, že svoje kreditky nosím vždy so sebou. “ - aspoň v jednej veci prejavila zdravý rozum, ktorý jej inak očividne chýba, usúdila.

„Hm.“ – Denisa si kriticky prezrela sestrin biely sukňový kostým. Bol totálne zničený.

„Vieš, čo? Poslala som Johna s deťmi ku svokrovcom. Urobíme si babskú jazdu. Najskôr vyrazíme do obchodov....“

„Bože, do obidvoch? To teda bude záťah! “– posmievala sa Claire so zjavnou nechuťou voči miestnym miniatúrnym obchodíkom.

„ A potom by sme mohli ísť trochu do baru.“ – zakončila Denny krátky prehľad večerného programu a oči jej zažiarili.

Sestrino posmeškárstvo s prehľadom ignorovala. Už to nejaký ten rok robila. Keď sa to tak vzalo, ignorovala takmer všetko, čo sa týkalo reálneho života.

Claire neochotne súhlasila. Nieže by sa jej chcelo zabávať. Radšej by šla do boxerského ringu a skopala zopár chlapov do bezvedomia. Už však mala svoje skúsenosti – Denny bola prieborníčkou v tom, ako zabudnúť na nepríjemné veci, hoci – opiť sa a tancovať? Nemala chuť robiť zo seba ešte väčšieho blázna než akým bola. Nechcela sa baviť. Chcela byť násilná, len tak to v nej vrelo. No, možno sa aj v bare strhne nejaká tá bitka a bude sa môcť realizovať. Pri tej predstave sa nedočkavo usmiala.

„Tak, a teraz hor sa do obchodov!“ – vstala Denny z gauča, schmatla svoju lacnú kabelku a vytancovala z miestnosti, pričom Claire ju nasledovala zaujímavým

štýlom chôdze, akoby pri každom kroku kopla do prašivého Roya Ellisa, ale to snáď spôsobil len zlomený opätok.

Nákupy netrvali dlho, pretože oba obchodíky mali menej ako dvadsať štvorcových metrov. Claire sa stala hrdou majiteľkou sivej teplákovej súpravy, hnedých šortiek, maskáčového trička a krikľavo fialových flitrovaných šiat, takých krátkych, že to pokojne mohlo byť dlhšie tričko. Denny ju nahovorila aj na kúpu lacných tenisiek, čiernych lodičiek a flitrami vyšívanej kabelky, pričom všetko dohromady nestálo ani štvrtinu z toho, čo najlacnejšia z jej kabeliek, ktorú si odniesol ten hnusný sviniar.

Domov sa vrátili až po zotmení a Claire vybalila nové šaty v hosťovskej izbe. Za päť minút spolu zhltli špagety a potom sa Denny s detskou radosťou podujala sestru vhodne ustrojiť na návštevu miestneho baru.

Claire bola zaujatá príjemnými myšlienkami na rôzne spôsoby mučenia, ktoré by na Royovi Ellisovi rada vyskúšala a tak si ani nevšimla, čo s ňou sestra porobila.

Keď Denny skončila, Claire mu v predstavách práve sťahovala kožu z tela... po maličkých kúskoch. Denny ju víťazným gestom otočila k zrkadlu a Claire prekvapene otvorila ústa. Claire bola typom klasickej krásky. Nepotrebovala prikrášľovať. Avšak Dennina predstava bola trochu iná. Natiahla ju do fialových minišiat, pery jej vymaľovala krikľavo červeným rúžom a z plavých vlasov vytvorila pomocou gélu strapaté vrabčie hniezdo.

„Denny, neprehnala si to trochu?!“ – zasmiala sa Claire a na okamih zabudla na svoju urazenú hrdosť a kúsočky kože Roya Ellisa.

Denisa odstúpila o krok a kriticky si ju obzrela, na čo zavrtela hlavou.

„Ani nie.“

„Vyzerám ako lacná šľapka.“ – ohradila sa Claire.

„Ty nikdy nevyzeráš lacno.“ – uškrnula sa Denny.

„Fajn, tak ako luxusná šľapka.“

Denny sa zachichotala, ako keď boli malé a jedna druhej vyvádzali rôzne kanadské žartíky.
„ Si dokonalá, Claire.“ – vyhlásila tónom, ktorý nepripúšťal námietky a Claire len prevrátila očami, no ďalej neprotestovala.

Vlastne jej bolo celkom jedno, ako v tej chvíli vyzerá. Komu na tom záleží? Komu sa chce zapáčiť?!

Nechala sa odvliecť do Denninho auta, nenápadného sivého kombi, vhodného pre rodinu s deťmi. Ešte stále nebola presvedčená, že návšteva miestneho baru je dobrý nápad. Mala pocit, že ak sa k nej nejaký muž len priblíži, odtrhne mu hlavu. Denny však jej námietky ignorovala. Možno ju ani nepočúvala, lebo zasnívane hľadela na cestu pred sebou.

„Denny, sústreď sa!“ – vyhŕkla Claire a sestra na ňu prekvapene pozrela.

„Čo? “

„Prestaň sa takto tváriť! Potom nikdy neviem, či sleduješ cestu, alebo si práve v inej dimenzii. “

Denny sa zatvárila tak nevinne, že Claire vôbec nemusela byť detektívka, aby pochopila, že ju odhalila a po chrbte jej prešiel mráz. Denisa skutočne nevnímala cestu a Claire bola presvedčená, že pri jej pojašenej sestre stoja všetci strážni anjeli sveta. A pravdepodobne sa môžu pretrhnúť, aby to romantické dieťa fantázie udržali nažive.

Claire už mala s Denisou svoje skúsenosti. Keď boli malé, Denny sa raz ponorila do svojho fantastického sveta na tri dni. Na štvrtý deň omdlela a sanitka ju odviezla do nemocnice, kde jej zistili hlbokú dehydratáciu. Dievčatko bolo také zaujaté svojimi predstavami, že za celý ten čas nepomyslela na jedlo a vodu.

Claire sa pristihla, že jej vlastne závidí. Denisa mala svoj únikový priestor. Pre Claire také miesto neexistovalo. Jej povaha jej kázala čeliť problémom a bojovať s nimi, nie sa pred nimi ukrývať. Prinášalo to so sebou množstvo starostí, no ona ich riešila rada. Ale niekedy bola z toho večného boja unavená. A práve teraz bola unavená na smrť. Ani nevedela ako a vystupovali pred dosť veľkým barom, ktorý bol okrem knižnice a malého kina jediným prostriedkom kultúrneho vyžitia v Reagane.
Claire s povzdychom vystúpila z auta a Denny ju schmatla za ruku a odvliekla ku dverám. Claire zaškrípala zubami, keď pri vchode natrafili na vysokého, čiernovlasého pohľadného muža, ktorý si neznámu krásku premeriaval pohľadom plným záujmu. Nakoniec sa obrátil k Denise.

„ Ahoj, Denny! Koho si to priviedla?“ – spýtal sa s úsmevom vyhadzovač.

„ Ahoj, Dwayne!“ – zaškerila sa na neho Denisa.

„ To je moja sestra Claire, z L. A.“

Vyhadzovač si ju premeral od hlavy po päty a jeho horúci pohľad o poznanie ochladol.

„Tá súkromná detektívka?“ – spýtal sa a Claire prepadlo podozrenie, že Denny je tu častým a radorečným návštevníkom.

„Presne tak.“ – usmiala sa žiarivo a Dwaine im odstúpil z cesty.

Bar vyzeral inak ako tie, ktoré Claire pri svojej profesii navštevovala.
Žiadne mihajúce sa farebné svetlá a reproduktory, ktoré sa otriasali pod návalom decibelov. Vzhľadom na to, že bola na vidieku, ani to vlastne nečakala. Očakávala skôr country, kovbojské klobúky a vymetené gebule pod nimi, ktoré súťažia v pití brandy, alebo sa pretláčajú rukou. Prekvapila ju však intímna atmosféra a relatívny pokoj. Hrala tu hudba taká tichá, že ju takmer nevnímala. A potom svetlá. Svietila tu iba jediná malá lampa nad barovým pultom a tak bola celá miestnosť takmer v tme. Claire skoro nerozoznala bar, za ktorý ju sestra vzápätí usadila.

„Ahoj, Denny.“ – oslovil ju nízky čiernovlasý barman a zvedavo sa zahľadel na Claire, na jej dych vyrážajúcu krásu, ktorú nemohol celkom potlačiť ani Denisin prudko neodborný zákrok.

„Rick, to je moja sestra Claire.“ – predstavila ju Denisa a barman jej kývol a v jeho očiach narastal záujem.

„Bože, len to nie!“ - mala pocit, že uškrtí každého chlapa, ktorý o ňu zavadí pohľadom.
Claire sa mu bez úsmevu zahľadela do očí a stisla pery. Po takejto studenej sprche sa prestal na ňu usmievať, obrátil sa nazad k Denny, aj keď sa obdivným pohľadom stále vracal ku Claire.

„Ako obyčajne? Slnečný svit?“

„Jasné. Dvakrát.“

Kým barman miešal drinky, Claire v polotme ledva rozoznala, že do nich pridal okrem iného vodku a ananásový džús, Denny sa rozhliadala po bare a upozorňovala Claire na jednotlivých hostí.

„Tamten pri stole celkom vzadu, to je zástupca šerifa, Abe Jones. Milý, slobodný chlapec z malého mesta.“

Hoci Claire nemala najmenší záujem, automaticky sa obzrela. Zástupca šerifa jej pohľad zachytil a neisto sa usmial. Pravdepodobne uvažoval, ako ju osloviť a tak sa rýchlo odvrátila.

„Úplný zákusok pre zhýčkanú mestskú slečinku.“ – uškrnula sa.
„A tam, tí dvaja pri biliardovom stole, to sú bratia Svensonovci. Michael a  Brad. Trochu primladí, výstrední, sem tam sa zapletú do menšej bitky, ale tiež nie sú na

zahodenie.“

Claire stačil jediný pohľad, aby ich presne odhadla.

S takýmito sa stretávala neustále. Boli to ešte napoly deti, hoci podľa zákona už mohli piť alkohol. Aj to využívali a potom skúšali rozťahovať vlastné krídla tak, že robili hlúpe lotroviny a s nadšením sa zapájali do všetkých bitiek. Na charizmu zlých chlapcov potom lapali blond pipky so silikónovými vnadami a s inteligenčným kvocientom jednobunkového organizmu. Obaja sa živo štuchali a opreteky sa snažili zaujať jej pozornosť.

„ Tí by sa o mňa pravdepodobne pobili, však? – zavrčala posmešne a Denny prikývla.

„A do konca bitky by zabudli, prečo sa vlastne začala. No čo, každý má nejakú úchylku. Ozaj! Na toho pri šípkach si daj pozor. Kevin Marks, miestny donchuan a navyše ženatý. Chúďa Doris, nemá pri ňom ľahký život. “
Claire nechala Denisu tárať. Nemalo význam opakovať jej, že ďalší chlap je to posledné, na čo teraz myslí. Pomaly popíjala svoj drink a v duchu nadávala tomu odpornému slizkému hadovi Royovi Ellisovi.

Z rozjímania ju vyrušil závan chladného vzduchu a keď sa otočila ku dverám odkiaľ zafúkalo, v tej chvíli jej Roy Ellis úplne vyfučal z hlavy.

S otvorenými ústami hľadela na vysoký, svalnatý a plavovlasý ideál mužskej krásy, ktorý si pri dverách vyzliekal hrubú bundu. Ten muž bol krásny, mladý a niečím zvláštny, za svet však nemohla prísť na to, čím. Srdce sa jej prudko rozbúchalo a nemohla od neho odtrhnúť oči. Zbadala sa až vtedy keď pocítila, že jej z kútika úst vyteká tenký pásik slín. Ježišikriste, zíza na neho ako debil! Ovládla sa a odtrhla od toho neuveriteľného muža oči, aby ich zabodla späť do pohára so Slnečným svitom. Dalo jej však veľa námahy udržať ich tam. Dych sa jej zrýchlil a ona v tom momente túžila iba po tom, aby ten nádherný muž prišiel k nej a pomiloval ju. Čo sa to s ňou deje?

Kútikom oka si ho znova obzrela. Mal nádherne čisté črty, akoby boli vyrazené na medaile. Plavé vlasy mu padali do očí, no on si ich neodhrnul a keď sa potom na moment zahľadel po bare pomedzi ne, skoro spadla zo stoličky. Chcelo to neskutočnú silu nezízať na neho. Celú scénu neustále podfarboval Denisin šepot, ktorým ju chcela upozorniť na potenciálnu náplasť na jej rozorvané srdce. Claire cítila, že srdce jej búši až v krku. Po chvíľke znova mrkla smerom k nemu. Aj on si sadol k baru, no nie k obom mladým ženám, ale na opačnú stranu. Barman mu kývol, zamrmlal čosi na pozdrav a automaticky sa natiahol po pivo. Ten neskutočne krásny muž bol zrejme rovnako stálym zákazníkom, ako Denny. Claire si ani nevšimla, že Denny zmĺkla a nahla sa ponad bar, aby zistila, čo tak upútalo jej sestru. Zaškerila sa.
„Tak toto, sestrička, je absolútna špička. Prvá cena, ktorú by chcela vyhrať každá žena pod osemdesiat rokov v okruhu sto kilometrov. Dosiaľ sa to žiadnej nepodarilo.“

„Kto je to?“ – od šepkala Claire a nemohla od toho výstavného exempláru odtrhnúť oči.

Denny sa pousmiala nad tým, ako zrazu jej sestra prejavila záujem.

„Aidan Darx, správca parku. Ale nerob si nádeje, ten je nedosiahnuteľný. Svoju prácu berie veľmi vážne a celé dni sa túla po horách, stopuje pytliakov, stará sa o zvieratá, kontroluje ich počty, uisťuje sa, že turisti sú v poriadku... proste všetko, čo k tejto práci patrí. Do mesta sa vracia iba večer, keď už v horách pre tmu nevidí na krok pred seba.“

Claire nepozerala priamo na neho, no zato na neho upriamila všetky ostatné zmysly. To nie je možné, taký dokonalý muž neexistuje! Stále sa jej nepodarilo ovládnuť zrýchlený rytmus dýchania a periférnym videním zaznamenala, že Aidan Darx a zástupca šerifa sa pozdravili kývnutím hlavy, no ani jeden sa nezdvihol aby si sadli spolu a trochu sa porozprávali. Claire to prekvapilo, no Denny to videla tiež a mala na všetko vysvetlenie.

„Aidan je samotár. S nikým sa veľmi nemusí, ak vieš, čo tým myslím. Príde, vypije jedno- dve pivá a znova sa stratí v lesoch. Je vlastne dobrodruh.“

„Nemá tu priateľov? Je nový a nezapadol?“ – Claire očividne premohol profesionálny zvyk oťukávať si ľudí.

Navyše sa ním skvele maskoval stále väčší záujem a skĺzla pohľadom z jeho tváre na jeho plecia a hruď. Mal na sebe čierne tričko s krátkymi rukávmi a Claire naprázdno prehltla, keď očami pohladila úžasne pružné a mocné svaly pod hladkou pokožkou jeho ramena.

„Nie. Žije tu asi päť rokov, ale nezapadol vôbec. Hneď ti predvediem, prečo.“

Kým ju Claire stihla zastaviť, Denny sa zaklonila, aby spoza nej zavolala.

„Ahoj, Aidan!“
Krásny muž sa k nej napolo obrátil, šibol po nej tmavými očami a Clairino srdce vynechalo jeden úder, keď neochotne zašomral.

„Ahoj.“

Napriek strohému pozdravu sa Denny spýtala.

„Tak čo, ako sa majú zvieratá? Chytil si v poslednom čase nejakých pytliakov?“

„Dobre. Nie.“ – zamrmlal, no už sa k nej neobrátil, uprene hľadel na svoju fľašu piva, akoby to bola tá najfascinujúcejšia vec na svete.

Denny sa však nevzdávala.

„Našiel si už tých turistov, čo sa minulý týždeň stratili v parku?“

„Nie.“

Denny mykla plecami, jeho strohosť ju nemohla odradiť. Navyše sa s ňou stretla len zriedka. Odbiť zasnívanú, romantickú Denny by bolo rovnako kruté, ako kopnúť do šteniatka.

„Tak veľa šťastia, dúfam, že ich nájdeš.“

„Mhm.“

„Ozaj, poznáš moju sestru Claire?“ – šibalsky sa jej zaiskrilo v očiach, pravdepodobne už v duchu splietala ďalšiu romancu, tentoraz o Aidanovi a Claire.

Claire nemohla za svet prinútiť svoje oči, aby sa odtrhli od jeho pier. Aké by to asi bolo bozkávať sa s ním? Určite to bol zážitok, ktorý stál za všetky prachy. Aidan na zlomok sekundy obrátil tvár k nim, rýchlo preletel pohľadom po Clairinej tvári, strapatom vrabčom hniezde a fialových minišatách ( v tej chvíli sestre priala minimálne osýpky za to, ako ju vymódila. Čo by v tejto chvíli dala za svoj šatník! )a stroho zahundral:

„Nie.“

Nemá záujem! Došľaka! Jediný muž, ktorého by v tomto okamihu chcela priťahovať! Claire by taká nezdvorilá odpoveď za iných okolností urazila, no teraz ani nevnímala, čo vlastne povedal. Všetky jej zmysly sa upriamili na jeho fyzickú dokonalosť. Túžila ho vnímať každým jedným z nich.
Chcela sa na neho pozerať, chcela vdýchnuť jeho vôňu, pohladiť tie pevné, pružné svaly a ochutnať jeho pokožku. V živote niečo takého nezažila.

