Kamila Pintér

Keď som začala chodiť do základnej školy, myslela som si, že sa nikdy nenaučím čítať. Tento pocit trval iba dovtedy, kým som sa nenaučila skladať prvé slová.

Odvtedy som čítala všetko, čo sa mi dostalo do rúk. Prečítala som mnohé knihy, prešla som obdobím dievčenských románov, kovbojok a indiániek, historických i súčasných románov, filozofickou i odbornou literatúrou. A celý čas som túžila písať.

Prvé písané pokusy som mala zverejňované na strednej škole v školskom časopise. Ale ďalej som sa nedostala. Všetky príspevky, nech som ich poslala kdekoľvek, nikto nezverejnil.

A tak som prestala písať. Až po rokoch som znovu zobrala do rúk pero, neskôr klávesnicu počítača a začala som odznova.

Nenapísala som poviedku, ani básničku, ale román „Natália“ (2004) z obdobia I. svetovej vojny. A ja som zrazu zistila, že nedokážem písať niečo krátke.

Keď som ukončila „Natáliu“, chvíľu mi bolo smutno – asi tak, ako keď sa lúčite s dospelým dieťaťom – ale potom prišla nová inšpirácia a nový román „Kastelánka jeho veličenstva“ (2005).

Keď som opisovala udalosti za vlády Karola IV., videla som obrazy. Vlastne celý román som videla ako film, ktorý na niektorých miestach hrial, ale na iných bolel.

Po nádhernom čase písania prišiel záver a opäť nová inšpirácia Versailles a Ľudovít XIV. v románe „Milenka Kráľa Slnka“ (2006).

Znovu predo mnou defilovala história – lenže úplne ináč, než ju predo mnou opísali historici a iní románopisci.

Potom prišlo tvrdé obdobie „pristátia na zemi“, keď žiadne oslovené vydavateľstvo nemalo záujem o moje práce. A už som nedokázala písať s radosťou a svet inšpirácie akoby sa na čas uzavrel. Ja však verím, že čoskoro sa opäť otvorí.