Denny konečne vzdala nútený pokus o rozhovor. Znova si sadla vzpriamene a šepla Claire.

„Vidíš? Už chápeš, čo som tým myslela?“

„Je ženatý?“ – spýtala sa Claire potichu, hoci už vedela, aká bude odpoveď.

„So svojou prácou.“

Denny konečne zmĺkla a Claire sa mohla sústrediť na nenápadné pozorovanie Aidana Darxa. Ten odrazu vstal, nedotknuté pivo nechal stáť na barovom pulte a rázne odišiel z miestnosti. Claire sa pristihla, že mu fascinovane hľadí na zadok v tesných nohaviciach a očami hltá jeho úzke boky a pružnú, mocnú postavu. Bože, to je ale kus chlapa! Dokázala si ho predstaviť celkom nahého. Srdce jej ešte zrýchlilo, hoci sa to zdalo nemožné. Dychčala, akoby zabehla maratón.

„Čudák.“ – zhodnotila ho nahlas, no v duchu dodala:- „ale nádherný, neskutočne sexi čudák.“
„Krásny a zaujímavý čudák.“ – zachichotala sa Denny, akoby jej čítala myšlienky.

Claire súhlasne prikývla, dopila svoj drink a vstala. Keď odišiel Aidan Darx, v bare už nič nemohlo zaujať jej pohľad a jej dych a tep sa znova vrátili do nudného normálu. Denny sa zrejme cítila rovnako, lebo sa vôbec neprotivila a poslušne kráčala so sestrou k autu. Cestou domov mlčali a Claire sa ponorila do rozjímania. Na malú chvíľku sa vrátila k nadávkam na Raya Ellisa, no takmer okamžite sa jej do myšlienok votrel Aidan Darx.

„Je taký... iný, taký zvláštny.“ – povedala zamyslene.

Denny vôbec nebola na rozpakoch, o kom vlastne hovorí. Ani ona ho očividne nemohla dostať z hlavy.

„Áno.“ – pritakala.

„Je na zbláznenie krásny, no nikdy ho nevidno so žiadnou ženou. Možno je gay. Ale bože, je taký chutný, že by mi to ani nevadilo.“ – vzdychla.

Claire nesúhlasne zavrtela hlavou, až sa jej plavé vlasy rozleteli okolo tváre.
Z toho muža priam sršal testosterón. Keď taký muž kývol prstom na ženu, bez váhania mu padla k nohám. Alebo, ak na to príde, aj do postele. A s radosťou. Aidan Darx by vedel ženu prinútiť jediným pohľadom, aby sa do neho zamilovala. Claire sa otriasla. Láska je pre bláznov.

Len čo si to povedala, celá sa naježila a znechutene povedala:

„Počuj Denny, toto asi nebude ten najlepší liek na moje nervy. Skôr by som potrebovala na nejaký čas vypadnúť od ľudí čo najďalej. Nehľadám nový vzťah, chcem si len byť istá, že kým sa neupokojím, nikoho neprizabijem. A to by sa mi v bare medzi tými vidláckymi debilmi určite stalo.“ – povedala.

Len jediného obyvateľa malého mestečka by s chuťou stiahla k sebe do postele. Rýchlo potlačila myšlienky na Aidana Darxa. Čo je to s ňou?

Denny sa usmiala. Bola už taká zvyknutá na Clairin názor na vidiek, že pri zmienke o vidláckych debiloch sa ani neurazila.

„Asi máš pravdu. Keď sme sa už bavili o správcovi parku, čo takto ísť trochu na túru? Ako dávno si už nestanovala v lese?“

„Roky.“ – vzdychla Claire a pohodlnejšie sa oprela.

Bola zdatná turistka. Voľná príroda na ňu pôsobila upokojujúco, no v posledných rokoch jej pracovné tempo nedovolilo na túru ani pomyslieť.

„A pritom si to vždy milovala.“

„Dobrá túra je to jediné, čím Reagan prevyšuje L.A.“ – súhlasila Claire so zatvorenými očami.

„Si dobrá turistka a tunajší park je krásne a pokojné miesto. Potrebuješ si očistiť dušu od nánosov špiny civilizácie. Objavíš svoje spojenie s prírodou... “

Keď Denisa začala s týmito somarinami o spojení s okolitým vesmírom, Claire mala vždy chuť povedať jej, aby najskôr ona našla spojenie s realitou. Ovládla sa však a prikývla.

„To znie ako dobrý nápad. Asi na zvyšok víkendu vypadnem niekam do hôr. Hneď zajtra sa zastavím u správcu.“ – a znova ho uvidí, uvedomila si.
Cítila sa, akoby jej v žalúdku poletovali stovky motýľov.

„Vezmi si mobil, aby si sa mi mohla ozvať, keby niečo.“ – pripomenula jej Denny.

„Okay.“

O niekoľko minút už boli doma, ale kým Claire upadla do sladkého zabudnutia spánku, najprv musela stráviť dve hodiny odstraňovaním obrovského množstva gélu z vlasov. Keď konečne zatvorila oči, videla pred sebou nádhernú tvár Aidana Darxa.

Kapitola 7

Claire si pretrela oči chrbtom dlane a vstala, aby si pretiahla chrbát. Počítač v miestnej knižnici jej liezol na nervy, bol pomalý a internet neustále vypadával. Navyše k odpovediam na svoje otázky nebola takmer o nič bližšie, ako včera. Naopak, vynorilo sa viac otázok.

Našla čosi, čo sa nazývalo polymorfná svetelná dermatóza, ľudovo povedané, alergia na svetlo. Prešla si stovky odkazov na túto chorobu, no nikde sa nepísalo o tom, že by medzi symptómy patrila slepota. S menami, ktoré uviedol Azazel, mala viac šťastia.

Po hodine čakania a nervózneho poklepkávania nohou počítač vypľul policajné záznamy: boli to známe firmy s trestným registrom odtiaľto až do Kanady. Násilníci, vrahovia, podvodníci. Už volala do Los Angeles, aby sa Barry a Sweets na nich zavesili a zistili o nich čosi viac, ako aj o chlapíkovi menom Azazel.

S tým jej internet nepomohol ani trochu. Vypadlo jej síce tisíce odkazov na Azazela, ale vo všetkých prípadoch šlo o citáty z biblie, satanistické stránky, alebo fantastické výplody rôznych autorov , bolo to totiž meno jedného z padlých anjelov. Pátranie po skutočnom Azazelovi ju len unavilo a znechutilo... a neprinieslo nijaké výsledky.

Takmer rovnako to bolo aj odpoveďou na jej poslednú otázku. Netušila, kto je Aidan Darx.

„Kto si, doparoma?“ – premýšľala nahlas.

Vybavila sa jej jeho tvár v momente keď priznal, že si jej meno predsa len pamätá.

Usmial sa na ňu tak nádherne, že zostala stáť v nemom úžase. Bol tak čertovsky príťažlivý, že by ľahko odignorovala jeho aroganciu a porušila by svoje pravidlo nikdy sa nezapliesť s vidiečanom, keby... Keby.
Keby sa jej vzápätí nevybavila jeho tvár s celkom iným výrazom. Z výrazom chladnej zlosti, mrazivej zúrivosti a vražednej nenávisti. Tvár, ktorej oči boli takmer slepé a na ktorej vynikali očné zuby pripomínajúce tesáky. Claire potriasla hlavou.

Iba ak...To nie je možné. Tomu by uverila možno tak Denisa. Nemôže byť upír. To je smiešne.

Ibaže ona sa nesmiala. Zahľadela sa na náprotivnú stenu a znova sa jej v mysli zjavil jeho obraz, keď sa usmieval. Chvíľku sa ním opájala, no zrazu prudko zažmurkala. Ježiši, už je ako Denny, zasnívane zíza na stenu! Aby to čert vzal! Sadla si znova k počítaču a bezmyšlienkovite zadala do vyhľadávača slovo. Až keď odklikla hľadanie, uvedomila si, čo to bolo za slovo - upír.

Ešte kým sa zoznam odkazov naťahoval, Claire si už nadávala. Hlúpa, hlúpa hus!!! To si naozaj dokáže predstaviť, že správca miestneho parku a sen všetkých žien je... upír? Musí odtiaľto vypadnúť! Z Reaganu jej už začína šibať! Musí sa dostať späť do svojho sveta! Nepočkala, kým sa stránky natiahnu, vypla počítač a odišla z knižnice. Musí odísť ešte dnes. Okamžite. Teraz.

Keď prišla k Denny, zistila, že od jej odchodu sa zmenilo len máločo. Denny stála pri kuchynskom dreze, voda bola pustená na šálku od kávy – už ktovie ako dlho, pretože Denisa neprítomne zízala na tečúcu vodu a ani sa nepohla, očividne hlboko zabraná do toho, čo jej chodilo po rozume. Claire prevrátila očami. Ak takto umýva riad, nechcela vidieť, ako varí pre svoje deti a manžela. Určite urobí večeru tak na tretí krát, prvé dve jej isto prihoria a to má ešte šťastie, že jej nevyhorel celý dom.

„Haló, Zem volá Denisu!“ – zvolala Claire a Denny sa strhla, zastavila prúd vody a otočila sa ku Claire.

„Už si späť?“ – začudovala sa.

Claire si vzdychla.

„Denny, bola som preč viac ako tri hodiny.“
Denny zmätene pozrela na hodiny.

„Fakt?“

„Áno. Počuj, ďakujem, že som mohla chvíľu zostať,

ale dnes už vypadnem. Môžeš zavolať Johna a deti naspäť.“ – oznámila Claire.

Denny na ňu škaredo zazrela. Nemala rada, keď ju strhli z oblakov späť na zem. Bola skalopevne presvedčená, že medzi Aidanom a Claire niečo je, ale teraz, keď chce Claire odísť, šťastný záver, ktorý si Denny vysnívala bol v nedohľadne.

„Kam sa tak ponáhľaš?“

Claire vedela, že pravdu jej povedať nemôže. Najlepšie sestru odradí niečím praktickým a logickým... proti takým veciam bola Denny bezmocná.

„Zlatko, mám svoju firmu o ktorú sa musím starať. Biznis bezo mňa viazne. Klienti si vyžadujú mňa. Okrem toho práce v mojom dome už končia. Mám kde hlavu skloniť a potom vieš, ako strašne neznášam Reagan a ostatné maličké mestečká.

„Túry sa ti páčia.“ – namietla Denny.

Na prvú časť sestrinej reči vôbec nereagovala.

„Hej. Páčia. Na prvej ma skoro zožral vlk. Na druhej som zablúdila.“

Denny sa zaškerila a nahlas uvažovala.

„Ktovie, kde si bola myšlienkami, keď sa ti podarilo zablúdiť. Čo viem, je to po prvý raz.“

„Nevyrývaj Denny. Myslela som na svoju prácu.“ – povedala Claire pravdivo.

Denny sa vzdala. Spolu vyšli hore a zbalili Claire tých pár vecí, ktoré tu mala. Keď Claire hodila zbalenú tašku na zadné sedadlo Volkswagenu, Denny sa spýtala.

„Môžem dúfať, že sa v najbližšom čase uvidíme?“

Claire preletel po tvári úsmev.

„Jedine ak sa chystáš do LA.“

Denny nešťastne stisla pery.

„Deti ťa ani nevideli. Romeo ťa zbožňuje a Andromeda v tebe vidí svoj ideálny vzor. Obdivuje ťa a momentálne je vo fáze: chcem byť detektívkou, ako teta Claire.“

Clairin pohľad znežnel. Denisine deti milovala ako vlastné. Aj keď len jej romantická sestra mohla dať svojim ratolestiam mená Romeo a Andromeda.

„Aj ja ich ľúbim, veď vieš. Čo keby si Meddie poslala ku mne na prázdniny? Mohla by som si ju vziať k nejakému ľahšiemu prípadu, to by sa jej iste páčilo. A Rommiemu povedz, že na jeseň budem mať seminár v Texase. Ak ho ešte držia kovboji a Indiáni, vezmem ho so sebou. Seminár bude trvať jeden deň a zvyšok týždňa sa môžem venovať iba jemu.“

Denny sa rozžiarila tvár.

„Dobre. Poviem im. Určite budú nadšení.“

Obe sestry si v tej istej chvíli spomenuli, ako sa deti vrátili z prázdnin u Claire minulý rok. Denny skoro zinfarktovala, keď uvidela svoju šesťročnú dcéru s ostrihanými vlasmi. Meddie sa rozhodla, že sa bude podobať na tetušku Claire čo najviac a tak si v kúpeľni sama ostrihala dlhé plavé vlasy a la princezná, na ktoré bola Denny taká pyšná.
Keď to Claire zistila, nezostávalo nič iné, ako vziať Meddie k svojmu kaderníkovi, aby zachránil čo sa ešte dalo. Dieťa napokon dosiahlo svoje a skončilo s rovnakým účesom, ako nosila Claire. A päťročný Romeo ešte dva mesiace ohrozoval svoje okolie ozajstným indiánskym lukom a šípmi, ktoré mu Claire zohnala v indiánskej rezervácii. Denise a Johnovi to vynieslo zopár hádok so susedmi a náhradu škody za dve rozbité okná, šok starej dámy, ktorej sa šíp zabodol do špičky topánky a účet od veterinára za susedovho kocúra, ktorému museli dať amputovať konček chvosta. Všetky účty zaplatila Claire a vôbec neskrývala, ako ju to pobavilo. John dal Romeovi zákaz pozerania telky na celý mesiac a  Denny... na to v okamihu zabudla.

„Budeš mi chýbať.“ – povedala Denny a Claire ju objala.

„Aj ty mne.“

Denny smutne a sklamane pozerala za červeným Volkswagenom, no potom sa jej tvár znova rozžiarila. Claire tam nevydrží. Uteká pred láskou, no Denny si bola istá, že sa čo nevidieť vráti. Dovtedy jej Aidana postráži ona, aby sa k nemu nepriblížila nijaká iná žena.

---- ... ----

Claire si pozorne naniesla na pokožku tmavohnedý make up. Potom si rozhodným pohybom prstov prečesala čiernu parochňu a upravila si dlhé špirálovité pramene tak, aby jej čo najviac zakrývali tvár. Na očné viečka naniesla tmavofialové tiene a opatrne si nasadila hnedé kontaktné šošovky. Ešte červený rúž na pery a Claire sa kriticky obzerala v zrkadle. Ešte tomu čosi chýba...

Zauvažovala a z novej postele vo svojej spálni vzala ozdobný vankúšik a napchala si ho pod dlhé, kvietkované šaty. Tehotenské bruško si upevnila, aby jej  nevypadlo a znova zhodnotila svoj výzor. Zo zrkadla na ňu pozerala mladá, tehotná Hispánka. Kým sa Claire nehýbala, bolo to OK. Ale keď sa prešla, stále to nebolo ono. Skúsila si predstaviť, že ten vankúš má desať kíl, trošku sa zhrbila, vystrčila brucho a položila si naň jednu ruku. Druhou si podoprela kríže a na vylepšenie dojmu si strčila do úst žuvačku.

Vyzeralo to presvedčivo, hlavne v kombinácii s lacnou, obrovitou taškou z napodobeniny kože. Dokonalé.

„Yo estoy María. A donde esto habrá?“ - Claire sa kriticky uškrnula.

Jej španielčina bola rovnako otrasná, ako jej prízvuk. Bude musieť hovoriť po anglicky a iba lámať slová, ako to videla u mnohých Mexikáncov. Hneď si to vyskúšala.

„Kam odviezť, seňor? Letisko? To ďaleko... to drahé. Nechcieť radšej vlak? Autobus? María odvezie na stanica. María ešte neletieť. Nebezpečné a báť. Dnes všade samý terorista, vedieť, seňor? Má peknú seňoritu? Moja sesternica Éva sa raz v lietadle povracala. Odvtedy všade iba autobus. Ako seňorita volá? Jenifr?
Ja nevedieť ešte dobre vysloviť slová. Bude svadba? Vezmite si ju, seňor! Nie dobre žena sama. Pozrie na mňa... Juan Domingues sľúbiť všetko na svete, aby ma dostať a kde on teraz? No, no, on frnk a ja teraz živiť seba na taxík. Keď sa bebé narodiť, my asi umrieť od hladu. Tak musieť teraz veľa zarobiť. Tak predsa na letisko. Viac peňazí, áno, ale zasa rýchlejšie, ako autobus. Seňor zaplatí päťdesiat dolár. No? Tak štyridsať päť.“ – Claire sa uškrnula a rečnila, ako zvyknú taxikári, ešte dobrých desať minút, kým nemala pocit, že je v skutočnosti naozaj Mariou, tehotnou hispánskou taxikárkou, ktorú opustil Juan Domingues.

To bolo správne. Teraz si mohla sadnúť do otlčeného taxíka, ktorý pre ňu Barry požičal od nejakého svojho priateľa. Tento prípad bol jedným z tých, ktoré obľubovala. Nešlo o zatúlaných tínedžerov, ani o neverné manželky. Jej klientka podozrievala svojho milenca, že ide v niečom nelegálnom. Kým sa prevážala po LA, v duchu si zopakovala, čo o prípade vedela.
Klientka bola slušná žena, asi štyridsaťročná vdova. Jej manžel zomrel na rakovinu pred ôsmimi rokmi a ona pred pár mesiacmi nadviazala známosť s Waynom Reynoldsom. Tvrdil jej, že sa živí obchodovaním s akciami, no pred dvoma týždňami ho vdovina priateľka náhodou zazrela v akejsi reštaurácii s chlapíkom, ktorý vyzeral ako gangster. Priateľka sa pri ňom zo slušnosti zastavila a prehodila s ním pár slov. Správal sa vraj nervózne a hrubo. Žena odišla z reštaurácie a všetko vdove povedala. Tá tomu najskôr neprikladala žiaden význam, no uvedomila si, že toho muža nepozná príliš dlho, že ho nikdy nevidela čítať finančné správy v novinách a že jej vlastne nikdy nepovedal nič bližšie o svojej práci. Bola to naozaj slušná žena a obávala sa, aby nenaletela nejakému podvodníkovi. Táto vdova mala sesternicu, ktorej priateľka raz mala s Clairinou agentúrou čosi spoločné. Vdova na ňu získala kontakt a oslovila ju. Clairine inštrukcie boli jednoznačné – nenápadne ho preveriť, sledovať a zistiť, čo je zač. V prípade, že by sa mýlila, vdova nechcela riskovať nádejný vzťah tým, že by Reynolds prišiel na jej malú lesť.

Claire si vzdychla. Normálne by tým prípadom poverila Barryho. Hodil sa na to oveľa viac, než ona. Lenže Barry mal na krku už dva iné prípady, ktoré musel riešiť paralelne a ďalší by proste nezvládol. Claire zaparkovala pred bytovým domom, kde vdova žila a čakala. Podľa vdoviných slov sa dnes jej milenec zastaví na obed a potom si vždy vezme taxík do práce. Keďže nemal v trestnom registri záznam, Claire sa uchýlila k takejto jednoduchej sledovačke.

Čakala asi dvadsať minút, počas ktorých odbila troch pasažierov, ktorí chceli zviezť. Potom sa dočkala. Wayne Reynolds vyšiel z vestibulu a rozhliadol sa po ulici. Okamžite zaregistroval taxík, stojaci na druhej strane ulice a rýchlo naň zamával. Claire v tej chvíli prestala existovať a María naštartovala otlčené auto. Keď ho pristavila priamo k pasažierovi, Reynolds bez záujmu nastúpil.

„Kam to bude, seňor?“ – spýtala sa María hlboko posadeným hlasom.

Ženský hlas muža upútal a na chvíľku si ju pozorne obzrel v spätnom zrkadle. Očami na sekundu zavadil o jej brucho a uškrnul sa.

„Adams street.“

„Sí, seňor.“

María sa lenivo odlepila od obrubníka a v duchu rýchlo spočítala, že cesta potrvá asi pätnásť minút. Nemala veľa času niečo z neho vytiahnuť. Hoci vedela, ako rýchlo a efektívne začať rozhovor, pasažier ju predbehol.

„Chodím tým smerom skoro každý deň, ale teba som tu ešte nevidel, zlatko. Ako sa voláš?“

„María. Nová.“

„Aha. Bývaš u príbuzných?“ – spýtal sa naoko bez záujmu.

Claire sa kdesi v Mariinom vnútri pobavene uškrnula. S výsluchom začal on. Fajn. O to lepšia príležitosť vytiahnuť z neho čo najviac. Neušlo jej, že sa jej vlastne skryto pýta, či je ilegálna prisťahovalkyňa.

„No, seňor, mať malý byt.“

Reynolds sa opäť pohľadom zviezol na jej vytŕčajúce brucho. Potom preletel očami jej tvár a ožil v ňom záujem. Hispánsku pipku ešte nemal. A tehotnú hispánsku pipku už vôbec nie. Rozhodol sa hodiť návnadu.

„V tvojom stave by si už nemala pracovať, zlatko.“

María podráždene vzdychla a Reynolds sa usmial. Teraz začne rozprávať a on sa môže rozhodnúť, aká taktika bude najlepšia. Možno si jednoducho nechá zaplatiť, alebo ju môže nahovoriť na to, aby mu predala to decko. Na čiernom trhu bude mať hodnotu.

„Imigračné!“ – spustila rozčúlene María.

„Oni tak dlho čakať! Ja podať žiadosť hneď, ako zistiť, že čakať bebé. Keď ten sviniar Juan zdúchnuť, ja nemať veľa možností zarobiť peniaz. Teraz už mohla mať
našetrené na horší čas, keď príde bebé. Ale imigračné strašne dlho preverovať. Ja lietať po úradoch a všade chcieť peniaz za pečiatka do pas! Ja teraz musieť pracovať čo najviac, aby neskôr uživiť maličké.“

Reynolds sa usmial zlým, chlípnym úsmevom. María sa mu pozdávala. Za pár drobných určite urobí všetko na svete.

„Počuj, srdiečko, ja som dobrý chlap. Chcem ti pomôcť. Dnes mám veľa behačiek, tak čo keby si ma počkala a potom ma odviezla na ďalšiu zastávku?“

María zaškúlila na pasažiera v spätnom zrkadle.

„Celý deň?... Dvesto dolárov.“

„Sto.“

María nebola hlúpa.

„Stovku zarobiť, aj keď normálne pracovať.“

„Sto päťdesiat.“

„Sto osemdesiat.“ – reagovala.

Reynolds s úškrnom prikývol. Za sto osemdesiat dolárov získa odvoz na celý deň a hormónmi rozvášnenú ženskú na celú noc. Dobrý obchod.
„Tu zastav a počkaj na mňa.“

„Ani nepohnúť.“

Keď Reynolds vystúpil z auta, María sa na neho usmiala, no len čo sa otočil chrbtom, za volantom sedela Claire.

„Sviniar jeden!“ – zašomrala si popod nos. Musí upozorniť svoju klientku, že bez ohľadu na jeho iné aktivity je to hnusný kurevník. Pozorovala ho, ako ide do ošarpaného skladu. Tak tu určite akcie nepredáva!

O minútu do skladu vošli dvaja otrhaní chlapi a o ďalších päť minút ešte traja, oveľa lepšie oblečení. V tej poslednej skupinke Claire spoznala Iana Montgomeryho, pašeráka drog. Osobne s ním nemala nič dočinenia, no upozornil ju na neho jeden z jej informátorov, ktorý pracoval na polícii. Claire to ako dôkaz stačilo, ale jej klientka, to bola iná káva. Claire musí dodať fotky, aby to bolo presvedčivejšie. Z obrovskej lacnej kabely vytiahla foťák a niekoľko krát cvakla sklad.

V tej chvíli sa vynoril z dverí jej pasažier a tak Claire schovala aparát a premenila sa znovu na Maríu. Rozvážala ho celé božie popoludnie až do neskorého večera. A fotiek už mala dosť a dosť. Raynolds navštívil ešte dva sklady, kde sa stretol s nejakými tulákmi a veľmi nenápadne im odovzdal malé balíčky. Na pohľad boli celkom nevinné, ale v škatuľkách od sušienok Claire tušila biely prášok. Tuláci mu rovnako nenápadne dali šúľky bankoviek a Claire to všetko poctivo nafotila. Dôkazov mala dosť.

Reynolds znova nasadol do jej taxíka a zaškeril sa.

„María, ešte do Jeffersonovho parku. Mám tam stretnutie s priateľom a potom... mohli by sme ísť na večeru ku mne, čo povieš? Dnes si nemala prestávku na obed, určite si hladná.“

„Ja nevedieť, seňor...“ – zaváhala naoko María a taxík sa pohol.

V skutočnosti jej boli jeho plány ukradnuté, lebo plánovala zmiznúť, len čo jej pasažier vystúpi z auta. Reynolds sa slizko usmial.
„Ako chceš, nebudem ťa nútiť. Ja len, že nemá zmysel vyhadzovať peniaze za jedlo, keď ťa pozývajú, nie?“ – myslel si, že udrel na správnu strunu a María tak aj reagovala.

Zamyslela sa a potom prikývla.

„Dobre, ďakujem seňor.“

Reynolds sa pohodlne oprel a sledoval cestu. Na mesto padla noc, no v centre si to nik ani nevšimol. Pouličné lampy svietili, neónové reklamy žiarili, nehovoriac o osvetlených výkladoch a ďalších zdrojoch svetla, ktoré len veľkomesto ponúkalo. Claire si tiež uvedomila čiernu tmu až vtedy, keď zašla do parku. Jeffersonov park nebol práve miesto, kadiaľ by sa po zotmení chcela prechádzať. Osvetlenie bolo na väčšine miest rozbité a tak medzi ostrovčekmi tlmeného svetla boli aj sto metrové úseky čiernej tmy.

Reynolds vystúpil z auta a Claire počkala, kým nezašiel za zákrutu. Potom vytiahla fotoaparát, nastavila ho na nočné videnie a starostlivo vypla blesk.
Už by nechýbalo nič iné, len aby ju prezradil hlúpy foťák. Potichu vystúpila z taxíka a nechala dvere otvorené. Keď bude odchádzať, ich hluk na ňu neupozorní.

Zišla z cestičky a potichu sa zakrádala poza kríky, ktoré ju lemovali. Nik, kto by šiel okolo nej, by si ju nevšimol.

Napínala sluch a začula tiché hlasy. Opatrne rozhrnula vetvičky kríkov a zamierila objektív na Reynoldsa a nejakú ženu. Dievča malo asi osemnásť, no bolo také zmaľované, že vyzeralo na tridsať. Navyše malo na sebe čierne sieťované pančuchy, rifľovú minisukňu a pod kožušinovým bolerkom iba červenú podprsenku pošitú flitrami. Bola to šľapka.

Claire urobila snímku a čakala, čo bude ďalej. Reynolds zvýšil hlas, zlovestne sa naklonil k dievčaťu, ktoré teraz vyzeralo vystrašene.

„Ako to, že nezaplatil!? To si sa nechala prefiknúť zadarmo, ty kukuk!?“
„On... on sa mi vysmial a povedal... že to nestálo ani za jediný cent...“ – bránilo sa dievča a do očí sa mu nahrnuli slzy strachu.

Reynolds sa hrozivo zasmial.

„Ty si myslíš, že ma oklameš, ty fľandra?! Chceš si nechať všetky prachy pre seba, čo?!“ – hulákal.

Tvár mu skrivila maska zúrivosti a zahnal sa obrovskou rukou. Claire až myklo pri tom zvuku, keď jeho zaťatá päsť dopadla na líce dievčaťa. Prostitútka sa zatočila a 

zviezla sa na zem. Reynolds do nej začal zúrivo kopať!

„Hnusná štetka! Čo si myslíš, že ti dám žranicu a ubytovanie zadarmo?! Hneď teraz pohneš riťou a dáš aj celému mestu, ale tie prachy mi ráno dodáš, rozumela si?!“

Dievča vzlykajúc prikývlo a Reynolds do nej ešte raz kopol.

„A povedz to aj tým ostatným sliepkam! Ráno som v kuríne a beda, ak niektorá nezaplatí nájomné a žrádlo!“
Claire odušu fotila jeho zúrivý výbuch. Jej klientka bude zronená, no lepšie, akoby sa mala vystaviť takej kope hnusu, akou bol Reynolds. Claire si v duchu pripomenula, že musí vdove poradiť, aby sa dala otestovať na pohlavné choroby. Ktovie, čo ten sviniar robí so svojimi šľapkami okrem toho, že ich mláti?

Dievča sa pozviechalo z chodníka a odkrivkalo niekde hlbšie do parku. Reynolds za ňou pozeral s opovržlivým úškrnom. Claire chytro zbalila foťák do kabely a zvrtla sa na odchod. Musí sa k autu dostať skôr, ako on. Vypadne a zajtra ráno pôjde rovno za vdovou a odovzdá jej fotky. Obzrela sa na Raynoldsa, či má dostatočný náskok a .... zmeravela. Práve v momente, keď o neho zavadila pohľadom, stál ten sviniar uprostred chodníka sám a otáčal sa na odchod. A nestihla ani žmurknúť, keď pred Reynoldsom stála odrazu postava v tmavom motorkárskom overale.
Kde sa skrýval? Ako sa tam mohol iba tak zjaviť? Claire sa prikrčila za kríkmi. Reynolds v tej chvíli otváral ústa, pravdepodobne aby skríkol, no neozval sa žiaden zvuk. Claire v polotme nezachytila nijaký pohyb neznámeho, no predsa sa musel pohnúť, lebo v tom okamihu už držal pasáka pod krkom a hodil ho o strom s takou silou, že sa Reynolds bez jediného slovka zviezol v bezvedomí na trávu. Claire sa rozbúšilo srdce pod návalom adrenalínu.

Je práve svedkom vraždy? Mala by odtiaľto ujsť a volať políciu. Lenže ona kľačala v kríkoch ako zamrznutá a nemohla spustiť oči z toho, čo nasledovalo.

Neznámy motorkár pristúpil k nehybnému Reynoldsovi a jediným trhnutím sa zbavil jeho parádneho saka i košele. A potom....

Claire sa zakrútila hlava. Neveriacky a zhrozene sa dívala, ako sa neznámy sklonil a zahryzol.... zahryzol sa mu do hrdla!

Claire netušila, ako dlho tam tak kľačala a vytriešťala oči na bizarné divadlo. Motorkár napokon skončil. Z vrecka vytiahol balíček papierových vreckoviek a starostlivo si poutieral krvavé škvrny na tvári. Spod bundy vytiahol čosi šuchotiaceho a Claire si uvedomila, že je to igelitové vrece. Na moment jej prišlo zle, keď si uvedomila, že Reynolds je už po smrti a tento muž sa pravdepodobne pokúsi zbaviť tela. Muž sa ešte pred tým než vrece rozbalil, pozorne poobzeral. V jednom momente sa otočil tak, že na jeho tvár tlmene dopadalo svetlo nerozbitej pouličnej lampy.

Claire takmer vykríkla. Tú príťažlivú, mužnú tvár by spoznala vždy a všade. Rovnako tu v LA, ako v zastrčenom bare v Reagane. Pritisla si rozochvené prsty na ústa, aby nechtiac nevydala nijaký zvuk. Aidan zabalil mŕtve telo do igelitového vreca a bez námahy si ho prehodil cez plece. Ešte raz sa poobzeral a potom sa aj so svojím príšerným nákladom stratil medzi stromami. Prešlo ešte niekoľko minút, kým roztrasená Claire bola schopná vstať a odkradnúť sa naspäť k taxíku.
Zamkla všetky dvere a vytiahla okienko.

„Panebože. Panebože. Panebože.“ – šepkala dokola.

Z miesta vyštartovala, akoby ju naháňali. Aby upokojila rozochvený hlas, nahlas povedala.

„Pekne po poriadku. Najskôr dokončím prípad. Potom sa môžem zaoberať tým, čo som videla a čo to znamená.“

Racionálne, logické slová ju upokojili. Jej hlas zaznel trochu ráznejšie, britkejšie.

„Teraz pôjdem do fotoshopu, dám vyvolať tie fotky a potom pôjdem domov, zhodím tieto nemožné šaty a tehotenské bruško, dám si poriadnu sprchu a zjem nejaké prášky na spanie. Zajtra ráno mám stretnutie s vdovou a keď to celé uzavriem, budem rozmýšľať nad tým incidentom v parku.“

Celou silou svojej železnej vôle sa uprela na tento plán. Mala rada, keď boli veci naplánované. Dalo sa toho držať. Jej skúsenosti poukazovali na to, že tento spôsob života je najefektívnejší. Dalo sa naň spoľahnúť. Odsunula príšerné obrazy kdesi do hĺbky svojej mysle a sústredila sa na cestu.

O dve hodiny neskôr položila obálku s fotkami na svoj nočný stolík, prečesala si prstami vlhké svetlé vlasy a tak, ako bola v župane si ľahla do postele. Prášky na spanie rýchlo zaúčinkovali a ona sa ponorila do hlbokého, zdravého spánku bez snov.

Kapitola 9

„Viete, má len osemnásť. A je do neho úplne zbláznená. Chce sa za neho vydať.“

Žena, ktorá sedela oproti Claire, mala na sebe sivý kostýmček od Chanel a správala sa nesmierne distingvovane. Bola typom klienta, akí sa bežne obracali na Clairinu agentúru, bohatá a úspešná žena. Claire krátko prikývla a písala si poznámky do svojho bloku. Žena zmĺkla a ona sa jej prívetivo spýtala.

„Takže, kde sa s ním Elena zoznámila?“

Odpovedala bez váhania, zrejme čakala túto otázku.

„Na dobročinnej akcii, ktorú sme organizovali spolu s manželom.“

„Bol pán Seemore medzi pozvanými?“

Žena stisla úzke pery.
„Už som sa pokúšala na to prísť, no pozvali sme mnoho ľudí a niektorí z nich si pozvali aj priateľov. Boli tam aj takí, ktorých som v živote nevidela. Clayton Seemore patril medzi nich.“

Claire si čosi zapísala do bloku a položila ďalšiu otázku.

„Viete, kde pracuje?“

„Nepracuje. Tvrdí, že žije z výnosov svojich investícií.“

„Prepáčte mi túto otázku, pani Miltonová, ale musím sa spýtať. Aký je váš životný štandard?“

Miltonová prikývla. Aj na túto otázku bola pripravená.

„Patríme k Chicagskej smotánke. Moja rodina tam prakticky ovláda trh s realitami. Môj manžel je starostom.“

Claire sa znova milo usmiala, hoci vedela svoje.

Alicia Miltonová možno vlastnila firmu s realitami, ale jej manžel, to bola iná káva. V novinách sa neustále premieľalo jeho napojenie na podsvetie, keďže bol synovcom šéfa ruskej mafie. Pokiaľ do toho Claire videla, mafiánsky strýko mu zabezpečil tento post, pretože všetci ostatní kandidáti buď záhadne zmizli, mali nejakú nepríjemnú nehodu, alebo sa proste vzdali kandidatúry.

„A čo pán Seemore? Aký je jeho štandard?“

Alicia Miltonová pokrčila plecami.

„Zdá sa, že núdzu netrpí. Ale nemyslím si, že by bol obzvlášť bohatý. Práve to mi robí starosti, slečna Richardsová. Ellen je naša jediná dcéra a zdedí všetok náš majetok. Nie je to jej prvý nápadník, ako iste chápete. Ale Ellen je plaché dievča a môžem zodpovedne tvrdiť, že ten chlap je prvý, kto jej pobláznil hlavu natoľko, že sa za neho mieni vydať. Má len osemnásť a poznajú sa sotva mesiac, preboha!“ – na chvíľu z nej spadla starostlivo udržiavaná maska chladnokrvnosti a rozčúlene pozrela na súkromnú detektívku, ktorú jej odporúčali priatelia.

Claire chápavo prikývla.

„A vy si chcete byť istá, že ten človek nejde iba po vašich peniazoch.“
Žena sa znova upokojila.

„Presne tak, slečna Richardsová. Ak mi podáte uspokojivú správu, som ochotná zaplatiť dvojnásobok toho, čo si obyčajne účtujete.“

Claire to podráždilo, no nedala to na sebe poznať. Výrečným gestom zatvorila svoj blok.

„To nebude potrebné pani Miltonová, účtujem si dosť. Správu môžete očakávať koncom týždňa. Už len posledná otázka. Kde môžem nájsť pána Seemora?“

Žena znechutene vykrivila pery.

„Najskôr tam, kde je moja dcéra. Pokiaľ viem, čaká ju každý večer pred školou.“

Claire vstala a vystrela ruku.

„V poriadku, okamžite na tom začnem pracovať.“

Miltonová jej stisla ruku a ráznym krokom opustila jej kanceláriu. Claire si ešte raz prešla poznámky. Na tomto bude pracovať osobne. Ani Barry, ani Sweets sa nehodili do kruhov, v ktorých sa pohybovali Miltonovci. Nebude potrebovať nijaké preoblečenie. Aj ona sa v tých kruhoch často pohybovala.

Stačí jej kostým, ktorý má na sebe a jej oceľovo modrý kabriolet. Také auto nevzbudí pred súkromnou snobskou školou nijakú pozornosť. Pozrela na hodinky. Bolo šesť. Podľa rozvrhu Eleny Miltonovej, ktorý jej mamička Claire zanechala, popoludňajšie vyučovanie končí o hodinu. Musí si švihnúť, ak si chce toho chlapa obzrieť.

---- ... ----

Aidan pomaly pil svoje pivo a potichu pritom škrípal zubami. Myslel si, že keď sa Claire vráti do LA, bude mať znova svoj pokoj. Lenže nemal.

Bránili tomu dve veci.

Prvou bolo, že hoci tu nebola, Aidan ju stále videl pred sebou. Jej dokonalú tvár, fantastické telo, uštipačný úsmev. Zdalo sa, že blondínka vtisla svoju pečať na každé miesto, kam zablúdil. Pri jazere, pod Vlčou skalou, v bare, v kancelárii, dokonca aj na jeho pozemku.

Druhou vecou, ktorá mu bránila na ňu zabudnúť, bola jej sestra. Aidan znova zaškrípal zubami. Akoby prevzala po Claire úlohu vytočiť ho na smrť, hoci to robila iným spôsobom.

Denny pracovala v knižnici na pol úväzku a okrem toho sa starala o manžela Johna a dve nespratné deti, napriek tomu si však našla čas, aby ho sledovala. Nie ako Claire, keď všetky ich stretnutia boli vlastne náhodné. Denny ho sledovala celkom neskrývane a okato. Dokonca zmenila stoličku pri barovom pulte a teraz si sadala vedľa neho. A jeho každodenné pivo mu osladzovala svojim táraním, a témou číslo jeden bola jej sestra. Aidan si uvedomil, že vlastne dáva všetkým ostatným ženám najavo, že vďaka Claire sú si blízki, hoci to tak nebolo. Zlostne sa uškrnul. Keďže sa nikdy neohradil proti takémuto vpádu do svojho kľudu, väčšina žien vzala ako fakt, že Aidan a Claire niečo spolu majú. A teraz sa tvárili urazene a hromadne odchádzali z baru, aby demonštrovali svoj názor na „neverníka“.

Teda, keby Aidan čo i len tušil, že to tak skvele zaberá, bol by to skúsil už dávno. To bol jediný dôvod, prečo nechal Denny tárať a nevyhýbal sa jej. Mať od ustavičného obliehania pokoj bolo čosi úžasné. Pravda, musel za to zaplatiť určitú cenu. Znova preletel pohľadom k Denise, ktorá sedela vedľa neho a veselo gestikulovala. Keby tak mala tlačidlo, ktorým by sa dal vypnúť zvuk! Doteraz na jej rečnenie nereagoval. Bol naň už taký zvyknutý, že sa mu darilo ignorovať ho. Zatiaľ na záplavu jej slov použil iba prikývnutie, alebo pokrútenie hlavou. Lenže takto sa jej nikdy nezbaví. Bude s ňou musieť prehodiť pár slov.

Zistil, že ich nikto nepočúva a tak sa rýchlo k Denny otočil.

„Denny, povieš mi, prečo to robíš?“ – spýtal sa potichu.
Začudovane na neho pozrela veľkými, nevinnými očami.

„Neviem, o čom hovoríš.“

Aidan otázku nezopakoval, len na ňu hľadel spod zdvihnutého obočia. Denny sa napokon uškrnula a prikývla.

„Strážim ťa.“

Aidanovi skoro zabehlo. Vytreštil oči.

„Čože robíš?“

„Strážim ťa. Pre Claire. Aby jej ťa neuchmatla nejaká ženská.“ – vysvetlila, akoby to bolo úplne očividné.

V tej chvíli spoznal, že sú skutočne sestry. Aj Claire používala tento tón, pri ktorom sa každý musel cítiť ako blbec.

„Vie tvoja sestra čo robíš?“

Silno o tom pochyboval. Claire mala úroveň a k takýmto trikom by sa neuchýlila. Nechcel tým povedať, že Denny úroveň nemala, len nerozlišovala medzi lacným románom a skutočným životom.

„Nevie.“ – potvrdila jeho domnienku.
„A chystá sa v najbližšom čase späť?“ – spýtal sa znova.

Ak áno, on odchádza na druhý koniec sveta. Lenže Denny zavrtela hlavou.

„Nie. Ale aj keby jej trvalo desať rokov kým sa sem dotrepe, pravá láska na ňu počká.“

Aidan bol taký vytočený, že ho to ani neprekvapilo.

„Nič v zlom Denny, ale mám tridsať a viem sa o seba postarať. Keby som chcel nejakú ženskú, nezabránila by si mi v tom. Takže na čo presne je dobrá tá tvoja... ochrana?“

Denisa sa zatvárila tak ublížene, že okamžite svoje slová oľutoval.

„Ty sa netešíš, keď si s tebou trochu poklebetím? Ty ma nemáš rád, Aidan?“ – oči jej odrazu zaberali pol tváre a Aidan znova zaškrípal zubami.

Odmietnuť Denny bolo neľudské a odporné, ako týranie mačiatka.

„Ja... no...“ – prevrátil oči.
„Mám, jasné, že mám. Ale rád by som mal aj nejaký súkromný život.“

„Načo?“ – spýtala sa.

Typické. Taká otázka mohla vyjsť jedine z jej úst. Zaťal päste.

„Vieš, niektorí z nás ho majú.“

„Ty ho máš až priveľa. Nie je to zdravé, vieš?“ – skonštatovala.

Aidan si vzdychol a vzdal to. Bola ako kliešť, napriek tomu sa nedala označiť ako dotieravá. Bola ako dospelé decko. Hodil na pult peniaze a vzal si bundu.

„V poriadku, teraz pôjdem rovno domov a mienim tam stráviť celú noc... a sám. Utáboríš sa mi na verande?“

Denny sa zachichotala a pokrútila hlavou. A potom urobila čosi úplne nečakané. Aj ona vstala, objala ho a nastavila mu líce. Aidan zmeravel. Rovno pred očami mal pulzujúcu tepnu, ktorú mu nedvojak ponúkala ako na tanieri. Zaťal päste. Musí ísť loviť. Už je najvyšší čas.

Ani nevediac, čo robí, rýchlo jej vtisol priateľský bozk na líce a doslova ušiel z baru. Denny si sadla späť, dopila svoj Slnečný Svit a usmievala sa. Veď ona ho už spracuje, aby si Claire prišla na hotové! Aidan sa prezliekol do svojej obvyklej loveckej výstroje: tmavej motorkárskej kombinézy. Denisa ho totálne prekvapila. Šokovalo ho, že mu ponúkla líce na bozk. Brala ho ako príslušníka rodiny. Budúceho švagra. Bože, asi má šťastie, že ho rovno nepozvala na nedeľný obed. A vôbec si pritom neuvedomila, že bol len krôčik od toho, aby jej zahryzol do hrdla. Aidan nasadol na motorku. Musí sa ísť okamžite napiť. Najlepšie do LA. Už naposledy si tam vyhliadol niekoho, bez koho bude mesto opäť bezpečnejšie. V takom zaľudnenom meste nebude na ďalšom nezvestnom hajzlovi nič podozrivé. Kým naštartoval, prebehla mu hlavou ešte jedna myšlienka: ... a býva tam Claire.

---- ... ----

Claire to nestihla. Najskôr chytila červenú na asi všetkých semaforoch, okolo ktorých prechádzala a potom ju dvadsať minút zdržal policajt pri bežnej kontrole. Claire sa nerozčuľovala, pokojne mu predložila všetky doklady a spôsobne dýchla do detekčnej trubičky. Keďže bolo úplne jasné, že s takým zdržaním do školy nedorazí včas, otočila auto a vydala sa smerom k domu Miltonovcov na predmestí.

Prešla okolo niekoľkých novučičkých domov, aké si stavajú boháči a potom zaparkovala o dve vily ďalej, než bola tá miltonovská. Elena už bude doma a s ňou aj Clayton Seemore. Vyzeralo to, že bude čakať ešte pár hodín a ľutovala, že si nevzala so sebou niečo na zahryznutie. V dome sa nejaký čas nič nepohlo a vonku sa celkom zotmelo. O chvíľku sa zažalo svetlo v izbe na poschodí, zrejme v Eleninej izbe.
O pol hodinu sa domov vrátil Alex Milton, od brány zbadal svetlo a zamračil sa ako búrkový oblak. Claire si vôbec nevšimol. Aha, ocko tiež nie je nadšený potenciálnym zaťom.

Teraz to už nepotrvá dlho. Starý Milton nápadníka určite veľmi zdvorilo vyhodí a dcéru zamkne do veže. Kým na to čakala, všimla si na konci ulice nejaký pohyb.

V tieni zaparkovala nejaká motorka. Nebolo na tom nič podozrivé.

V tej chvíli sa otvorili dvere na vile a Claire videla, ako z nich vycúval nejaký chlapík. Nevidela mu do tváre, pretože na ňom bola nalepená – doslova nalepená – mladučká dievčina, z ktorej bolo vidno iba svetlovlasú hlavu.

Aha, šťastný párik. Keď sa rozlúčia, bude pána Seemora sledovať a zistí, kde býva. Potom sa povypytuje susedov. Claire vystúpila z auta a podišla k bráne. Nevšimla si, že aj motorkár zosadol zo svojho dopravného prostriedku a pobral sa tým istým smerom.
Ešte nebola celkom pri bráne, keď sa párik konečne rozlúčil. Dievča s úsmevom zamávalo svojmu vyvolenému a zatvorilo za sebou dvere.

V tom okamihu sa Clayton Seemore otočil a Claire zazrela jeho tvár. Stuhla na mieste a na okamih sa jej zastavilo srdce, pretože tú tvár dobre poznala. Akoby sa jej vrátila nočná mora, opäť ju zalial pocit hanby, poníženia a divej zúrivosti, ako pred pár týždňami. Roy Ellis, alias Clayton Seemore si ju nevšimol a spokojne sa usmievajúc prešiel bránou a nasadol do modrého volva. Keď sa auto stratilo z dohľadu, Claire mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Žilami sa jej valil adrenalín. Vlastne ani nevedela, čo cíti. Zmätok, hnev, poníženie, smútok, zúrivosť... a bolesť. Tá ju prekvapila najviac. Netušila, že pohľad na toho podvodníka ju bude bolieť. Necítila k nemu predsa nijakú románovú lásku, napriek tomu sa cítila zranená. Kolená sa jej podlomili a hlavou jej vírili myšlienky takou rýchlosťou, že vlastne nevedela, na čo myslí.
Tackavo podišla k autu, no roztrasenými prstami nedokázala zasunúť kľúče do štartéra. Napokon to vzdala. Nechala auto tak a pustila sa pešo po ulici, ani netušila, kam vlastne ide. Cítila, ako jej zvlhli oči a líca jej planuli ako v horúčke. Vôbec si neuvedomila, že prešla okolo známej motorky a jej jazdca.

Aidan napoly začudovane, napoly znepokojene sledoval jej neistý krok. Prešla okolo neho a nevenovala mu ani pohľad. Vyzerala tak zvláštne, rozochvená a neprítomná. Keď ju pozoroval, vyzerala tak čudne stratená, až ho naplnili obavy. Takmer ho neprekvapilo, že ju opäť stretáva na tom najnepravdepodobnejšom mieste, na mieste, kde žila korisť, ktorú si vyhliadol. Život vie byť pes a náhoda mu Claire stále posúvala do cesty. Ale toto nebola tá uštipačná, drzá a sebavedomá žena. Vyzerala ako nadrogovaná a bola bledšia ako sneh. Aidan potichu zahrešil a zosadol z motorky. Urobil štyri rýchle kroky a dohonil ju.

„Claire?“ – vyslovil jej meno tak ticho, že ho takmer nepočula.

Pozrela na neho, ale nevnímala ho. Upierala na neho veľké modré oči, no nezaostrovala zrak. Aidan znepokojene usúdil, že bude asi v šoku. Ľuďom sa také veci stávali často, no nikdy si nemyslel, že sa to stane práve jej. Bleskovo sa rozhodol. Lov počká. Teraz sa musí postarať o Claire. Usúdil, že zo všetkého najviac potrebuje ticho a pokoj. A posteľ.

„Claire? Claire, kde bývaš? Vezmem ťa domov.“

Pozerala na neho, akoby hovoril cudzím jazykom. Netrpezlivo ňou zatriasol a jej pohľad sa konečne zaostril na jeho tvár. Zdalo sa, že konečne začala vnímať. Na sekundu jej tvárou prebehlo čosi ako strach, no potom trasúcim sa hlasom povedala.

„Aidan?...“

„Áno. Pýtal som sa ťa, kde bývaš. Odveziem ťa domov. Vyzeráš strašne.“
Napriek šoku si uvedomila, že toto jej ešte nikdy nikto nepovedal. Ale Aidan jej nikdy zbytočne nelichotil. Omámene vykoktala adresu. Ani v najmenšom sa neprotivila, keď ju odviedol k jej kabrioletu a usadil ju na sedadlo spolujazdca. Šoféroval rýchlo a mlčky. Bez jediného slova. Claire sa nijako nepokúsila nadviazať rozhovor. Aidan mesto poznal veľmi dobre. Ku Clairinmu domu na predmestí sa dostal bočnými uličkami a skratkami, o ktorých ani netušila.

Zastavil na chodníku, čo tam po pokute! Obišiel auto a takmer ju z neho vytiahol. Automaticky sa o neho oprela a on stuhol. Opatrne na ňu pozrel. Bola v šoku, jasné. Netušil, čo ho spôsobilo, no mal silný pocit, že sa o ňu musí postarať. Pocítil nutkanie vziať ju na ruky a preniesť ju rovno do postele. Musí sa na to vyspať.

Premohol tú myšlienku už v zárodku a požiadal ju o kľúče. Bez slova mu ich podala a nechala sa odviesť ku dverám. Aidan odomkol dvere a vošiel s ňou do vnútra.

Domu a jeho zariadeniu venoval iba jediný krátky pohľad. Bol zariadený presne tým štýlom, ktorý neznášal: sklo, chróm, strohé kombinácie čiernej, bielej a sivých odtieňov. Postrádal farby a oblé tvary. Dom vyzeral neobývaný a po chvíli mu došlo, prečo. Nikde neboli nijaké ozdoby, nijaký neporiadok, alebo osobné veci. Ani len kniha, časopis, alebo nedbalo pohodená bižutéria. Nič. Jedinou rastlinou v byte boli kvety vo váze a aj to bol biely orgován, ktorý dokonale ladil s farbami interiéru. Bolo to luxusné, ale neosobné a deprimujúce bývanie. Aidan sa však viac zaujímal o Claire, než o jej domov. Posadil ju na pohovku: opäť reagovala ako neživá bábka, mlčky a poslušne. Vyzul jej decentné lodičky a pobral sa pohľadať deku, aby ju do nej zababušil. Vošiel do spálne a otvoril jej skriňu. Na prvý pohľad bolo jasné, že Clairin vkus sa blíži k dokonalosti.
Strihy jej oblečenia mali jednoduché, čisté línie a k tomu si vyberala iba ľahko kombinovateľné farby. Čierna, biela, rôzne odtiene modrej, sivej a zelenej. Mohla si poslepiačky obliecť ktorúkoľvek sukňu a top, hociktoré sako a topánky a stále by to vyzeralo super. Aidan našiel hrubú smotanovú deku a prehodil ju cez nehybnú Claire. Potom zašiel do sparťanskej kuchyne a našiel v chladničke jablkovú šťavu. Nalial ju do pohára a priniesol ju Claire. Cukor zmierňuje šok.

„Claire. Vypi to.“

Poslušne prehĺtala, hoci ani na moment si neuvedomila, čo to vlastne pije. Aidan stál pred pohovkou a sledoval, ako sa otriasla. Cukor účinkoval, šok doznieval. Odrazu zdvihla pohľad. Naklonil sa k nej.

„Si v poriadku?“

Sklonila hlavu. Netušila, že Royova zrada ju až tak poznačila. Aidan jej nemusel hovoriť, že bola v šoku, vedela to aj sama. Znovu k nemu zdvihla oči s jasným pohľadom.
„Už mi je lepšie, vďaka. Bola to len nejaká slabosť.“

Aidan sa vystrel, úplne sa nad ňou týčil. Ako je možné, že na Roya reaguje šokom a predsa nie je imúnna voči Aidanovej kráse? Prebehla očami po jeho postave a nedvojak si oblizla pootvorené pery.

Aidan sa nepokojne zaobšíval. Dnes teda nemienil skončiť v Clairinom sterilnom byte. Mal v pláne uloviť mafiánskeho synovca. Navyše sa cítil nervózne v prostredí, ktoré nepoznal. Musí odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Kým takto premýšľal, Claire pozorne sledovala aj najmenšiu zmenu na jeho mužnej tvári. Skôr, ako si to vôbec pomyslel, vedela, že sa pokúsi okamžite odísť. Lenže hoci šok pominul, stále bola otrasená, jej sebavedomie bolo zrazené na bod mrazu, a ostať v tejto chvíli sama by bolo pre ňu najhorším trestom. Potrebovala v tejto chvíli spoločnosť, mužskú spoločnosť.... zaváhala. Spoločnosť upíra? V tejto chvíli to bolo jedno. Musela cítiť niekoho vedľa seba. A musela ho cítiť hneď. Aidan už- už otváral ústa, aby sa rozlúčil, keď Claire nečakane vstala. V tvári nemala ani stopy po strnulosti a predchádzajúcej ľahostajnosti. Všimol si v jej očiach akýsi náznak zraniteľnosti, no výborne ho zamaskovala ráznym pohybom, ktorým k nemu prikročila.

A v nasledujúcej chvíli sa mu doslova prisala na pery. Aidan od prekvapenia prudko vydýchol a nezmohol sa na protest. Claire ho bozkávala priam so zúfalým odhodlaním. Mal by ju odstrčiť, mal by okamžite odísť. Hoci vyzerala byť v poriadku, ešte pred chvíľkou to tak nebolo. Nemohol zneužiť jej rozpoloženie, aby....

Clairine prsty mu rozopli zips na kombinéze a vkĺzli pod látku. Pocítil na svojej koži jej ruky a zatočila sa mu hlava. V tej chvíli mu z nej vyfučali všetky dobré predsavzatia a jeho ruky sa nezávisle od jeho vôle zdvihli a objali ju. Keď na chvíľku prerušila divoký bozk, aby sa nadýchla, vnoril si tvár do jej vlasov a zhlboka vdýchol ich vôňu. Urobil ešte posledný pokus o správnu vec a ozval sa.

„Claire, ja ne... “
Vzápätí pocítil jej pery a jazyk na svojom krku a protest mu zamrel v hrdle. Celý sa roztriasol, keď mu teplým, mäkkým jazykom skĺzla po pokožke a nežne sa pohrávala s jeho ušným lalôčikom. Bože! Úd mu bolestivo stvrdol a Aidan zatvoril oči. Už strašne dávno nemal ženu... vlastne mu sex už ani nechýbal. Ženy ho svojím okatým nadbiehaním nudili tak strašne, že po nijakej nezatúžil. Ale táto papuľnatá blondínka v jeho tele vzbudila také reakcie, ako žiadna iná za celý jeho život.

Aidan presne vedel, kedy sa prestal ovládať. Tlmene čosi zamrmlal do jej vlasov a sám sa chopil iniciatívy. Jeho ruky jej zovreli zadok, zdvihol ju do vzduchu a ona ho zovrela stehnami okolo pása. Neľahli si na gauč, skôr sa naň zvalili, v tesnom objatí a s prepletenými rukami a nohami. Claire v tejto chvíli vôbec nevadilo, čím Aidan je. Dokonca jej z hlavy vyfučal aj Roy Ellis a jej divná reakcia. Celý okolitý svet prestal existovať, zostali iba muž a žena.
Váha jeho pružného, krásne vyrysovaného tela ju pritlačila na pohovku tak, že sa takmer nemohla pohnúť, ale vôbec jej to nevadilo. Divoko mu prechádzala rukami pod bundou, dotýkala sa rozhorúčenej pokožky na napnutých svaloch. Aidan už vôbec nezaváhal. Jednu ruku jej vnoril do vlasov a zaťahal – nie drsne, nebolelo to, no prinútilo ju to zakloniť hlavu a nastaviť hrdlo jeho ústam. Na zlomok sekundy jej napadlo, že teraz ju možno pohryzie a vysaje jej krv, no akosi jej to bolo v tej chvíli jedno. Nič také nespravil. Namiesto toho jej pritisol nos na miesto, kde tesne pod kožou pulzovala tepna a znova sa zhlboka nadýchol jej opojnej vône. Obkrúžil jazykom kľúčnu kosť a druhou rukou jej začal strhávať bielu blúzku. Malé perlové gombičky sa rozleteli po celej izbe, ozval sa zvuk trhaného hodvábu a na Claire zostali už len nepoužiteľné zdrapy, ktoré držali iba na rukávoch. Vysolila za tú blúzku príšerné peniaze, no teraz na to ani nepomyslela.
Aidan sa kúsok odtiahol, aby po obdivoval svoje dielo. Hľadela mu rovno do očí, dýchala rýchlo a dokonale okrúhle prsia v objatí bielej podprsenky sa jej v rytme dychu dvíhali a klesali. Pomaly, zvodne sa na neho usmiala, vystrela ruku a bez slova ho volala k sebe. Aidan sa spustil po jej tele ešte nižšie, zubami stlačil malú sponu medzi košíčkami podprsenky a v duchu sa tešil, že má zapínanie vpredu – nemal chuť ani čas pasovať sa s háčikmi na chrbte. Kúsok bielizne sa rozletel a Claire zostala pred jeho očami do pása nahá. No, nie celkom nahá. Zdrapy bielej blúzky spôsobovali, že kúsky jej pokožky boli zahalené a pre Aidana predstavovali neznesiteľné pokušenie. Vyzerala nádherne barbarsky, ako divoška. Sklonil hlavu, jemne vtiahol do úst napnutú bradavku a počul, ako zastenala a vnorila mu ruky do vlasov, aby si ho pritiahla ešte bližšie. Jej bezprostredná reakcia na rozkoš ho ešte väčšmi vzrušila. Neprestával jazykom láskať bradavku, no jednu ruku jej spustil na koleno a posúval dlaň stále vyššie po stehne, popod lem úzkej kostýmovej sukne. Potešilo a vzrušilo ho, že nenosí pančuchy. Mala také hodvábne hladké nohy, že by bolo svätokrádežou pokúšať sa ešte ich vylepšiť. A zároveň to znamenalo, že bolo o prekážku menej. Perami jej skĺzol na ploché brucho a jazykom obkrúžil pupok. Claire mala pocit, že vybuchne. Aidan nebol jej prvý milenec, no takúto slasť ešte s nikým nezažila. Keď sa pod jej sukňou dotkol pásika nohavičiek na jej úzkych bokoch, takmer dosiahla orgazmus – a to sa ešte nedostali k najlepšiemu.

„Aidan, počkaj.... “ – zašepkala.

Stuhol, podozrievavo jej pozrel do očí. Má snáď v úmysle cúvnuť? Teraz? Takmer zaškrípal zubami, keď si to predstavil. Jeho telo sa z nej išlo zblázniť a túžil po uvoľnení tak veľmi, že ak teraz povie nie, možno ju rovno znásilní a nebude sa starať o dôsledky. Ale Claire sa zvodne, šibalsky usmiala.

„Som v nevýhode. Máš toho na sebe oveľa viac, ako ja.“
Aidan ako upír nikdy nebol pomalý. Rýchlosť pohybu patrila k jeho prirodzenosti. No ešte nikdy v živote sa zo zazipsovanej kombinézy nevyzliekol tak rýchlo, ako teraz. Nerozmýšľal o tom, že taký bleskový pohyb jej bude nutne pripadať podozrivo neľudský... napokon, ľudského bolo na ňom veľmi málo. Keď mu to na okamih prebleslo hlavou, obozretne sa na ňu pozrel, no Claire nedala najavo, že by postrehla niečo nepatričné. Samozrejme, že ju neľudsky rýchly pohyb ohromil, no... veď predsa vedela, že nie je človek.

Ale človek alebo upír, nikdy v živote sa jej nenaskytol taký úžasný pohľad, ako na Aidana stojaceho v jej obývačke iba v čiernych slipoch. Obnažená hruď sa mu leskla od potu a ligot zdôrazňoval kresbu vypracovaných svalov. Túžobne očami poláskala pružné bicepsy, vypracovanú hruď a dokonalé tehličky brušných svalov a presunula sa pohľadom nižšie. Spokojne sa usmiala, keď čierny kúsok látky nemohol zakryť jeho erekciu. Potom sa mu pozrela do tváre. Úsmev jej zmizol z tváre a nahradila ho čistá vášeň.

Aidanove oči divo planuli, premeriaval si ju ako dravec, ktorý sa chystá skočiť na korisť. Na lícach a okolo úst zreteľne videla napätie, ktoré mohla odstrániť iba jediná žena. Ona. Zachvela sa, ale nie od strachu. Jeho bezostyšný pohľad ju privádzal do extázy, hoci nikdy predtým na sebe nespozorovala, že by sa v posteli rada predvádzala. Ale v tejto chvíli túžila iba po tom, aby sa na ňu pozeral presne tak dravo a nenásytne, ako teraz.

Aidan videl v jej tvári zrkadlový obraz svojich vlastných emócií. Bože, ako ju chce! A nebolo pochýb, že ona chce jeho. Túžil jedine po tom, ponoriť sa do nej rýchlo a tvrdo a vziať si jej telo na tisíc možných spôsobov, milovať sa s ňou a predlžovať extázu tak dlho, až ho bude prosiť o zľutovanie. Claire k nemu vystrela ruku a zašepkala jeho meno. O chvíľku ho bude kričať. A poriadne nahlas. Klesol na ňu a pokračoval tam, kde prestal.
Jazykom olizoval a dráždil jemnú pokožku jej brucha a rukami jej vyhrnul sukňu až po pás. Claire zavzdychala a podvedome vychádzala v ústrety jeho dotykom.

Aidan zhlboka vdychoval jej vôňu. Kriste, už len z tej vône by sa mohol opiť! Skĺzol perami nižšie, až na biely kúsok hodvábu, ktorý zahaľoval jej ženskosť. Claire stuhla a zaťala mu nechty do ramien. Pousmial sa nad jej vášnivou reakciou. Na zbláznenie pomaly jej zubami sťahoval nohavičky a vychutnával si, ako sa Claire zvíja v očakávaní slasti. Nohavičky napokon putovali na podlahu a Aidan sa nedočkavo vnoril perami medzi jej roztiahnuté stehná. Claire pocítila, ako sa jej jazykom dotkol na klitorise a vykríkla.

„Aidan!!!“

Rukami pevne chytil jej boky, aby sa nemohla pohnúť a nežne sa maznal s najcitlivejším bodom jej tela. Claire sa krútila a vzdychala, bezmocne otáčala hlavou zo strany na stranu a vypínala sa proti jeho jazyku.
„Prosím, Aidan... prosím....“ – stenala, ale ani sama nevedela, o čo prosí.

Nevedela či chce, aby to sladké týranie pokračovalo, alebo aby jej konečne doprial orgazmus. Aidan sa nadvihol na lakťoch a na moment na ňu pozrel so sebavedomým úsmevom. Ten úsmev ju naštartoval. Uvidíme, či bude taký sebavedomý, keď si vymenia role! Využila, že ju na moment pustil a rýchlo sa posadila.

„Teraz je rad na mne.“

Aidan si poslušne ľahol na pohovku a Claire si obkročmo sadla na jeho stehná. Dávala veľký pozor, aby sa nedotkla jeho údu a začala ho bozkávať na hrudi, na bruchu, na bokoch. Jej dotyky v ňom zažínali hotový požiar, dýchal plytko a rýchlo, keď perami schádzala čoraz nižšie. Takmer nadskočil, keď mu špičkami nechtov odrazu prešla po vnútornej strane stehna. Claire sa jeho reakcii vzrušene zasmiala a nahradila svoje prsty perami. Olizovala a bozkávala citlivú pokožku, až kým aj on slastne nezasyčal:

„Claire, pre Kristove rany... “

Až potom sa vzpriamila a ľahučkým dotykom pohladila čierne slipy tam, kde sa na nich vydúvala ohromná hrča. Aidan zastenal. Hlava sa mu krútila a túžil už iba po tom, aby sa ich telá konečne spojili. Claire prekvapene zjojkla, keď si jediným bleskovým pohybom strhol posledný kúsok oblečenia a schmatol ju za boky s jasným úmyslom vniknúť do jej vlhkého lona.

„Nie... počkaj!“ – povedala rozkazovačne a aby svoje slová zjemnila, usmiala sa.

„Ešte som s tebou neskončila, Aidan Darx. Ani zďaleka.“

Jej prísľub ho tak navnadil, že ju rýchlo zasa pustil. Claire sa usadila medzi jeho stehnami a nežne sa dotkla bruškami prstov citlivých semenníkov. Aidan zastonal a znova k nej natiahol ruky. Chytila ho za zápästia a pritlačila mu ich do vankúšov. Keby chcel, mohol by sa okamžite oslobodiť, ale toto vzrušujúce zajatie bolo lepšie ako sloboda... oveľa, oveľa lepšie. Čosi zamrmlal a poddal sa tlaku jej rúk. Keď sa Claire presvedčila, že nemá v úmysle sa pohnúť, sklonila sa opäť nad neho a odrazu znenazdajky prešla jazykom od koreňa jeho údu až po žaluď. Aidan sa vypäl a jasne cítil, ako mu hrozí totálny výbuch. Cítil, ako sa mu v ústach predlžujú tesáky, ovládla ho vôňa krvi, ktorá jej šumela v žilách. Bola to bezprostredná reakcia na rozkoš, pretože pre upíra existujú len dve porovnateľné slasti: sex a pitie ľudskej krvi. A v ňom sa práve upír prebudil. Bol taký silný, že Aidan vedel, že sa prestane ovládať a ublíži jej. Zabije ju. Zo všetkých síl sa pokúsil ovládnuť svoju túžbu po Clairinej krvi.

No hoci použil všetku svoju vôľu aby zostal ležať, s istotou vedel, že to nie je nič platné. Všetky ľudské zábrany šli do hája. Zlomok sekundy predtým, ako by sa predátor vrhol na svoju korisť, Claire sa konečne nad ním zľutovala a celého ho vzala do úst. Náhla extáza Aidana prinútila zabudnúť na všetko. Nevedel kto je, kde je a ako sa volá. Nevedel, či je upír alebo človek, nespomínal si, či ešte pred chvíľkou chcel niekoho zabiť, alebo pomilovať, jediné čo cítil, bola obrovská vlna čistej rozkoše, ktorá sa mu preliala telom.

Už nerozmýšľal, ale konal. Bleskovou rýchlosťou sa posadil, schmatol Claire a položil ju pod seba. Nezaváhal už ani zlomok sekundy a jediným prudkým, tvrdým pohybom sa ponoril do jej tela. Claire sa prehla ako luk, aby mu vyšla v ústrety a okamžite sa prispôsobila jeho pohybom, ktoré v nej stupňovali rozkoš až do tej miery, že mala pocit, že ani nemá telo. Vykríkla pri každom jeho prirazení, vymrštila sa z pohovky a Aidan ju znova priľahol. Neprestával sa v nej pohybovať, zaboril tvár do jemnej pokožky jej hrdla a nechal sa omámiť slasťou z milovania aj vôňou jej krvi. Claire zatínala zuby, zmietala sa pod ním a nechty mu zaryla do chrbta ako pazúry.

Aidanovi nevdojak prebehlo hlavou, ako mohol túto vášnivú ženu kedysi pokladať za chladnú. Bože, mala v sebe toľko ohňa, že by roztopila ľadovec!

Ešte zrýchlil svoje pohyby a ona mu ochotne vychádzala v ústrety, rozkoš sa zväčšovala. Keď ju odrazu zachvátil orgazmus, prišiel s takou silou až mala pocit, že svet okolo nej sa rozletel na milión kúskov a ona sa ako supernova zrútila sama do seba. V tej chvíli sa vzopäl aj Aidan a s posledným prudkým výpadom prišlo aj jeho uvoľnenie. Zasiahlo ho s takou ničivou silou, že sa mu na chvíľu zatmelo pred očami a zakrútila sa mu hlava. Zrútil sa na Claire, zaboril tvár do jej vlasov a ťažko oddychoval. Zdalo sa mu, že nemá ani toľko sily, aby sa dokázal postaviť. Claire pod ním dýchala rovnako rýchlo a upokojovala sa len pomaly. Rukami ho stále objímala a hladila po chrbte. O niekoľko minút sa Aidan odvalil vedľa nej a Claire sa zimomravo striasla. Všimol si to, no neobjal ju ako čakala, namiesto toho jej podal deku. Pozrela mu do tváre a zistila, že jej vášnivý milenec zmizol a namiesto neho tu bol zachmúrený správca parku.
„Čo je?“ – spýtala sa potichu.

Zamračil sa ešte viac a uhol pohľadom.

„Claire... “

Zhlboka sa nadýchol a zachmúrene na ňu pozrel.

„Claire, toto bola chyba, ktorá sa nesmie opakovať.“ – povedal dôrazne.

Dúfal, že to vezme ako hociktorá iná žena. Že sa bude cítiť urazená a využitá. To by dosť uľahčilo veci a on by nemusel vysvetľovať, ako nebezpečne blízko bol k tomu, aby ju zabil. V duchu sa pripravil na poriadnu scénu. V Clairiných očiach na chvíľku uvidel prekvapenie, potom čosi, čo nemohol identifikovať a napokon chlad.

Pokrčila plecom.

„Nemôžem povedať, že by som to ľutovala. Bol to doteraz najlepší sex v mojom živote.“

Hoci bol Aidan rozhodnutý už nikdy sa takto nepokĺznuť, nedvojak ho rozčúlilo slovo „doteraz“. Jedinou vetou mu dala najavo, že je skvelý milenec, ale zďaleka nie posledný v jej živote. Dráždilo ho to z nejakého dôvodu, pociťoval pri Claire zvláštny majetnícky pud. Zároveň sa musel uškrnúť, lebo si uvedomil, že počas milovania medzi nimi panoval dokonalý súlad. Najskôr preto, že vtedy Claire držala jazyk za zubami. Ale len čo otvorila ústa, vytočila ho. Claire naoko chladne vstala, nedbalo sa zahalila do deky a cez plece prehodila.

„Dáš si kávu ako civilizovaný človek, alebo okamžite zdúchneš ako lotor z filmu?“

Aidan zaškrípal zubami, lebo mal naozaj v úmysle rýchlo opustiť dom.

„Mám ešte niečo na práci.“ – zašomral a vstal.

„Fajn.“

V obývačke bola mrazivá nálada. Claire sa mu otočila chrbtom a pripravovala si kávu. Počula šuchot, ako sa bez slova obliekal a napokon začula, ako zaštrkotal zips na kombinéze. Otočila sa späť k nemu. Aidan nevedel, čo povedať. Clairino cvičené oko postrehlo náznak nerozhodnosti a to jej stačilo, aby okamžite prevzala iniciatívu. Podišla ku dverám, Aidan ju nasledoval. Otvoril dvere, no ona mu položila teplú dlaň na ruku, ktorou zvieral kľučku. Otočil sa k nej.

„Zbohom, Aidan.“

Nevedel, čo má povedať. Hrdlo sa mu zvláštne stiahlo a tak len zamrmlal:

„Zbohom, Claire.“

Potom vyšiel z domu a skôr, než prišiel na chodník, počul šťuknutie, keď sa vchodové dvere zatvorili. Vzdychol.

„Zbohom!“

Povedali si zbohom. Ale hoci to slovo Claire povedala chladným hlasom, v jej očiach postrehol akýsi teplý, vrúcny výraz, ktorý mu nedovoľoval veriť, že to myslela vážne. Život mu ju určite ešte postrčí do cesty. Nevedel, či sa má na to hnevať... alebo tešiť.

Kapitola 13

Čo by ste si obliekli na stretnutie s upírom, vlkolakom a sirénou? Claire nemala tušenia. Vyhadzovala šaty zo svojich kufrov a šomrala pritom. Denny šla do práce a John s Romeom čímsi buchotali v garáži. Meddie sedela ticho ako socha na Clairinej posteli a vážno smiešnym pohľadom sledovala, ako sa dokonalý poriadok v izbe mení na totálnu spúšť. Medzi dievčatkom a dospelou ženou panovalo priateľské ticho. Nakoniec Claire klesla na posteľ vedľa svojej netere a zozadu ju objala. Nežne ju bozkala na plavé vlasy.

„Ty mi asi neporadíš, však zlatko?“

„A kam ideš teta Claire? S kým? Čo tam budeš robiť?“

„Do hôr. Pri vodu. S priateľom.“ – usmiala sa Claire.

„Ja si všade obliekam rifle.“ – podotklo dievčatko.
Claire pokrčila plecami. Džínsy boli práve takou dobrou voľbou, ako hocičo čo dnes vymyslela.

„A tie čierne Reeboky.“ – dodala Meddie, ktorá mala vždy prehľad o tetinom šatníku.

Claire prikývla.

„Fajn. A čierne tričko. Tým sa nič nedá pokaziť.“

„Vďaka, Meddie.“

„A vezmi si repelent. Pri vode býva množstvo komárov.“ – napomenula ju vážne Meddie.

Claire nežne pozrela na neter. Znelo to, akoby matka chystala svoje dieťa na výlet. Andromeda s Denisou mali niekedy úplne prehodené role. Denny bola tá, ktorá mala o polnoci zdvíhať telefóny a pripomínať repelent pred výletom do prírody. A Meddie bola tá, ktorá mala snívať o princovi na bielom koni a o tom, ako z nej raz bude princezná.

„Nezabudnem na to.“

Meddie svižne zoskočila z postele a vybehla z izby. Claire sa rýchlo vsúkala do džínsov, tenisiek a trička a netrpezlivo pozrela von oblokom na slnko. Bolo ešte stále kúsok nad obzorom. Odrazu začula hukot známej motorky a svižne zbehla po schodoch. Vchodové dvere otvárala práve vo chvíli, keď vyleštený stroj zastavil pred domom. Aidan mal na hlave prilbu s čiernym priezorom a zdvihol ruku na pozdrav. Ako vždy, keď ho uvidela, rozbúšilo sa jej srdce. Nedala to však na sebe znať a pristúpila k motorke.

„Ahoj.“

„Ahoj. Pripravená?“ – spýtal sa spod prilby.

Prikývla a odrazu jej vyschlo v hrdle... a nemalo to nič spoločné s jeho súrodencami. Radšej rýchlo nasadla na motorku a v duchu sa poďakovala Meddie, že jej poradila džínsy. Keby si dala kaki sukňu, ako mala pôvodne v pláne, asi by na motorku nevysadla.

„Chyť sa ma!“ – povedal Aidan a ona ho objala okolo pása.

Aj cez motorkársku kombinézu cítila pevné svaly jeho brucha. Pritisla sa k nemu ešte viac. Och Bože, ako môže byť toto telo také fantastické? Mala sto chutí povedať mu, aby nechali stretnutie na budúci mesiac a teraz ísť k nemu, alebo kamkoľvek, kde budú sami a poriadne si užiť. Zaťala zuby, aby jej tá ponuka cez ne nahlas neprekĺzla. Čo sa to s ňou deje? Odkedy sa takto nevie ovládať? Aidan si našťastie nič nevšimol, ale na jej prekvapenie zamieril naozaj k svojmu zrubu, akoby jej čítal myšlienky. No, bola si síce istá, že stretnutie so súrodencami nevynechá, ale možno by dovtedy stihli jednu malú rýchlovku... veď napokon, slnko ešte nezapadlo, takže by pokojne mohli zo seba strhať šaty a...

„Tu necháme motorku, ďalej pôjdeme pešo.“ – prerušil Aidan Clairine žiadostivé myšlienky.

Zastavil pred jeho zrubom a keď zosadli, odtlačil motorku do kôlne. Potom zastal pred Claire a zložil si prilbu. Bez dychu pozerala do jeho očí. Na moment si myslela, že sa mu zmenila farba očí. Tmavosivá, niekedy až modrá farba zmizla a zostala len čiernota.

„Čo... čo sa ti stalo s očami?“ – vyjachtala.

Vzdychol.

„Denné svetlo. Moje zreničky reagujú inak, ako ľudské. Čím viac svetla na ne dopadá, tým viac sa zväčšujú. A vpúšťajú toľko svetla, že ma to oslepuje.“

Claire si až teraz všimla, že to, čo pokladala za zmenu farby, bola jednoducho príšerne veľká zrenička. Z dúhovky zostal iba tenučký pásik, ktorý tú temnotu obklopoval.

Aidan pokrčil plecami a nasadil si tmavé okuliare.

„So slnečnými filtrami vidím síce rozmazane, ale som rád, že aspoň niečo. Teraz poď sem.“

Claire pristúpila celkom k nemu a pocítila, ako sa jej opäť rozbúšilo srdce. Aidan to musel počuť, lebo sa pousmial a sklonil sa k nej. Ich pery sa spojili, jeho hebký mäkký jazyk vkĺzol do jej úst a jemne sa láskal s ich vnútrom. Claire sa podlomili nohy a objala ho okolo krku, aby sa na nich udržala. Aidan ešte niekoľko sekúnd ochutnával jej jazyk a pery a potom sa usmial a odtiahol.

„Neskôr.“ – prisľúbil šeptom.

Zvládla iba prikývnuť. Aidan ju z náručia nepustil. Naopak, zohol sa, jednou rukou ju chytil pod kolenami, druhou popod chrbát a ramená, a keď ju už bezpečne držal v náručí, vyrazil do lesa. Za iných okolností by si Claire užívala rýchlosť s akou sa pohyboval. Bolo by ju zaujímalo tisíc vecí ohľadom upírov a ich schopností. Ale tentoraz ju zaujímali iba pocity, ktoré ňou zmietali, keď ju držal v náručí a tisol ju k sebe tak až cítila, ako sa pod oblečením napínajú tie nádherne modelované svaly. Pohľad takmer neodtŕhala od jeho tváre a tak si vôbec nevšimla, že ako blesk preleteli lesom až na miesto. Spamätala sa až vtedy, keď ju Aidan znova postavil na nohy a venoval jej úsmev. Poobzerala sa, akoby sa práve prebudila. Všimla si, že nie sú na brehu jazera.

„Prečo sme nešli k jazeru?“

„Je asi päťsto metrov na sever odtiaľto. Lenže slnko ešte iba zapadá. Ak je už Cedric na mieste, kým nie sme obaja ľuďmi, nie je to pre nás bezpečné.“

Claire vyschlo v ústach, keď si predstavila ohromnú snehobielu beštiu, s ktorou sa stretli minulú noc. Aidan sa zahľadel pomedzi stromy na klesajúce slnko, už takmer ponorené za obzor. Aj Claire sa obrátila k slnku a keď zhasínal jeho posledný lúč, rýchlo obrátila oči k Aidanovi. Najskôr sa jej zdalo, že to nefunguje. Nič sa nedialo. Aidan tam proste stál a vážne na ňu hľadel. Až potom si to všimla. Zmeny boli nepatrné, ale boli tam. Jeho bledá pleť dostala trochu farby, zrenička sa zúžila a znova bolo vidno modrosivú dúhovku. Napätie, ktoré mu predtým zbadala na čele, sa stratilo. A až teraz pochopila, čo sa jej zdalo na ňom zvláštne, keď sa po prvý raz stretli. Bolo to držanie tela. Taká hlúposť a ako veľmi to ovplyvní celkový vzhľad!

Aidan – upír kráčal mäkko, ticho ako mačka, plecia a šija stuhnuté nevysvetliteľným napätím. Kútikom oka sledoval všetko okolo seba a nebolo ho možné prekvapiť tak, že ste sa k nemu priblížili od chrbta. V upírovi prevládali inštinkty predátora, pripraveného v každom okamihu sa vrhnúť na korisť, alebo brániť svoje územie. Aidan – upír bol dokonalý.

Aidan – človek bol úplne normálny chlap. Claire si po prvý raz všimla drobné nedokonalosti v jeho tvári. Plnšiu spodnú peru, príliš ostro rezané lícne kosti... Boli tam vždy, jeho tvár sa nezmenila, len si to nikdy predtým nevšimla. Stále bol nádherný, až vyrazil ženám dych, ale nebola to tá ohromujúca krása, ktorá nútila ľudí bezvýhradne sa mu podrobiť.

Claire užasnuto vydýchla.

„Teraz si človek.“

Prikývol.

„Aj môj brat a sestra.“

Chytil ju za ruku a potiahol ju.

„Poďme!“

Cesta lesom zabrala asi desať minút a pred Claire sa potom otvorilo známe priestranstvo, brehy jazera, kde kedysi nechtiac prerušila rovnaké stretnutie ako sa konalo dnes.

Ako vtedy, aj dnes prišiel prvý Cedric. Prechádzal sa po brehu sem a tam a striedavo pokukoval po lese a po vodnej hladine.

Keď sa Aidan vynoril spomedzi stromov, Cedric urobil zopár rýchlych krokov a bez slova brata objal. Claire si všimla, že takto zblízka je skutočne obrovský. Také ramená by boli schopné udržať váhu sveta. Hrudník mal taký široký a svalnatý, že by snáď zastavil aj riadenú strelu. So záujmom si všimla jeho tvár.

Mužne drsné črty pôsobili príťažlivo, ale aj nebezpečne. Hlboké hnedé oči mali teraz láskavý výraz ale vedela si predstaviť, že môžu aj vrhať blesky.

Proste, všetko na ňom kričalo: dávajte si pozor, som nebezpečný! Nie div, že si ho splietla s pytliakom. Cedric ju zbadal až teraz. Trochu začudovane si ju premeral a pustil Aidana zo svojho medvedieho náručia. Aidan si všimol, kam sa brat pozerá a zašomral.

„Nerob si starosti, vie o všetkom.“

Potom k nej pristúpil a nahlas povedal.

„Cedric, toto je Claire. Claire, môj brat Cedric.“

Claire vystrela plecia, aby vyzerala neohrozenejšie a podala mu ruku. Cedricov stisk bol pevný a vôbec nie rýchly, dával si načas, aby si ju skúmavo obzrel.

„Aha, dievča s paralyzérom.“ – uškrnul sa a Claire na sekundu uhla pohľadom.

„Prepáč.“

Cedric pokrčil obrovskými ramenami.

„Neospravedlňuj sa, to ja sa ti musím poďakovať. Mohol som ublížiť Aidanovi, alebo tým turistom.“

Hoci mu hlas skutočne prekypoval vďačnosťou, slovo turisti priam vypľul. Claire si domyslela, že ich nemá rád, lebo v ňom vyvolávajú chuť zabíjať a on sa pred nimi nemá kam ukryť.

„Nemáš za čo. Ak budeš potrebovať ďalší elektrický šok, daj mi vedieť, rada poslúžim.“

Aidan sa tlmene zachechtal a Cedric sa uškrnul.

„Vy dvaja... vy ste spolu?“ – spýtal sa.

Claire zaváhala, pozrela na Aidana. Sme spolu? Pýtali sa jej oči. Pokrčil plecami.

„Je to zložitejšie, Cedric. Ale... asi áno.“

Cedric na brata pozrel, akoby sa zbláznil.

„Upír a človek?“

Claire sa pohla, prešla dva kroky aby sa postavila medzi Aidana a jeho brata. Vzdorovito zdvihla bradu.

„Bojíš sa o brata? Nie som nebezpečná.“

Cedricovi sa po drsnej tvári mihol úsmev. Mrkol na Claire.

„Keď nemáš po ruke paralyzér.“

Pozrel na Aidana.

„Aj ťa týra?“

„Občas. Vytáča ma každým slovom.“ – odvrkol Aidan a zaškrípal zubami.
Cedricovi sa v očiach objavil melancholický výraz.

„Nevsťažuj sa, braček! Nevieš, čo by niekto dal za to, aby ho mal kto vytáčať.“

Aidan bolestne pozrel na brata. Cedric bol osamelý, vždy taký bol. Už ako človek nebol dobrý v nadväzovaní priateľstiev a jeho odstrašujúci výzor tomu veľmi nepomohol. Ako vlkolak bol príliš nebezpečný a zúrivý, než aby sa s niekým zblížil. Pravdepodobne bol odsúdený prežiť svoj dlhý život sám. Claire vycítila zmenu atmosféry a pokúsila sa odviezť pozornosť zmenou témy. Obzrela sa po brehu jazera a prevrátila oči.

„Kým si čakal, Cedric nemohol si aspoň založiť oheň? Vaša sestra mešká a ak tomu správne rozumiem, od západu slnka je obyčajným človekom a plahočí sa v ľadovej vode. Bude potrebovať oheň. Nazbieraj drevo a Aidan, ty urob ohnisko.“ – rozkázala.

Cedric vytreštil oči a Aidan sa zaškľabil. Pošepol Cedricovi.
„Komanduje všetko a všetkých. Myslím, že by zvládla zorganizovať celý svet.“

„Úplná fúria. Drž sa jej.“ – odvetil Cedric so zachmúreným úsmevom a pobral sa po drevo.

Keď sa vrátil, Merina už sedela na kameni oblečená v šatách, ktoré jej nechal pri vode. Cez plecia mala prehodenú Clairinu mikinu a celá sa triasla od zimy. Aidanova ľudská priateľka jej práve uterákom žmýchala vodu z vlasov. Aidana nebolo vidno, ohnisko už urobil a zrejme sa tiež šiel poobzerať po nejakom dreve. Keď Claire zbadala Cedrica, kývla hlavou.

„Polož to sem.“

Cedric zložil konáre na hromadu, kam mu ukázala a šiel objať sestru. Claire medzitým zapálila suché drevo a o chvíľku už oheň veselo pukotal.

Cedric medzitým zbadal, že Merinu a Claire nikto nepredstavil. Aidan očividne odišiel skôr, ako prišla Merina a tak vyjavená morská panna našla na brehu iba Claire, ktorá už na ňu čakala s uterákom. Za dve minúty, ktoré ženy strávili osamote sa stihli zoznámiť a trochu si poklebetiť.

„Cedric, nie je to super, že si Aidan našiel priateľku?“ – štebotala Merina a vypytovala sa Claire na všetko možné.

Na prácu, na vzťah s Aidanom, na Clairin účes.

„Och bože, keby som tak mala tvojho kaderníka!“

Cedric mlčal, len na perách sa mu pohrával úsmevček. Keď sa konečne Aidan vrátil s náručou plnou dreva, dievčatá akoby sa poznali sto rokov.

Aidan sa zaškeril a sadol si k Cedricovi. Chvíľu počúvali ako Claire radí Merine, čo si urobiť s vlasmi aby jej účes vydržal i vo vode a stále vyzeral super.

„Tvoja ľudská frajerka už stihla Merinu vykrstiť za neskorý príchod. Vraj by bola zvedavá, kde by sme my dvaja zháňali lekára, ktorý by vyliečil angínu morskej panne. Ozaj, navrhla jej, že jej dá vyrobiť na zákazku hodinky, ktoré budú odpočítavať čas do západu slnka.“ – vykladal Cedric pološeptom.
Aidan sa usmial. Presne ako očakával, Claire sa aj v takejto nemožnej situácii okamžite zhostila velenia. Bola v znesiteľnej miere panovačná a mala radosť, keď mohla rozhodovať. A ľudia sa jej ráznej povahe vždy prispôsobovali. Dievčatá konečne zaregistrovali, že na brehu nie sú samy a Darxovci si začali vymieňať novinky, ktoré sa v ich životoch udiali za posledný mesiac. Claire sa vtedy potichu stiahla, počúvala, no do rozhovoru nezasahovala. Aidana jej citlivý prístup dojal. Rozprával sa so súrodencami, vysvetlil Merine, čo sa včera stalo a prečo Claire priviedol. Merina sa zasmiala.

„Nuž, mne sa Claire páči. Je to žena presne pre teba Aidan. Potrebuješ niekoho, ako je ona. Škoda, že nie každý má taký názor.“ – povedala bezstarostne.

Aidan a Cedric na ňu udivene pozreli a Claire sa sotva badateľne zachmúrila. Ktokoľvek, kto by chcel niečo podniknúť proti nej a Aidanovi, mal odteraz vážny problém a smrteľného nepriateľa. Merina pokračovala, akoby si nevšimla, akú mrazivú náladu svojimi slovami vyvolala.

„Áno. Bol za mnou Azazel a povedal... “

„Prečo sa s ním bavíš?“ – vyštekol Aidan.

„Mala si ho poslať do riti a poriadne ho pichnúť do gulí tými jedovatými ostňami.“ – zavrčal Cedric.

Claire sa postavila. Tri páry Darxovských očí sa na ňu upreli. Ticho, mrazivo povedala.

„Pokračuj, Merina. Čo povedal?“

Merina si z ničoho nerobila ťažkú hlavu.

„Nepáčilo sa mu, že vy dvaja spolu chodíte. Šomral čosi o tom, že si nebezpečná.“

Claire sa chladne usmiala.

„Tak to má teda pravdu, zasran jeden!“ – precedila cez zuby.

Aidan sa zamračil.

„Claire, nevieš čo je zač...“

Prerušila ho, tentoraz bol jej úsmev sladší ako med a Aidanovi sa rozochvel ľudský žalúdok.

„Viem o ňom pravdepodobne toľko, čo aj ty, možno ešte viac.“

Pozrela na Merinu, uškrnula sa a aby zahladila dojem z jej ľadových slov a povedala:

„Môžeš mu do gulí pichnúť čo len chceš. Ak sa mi vážne začne pliesť do života, prinesiem ti ich na striebornom podnose. Ja mu ich totiž odtrhnem!“

Merina sa zachichotala do dlane, Aidan sa zaškeril a Cedricov napätý postoj povolil. Až vtedy si Claire všimla, že Cedric zo všetkých najhoršie znáša už len Azazelovo meno. Zatínal prsty do dlaní a takmer vrčal. Aidan sa zamyslel.

„Čo ešte vravel, Merina?“

Merina mykla plecom.

„Viac nič. Len, že sa mu to nepáči. Zdá sa, že Claire nemá ktovie ako rád.“

Žeby vedel, ako sa vŕtala v informáciách od toho kňaza? Claire sa v momente rozhodla, že mu zavolá ešte raz a spýta sa ho na podrobnosti. Azazel bol Aidanov nepriateľ a to Claire stačilo na to, aby ho neznášala. Samozrejme nepomohlo ani to, že Azazel dal Merine otvorene najavo, že nesúhlasí s tým, aby boli spolu. Claire preblesklo hlavou, čo by asi povedal, keby spolu aj zostali. No hneď tieto myšlienky zahnala. Namiesto toho sa spýtala Meriny.

„Mimochodom, jedovaté ostne?“

„Sirény ich majú na predlaktiach a ramenách. Slúžia nám na obranu.“ – vysvetlila Merina.

„Pred kým?“ – nechápala Claire.

Merina prevrátila očami.

„Tam dolu to dosť žije, vieš? Žraloky, kosatky, murény, alebo obrovské kalmary a chobotnice.“ – vyratúvala.

„Okrem toho sa občas chytíme do siete, alebo do rybárskych pascí.“

Claire na Azazela celkom zabudla a do svitania sa dozvedela o súrodencoch veľa. Merina vedela pútavo rozprávať o krásach oceánu a ochrane prírody a Claire svitlo, že tento život priam miluje. Cedric sa o svojom osamelom živote v lesoch nerozhovoril toľkými slovami, no predsa jej stručne opísal, čo sa s ním deje cez deň, čo v noci a ako na neho pôsobia pachy. Claire ohromilo, že podľa ľudskej vône dokáže vlk vycítiť náladu. Zachytí vôňu jednotlivých hormónov, ako adrenalín, alebo endorfíny a podľa toho vie, čo dotyčný cíti. Ani Aidan neopisoval posledný mesiac mnohými slovami. Pochopila však, ako si vyberá svoje obete. Bol priťahovaný ľudským zlom.

Claire to všetko fascinovalo. Darxovci ju nebrali ako nepotrebný prívesok, ale ako súčasť tej tajomnej rodiny. Zdalo sa, že Cedric ju zobral na vedomie. To bolo asi najviac, čo mohla od uzavretého obra dostať. Naopak Merina, Claire zbožňovala. Tisíc krát vyskočila od ohňa, aby ju objala, pohladila alebo žartovne potiahla za vlasy. So smiešnou prísnosťou nakazovala Aidanovi, aby sa o ňu staral.

Claire bola očarená. Darxovci boli rodinou, akú ešte nevidela. Už z tých informácií, ktoré mala, usúdila, že sú výnimočným spôsobom stmelení, ale toto... toto presahovalo všetko, čo si kedy mohla predstaviť. Boli takí rozdielni, ako len ľudia môžu byť, ale jeden druhému takí oddaní, až ju pichol maličký osteň závisti. Ona s Denny nikdy nemali až takýto fantastický vzťah. Napokon začali na východe blednúť hviezdy a Aidan sa zahľadel na oblohu.

„Mali by sme ísť, Claire. Svitá.“

Claire sa obzrela, no chvíľku trvalo, kým pochopila. Obrátila sa k Cedricovi.

„Ty na nás zaútočíš aj v ľudskej podobe?“

Cedric stisol pery.

„Na Aidana určite áno. Na teba pravdepodobne nie... ak ma niečím nevytočíš.“

„Tak na to je ona expert.“ – zašomral Aidan.

Cedric Aidana ešte raz objal a potom podišiel ku Claire. Nepodal jej ruku, ani ju nebozkal, ale uškrnul sa a pripomenul jej.

„Ten paralyzér nezahadzuj a keď pôjdeš do hôr, maj ho pri sebe.“

„Budem.“ – zahundrala Claire.

Vlastne sa jej celkom uľavilo, že sa jej nedotkol. Bol to síce celkom fajn chlapík, ale šiel z neho strach... bol ako zosobnenie surovej sily. Aidan si privinul Merinu a láskavo jej pripomínal:

„Nezabudni na ďalší spln. A načasuj si to lepšie.“

Merina žmurkla ponad bratovo plece na Claire.

„Budem tu. Claire mi sľúbila hodinky, tak si po ne prídem.“

Dievčatá sa na seba usmiali a Aidan chytil Claire za ruku. Odviedol ju do lesa, ktorý sa zobúdzal do nového dňa. Cedrica a Merinu nechali na brehu.

„Tak, ako sa ti páčila dnešná noc?“ – prehodil naoko ľahostajne.

„Bolo to skvelé! Merina je úžasná a Cedric je veľmi fajn.“
Usmial sa na ňu.

„Aj ty si sa im páčila.“

Chvíľu kráčali vedľa seba a zhovárali sa o všetkom, čo im prišlo na um. Potom vyšlo slnko a Aidan sa zmenil opäť na dych vyrážajúceho upíra. Znova vzal Claire na ruky a odniesol ju k svojmu zrubu. Ako predtým, ani teraz nevnímala rýchlosť s akou sa pohyboval, srdce jej búšilo ako divé a nevedela odtrhnúť pohľad od jeho tváre. Napokon ju zložil a omračujúco sa na ňu usmial. Pritiahol si ju a vášnivo ju pobozkal. Na okamih prestala dýchať a potom sa spýtala.

„A teraz čo? Ideš si ľahnúť do rakvy?“

Z hrdla mu vyšiel tichý smiech.

„Mám normálnu posteľ.“

Claire k nemu zdvihla oči a pomaly sa usmiala.

„Akú veľkú?“

Aidanov úsmev sa stratil a pozrel na ňu s rastúcou žiadostivosťou. Aj cez šaty cítila, ako stvrdol. Sklonil sa k nej a oblizol jej ušný lalôčik, až sa celá rozochvela.

„Dosť veľkú.“ – zašepkal.

O pár hodín neskôr sa Aidan nadvihol na lakti a hľadel na svetlú záplavu vlasov, ktorá sa mu rozlievala po ramene. Ani po dlhom milovaní nevyzerali strapato. Claire spala ako bábätko, v spánku sa túlila k nemu a on si vychutnával príjemnú únavu a pomaly zbieral sily. Usmial sa keď si uvedomil, že tentoraz od nej neušiel a nepraštil dvermi. Dočerta, napokon sú to tento raz jeho vlastné dvere. Nežne jej prešiel prstom po svetlej pokožke na ramene. Bola taká nádherná, až to omračovalo. Keby bola upírkou, chlapi v okruhu piatich kilometrov by padli na zadok a možno by sa zrodilo aj nové náboženstvo, kde by ju uctievali ako bohyňu.

V hlave si prehrával posledné hodiny. Jej vášnivé stonanie, to, ako mu všetky dotyky odplácala... vedel by si predstaviť, že by takto trávili každú noc. Možno by to napokon nebolo nemožné. Možno by prekonali aj jej ľudskosť a jeho neľudskosť. Napokon, už to urobili. Milovali sa a on jej ani raz neublížil. Keby lovil dosť často, asi by po tom ani netúžil, ako ten prvý raz. Teoreticky taký nerovný vzťah aj tak mohol fungovať. Ale v hlave sa mu vynorila jedna otázka, ktorá ho na tom všetkom trápila najviac.

Prečo sa Azazelovi nepáči, že sa zaplietol s Claire?!

Kapitola 18

Láska je nesebecká. Túto vetu už nespočetne krát ktosi vyslovil, alebo napísal. A za posledných tridsať sekúnd Clairinho života sa Aidan presvedčil, že je to totálna sprostosť.

Pretože len čo pochopil, že ju stráca, prestalo mu záležať na svojich výčitkách svedomia, na Clairinej ľudskosti, aj na Azazelovej zúrivosti keď sa dozvie, čo teraz Aidan urobí. Teraz záležalo iba na tom, že ju nechcel stratiť, nechcel o ňu prísť a nechcel bez nej žiť. Dal by čokoľvek, aby zostala s ním, aj jej dušu. Nikdy v živote neuvažoval tak sebecky.

Lebo Aidan v zlomku sekundy pochopil, že Claire to ako človek neprežije... a on má iba jedinú možnosť, ako dosiahnuť, aby prežila. A nezaváhal ani sekundu.

Aj v takejto príšernej chvíli si predátor v ňom dokonale uvedomoval svoje okolie. Ľudí, ktorí sa zbiehali k miestu nehody. Bude to musieť urobiť pred nimi. Zhlboka sa nadýchol vône Clairinej krvi a pocítil, ako v ňom tá vôňa spúšťa mechanizmus lovca. V ústach sa mu predĺžili tesáky a celé telo sa pripravilo na útok.

Konečne dorazil k nehybnej Claire a padol vedľa nej na kolená.

„Claire!“ – vydýchol, viac pre divákov, ako pre ňu.

„Claire, neopúšťaj ma! Nie teraz! Prosím!“

Hodil sa na jej bezvládne, zomierajúce telo a akoby v zúfalej bolesti zaboril tvár do jej vlasov. Diváci videli iba muža, objímajúceho svoju zranenú, či mŕtvu manželku. Nikto nepostrehol, že záplava svetlých vlasov maskovala Aidanovu skutočnú činnosť. Dlhé tesáky prepichli jemnú pokožku na Clairinom krku. Aidan na to potreboval iba sekundu. Nenapil sa jej krvi, jednak to po poslednej dávke nepotreboval a jednak nechcel mať neskôr výčitky. Celkom stačilo, že v ústach takmer pravidelne cítil chuť krvi vlastného brata.

A potom, upírom sa človek nestal tak, že sa iný upír napil jeho krvi. Úplne stačilo krátke uhryznutie, aby sa toxíny v jeho slinách dostali do krvného obehu.

Aidan rýchlo zdvihol tvár a odtiahol sa od nej, aby sa sústredil na jej tep. Ešte stále spomaľoval. Modlil sa, aby nebolo príliš neskoro. Srdce nesmie zlyhať skôr, ako sa toxíny dostanú až k nemu. Odrazu počul, ako Clairino srdce vynechalo dva pomalé údery a odrazu sa rozbúšilo ako šialené. Adrenalín prúdil žilami spolu s upírym toxínom a oživoval už takmer mŕtve telo. Aidan takmer počul, ako na zem spadol balvan, ktorý ho predtým ťažil na srdci.

„Bude žiť. Bude žiť. Bude žiť.“ – opakoval si tie slová ako mantru.

Predátor v ňom však nezabúdal na divákov.

„Rýchlo, pomôžte mi!“ – zreval na okolostojacich.

„Musím ju okamžite dostať do nemocnice!“

Šofér dodávky, ktorá Claire zrazila, priskočil k nemu. Možno sa nazdával, že pomoc pri jej záchrane bude pre neho poľahčujúcou okolnosťou. Aidan pocítil, ako sa v ňom zdvíha zúrivý hnev. Najradšej by toho chlapa zabil, roztrhal na kúsky! Kvôli nemu takmer prišiel o svoju lásku. Lenže to nemohol urobiť. Nie pred toľkými svedkami. Azazel by zúril a Aidana by potrestal... najskôr smrťou. A jemu sa práve teraz nesmierne chcelo žiť.

„Chyťte ju za nohy! Prenesieme ju do môjho auta! Tam, cez ulicu! Rýchlo!“ – súril namiesto toho vodiča.

Muž poslušne zdvihol Clairine nohy, kým Aidan niesol hornú polovicu jej tela. V priebehu minúty už boli pri aute.

„Dozadu!“ – nariadil Aidan.

Šofér zložil svoje nehybné bremeno na zadné sedadlo a pozrel spýtavo na Aidana.

„Veľmi ma to mrzí, pane... vôbec som ju nevidel.“

Aidan zagánil tak, že muž zmĺkol.

„To si vybavíme neskôr! Teraz ju musím dostať do nemocnice!“

Okamžite naštartoval a vyrútil sa po ulici tak rýchlo, že takmer sám zrazil ľudí, ktorí ešte stále postávali na mieste nehody a debatovali nad kalužou Clairinej krvi.

Aidan len dúfal, že takýto oslepený neprevráti auto niekam do priekopy. Našťastie slnko milosrdne zostávalo za oblakom a tak videl aspoň čo - to.

Teraz naliehavo potreboval dostať Claire čo najďalej od ľudí. Keď sa preberie, bude šialene smädná a on nemá pri sebe nijakú mrazenú krv. Napäl sluch, pretože to bol jediný zmysel, ktorým mohol skontrolovať svoju ženu na zadnom sedadle. Srdce búšilo stále rovnakým, zbesilým tempom a keď k nej natiahol ruku, zdalo sa mu, že jej stúpla teplota.

„Doparoma!“ – Aidan zaškrípal zubami.
Sám takouto premenou nikdy neprešiel a tak netušil, čo môže očakávať. Samozrejme, že má horúčku! Telo spaľuje jadrá ľudských buniek.

Na prvom vhodnom mieste zišiel z diaľnice a zamieril do púšte. Ľutoval, že nablízku nie je les, v jeho prítmí by sa mu zrak ešte o trošku zlepšil.

„Vydrž Claire, hneď sme tam!“ – zašomral a zamieril k akejsi skale, ktorá vyčnievala nad šírou planinou.

Zastavil auto a vytiahol Claire von. Opatrne ju položil na piesok a sadol si k nej. Nemal inú možnosť, len čakať. Mohol by jej ísť zohnať nejakú krv, no v nijakom prípade ju nechcel nechať osamote a na druhej strane... slnko sa opäť ukázalo a Aidanovo okolie znova potemnelo. Takto by sa autom dostal nanajvýš k prvej zákrute.

Až teraz na neho doľahol jeho čin. Sklonil hlavu do dlaní. Bol sebec! Vôbec si ju nezaslúži! Bol ochotný obetovať jej ľudskosť, len aby on zasa nezostal sám! Zaslúžil by si, aby sa smažil v pekle!

„To máš teda pravdu!“ – zasyčal na neho známy hlas.

Aidan sa rozochvene postavil na nohy a otočil sa za hlasom.

„Azazel?“

„V živote by som si nepomyslel, že si taký idiot, ty vyciciavač!“ – zúril Azazel.

„Zahrával si sa s osudom! Pre tvoju štetku mala nastať posledná hodina a ty...“

Aidan divo zavrčal.

„Nie je to moja štetka. Je to moja žena, ty smrad!“

Azazelov hlas zaznel spoza jeho chrbta. Aidan si domyslel, že padlý anjel okolo neho obchádza. Z jeho hlasu však okrem hnevu vycítil aj čosi iné. Nervozitu. Strach.

„Ty si taký idiot, Darx!“ – zreval odrazu Azazel.

„Tá žena mala zomrieť! Prečo, doparoma, si to urobil?!“
„To si si nemohol nájsť inú kukuk?! Po svete ich behajú tisícky! A ty si si od ženských vždy držal odstup!“

Aidan vyceril zuby.

„Je to moja žena! A tak sa mi zdá, že sa jej bojíš, Azi!“

Azazel sa zarazil. Ovládol sa a zasyčal.

„Je problémová! Nikdy z nej nebude upírka, ako si ty!

Je horšia, ako ten tvoj prašivý brat! Pridal si mi poriadnu starosť.“

Aidan škodoradostne pokrčil plecami.

„Na to ti seriem. Je moja.“

Azazel zmenil tón. Znel takmer ľútostivo a úprimne. Takmer.

„Ja predsa myslím len na dobro mojich ovečiek, upír.

To nie je žena pre teba. Zničí ti život. Je horšia ako živelná katastrofa. A ty si z nej urobil nesmrteľnú pohromu!“

Aidan vycítil jeho kapituláciu.

„Teraz s tým už nič nenarobíš.“

Azazel sa kyslo usmial.

„Asi nie. Ale keď ti bude vyberať farbu spodkov, spomeň si na mňa.“

Aidan sa víťazoslávne usmial.

„Máme dosť podobný vkus... to, čo mi vyberie, sa mi bude určite pozdávať.“

Azazel zaškrípal zubami, no kým stihol čosi povedať, Aidan ho prerušil.

„Azi, keď si už tu, ako dlho premena potrvá? Na čo sa mám pripraviť?“

Azazel sa odporne zaškľabil.

„Ty si sa dostal do týchto sračiek. Tak si s tým poraď sám!“

Vzápätí Aidan ucítil pohyb vzduchu, jemné vlnenie s ktorým sa Azazel odmiestnil. Znova si sadol a nahmatal Clairinu tvár. Zdalo sa, že je teplejšia ako slnkom rozpálený piesok. Aidan znepokojene prešiel dlaňou po jej čele. Po prvý raz ho napadlo, či je vôbec schopná takúto horúčku zvládnuť. Môže človek pri premene zomrieť? Táto otázka sa mu vôbec nepáčila.

„Claire, preber sa!“

Zhlboka sa nadýchol, ucítil vôňu zaschnutej krvi na jej vlasoch a oblečení, no nijakú čerstvú. To bolo dobré znamenie. Toxín už začal svoje dielo a zahojil krvácajúce rany.

Presedel pri nej bez pohybu mnoho hodín, kým slnko opäť zapadlo. S nastupujúcim súmrakom sa Aidanovi konečne vrátil zrak. Nežne odhrnul vlasy z Clairinej tváre. Stále bola taká nehybná!

„Claire? Zlato, počuješ ma?“

Viečka sa jej zachveli a z hrdla jej vyšiel dlhý vzdych. A v nasledujúcom momente otvorila oči. Aidan už druhý krát za dvadsaťštyri hodín pocítil, ako mu spadol zo srdca obrovský balvan. Nahol sa k nej aby sa jeho tvár dostala do jej zorného poľa.

„Claire, zlatko, všetko je v poriadku. Som pri tebe.“ – až teraz si uvedomil, ako sa zmenila.

Vždy bola krásna, ale teraz... bola nádherná! Zostali jej čisté črty tváre, ale teraz z nej vyžarovalo čosi neodolateľné, akési kúzlo, ktoré očarilo každého kto sa na tú nebeskú krásu zadíval. Stále však mlčala a to ho opäť znepokojilo.

„Claire?“ – spýtal sa neisto a prešiel jej rukou po líci. Už nehorelo, malo normálnu teplotu.

Modré oči sa otočili k nemu. Niekoľko sekúnd na neho hľadela bez slova.

„Zlatko, povedz niečo! Tŕpnem od strachu!“ – vyhŕkol Aidan.

A Claire mu vyhovela. Očakával, že prvé slová budú zmätené. Nebude vedieť kto je, čo sa stalo, kde je a čo je s ňou. Ibaže Claire nadvihla kútiky úst do víťazoslávneho úsmevu a povedala:

„Ja som ti to hovorila!“

Aidan neveriacky spracovával jej slová a ona sa posadila.
„Ja som ti hovorila, že to nakoniec dopadne takto. Tvoja prísaha nestála ani deravý groš. Nakoniec si ma predsa uhryzol.“ – skonštatovala spokojne.

Aidan mal strašnú chuť sa rozosmiať. Toto bola jeho Claire. Uštipačná, ironická, panovačná. Na druhej strane, on strávil celý deň v obavách, že to nezvládne, že ju aj tak stratí. Zavrčal a odtiahol sa od nej.

„Prisahám, keby si nebola nesmrteľná, teraz by som ťa už určite zabil!“

Claire sa usmiala. Jej úsmev bol teraz ešte žiarivejší.

„Hneď po svadbe?“ – spýtala sa.

„Okamžite.“ – štekol.

Claire si zvodne oblizla pery.

„Ešte pred svadobnou nocou?“

Aidan už otváral ústa, aby potvrdil jej domnienku, ale zasa ich zatvoril. Jeho telo reagovalo na jej slová skôr ako jeho mozog a on sa vzrušil. Zavzdychal.

„Claire, doparoma... “
Nevšímala si ho a pokračovala:

„Lebo na svadobnú noc som sa chcela naozaj odviazať. Chcela som vyskúšať každú polohu, akú kedy ľudstvo vymyslelo a tiež objaviť zopár nových. Chcela som sa milovať celé hodiny, celé dni bez jedinej prestávky. Ale ak nechceš...“ – pokrčila plecami.

Zízal na ňu a v hlave sa mu premieľali jej slová. Predstavil si, čo mu práve opísala.

„Ja sa z teba zbláznim, ženská!“ – zavrčal skôr, ako sa jej prisal na pery.

Potom sa odtiahol a šepol.

„Ale napriek tomu ťa milujem, Claire! Už budeš so mnou navždy! Predtým som si neuvedomil, ako veľmi ťa potrebujem. Nemôžem bez teba žiť, ty živelná pohroma!

Potrebujem ťa!“

Žiarivo sa usmiala a zašepkala:

„Tak o tom som nikdy nepochybovala.“

Epilóg

Benátky, o mesiac neskôr

„Čo tamten? Jeho svetlo až oslepuje.“

„Dobrý výber. Budeme ho sledovať?“

Claire prikývla. V sledovaní bola odjakživa dobrá. Bolo to napokon jej povolanie. Aidan v čiernom motorkárskom overale splynul so stenou, no ona vedela, že sa k vyhliadnutému cieľu blíži takmer neviditeľný a tak sa neznepokojovala. Mala na sebe totálne nevkusné handry. Čiernu minisukňu, sieťované pančuchy a kratučké červené tričko. Videla, ako sa ľudský netvor priblížil a vystúpila z tieňa. Vyzývavo rozhojdala boky a podišla k nemu.

„Ahoj zlato, nechceš sa zabaviť?“

Asi štyridsať ročný muž, z ktorého zloba priamo žiarila červeným svetlom, ustrnul. Ohúrene pozeral na nádhernú ženu, ktorá stála pred ním. Kriste, s takou tvárou mohla robiť modelku! Pošúchal si rozkrok, ktorý okamžite stvrdol.

„Jasné, mačička. Poď, nájdeme si rozkošné hniezdočko.“ – navrhol.

Claire mykla hlavou a zvodne sa usmiala.

„Tam v parku pod stromami je celkom útulne.“ – navrhla.

Hoci tento muž obyčajne uprednostňoval hotely, pri predstave, že o chvíľu bude mať túto krásavicu pod sebou, na to zabudol a rýchlo prikývol. Len čo sa dostali pod stromy, otočil sa k nej a dychtivo natiahol po nej ruky. Lenže ona ustúpila a usmiala sa. Striaslo ho. To nebol vyzývavý úsmev, ani zvodný pohľad. Vyzerala odrazu... nebezpečne. Strašne nebezpečne.
Žily mu zalial adrenalín. V tom okamihu sa otočil, aby odtiaľ vypadol, no narazil priamo na ďalšiu postavu. Toto bol vysoký muž v motorkárskej kombinéze.

Nahol sa k nemu a zhlboka sa nadýchol, akoby ho ovoniaval. Obeť hrôzou zmeravela. Vysoký muž sa otočil k tej nádhernej šľapke.

„Čistý. Žiadne drogy, ani alkohol. A zlo z neho úplne tryská. Chceš?“

Claire zahorel v očiach hlad.

„Chcem.“

Aidan ustúpil a veľkolepým gestom ukázal na človeka.

„Je tvoj, zlato. Dobrú chuť.“

Claire sa oslnivo usmiala. Jej úsmev bolo to posledné, čo nájomný vrah Enzo Cagliari v živote videl. Claire skončila a kým Aidan odpratával telo, zachichotala sa.

„Tak takto to vyzerá, keď upír pozve manželku na večeru.“

Aidan sa usmial.
„Odtiaľto môžeme ísť do hotela, dáme sa do poriadku a zájdeme na ľudskú večeru. A možno pred tým ešte stihneme aj.... “ – nedokončil.

Claire okamžite vycítila, čo chcel povedať a vrhla sa mu na pery.

„Samozrejme, že stihneme.“ – zapriadla mu do úst.

Claire sa zhostila nesmrteľnosti s rovnakou gracióznosťou, s akou robila všetko ostatné. Aidana prekvapovalo, že nemala zďaleka takú veľkú chuť na krv ako on. A vôbec nemala výčitky za zmarené životy. Bola z nej dokonalá upírka. Svoju agentúru odovzdala Barrymu a Sweetsovi a dostala za ňu pekné peniaze. Kým odišli na svadobnú cestu, začala pracovať na návrhu, ako prerobiť ich Raganský zrub na luxusnú a pohodlnú rezidenciu, hoci zvonku malo všetko zostať po starom.

A čo bolo najhlavnejšie, vôbec nič neľutovala. Za ten krátky mesiac dala Aidanovi viac lásky, ako dostal za celý svoj život. Milovala ho a podľa svojho zvyku ho vytáčala.
Aidan stále balansoval na rozhraní medzi pobavením a vražednou zúrivosťou. A obidvom sa takýto život páčil, napĺňal ich šťastím. Kto by to bol povedal, že svet dokázal byť aj takým nádherným miestom?! Keď sa vrátili do hotela, Aidan si všimol bielu obálku s Clairiným menom, ktorá ležala na stolíku.

„Máš tu list!“ – oznámil potichu a vedel, že Claire ho z  kúpeľne počuje.

„Od koho?“ – spýtala sa?

Aidan obrátil obálku v rukách. Prekvapene hľadel na meno odosielateľa a až teraz si uvedomil, že obálka je cítiť slanou vodou.

„Od mojej sestry.“

Claire vykukla z kúpeľne.

„Od Meriny? Daj!“

Aidan jej podal list a spýtal sa.

„Čo od teba môže chcieť?“

Claire roztrhla obálku a usmiala sa na Aidana.

„O niečo som ju naposledy požiadala. A keďže spln bol pred dvoma týždňami, už som jej list očakávala.“

Rozložila biely papier a preletela ho pohľadom. Potom sa rozosmiala. Nedbalo hodila list na stolík a búrlivo Aidana objala.

„Milujem ťa.“ – zaspievala a odtancovala naspäť do kúpeľne.

Aidan sa usmieval, no biely papier mu nedal pokoja. Zdvihol ho a čítal: - /písala Merina/

Milá Claire

Urobila som, o čo si ma požiadala. V živote som sa tak nezabavila! Keď som sa premenila do ľudskej podoby, Cedric ma odviezol do LA. Roya Ellisa som našla presne v tom bare, ktorý si mi poradila. Zbaliť ho bola hračka, akurát Cedric v aute zúril. Prehovorila som ho na menší výlet a šli sme jeho autom na pláž. Cedric nás sledoval.
Opila som ho takmer do bezvedomia a keď začalo svitať, navrhla som mu kúpeľ v oceáne. Povyzliekal sa – ozaj neviem čo si na ňom videla, vyzerá ako vychudnuté kurča, a vošli sme do vody.

O minútku vyšlo slnko a keď som sa premenila, skoro mu oči vyliezli z jamôk. Bol to pohľad na popukanie, Claire! Celkom dobre som sa ovládla, ale syčala som na neho a vystrkovala ostne. Povedala som mu, že teraz zaplatí za všetky ženy, ktorým kedy ublížil a že ho odnesiem do morského sveta, kde bude slúžiť všetkým sirénam ako sexuálny otrok. Opísala som mu, ako nám bude musieť škrabkať a oblizovať plutvy a chvosty – doteraz neviem, ako ma taká blbosť mohla napadnúť – a že nás bude masírovať pod treťou chvostovou šupinou, lebo to nám privodí orgazmus. Mala si vidieť, ako ozelenel!
Naozaj ma mrzí, že to Cedric nemohol nakrútiť! Ten pohľad by si si vychutnala! Prisahal na život svojej matky, svojich budúcich detí, na slnko nad hlavou a na všetko, čo mu bolo sväté, že sa už v živote nijakej ženy nedotkne. Sľuboval, že sa dá vykastrovať. Čokoľvek, len aby som ho nechala na pokoji!

Pustila som ho, ako si chcela. Cedric sa potom prezvedel, čo je s ním. Ženám sa vyhýba na sto kilometrov a k oceánu sa nepriblíži. Cedric priškripol jeho známeho a ten povedal, že tvoj ex milý sa dokonca prestal sprchovať, pretože sa bojí, aby zo sprchovej hadice nevyliezla morská panna a nenútila ho oblizovať jej šupiny.

S pozdravom

Merina.

Aidan zložil list a neveriacky krútil hlavou. Keď sa Claire vymotala z kúpeľne, podal jej list a zašomral.

„Pripomeň mi, aby som ťa nikdy v živote nenaštval.“

Usmiala sa a vyhrnula si sukňu s vysokým rozparkom. Žartovne sa pohladila po stehne.

„Tak sa poriadne snaž zlatko, inak sa naozaj naštvem.“

A manžel jej s úsmevom vyhovel....